Dráma

Základným znakom drámy ako lit. druhu je neprítomnosť rozprávača. Autor počíta s tým, že
dej jeho diela bude prebiehať priamo pred očami diváka na divadelnej scéne. Má spoločné
znaky s epikou a lyrikou. Dramatické diela predpokladajú divadelnú scénu na ktorej sa
jednotlivé udalosti deja predvádzajú. Monológy a dialógy autor píše pre postavy, konanie
postáv, okolností za ktorých sa monológy a dialógy vedú naznačí v zátvorkách. Poznámky
a rámcový opis scény sa volajú scénické poznámky. Dramatické diela sa predvádzajú na
javisku.

Dramaturg – Vyberá dramatické diela a vytvára dramaturgický plán divadla.

Režisér – Vytvára celkovú koncepciu div. predstavenia podľa svojho umeleckého vkusu.
Musí pri tom ale rešpektovať scénické poznámky autora i herecké osobitosti hercov.
Herci – Stvárňujú na javisku postavy dramatického diela. Pri vytváraní postáv sa musia
snažiť preniknúť do postavy autorovho zámeru a podriaďovať sa umeleckej koncepcii
režiséra.

Dramatické žánre
Tragédia – Má bohaté dejiny. Najstaršiu fázu vo vívine predstavuje antická grécka tragedia.
Vznikla v 5.st. pred n.l. Grécka tragédia mala malý počet hercov (najviac troch), mala však
zbor. Najznámejší tvorcovia v Grécku boli Aischililos, Sofokles a Euripides.
Stredoveká náboženská dráma naviazala na Grécku tragédiu iba v tom zmysle, že sa vyvinula
z náboženských slávností a častí bohoslužieb. Typickými stredovekými drámami boli
mystériá, ktoré predstavovali biblické udalosti od stvorenia sveta až po Kristovo
zmŕtvychvstanie. Stredoveké morality boli alegorické hry, v ktorých vystupovali zosobnené
vlastnosti ľudí i abstraktné javy ako napríklad rozum, hriech, staroba a podobne. Latinské
stredoveké a renesančné školské hry sledovali výchovný a vzdelávací ciel. Veľkú etapu vo
vývine tragédie predstavuje Shakespearova tvorba koncom 16. a začiatkom 17.st. Významná
bola aj francúzska klasická tragédia, ktorej hlavným predstaviteľom bol Jeane Racine.
V Slovenskej literatúre sa o tragédiu pokúsil P.O.Hviezdoslav s dielom Herodes a Herodias.

Činohra – Sa vyvíjala popri tragédii a komédii od 19.st. Zobrazuje vážne spoločenské

problémy. Základom jej deja bývajú rozpory medzi postavami. Tie sa prehlbujú, vyusťujú
v zrážky, ale na rozdiel od tragédie nedochádza k bezvýchodiskovým situáciám ktoré by
museli končiť smrťou hrdinu. Jej hrdinami sú ľudia bežného života. Jazyk činohry nebýva
veršovaný.

Komédia – Je literárny žáner ktorý je príznačný komickým vzťahom k svetu. Autor v nej
zosmiešňuje nedostatky života jednotlivcov i spoločnosti. Autorov ironizujúci postoj môže
v komédii nadobudnúť rozličné stupne: Humorný, Ironický, Sarkastický a Satirický. Od
stupňa ironizujúceho autorovho postoja závisí i záver komédie. Môže byť zmierlivý, hrdina sa
poučí, alebo zmiernenie nenastane, lebo ho nedovolí autorov odmietavý vzťah
k zobrazovanému javu. Autor podrobí svojich hrdinov vnútornej očiste. Uvedomia si svoje
chyby a napravia sa (Falstaff v Shakespearovej komédii). Ak sa komickosť sústreďuje na
charaktery vzniká charakterová komédia, ak na situáciu vzniká situačná komédia, alebo môžu
byť oba princípy použité v jednom diele (napr. Gogoľov Revízor).
osobitným druhom komédie je fraška. Jej charakteristickými znakmi sú nepravdepodobné
situácie a zápletky, hrubšia, niekedy i násilná komickosť.