Trnka Grim 2014 Ornitologicka Prirucka Web

Táto publikácia je vydaná v rámci projektu č. WTSL.01.02.
00-00-126/08
s názvom „Ochrana ohrozených vtáčích druhov Západných Karpát“, ktorý je realizovaný
v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľsko – Slovenská republika 2007–2013
Ornitologická príručka
Ornitologická
príručka
Alfréd Trnka, Tomáš Grim (eds.)

Čo je to ornitológia ?
Koľko je druhov vtákov ?
Ako pozorovať a poznávať vtáky ?
Ako robiť ornitologický výskum ?
Ako prezentovať výsledky ?
Publikácia je spolufinancovaná Európskou úniou z prostriedkov Európskeho fondu

Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko regionálneho rozvoja v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľsko – Slovenská
Bratislava 2014 republika 2007–2013.
Venované predchádzajúcim generáciám ornitológov,
od ktorých sme sa mnohému naučili
Autori: © Alfréd Trnka, Tomáš Grim (eds.)
Fotografie na obálke: Stanislav Harvančík a Tomáš Grim
Recenzenti: RNDr. Branislav Matoušek, Ph.D., Doc. PaedDr. Pavol Prokop, Ph.D.,
RNDr. Peter Adamík, Ph.D.
Foto: Tomáš Grim (TG), Stanislav Harvančík (SH), Ervín Hrtan ml. (EH), Peter Oboňa (PO),
Peter Samaš (PS), Ján Svetlík (JS), Alfréd Trnka (AT), Róbert Trnka (RT).
Náklad: 2000
Grafická úprava: Ján Svetlík – DUDOK
Vydavateľ: Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko
Rok vydania: 2014
ISBN: 978-80-89526-13-0
Odporúčaná citácia: Trnka A., Grim T. (eds.) 2014: Ornitologická príručka.

Bratislava: Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko
alebo
Harvančík S. 2014: Fotografovanie vtákov a ďalšie spôsoby dokumentácie. In: Trnka A., Grim T. (eds.):
Ornitologická príručka. Bratislava: Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko.
Ornitologická
príručka
Alfréd Trnka, Tomáš Grim
Michal Baláž, Robert Doležal, Stanislav Harvančík,

Ľudovít Kocian, Anton Krištín
Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko, Bratislava

2014
Publikácia je spolufinancovaná Európskou úniou z prostriedkov Európskeho fondu regionálneho

rozvoja v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľsko – Slovenská republika 2007–2013
Obsah
PREDSLOV (Dušan Karaska) � �� 7
Úvod (Alfréd Trnka & Tomáš Grim) �� 8
1. Čo je ornitológia? (Tomáš Grim) �� 12

Od Aristotela po dnes �� 12
Sociálne a technologické revolúcie �� 14
Ornitológia a iné formy záujmu o vtáctvo �� 17
Ornitológia verzus vtáčkarenie �� 20
Amatérski ornitológovia � �� 21
Ornitológia a jej popularizácia �� 24
2. Pôvod a vývoj vtákov (Ľudovít Kocian) � �� 26

Od dinosaurov k vtákom �� 26
Dobytie vzdušného priestoru �� 27
3. Systematické členenie vtákov (Tomáš Grim) � �� 29

Taxonomický prehľad vtákov sveta �� 29
Koľko je druhov vtákov? �� 36
4. Stavba vtáčieho tela (Michal Baláž & Alfréd Trnka) � �� 42

Veľkosť a tvar �� 42
Topografia vtáčieho tela � �� 44
Vtáčie perie �� 52
5. Biológia a ekológia vtákov (Alfréd Trnka & Tomáš Grim) �� 56

