Maimonides a „zákony charity“

Andrej Mátel

„Dokonca aj chudobný človek, ktorý potrebuje charitnú pomoc,

môže vykonávať dobročinnosť“ (Talmud, traktát Gitin 7b).

Robert L. Barker uvádza v svojom „Slovníku sociálnej práce“ medzi míľnikmi rozvoja
sociálnej práce a sociálneho zabezpečenia aj významného stredovekého ţidovského filozofa:
„Maimonides v svojich zákonoch charity tvrdí, ţe najefektívnejším spôsobom pomoci
chudobným ľuďom je zbaviť ich závislosti na pomoci a podporovať spoliehanie sa na svoje
schopnosti prostredníctvom výchovy a poskytnutia im príleţitostí“ (Barker, 2003, s. 473-474).
V tomto príspevku sa budem snaţiť bliţšie predstaviť tohto učenca, jeho prínos v dejinách
sociálnej, resp. charitatívnej práce a aktuálnosť niektorých z jeho myšlienok aj pre súčasnosť.
Maimonides, vlastným menom rabbi Moše ben Maimon (1135–1204), prezývaný podľa
akronymu aj RaMBaM, bol ţidovský filozof, pôvodom zo Španielska. Napísal známe dielo
Mišne Tora. Toto hebrejské dielo adresoval veriacemu Ţidovi suţovanému zdanlivým
protirečením medzi zjavenou Tórou (piatimi knihami Mojţišovými) a vtedajšou filozofiou.
Jeho cieľom bolo povedať mu, ako môţe sám seba viesť k ţivotu podľa Tóry. Podľa neho niet
protirečenia medzi pravdou zjavenou Bohom a pravdou, ktorú odhaľuje ľudský intelekt. Práve
v tomto diele uvádza aj svoje „zákony darov chudobným“ (hebr. hilchot mat‫׳‬not aniim).
Hebrejská cedaka
Ústredným pojmom pre porozumenie Maimonidovho konceptu charity je hebrejský pojem
cedaka. Tento biblický výraz nie je moţné presne preloţiť do slovenčiny. Sám Maimonides
rozlišoval medzi príkazom cedaky v hebrejskej Biblii a gréckym pojmom karitas
označujúceho lásku (v Novom zákone). V judaizme ide o biblickú poţiadavku pomoci
blíţnemu, ak sa tento nachádza v núdzi. Východiskom tohto príkazu sú slová Deuteronomia:
„Ak niekto z tvojich bratov v niektorom z miest v krajine, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Boh,
schudobnie, nezatvrdzuj si srdce a nezatváraj ruku pred chudobným bratom, ale štedro mu
otvor svoju ruku a poţičaj mu, čo mu chýba“ (Dt 15,7-8). Pri cedake teda nejde primárne
o výnimočné prejavovanie dobročinnosti, ale o poţiadavku spravodlivosti – konanie správnej
veci. Práve prejavovaním cedaky voči núdznym by sa mali vyznačovať potomkovia
spravodlivého Abraháma. V rabínskom judaizme sa začal tento pojem pouţívať prevaţne na
označenie rozličných foriem charity zachovajúc si špecifikum pôvodného významu.
Osem stupňov pomoci núdznym
Nie všetky prejavy cedaky však majú rovnakú hodnotu. Maimonides ju prirovnáva
k rebríku s ôsmimi priečkami s klesajúcou kvalitou:
1. Najvyššou úrovňou nad všetky ostatné je podpora iného Ţida tým, ţe mu dáme dar alebo
pôţičku, alebo uzavrieme s ním partnerstvo, alebo mu nájdeme prácu, čím ho posilníme tak,
ţe uţ nebude viac potrebovať ţobrať od ľudí. Tým sa hovorí, ţe posilnenie má byť konané
takým spôsobom, aby dotyčný neupadol do závislosti na milosrdenstve komunity alebo sa
nestal trvalo núdznym.
1
 2. Niţší stupeň zahŕňa odovzdanie dostatočne veľkého daru ešte pred poţiadaním tak, ţe
ani príjemca ani darca nepoznajú jeden druhého. V takomto prípade je cedaka „darovaná
nebesiam“. Je to podobne ako skrytý úrad v chráme. Tento spôsob by sa však nemal vyuţívať,
kým nie sme presvedčení, ţe osoba zodpovedná za pokladnicu je verná, múdra a je správnym
vodcom.
3. Niţší stupeň sa odlišuje v tom, ţe darca vie, koho obdarováva, ale chudobný príjemca
svojho darcu nepozná. Na tomto mieste Maimonides uvádza príklad tých, ktorí v skrytosti
dávajú pred dvere chudobných. Tento spôsob je zvlášť vhodný, ak tí, ktorí by mali zbierať
cedaku nie sú dôveryhodní.
4. Niţší stupeň je taký, ţe darca nevie, komu je dar určený, obdarovaný však svojho
dobrodinca pozná. Tuná udáva príklad mudrcov, ktorí peniaze zabalia tak, aby im za chrbtom
vypadávali. Chudobní potom môţu prísť a zbierať ich bez toho, aby boli zahanbení.
5. Pod tým stojí dávanie cedaky venované ešte predtým, neţ o to osoba poţiada.
6. Niţším stupňom je dávanie chudobnému toľko, koľko je potrebné, ale aţ po poţiadaní.
7. Niţšiu hodnotu má dávanie chudobnému – hoci aj malého mnoţstva – ale ochotne a
s úsmevom.
8. Najniţší stupeň dávania cedaky spočíva v odovzdávaní chudobnému malého mnoţstva
a neochotne, akoby z donútenia.
Aktuálnosť „zákonov charity“
Prvý a najvyšší stupeň cedaky predstavuje ideál, ale aj tým posledným sa jej povinnosť
naplní. Praktický rozmer zrealizovanej pomoci núdznemu je v judaizme prioritou. Jej
neposkytnutie nie je len zanedbávaním skutku milosrdenstva, ale základnej spravodlivosti.
Z hľadiska kvality poskytnutia pomoci stojí na najniţšom stupni Maimonidovho rebríka
pomoc bez akejkoľvek vnútornej zaangaţovanosti darcu, teda len na základe povinnosti.
Takýto postoj sa môţe vyskytovať aj pri práci sociálnych pracovníkov so syndrómom
vyhorenia. Práve neochota pracovníkov zniţuje kvalitu poskytovania sociálnej pomoci alebo
sociálnych sluţieb na samotné dno.
Minimálnou kvalitatívnou poţiadavkou na darcu by mala byť podľa Maimonidesa
vnútorná ochota vyjadrená aj navonok. Práve úsmev ako neverbálny spôsob komunikácie
darcu s obdarovaným má moc búrať bariéry. Tento podnet je v súčasnosti aktuálny zvlášť pri
poskytovaní sociálnej pomoci prostredníctvom zamestnankýň a zamestnancov štátnej správy
a samosprávy. Hoci sa praktická pomoc zrealizuje aj bez osobného nasadenia, práve ochotný,
zaangaţovaný a radostný prístup môţe dať týmto formám inštitucionálnej pomoci oveľa
vyššiu kvalitu. Pri dodrţaní tejto minimálnej poţiadavky by sa klienti a klientky nemuseli
obávať návštev inštitúcií a jednotlivých úradov. Pre zamestnancov týchto inštitúcií by bolo
vhodné pripomínanie, ţe z ich strany nejde o dobročinnosť, ale realizovanie pomoci na
základe spravodlivosti za ktorú sú platení (hoci je pravdou, ţe zvyčajne nedostatočne).
Ďalším kvalitatívnym dôrazom Maimonidovho rebríka je proaktívnosť. Darca by nemal
čakať na poţiadavku núdznej osoby. Iniciatívne by mal človeka v núdzi rozpoznať, vyhľadať
a poskytnúť mu náleţitú pomoc. Táto poţiadavka si vyţaduje citlivosť pre identifikovanie
ohrozených osôb. V individuálnej rovine si vyţaduje nielen sociálne cítenie, ale aj

