ORTOEPIA

- 3 možné absencie
- seminárna práca: príprava kultivovaného ústneho jazykového prejavu podľa vzoru
žurnalistickej osobnosti
- Skúška – ústna: formou kolokvia – všetci naraz
- katarina.markovicova@ku.sk

Je dôležité:
- ako hovoríme
- čo hovoríme

Ortoepia
- spisovný jazyk
- správna výslovnosť (dodržiavanie mäkkosti, spodobovania, správnej dĺžky, zdvojené
spoluhlásky
- základným problémom v slovenskej spisovnej výslovnosti, a to konkrétne
segmentálnych javov

Rozdiel medzi ortoepiou a výslovnosťou

- ortoepia je náuka o spisovnej výslovnosti

Pravidlá správnej výslovnosti

- spisovný jazyk sa od nárečí odlišuje tým, že má jednotnú ustálenú normu, má presne
určené pravidlá o používaní a spájaní hlások. Spisovný jazyk má celú sústavu pravidiel
o správnej výslovnosti. Každý používateľ by ich mal zachovávať
- pravidlá spisovnej výslovnosti vyplývajú zo zvukovej sústavy slovenčiny. Spisovná
výslovnosť vychádza zo stredoslovenskej výslovnosti a čerpá z nej, pretože práve
v strednej slovenčine má spisovná slovenčina svoje korene
- do vzniku ČSR bol základom pre spisovnú výslovnosť martinský úzus, potom sa za
vzor pokladala aj scénická reč SND, pričom javisková reč bola vzorová po celom
Slovensku, nielen v BA
- na dosiahnutie jednoty treba skúmať zákonitosti a ustáliť pravidlá
- Na SAV existuje ortoepická komisia