Rozšírenie � �� 56
Zoogeografické rozšírenie vtákov na Zemi �� 57
Adaptácia na rôzne typy prostredia �� 63
Potrava �� 66
Potravné zdroje �� 66
Spôsob získavania potravy a potravné stratégie �� 69
Rozmnožovanie �� 72
Párovacie systémy � �� 73
Stavba, umiestnenie a typ hniezda �� 77
Vajcia �� 80
Inkubácia vajec �� 84
Starostlivosť o mláďatá � �� 85
Hniezdny parazitizmus � �� 88
Migrácia �� 89
Migračné systémy a trasy vtákov �� 91
Orientácia � �� 94
Ostatné typy vtáčích presunov �� 95
Stále vtáky � �� 95
Vtáčia biológia v globálnej perspektíve � �� 96
4
6. Správanie vtákov (Tomáš Grim) �� 102
Ako sa pýtať � �� 102
Etológia a behaviorálna ekológia �� 104
Vrodené a získané správanie � �� 105
Komunikácia � �� 106
Agresivita a teritoriálne správanie � �� 109
Sexuálne správanie �� 110
Personalita � �� 112
Typy učenia u vtákov � �� 112
7. Základy vedeckého výskumu

v ornitológii (Tomáš Grim & Alfréd Trnka) �� 116
Príprava a plánovanie výskumu �� 116
Voľba výskumnej témy a vymedzenie výskumného problému � �� 117
Premenné � �� 118
Stanovenie výskumných hypotéz �� 118
Písomný plán výskumu �� 119
Zber a spracovanie údajov �� 121
Veľkosť vzorky �� 122
Replikácia, pseudoreplikácia a metareplikácia � �� 123
Metódy výskumu v ornitológii �� 124
Pozorovanie a experiment � �� 124
Kvalitatívne a kvantitatívne metódy � �� 128
Metódy kvantitatívneho výskumu �� 128
Metódy výskumu hniezdnej a potravnej biológie �� 131
Metódy výskumu migrácie vtákov �� 134
Výskum správania vtákov �� 136
Štatistické spracovanie údajov � �� 142
Prezentácia výsledkov �� 152
Písomná prezentácia výsledkov �� 153
Ústna prezentácia výsledkov �� 168
Príprava prezentácie �� 168
Prezentácia � �� 171
8.Práca ornitológa v teréne (Tomáš Grim & Robert Doležal) �� 174
Ornitologická výstroj a výzbroj �� 174
Ďalekohľad �� 174
Terénna určovacia príručka �� 180
Mp3 prehrávač �� 182
Ako pozorovať a určovať vtáky �� 183
Určovanie vtákov v prírode �� 185
Určovanie vtákov podľa pobytových znakov �� 203
Určovanie hniezd, vajec a mláďat vtákov � �� 204
Ornitologický zápisník � �� 212
Archivácia údajov a práca s nimi �� 215
Ornitologická príručka – Obsah
9. Fotografovanie vtákov a ďalšie spôsoby

dokumentácie (Stanislav Harvančík) �� 218
Fotografická technika � �� 218
Spôsoby fotografovania vtákov �� 221
Fotografovanie z auta �� 221
Fotografovanie z krytu �� 221
Fotoplť �� 223
5
Použitie hlasových nahrávok �� 223
Fotografovanie letiacich vtákov � �� 224
Digiscoping �� 226
Ochranárske zásady pri fotografovaní vtákov �� 226
Ostatné spôsoby dokumentovania výskytu vtákov � �� 226
Dokumentácia vtákov pomocou audionahrávok �� 226
Zbierky preparátov, osteologického a oologického materiálu �� 227
Vývržky �� 227
10. Ornitológia, legislatíva, etika (Alfréd Trnka) �� 228

Druhová ochrana �� 228
Územná ochrana � �� 229
Medzinárodné dohovory � �� 230
Ornitologická etika �� 230
11. Vtáky a spoločnosť (Anton Krištín, Alfréd Trnka & Tomáš Grim) �� 232
Vtáky a ich produkty �� 232
Vtáky a ich hospodársky význam pre človeka �� 233
Vtáky ako estetický objekt pre ľudskú spoločnosť � �� 233
Vtáky a ich význam pre rekreačné aktivity človeka � �� 234
Konflikt vtáky verzus človek � �� 235
Človek a jeho podiel na vymieraní vtákov �� 235
Synantropizácia alebo prečo sa vtáky sťahujú do miest? �� 238
Ornitologické inštitúcie a organizácie vo svete �� 240
Prehľad dejín poznávania vtáctva a ornitológie na Slovensku �� 240
Ornitologické organizácie na Slovensku � �� 242
Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko � �� 242
Ochrana dravcov na Slovensku � �� 243
Ornitologické časopisy �� 243
12. Použitá a odporúčaná literatúra (Alfréd Trnka & Tomáš Grim) � �� 246
Vedecké mená vtákov �� 254