2
kompetentnú znalosť ľudí v svojom okolí. V stredoveku boli vhodným prostredím ţidovské
komunity, kde sa jednotliví členovia navzájom poznali. Vzhľadom na súčasnosť by bolo
potrebné rozvíjať komunitnú sociálnu prácu, kde by jednotlivé sociálne pracovníčky
a pracovníci mali poznať osoby, ktoré sú v núdzi alebo na jej pokraji. Práve proaktívny
prístup spojený so znalosťou sociálneho prostredia je dôleţitou súčasťou všetkých
preventívnych programov.
Hoci by cedaku uskutočňoval angaţovaný jednotlivec, ona sa podľa ţidovského myslenia
vţdy realizuje v komunite. Komunitný spôsob pomoci preto dáva Maimonides na druhú
najvyššiu priečku. Dôvodom je zaručenie anonymity darcu aj obdarovaného. Ohľaduplnosť
a diskrétnosť voči príjemcovi je ďalšou dôleţitou kvalitatívnou vlastnosťou poskytovania
pomoci núdznym. Uprednostňovaný má byť taký spôsob dávania, aby obdarovaného
nepriviedol do rozpakov. Podľa rabi Jannaja je dokonca lepšie nedať nič, neţ darovaním
poníţiť núdznu osobu. Nemálo ľudí, ktorí náhle stratili prácu alebo sa im akútne zhoršil
zdravotný stav, sa cítia poníţení a zahanbení, ak sú nútení poţiadať o pomoc. Preto aj
Maimonides uprednostňuje čo najskrytejší spôsob poskytovania sociálnej pomoci. V tomto
ohľade stojí na vyššom stupni inštitucionálne zabezpečenie pomoci prostredníctvom
komunity, ktoré má v judaizme dlhodobú tradíciu. Ako ideál uvádza „skrytý úrad v chráme“,
čím má na mysli špeciálnu pokladnicu v Jeruzalemskom chráme počas jeho existencie (pred r.
70 po Kr.). Do nej pútnici anonymne odovzdávali svoje dary, ktoré potom chrámoví
sluţobníci rozdávali núdznym. Komunitný spôsob pomoci vţdy vyţaduje isté materiálno-
organizačné a personálne zabezpečenie. Forma realizovania zbierok sa v dejinách neustále
mení, ale vţdy by mali zostať aktuálne morálno-etické poţiadavky na osoby zodpovedné za
realizovanie takýchto foriem pomoci. Podľa Maimonidesa zodpovednosť za osoby, ktoré
majú zabezpečiť zbieranie a distribuovanie finančných a hmotných darov, nesú samotní
darcovia. Ak by mal darca pochybnosť o takejto osobe, má radšej poskytnúť svoju pomoc
núdznemu človeku osobne. Na osoby zodpovedné za zbierky bol v judaizme dávaný
mimoriadny dôraz. Muselo ísť o váţených členov komunity, ktorí boli osvedčení svojou
múdrosťou, vernosťou v spravovaní a dokonca mali mať vodcovské vlastnosti.
V súčasnosti sa povinnosť cedaky dá v judaizme realizovať aj darovaním peňazí nadáciám,
zdravotníckym inštitúciám, synagóge alebo vzdelávacím inštitúciám. Zaujímavé je, ţe formou
cedaky je v judaizme aj starostlivosť o starých rodičov alebo odrastené deti. Cedaka má
začínať doma. Ak sú tvoji rodičia hladní, je potrebné nasýtiť najprv ich neţ bezdomovcov. Po
nich nasleduje vlastná komunita a vlasť. V tomto duchu aj apoštol Pavol pripomínal: „Ak sa
niekto nestará o svojich blízkych, najmä o členov rodiny, ten zaprel vieru a je horší neţ
neveriaci“ (1Tim 5,8).
Inštitucionálne zabezpečenie pomoci núdznym nepredstavuje pre Maimonidesa najvyšší
ideál. Nad ním stojí taká forma pomoci, ktorá núdzneho posilní natoľko, aby sa stal
nezávislým na jej poskytovaní. Maimonides v roku 1200 n.l. prorocky predstavil to, čo sa
v súčasnej sociálnej práci nazýva „empowerment“ (zmocnenie, posilnenie). Uprednostňované
by mali byť také formy pomoci, ktoré núdzneho celkovo zmobilizujú do samostatného
konania a nezávislosti od sociálnej pomoci alebo sociálnych sluţieb. Tomu zodpovedá staré
príslovie: „Skôr neţ mu dáš rybu na jedenie, nauč ho ryby loviť.“ Medzi konkrétne formy