Ortoepia – základný element kultúry hovorenej reči

- Znakom civilizovanej kultúry je systematická ľudská činnosť, ale aj nemateriálne
hodnoty, akou je medzi inými aj jazyk
- Náš jazyk sa vyvinul a stále sa vyvíja až do súčasnej formy a má rozličné podoby . od
nárečí, subštandardných hovorových prejavov až po spisovnú reč,, ktorá sa pokladá
za kultivovaný prejav
- Spisovný, kultivovaný prejav musí byť predovšetkým ortoepický (spisovná
výslovnosť), ale tvoria ho aj spisovná slovná zásoba, tvary slov, skladba viet a ich
štylizovanie
- Spisovná výslovnosť má teda pevné miesto v kultivovaných jazykových prejavoch
- V súčasnej dobe rastie v spoločnosti podiel verejnej ústnej komunikácie a s týmito
požiadavkami tiež rastú nároky na hovoriaceho a realizáciu prejavu
- Živé, hovorené slovo si zachovalo po celé stáročia nezastupiteľné miesto v našom
živote, pretože závažné myšlienky vyjadrované bezprostredne rečou sú vždy
najpôsobivejšie a najúčinnejšie
- Ani v súčasnosti sa nemôže väčšina našich činností zaobísť bez jazyka
- Popisujeme ním okolitý svet, jeho prostredníctvom motivujeme, rozhodujeme,
kontrolujeme i hodnotíme
- Správnym vyjadrením myšlienok sa snažíme ovplyvňovať adresátov našich prejavov,
meniť vzťahy iných ľudí k svetu i k sebe samým
- Prostredníctvom jazyka informujeme, presviedčame, riešime problémy
- Používatelia jazyka, ktorí často vystupujú na verejnosti, si stále viac uvedomujú, že
spisovnému vyjadrovaniu nie je venovaná náležitá pozornosť
- Mnoho prejavov je bohužiaľ ovplyvnených snahou o určitú neformálnosť, často až po
demonštratívne popieranie tradičných hodnôt
- Jazykovú kultúru nie je možné legislatívne nariaďovať
- Malo by byť v záujme každého, kto prichádza do kontaktu s inými ľuďmi a vystupuje
na verejnosti, aby nezabúdal na kultivovanosť jazykového prejavu
- Často oprávnene kritizujeme vyjadrovanie iných osôb a ani si neuvedomujeme, že
rovnako náročné meradlo musíme klásť i na úroveň vlastného vyjadrovania
- Pred každým verejným vystúpením by sme sa mali zamyslieť aj nad vecným obsahom
vyjadrenia, aj nad tým, či hlásky správne vyslovujeme, či dobre členíme reč
prostredníctvom vetných úsekov, prízvuku, páuz a intonácie, či správne
a neafektovane používame prostriedky modulácie reči (dynamika, intonácia, tempo,
hlasové zafarbenie a pod.), či správne dýchame a pod.
- Zvládnuť tieto požiadavky, ktoré si vyžaduje príprava ústneho prejavu, môžeme len
pravidelným cvikom a sústavnou sebakontrolou
- Otázkami a pravidlami výslovnosti sa zaoberá praktická náuka ortoepia, náuka
o správnej výslovnosti, do ktorej zahrňujeme ortofóniu a ortoepiu
- Ortofónia sa zaoberá správnym tvorením hlások a ich spájaním v súvislej reči, hovorí
o tom, ako sa majú hlásky artikulovať
o ortofonické chyby robí ten, kto napríklad tvorí hlásky na nesprávnom mieste,
namiesto otvorených samohlások vyslovuje zatvorené (vplyv maďarčiny),
alebo zadné i v slove myslieť (v slovenčine nemáme rozdiel vo výslovnosti
i a y)
- ortoepia podáva pravidlá o správnom používaní hlások
o ortoepické chyby robí ten, kto síce hlásky správne tvorí, ale používa ich na
nesprávnom mieste, napríklad namiesto ľavý vyslový „lavý“, bratov – bratof,
diskusia – diskúzia a pod.
- V praxi sa častejšie stretávame s ortoepickými chybami. Pod vplyvom písaného slova
sa často nesprávne vyslovujú niektoré hlásky, ide o tzv. Písmenkovú výsovonosť
- Náš pravopis však nie je a nemôže byť dôsledne fonetický, teda písaná podoba nie je
zhodná s hovorenou, napríklad namiesto správneho tvaru dup sa vyslovuje „dub“,
namiesto hamba „hanba“
- Zásady spisovnej výslovnosti
o získať prehľad o zásadách spisovnej výslovnosti, uviesť základné prehrešky
o zamerať sa na správnu výslovnosť jednotlivých hlások a hláskových skupín
- zoznámiť sa so správnou výslovnosťou slov cudzieho pôvodu
- uvedomiť si základné výslovnostné štýly a funkčnosť ich použitia
Dýchanie
- generovanie rečového zvukového signáu nie je možné bez dýchania
- plní dve funkcie
o respirračná – výmena kyslíka medzi krvou a vzduchom
o ventilačná funkcia – výmena vzduchu v pľúcach a dýchacích cestách
- pre tvorbu hlasu je dôležitý výdychpvý prúd
- horné a dolné dýchacie cesty
- nosová dutina, prínosové dutiny, nosohrtan, hrtan
- fáza vdychu – uskutočňuje sa zväčšovaním objemu hrudnej dutiny v dôsledku
kontrakcie bránice a vonkajších medzirebrových svalov
- výdychu – využíva sa na tvorenie hlasu a zvukovú úpravu hlasu

Fonácia
- tvorenie hlasu v hrtane, ktorým prechádza prúd vzduchu z pľúc
- vydávanie hlasu
- ľudský hlas vzniká v hrtane
o hrtan je zdrojom hlasu a chráni dýchacie cesty
- vlastným hlasovým orgánom sú hlasivky – v hrtane a chránia ich chrupky
- chrupky vytvárajú charakteristický tvar hrtana a niektoré z nich v neskoršom veku
osifikujú, čo má vplyv na zmenu charakteru hlasu
- chrupky sú spojené väzivovm a kĺbmi, takže sa môžu pomocou svalov voľne
pohybovať
o štítna chrupkya- dodáva charakteristický tvar (tvoria ju dve doštičky, predné
okraje zrastené - muži do 90 stupňov uhol u žien tupší)
o prstienkovitá
o krhlovité
o hrtanová príklopka
- hlasivky – párové
- skladajú sa z hlasového väzu a hlasivkového svalu, pokrytá je sliznicou
- vzdialením hlasiviek od seba vzniká hlasiivkovíá štrbina (glotis)
- počas dýchania sú roztvorenú a medzi nimi je štrbina trojholníkového tvaru

Ako vzniká hlas?