Register �� 268
PRÍLOHY (Alfréd Trnka) �� 276

Príloha 1: Zoznam vtákov Slovenska �� 276
Príloha 2: Doba hniezdenia a veľkosť hniezdnej populácie vtákov
hniezdiacich na Slovensku � �� 288
Príloha 3: Zoznam ornitologických časopisov so vzťahom
k vtákom Palearktiku �� 296
6
Predslov
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď som sa začínal venovať vtákom, nebolo
jednoduché dostať sa k informáciám o tejto živočíšnej skupine. V tom čase nebol v oko-
lí môjho bydliska „učiteľ“, ktorý by ma brával do terénu a zaúčal do tajov vtáčieho života.
Nebolo príliš veľa literatúry a najčastejším komunikačným prostriedkom boli klasické listy.
Luxusom už bolo telefonovanie pevnými linkami.
V tomto období limitovaných možností výmeny informácií a získavania údajov o vtác-
tve bol pre mňa každý list od nejakého významného ornitológa, každá knižka, ktorá sa zao-
berala prírodou, každý článok, hoc aj v regionálnych novinách, nevšedným zážitkom. Dych-
tivo a opakovane som čítal listy od kamarátov s novinkami z ornitológie a kupoval všetku
dostupnú československú literatúru o prírode a osobitne vtákoch. Vzácne boli najmä diela
metodického charakteru. V tomto ohľade výnimočným a na československé pomery dopo-
siaľ neprekonaným dielom bola brožovaná knižočka známeho východočeského ornitológa
JUDr. Františka Obhlídala „Ornitologická příručka“, ktorá vyšla v roku 1977 a v druhom vy-
daní v roku 1981. Táto na vtedajšiu dobu veľmi významná publikácia ovplyvnila niekoľko
generácií československých ornitológov.
Samozrejme od tých čias sa veľa zmenilo. Nová doba priniesla nielen technické inovácie
umožňujúce dokonalejšie poznávať vtáctvo, ale aj nebývalý prírastok nových údajov. Ko-
munikačné technológie umožňujú každému, kedykoľvek a takmer všade vymieňať si infor-
mácie. Toto všetko dovedna prináša obrovské možnosti.
Vždy som sa snažil získané poznatky o vtáctve odovzdávať svojim priateľom a známym
dúfajúc, že im pomôžu pri ich ornitologickom zdokonaľovaní a využijú ich následne aj pri
výskume a ochrane vtáctva. Osobitne cenné a v našich geograficko-jazykových končinách
stále pomerne zriedkavé, sú údaje metodického charakteru. Na základe príslovia: „Ak chceš
človeka nasýtiť, tak mu daj rybu, ale ak mu chceš pomôcť, tak ho nauč ryby chytať“, som
sa snažil pomáhať hlavne informáciami „ako na to“ a uvažoval som o vydaní príručky pre
začínajúceho ornitológa, ktorý by v nej našiel základné údaje pri svojich ornitologických
začiatkoch. Život priniesol príležitosť a do jedného z projektov financovaných Európskou
úniou v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľsko – Slovenská republika 2007 – 2013
som zaradil vydanie novej Ornitologickej príručky, ktorá by práve tak ako mňa kedysi, mala
usmerniť a zdokonaliť súčasnú generáciu ornitológov. Predkladaná publikácia prináša ak-
tuálne informácie o vtáctve, metódach, technických spôsoboch získavania a spracovávania
údajov o nich. Verím, že sa pre najbližšie roky stane významným dielom, po ktorom siahnu
najmä začínajúci ornitológovia, študenti vysokých škôl a ostatní záujemcovia o túto druho-
vo najbohatšiu skupinu stavovcov. Bude tak významným prínosom pre rozvoj slovenskej
ornitológie a tým prispeje i k výskumu a samotnej ochrane vtáctva u nás.
Dušan Karaska
7
Úvod
Vtáky svojou schopnosťou lietať, pestrým sfarbením a melodickým spevom už od nepa-