3
vedúce k celkovému posilneniu a následnej samostatnosti uvádza Maimonides poskytnutie
dostatočného daru, pôţičky, vytvorenie partnerstva a pomoc s nájdením práce. Vţdy ide
pritom o sluţbu konkrétnemu človeku, ktorému sa pomáha nájsť najvhodnejší spôsob
osamostatnenia. Maimonides pritom vie, ţe tento ideál nedokáţe naplno zrealizovať ţiadna
inštitúcia. Preto ho adresuje konkrétnemu človeku. Hoci sa v súčasnosti uţ dajú niektoré
formy celkového posilnenia inštitucionálne zrealizovať, stále je aktuálna poţiadavka
angaţovaného prístupu zamestnancov pomáhajúcich profesií. Konkrétna forma sociálnej
pomoci spojená s angaţovaným prístupom sociálnej poradkyne alebo poradcu, ktorí klientovi
alebo klientke pomôţu k celkovému posilneniu, môţe viesť k naplneniu najvyšších cieľov
sociálnej pomoci. Ak niekomu pomôţeme začať samostatnú podnikateľskú činnosť, on môţe
zabezpečiť seba i ďalších ľudí okolo. Najvyšší stupeň cedaky teda predstavuje taká forma
pomoci, aby sa človek stal sebestačným aţ do takej miery, ţe by mohol pomáhať iným.

Použitá literatúra a pramene:

BARKER, R.L. The Social Work Dictionary. 5th Edition, Washington DC: NASW, 2003.
HYAMSON, M. Misneh Torah. The Book of Knowledge by Maimonides, Jerusalem – New
York: Feldheim Publishers, 1981.

PhDr. ThDr. ThLic. Andrej Mátel, PhD.

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety v Bratislave

Citovanie:
MÁTEL, Andrej. 2010. Maimonides a „zákony charity“. In Sociální práce / sociálna práca.
ISSN 1213-6204, 2010, č. 1, s. 42-44.

(Pri citovaní článku prosím o oznámenie na e-mailovú adresu: andrej.matel@gmail.com)