Bolo, nebolo...

Bolo nebolo...Nad krásnym a hlbokým jazerom , za temným lesom bolo vidieť západ
slnka....Slnko už len kúsok vyčnievalo spoza hory, no jeho lúče sfarbovali oblohu na červeno-
oranžovú...Jazero vyzeralo ako krvavé....Na oblohe plávali červené oblaky,
ktoré sa zmenili na mračná. Obloha sa pomaly sfarbuje na fialovú... Tá krása priam vyrážala
dych. Stála som tam, pozerala sa na zázrak ktorý sa odohrával predo mnou. To, čo som videla,
bola tá najkrajšia vec na svete, zázrak prírody, ktorý sa odohráva každý deň, ale aj tak ju
nevídame tak často. Stále sa niekam náhlime a nevnímame to, čo sa okolo nás dialo. A keby
sme sa na to aj chceli pozerať, niečo nás donúti odísť. Pozerať sa na slnko. Je to krásne ale...
nebezpečné vraj tým trpia naše oči. No podľa mňa, my trpíme často a je jedno, či sa budeme
na slnko pozerať alebo nie. Nemyslím fyzickú bolesť, lebo sú aj oveľa horšie druhy bolesti.
Bolesti srdca. Bolesti, ktoré môže spôsobiť len jedna... jedna vec... alebo osoba... alebo to
jednoducho zariadi osud tak či tak, ktovie čo je smrť? Tí čo to vedia, nám to už nepovedia..
Po líci mi stiekla slza. Dobrí ľudia, tí zomierajú mladí. Túto vetu mi povedala moja mama. No
mne je to jedno. Je mi jedno či on bol dobrý alebo zlý, kto vlastne bol, ale jedno viem iste.
Milovala som ho... Slza stiekla po mojej tvári, kde si drzo urobila mokrú stopu a čľupla do
jazera. Doteraz neporušená hladina jazera moje utrpenie prijala, a v mase sladkej, letom
zohriatej vode sa stratila a na povrchu zostal len malý kruh, ktorý sa stále zmenšoval
a nakoniec sa úplne stratil. Stratil s tak, ako sa stratil on. Bez ohlásenia, bez záujmu čo to so
mnou spraví, bez jediného slova zmizol. A nechal m tu samu. Rovnako ako on. No to je teraz
jedno. Ja som sem neprišla fňukať. Nešla som sem, takmer na koniec sveta len preto aby som
fňukala. To pokojne môžem robiť doma. Na toto čarokrásne a vyľudnené miesto ma ako prvý
raz zobral on. Pamätám si to úplne jasne. Bolo to minulé leto a bol rovnako horúci augustový
deň ako je ten dnešný. Len s výnimkou že vtedy som tu bola s ním a bola som šťastná.
Zoberiem kamienok z brehu a hodím ho do jazera kde s hlasným čľupnutím dopadne. Statí sa
v hlbinách jazera, postihne ho rovnaký osud aký postihol a ešte aj postihne stovky iných
kameňov. Vyzujem si šľapky a šortky a rozbehnem sa do jazera. Keď som v jazere po kolená,
prudko zastavím. Za moju mokrú tvár vďačím vode ale aj slzám ktoré sa mi nezastaviteľne
tečú po tvári. On by... on by to nechcel. Nechcel by aby som zomrela rovnakým spôsobom
ako zomrel on. Lenže toto by bola moja voľba, zatiaľ čo on to nechcel. Posledné lúče slnka
spočinuli za kopcom. Jazero stratilo svoju krvavočervenú farbu. Stmievalo sa... Obloha bola
sfarbená do bledofialova, ale neustále tmavla. Pomaly som vychádzala z jazera. Striasla som
sa od zimy. Slnko mi prestalo zohrievať tvár a mne začínalo by ť chladno. Utrela som sa do
deky, ktorú som mala rozloženú na tráve, obliekla si šortky a odobrala som sa späť domov.
No niečo ma zastavilo. Nechcelo sa mi ešte ísť. Rozprestrela som deku, ľahla som si na ňu
a spomínala. O dosť neskôr, keď mi už začínala byť riadna zima, otvorila som vlhké oči
a pozrela sa na oblohu. Obloha stmavla d atramentovo modrej farby a bola celá posiata
hviezdami. Dokonalý obraz pred nami narušilo lietadlo ktoré si lietalo cez celú oblohu. Keď
som sa lepšie prizrela, zistila som, že to bola hviezda. Keď som bola malá, dúfala som, že
uvidím hviezdu, budem si niečo priať a ono sa mi to splní. No teraz som vedela, že nech si
budem priať hocičo, pochybujem, že sa mi to splní. Ja som chcela len jedno. Aby sa vrátil.
A ani magická sila padajúcej hviezdy nedokáže vrátiť na svet niekoho, kto už zomrel. Vstala
som a pomaly odchádzala. Bolo nebolo.... Aká hlúpa veta. Veď buď niečo bolo, alebo nebolo.
Ale predsa... Podľa vás, toto čo práve čítate, tento moment, ktorý práve žijete... Bolo to alebo
nebolo?