mäti fascinovali človeka a boli neoddeliteľnou súčasťou jeho histórie, kultúry a nábožen-
stva. V staroveku ľudia mnohé druhy pokladali za sväté. V Egypte to bol napríklad sokol
stotožňovaný s bohom nebies Horom a ibis posvätný zasvätený bohovi múdrosti a písma
Thovtovi. Jedného z najvýznamnejších bohov v Strednej Amerike, opereného hada Que-
tzalcoatla, stelesňoval tiež vták – kvesal z čeľade trogónovité. Silná viera v tohto boha mala
podľa legendy dopomôcť i k pádu slávnej Aztéckej ríše. Vtáky zohrávali významnú úlohu
aj v starovekej mytológii. Kukučka bola napríklad v gréckej mytológii zasvätená bohyni
Hére, ochrankyne rodiny, rodiacich žien a detí, v slovanskej mytológii zas bohyni jari Vesne.
A nakoniec, veľa príbehov a podobenstiev s vtákmi možno nájsť aj v samotnej Biblii. Je v nej
obsiahnutých viac ako tristo odkazov na vtáky. Hrdlička či holub tu stelesňujú kresťanskú
čistotu, orol je zas symbolom zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia Ježiša Krista.
Človek vtáky od nepamäti nielen obdivoval, ale i sústavne pozoroval a študoval. Staro-
vekí Egypťania rozoznávali a verne zobrazovali vo svojich maľbách viac ako 130 druhov vtá-
kov a na pravidelnosť príletov niektorých druhov na hniezdiská upozorňuje už Biblia1. Ľudia
si všímali aj samotné správanie vtákov. O parazitickom správaní kukučky písal napríklad
už Aristoteles. Záujem o vtáky a ich štúdium súvisí najmä s ich spôsobom života a vníma-
nia okolitého sveta, ktoré máme s nimi v mnohom spoločné. Podobne ako väčšina vtákov
sme aj my, ľudia, aktívni hlavne cez deň a v prostredí sa orientujeme prevažne tými istými
zmyslami, t.j. zrakom a sluchom. To nám umožňuje vtáky nielen pozorovať oveľa ľahšie ako
iné druhy živočíchov, ale ich aj lepšie spoznávať. Vtáky patria preto k jedným z najlepšie
preskúmaných skupín živočíchov, čo sa týka ich rozšírenia, biológie ako i správania. Práve
štúdium života a správania vtákov prispelo k založeniu nových vedných disciplín, akými sú
etológia či biokomunikácia, a rozšírilo naše poznatky z ďalších odborov, napr. z ekológie.
Výskumy na vtákoch priniesli nové vedecké objavy aj vo všeobecno-biologických alebo hu-
mánnych odvetviach, akým je biochémia (objasnenie Krebsovho cyklu, objav vitamínov
skupiny B), fyziológia (štúdium regenerácie zmyslových buniek vnútorného ucha) či medi-
cína (úloha vírusov pri nádorových ochoreniach).
Uvedené skutočnosti, ako i dostupnosť informácií po páde „železnej opony“, rozvoj
informačných technológií a internetu, prudký vývoj modernej pozorovacej techniky (ďa-
lekohľady, digitálne fotoaparáty, kamery) a celková zmena štýlu života viedli v ostatných
rokoch i na Slovensku k výraznému nárastu záujmu o túto skupinu stavovcov nielen zo
Ornitologická príručka – Úvod
strany profesionálnych vedeckých pracovníkov, ale hlavne amatérskych ornitológov či jed-