- Aby vznikol hlas, hlasivky sa musia spojiť a tak prehradiť cestu výdyhcovému prúdu
- Pod hlasivkami sa zvýši tla, ktorý prevýši ltalk napnutia hlasiviek, ktoré sa roztvoria,
a otvoron unikne časť vzduchu
- Tlak sa zmenší a hlasivky sa uzavrú – toto sa periodicky opakuje
- Kmitanie hlasiviek spôsobuje vlennie vzduchu v nadhrtanových priestoroch, čo
sluchom vnímame, ak zvuk resp. Ľudský hlas
- Hlasivky nekmitajú počas prestávok v reči, pri výslovnosti neznelých spoluhlások a pri
šepkaní
- Výška tónu závisí od počtu kmitov hlasiviek za sekundu (niekoľko desiatok až stoviek
za sekundu
- Sila hlasu závisí od rozkmitu hlasiviek – bveľkosť otvoru a aj od intenzity výdychového
prúdu
- Farba (timbre) hlasu – závisí od počtu, sily, výšky horných tónov hlasu (tóny
nadhrtanových dutín)
3. artikulácia
- Hlas sa pri reči upravuje v nadhrtanových priestoroch
- Článkovanie súvislého prúdu do radu krátkotrvajúcich segmentov reči
- Úpravu zabezpečujú upravujúce (artikulačné ,modifikačné, článkovacie) orgány
- Upravujúce, článkovacie orgány sa skladajú z vlastných artikulačných orgánov, dutín
nadhrtanových dutinách
- Základný alebo hlasivkový tón vznikol v hrtane, ale nadobúda vlastnosti ľudského
hlasu až v nadhrtanových dutinách, ktoré pôsobia ako rezonátory
o Ústna, hrdlová, nosová, perná

Atrtikulácia mimo ústnej dutiny

- V SJ sa artikuluje mimo iba hláska h, v hrtane
- Je to hrtanová alebo hlasivková hláska

Artikulačné orgány
- Pohyblivé
o dolná čeľusť – sánka, pery, jazyk, mákké podnebie s čapíkom
- nepohyblivé (pevné)
o horná čeľusť
o zuby
o ďasná
o tvrdé podnebie
- jazyk je najpohyblivejší rečový ústroj a zúčastňuje sa na tvorbe najväčšieho počtu
hlások
- na rozličných miestach dutiny tvorí prekážky výdychovému prúdu
- horizontálne aj vertikálne
- sánka za zúčastňuje na artikulácii hlások
- zväčšuje alebo zmenšuje čeľusťový uhol
- pery ohraničujú ústnu dutinu

Vnímanie reči
- schopnosť vnímať akustický rečový signál pomocou sluchového analyzátora
(receptora) – ucha
- percepcia reči sa uskutočňuje v uchu, ktoré sa skladá z
o vonkajšieho ucha
o stredného ucha
o vnútorného ucha
- vonkajšie ucho sa skaldá
o ušnice – zbiera a vedie zvuky do zvukovodu
o vonkajší zvukovod – prechádza zvukovodom a posúva sa k bubienku
o bubienok mení zvuk na vibrácie – v strednom uchu vyúsťuje sluchova
Eustachova trubica, ktorá vyrovnáva tlakové rozdiely medzi stredným auchom
a vonkajším prostredím
o vnútorné ucho – obsahuje tekutinu a veľmi citlivé vláskové bunky, ktoré sa
pod vibráciami hýbu
o polkruhovité kanáliky obsahujú bunky, ktoré zaznamenávajú polohu tela
 o vlastnú sluchovú časť tvorí slimák vo vnútornom uchu, kde sa nachádza
Corpiho orgán

Dvojhlásky
- za dvojhlásky nemožno považovať dve samohlásky, ktoré sú vedľa seba, ale každá
patrí k inej slabike
- v slovách cudzieho pôvodu konferencia (kon fe ren ci a)
- v domácich zložených slovách (dolnooravský – dol no o rav skí)
- na prefixálnom švíku – poučný (po uč ní)

Odlišná výslovnosť dvojhlások a skupiny svoch samohlások

- s priamym prechodom, pooučný, náučný
- s prechodom s j. – história, injekcia
- s rázovým prechodom – do okresného mesta, po ulici, modrooký, neetický

chyby
- v dvojhláskach ia, ie, iu sa iový prvok nahrádza spoluhláskou j [ja, je, ju]
- dvojhláska sa vyslovuje s výrazným prechodovým zvukom j, takže počujeme skupinu
[ija, ije, iju]
- na južnom sSlovensku sa druhý segment dvojhlásky predlžuje [vijém, vijác, piátok,
poliévať, poliá]
- dvojhláska sa vyslovuje ako dve samostatné hlásky [ni-e, pri-ateľ]
- dvojhláska sa nahrádza dlhou samohláskou [cuzú, robá]
- hovoriacii z oblasti východoslovenských nárečí nahrádzajú niekedy dvojhlásky
krátkymi samohláskami sedemďesať, osemďesať
- dvojhláska ô sa najčastejšie nesprávne vyslovuje ako [vo, vó]
o prvá časť, polosamohláska ú vyslovuje ako v: kvoň, mvožem, mvoj
o ô sa zjednodušuje na o – možem, móžeš, pojďem, vóbec
 alebo na u: kúň, vúbec
Dvojhlásky v jazykovokultúrnej praxi
- dvojhlásky ú pohybové, kĺzavé vokalickíé zvuky z dvoch častí, prvá je krašia než druhá,
lebo prvá je polosamohláska a druhá je samohláska
- pri výslovnosti dvojlások sa riadime pravidlami:
o vyslovujú sa v rámci jednej slabiky (nemožno ich oddeľovať a vyslovovať ako
dvojslabičné
o nemožno ich zamieňať za iné samohlásky, predlžovať, skracovať či vkladať iné
hlásky
- ia ie iu ô vyslovujeme ako

Klasifikácia spoluhlások (konsonantov)

- 3 kritériá pri klasifikácii
o funkčné
o akustické
o artikulačné
- spoluhlásky z funkčného hľadiska nebývajú základom slabiky, nie sú slabikotvorné
 - okrem spoluhlások r, ŕ, l, ĺ, ktoré sú slabičné vtedy, keď stoja medzi dvoma
spoluhláskami. Vtedy sa funkčným využitím svojej artikulačnej a akustickej povahy
približujú k samohláskam

Vlastnosti spoluhlások
- v SJ majú tieto spoločné vlastnosti:
o prítomnosť prekážky v nadhrtanových priestoroch
o šumovosť
- prekážkovosť a šumovosť
o spoluhlásky sú artikulačne a tým aj zvukobo zložitejšie než samohlásky
o charakteristickou vlastnosťou spoluhlások je:
 z artikulaného hľadiska: prekážkovosť
 z akustického hľadiska: šumovosť
- pri artikulácii spoluhlások sa výdychovému prúdu stavia do cesty prekážka
o záver
o úžina
o polozáver
- vzduchový prúd prechádza cez hlasivky a musí prekážku prekonať
- dva druhy prekážok
o záver (oklúzia) – úplná prekážka, úplné prehradenie cesty výdychovému
prúdu na určitý čas. Počas trvania záveru sa za ním zväčší tlak vzduchu, ktorý
zruší záver veľmi rýchlym pohybom. Zruší sa rýchly a krátkotrvajúcim
pohybom (explozívne spoluhlásky). Vzniká pritom akustický efekt výbuchu.
V momente prekonania prekážky (zrušenia záveru) vzniká spoluhláska
a fonačný prúd voľne uniká (napr. Pri záverových spoluhláskach b,p,m)
 slovenské záverove konsonanty sa artikulujú na 4 miestach ústnej
dutiny: pery, ďasná, tvrdé podnebie, mäkké podnebie
 ak počas trvania záveru hlasivky nekmitajú – neznelá spoluhláska
 ak kmitajú – znelá spoluhláska
 počas trvania záveru je podnebnohrtanový prechod zatvorený – ústna
spoluhláska (konsonant)
 počas záveru je prechod otvorený – nosová spoluhláska
 ak je záver veľmi slabý a trvá veľmi krátko (je prerušovaný), takže
v druhej fáze sa nevzniká explozívny šum – artikuluje sa hrčivý
(kmitavý, vibrantový) konsonant
 záverovú fázu majú aj ďasnové spoluhlásky (c,z,č,ž,)
polozáverévé spoluhlásky
- ak po závere nenasleduje explózia, ale frikcia (ako pri úžinových sykavých
spoluhláskach!
o vznikajú záverovoúžinové spoluhlásky (polozáverové alebo afrikované
spoluhlásky)
o polozáver je oslabený záver prechádzajúci do úžiny (c,z,č,ž,) vznikajú v čase
plynulého rušenia záveru a tvorenia úžiny
o úžina (konstrikcia) – na určitý čas zúžený priechod pre výdychový prúd, ktorý
ho prekonáva vírivým pohybom (turbulenciou), pričom vzniká akustický efekt
trenia (frikcie)
o čiastočná prekážka sa nazýva úžina, čiže zúžený priechod pre výdychový prúd
 o spoluhláska vzniká v priebehu celého prekonávania úžiny výdychovým
vzduchovým prúdom (f,v,s,j – úžinové)
o Kombináciou úžiny v ústnej dutine a otvoreného podnebnohltanového
priechodu sa artikuluje úžinový (konstriktívny, frikatívny) konsonant (n)
o úžina môže byť v strede alebo na bokoch ústnej dutiny, resp. Na jednom
boku. V stree ústnej dutiny je priehrada, ktorú vzduchovýž prúd obchádza po
bokoch, resp. Jedným bokom
o ak je úžina na bokoch, artikulujú sa bokové /laterálen) spoluhlásky
o bočná úžina však môže byť taká veľká, že nevzniká turbulenci a šum (l,ľ,l,ĺ]
Nosové a ústne spoluhlásky
- ak sa počas trvaniaústnej priehrady mäkké podnebie s čapíkom spustí do ústnej
dutiny a uvoľní sa priechod do nosovej dutiny, artikulujú sa nosové spoluhlásky
- ak je počas trvania záveru podnebnohltanový priechod zatvorený, artikulujú sa ústne
spoluhlásky
Sykavé spoluhlásky
- výraznou skupinovou konsonantickou vlastnosťou je sykavosť (s, z, š,ž,č,,ž,c,z,).
Označenie sykavosť sa opeiera o sluchový vnem (o sluchové hodnotenie zvuku
- v rámci sykavosti sa rozlišujú dve podskupiny:
o ostré (svetlé) sykavé spoluhlásky (s,z,c,z)
o tupé (tmavé, temné) sykavé spoluhlásky (š,ž,č,ž)
výslovnosť spoluhlások
- 27 spoluhlások, ktoré delíme podľa spôsobu tvorenia, miesta tvorrenia, znelosti
a podľa nosovosti

Chyby
- ortfonické chyby
o pri sykavých spoluhláskach
o pri r,l
o tzv. Mäkkých (palatálnych) spoluhláskach

Delenie spoluhlások
- miesta artikulácie – miesta, v ktorom sa tvorí prekážka výdychovému prúdu
- spôsobu artikulácie – podľa druhu prekážky (záver, úžina, polozáver), ktorá sa poství
do cesty fonačnému prúdu
- artikulujúceho orgánu: orgánu. Ktorý sa zúčastňuje na tvorení prekážky
- podľa sluchového dojmu – podľa výsledného zvukku, ktorý vzniká pri prekonávaní
prekážky: zrušenie záveru spôsobuje výbuch, trvanie úžin vnímame ako trecí šum
a artikulcou polozáverových spoluhlások ako čiastočné trenie
- účasti hlasu: spoluhlásky, pri ktorých hlasivky kmitajú alebo nekmitajú
- účasti nosovej dutiny – pri artiulácii sa uvoľní priechod
- trvania

Delenie spoluhlások podľa miesta artikuláie

- p,b,m,) – pernoperné
- f,w,v – pernozubné
- t,d,n,s,z,c, - Ďasnové – predoĎasnové
- š,ž,č,ž, - Ďasnové – zadoďasnové
 - ť,ď,ň,+, - ďasnovopodnebné
- j – tvrdopodnebné
- k,g – mäkkopodnebné
- h – hrtanové (laryngálne)

- záverové
- úžinové
- záverovoúžinové
- kmitavé
- bokové

Nadmerné používanie cudzích slov (napriek náhradám v SJ) patrí k najčastejším nedostatkom
súčasnej doby

Vybrané zásady pri výslovnosti prebratých slov

- pri výslovnosti prebratých slov z iných jazykov sú problematické hlavne tie lexikálne
jednotky, ktoré obsahujä zvukové javy, ktoré SJ nemá. Ted také hlásky,k térch
výslovnosť v pôvodnom jazyku nie je identická s výslovnosťou v SJ
- dochádza k ortoepickej adaptácii, existuje aj ortografická adaptácia – tvarotvorná,
slvotvorná, napr. slovný prázvuk, SJ, RJ, na prvú slabiku, cudzie hlásky sa nahrádzajú
zvukovo podobnými whisky (viski), nisové samohlásky
- pri citátových výrazoch je to náročné, lebo by tam mala byť rovnaká výslovnosť ako
v origináli
- terciálny – terciárny, kontraverzia – kontroverzia, bizardný – bizarný, permanentný,
- distribúcia, dyslexia, hipoterapia, hypotéza, typ-tip,
- majte pekný deň – Have a nice day: vhodnejšie: Prežite pekný deň.

Výslovnosť slov cudzieho pôvodu

- zvuková adaptácia, ktorou prechádzajú prevzaté slová v SJ nie je vždy rovnaká.
Niektoré sa úplne prispôsobili: sprej, sezóna,, iné sa píšu pvodným pravopisom
resumé, platiť cash
- alebo majú povahu citátov: curriculum vitae, happy end a zostáva zachovaná
v pôvodnom jazyku
- francúzsky zvrat prináša najviac chýb: par excellence (ekseláns)
- Mnoho slov sa prispôsobilo nielen zvukovo, ale aj pravopisne scanner, skener,
boutique, butik
- Resumé (rezimé)

Prešmykovanie hlások
- mali by sme sa vyvarovať prešmykovaniu hlások, ktoré vzniká tým, že si hlásky v slove
vymenia navzájom polohu, napr. pernamentný

Fonetická transkripcia
- súbor znakov (grafém), ktoré sa používajú na presný záznam zvukovej reči
 - cieľ – zapísať ľubovoľný prejav vo zvukovej reči tak, aby sa čo najpresnejšie
a najpodrobnejšie zachytili všetky javy zvukového rečového signálu
- fonetická transkripcia preto obsahuje podstatne viac znakov ako pravopisná štruktúra
- f.t., ktorá sa používa u nás je zmiešaná zo znakov IPA (International Phonetic
Association) a znakov slovenskej ortografie
- f.t. je adekvátne zachytenie zvukovej reči písmom
- každý odlišný zvuk musí mať osobitný znak, aby sa čo najpresnejšie zachytili všetky
zvukové javy signálu reči
- základom sústavy znakov f.t. je inventár grafém nášho pravopisu
- má dva druhy znakov f.t.
o znaky na označovanie hlások
o pomocné interpretačné značky s osobitným významom
- f.t. vychádza zo zásady, že jednej hláske zodpovedá jeden grafický znak, preto sa
namiesto dz,dž, ch používajú znaky 3 3 x
- podľa zásad slovenského pravopisu sa mäkkosť spoluhlások Ď Ť Ň Ľ pred i, í, ia, ie, iu,
e neoznačuje mäkčeňom. Vo f.t. sa však mäkkosť týchto spoluhlások musí označiť
mäkčeňom smútiť [smúťiť], žialiť [žialiť], dedina [ďeďina]
- písmená i,ý sa označujú znakom i, pretože obidve i sa vyslovujú rovnako bicykel
[bicikel]. Pretože f.t. presne a podrobne zachytáva znenie rečového prejavu, musí sa
v nej použiť viac znakov, ako sa používa v ortografii
-
Zhrnuttie o grafickej sústave f.t.
- nepoužíva grafému y, pretože foneticky ide o ten istý zvuk ako pri i
- nepoužíva ani zložky dz, dž, ch, ale osobitné grafické znaky
- nepoužívajú sa veľké začiatočné písmená
- dôsledne sa označuje mäkkosť konsonantov mäkčeňom
biť

Viazaná (splývavá) výslovnosť v jazykovej kultúre

- v SJ vyslovujeme slabiky, slová a slovné spojenia dovedna, spolu, teda uplat§ujeme
splývavú výslovnosť. VTá sa hodnotí ako základný, charakteristický znak zvukovej
stránky slovenčiny, teda patrí medzi jeden zo základných prvkov jazykovej kultúry
- ako výslovnosť slov dovedna, v jednom cleku (len z fyziologických príčin – pauza) –
pauzu nerobíme napríklad v krátkej vete alebo spojení: mama a otec, jablká a hrušky
- bez viazanej výslovnosti by sa neuskutočňovala znelostná asimilácia, ktorá je ďalším
charakteristickým znakom slovenčiny
-