noducho milovníkov vtákov a prírody vôbec. Mnoho takýchto nadšencov a odborníkov je
u nás združených v Slovenskej ornitologickej spoločnosti (SOS/BirdLife Slovakia). To sa pre-
javilo aj vo zvýšenej ponuke kníh s ornitologickou tematikou na slovenskom knižnom trhu.
1 „Aj bocian v povetrí pozná svoj čas, hrdlička, lastovička i žeriav dodržiavajú čas svojho príchodu, avšak môj ľud
nepozná poriadok Hospodinov“ (Jeremiáš 8, kapitola 7).
8
Obr. 1. Kvesal – uctievaný vták v Mayskej a neskôr Aztéckej kultúre a náboženstve ako boh vzduchu,
láskavosti a svetla. Jeho ozdobné „chvostové“ perá, v skutočnosti nadchvostové krovky, boli súčasťou
obradných čeleniek vládcov a najvyššej šľachty a slúžili i ako platidlo (foto TG).
9
Obr. 2. Niektoré vtáky nás nezaujmú svojim vzhľadom, ako napr. táto nenápadná samička vrabca
domového. Napriek tomu bližšie nahliadnutie do života aj takýchto druhov nám prináša fascinujúce
objavy (foto TG).
Napriek tomu v našej odbornej literatúre doteraz absentuje publikácia, ktorá by v ucelenej,
a širokej verejnosti prístupnej forme poskytla základné informácie o modernej ornitológii
a poznávaní vtáctva, a tak umožnila i laickému milovníkovi prírody a záujemcovi o vtáky
ľahšie sa orientovať v danej problematike.
Túto medzeru by mala aspoň čiastočne zaplniť predkladaná Ornitologická príručka,
v ktorej sme sa snažili čitateľovi sprístupniť najnovšie poznatky o biológii a živote vtákov
a poskytnúť metodické návody ako ich pozorovať a študovať. Cieľom príručky nie je po-
dať vyčerpávajúci prehľad preberaných tém. To by napokon nebolo ani technicky možné
– o akomkoľvek úzko vymedzenom aspekte ornitológie boli už popísané tisíce či desaťtisíce
strán. V tejto príručke sme sa preto pokúsili načrtnúť len tie najzaujímavejšie a prakticky
najvýznamnejšie stránky dnešnej ornitológie a tým nasmerovať ďalšiu činnosť a odborný
rast tých, ktorí sa o život vtákov zaujímajú vážnejšie. Určite, niektoré kapitoly môžu pôsobiť
pre skúsenejších ornitológov málo odborne, a naopak, pre začínajúcich až veľmi. Je zrejmé,
že kapitola, ktorá je najdôležitejšia pre úplného začiatočníka (napr. Určovanie vtákov v prí-
rode), skúsenému pozorovateľovi vtákov nič nové neprinesie. Naopak, kapitola Štatistické
spracovanie údajov bude náročná aj pre väčšinu ostrieľaných ornitológov „veteránov“; je
však nevyhnutná pre každého, kto má záujem svoje výsledky prezentovať v odbornej tlači.
Výber a rozsah tém, podobne ako pri iných podobných publikáciách, je odrazom našich
vlastných skúseností a názorov na to, čo je pre ornitologickú prácu podstatné viac, menej,
10
či vôbec. Náš pohľad je pritom čisto praktický: napr. šanca stretnúť sa s mláďaťom vtáka
alebo nájsť hniezdo s vajcami je mnohonásobne menšia než šanca pozorovať dospelého
vtáka – úmerne tomu venujeme preto oveľa viac priestoru určovaniu dospelých vtákov ako
určovaniu vajec a mláďat. Z rovnakého praktického dôvodu tiež kladieme dôraz na vonkaj-
šiu anatómiu, ktorá je dôležitá pre poznávanie vtákov v teréne a pochopenie ich správania,
a naopak, úplne sme vypustili opis vnútornej anatómie. O užitočnosti predkladaných in-
formácií nás presvedčili hlavne naše vlastné skúsenosti: mnohým zásadám sme sa naučili
metódou „pokusu a omylu“ a vieme, že aj niektoré zdanlivo triviálne „detaily“ môžu roz-
hodnúť o tom, či výskum alebo len jednoduché pozorovanie vtákov dopadne dobre, alebo
zle. Pri vybraných termínoch uvádzame aj ich anglické ekvivalenty, ktoré uľahčia čitateľovi
s hlbším záujmom orientáciu v pôvodnej zahraničnej literatúre. V texte sú použité najnovšie
platné slovenské mená vtákov, ich vedecké ekvivalenty čitateľ nájde v závere publikácie.
Súčasťou Ornitologickej príručky je aj kompletná Ornitologická bibliografia Slovenska a Pô-
vod a význam vedeckých mien vtákov – celoživotné dielo jedného z najvýznamnejších sú-
časných slovenských ornitológov RNDr. Branislava Matouška, CSc. Z priestorových dôvodov
sú obe práce uvedené na priloženom CD nosiči.
Na príprave publikácie sa okrem hlavných autorov a zostavovateľov podieľali aj ďalší vý-
znamní slovenskí a českí ornitológovia s dlhoročnými terénnymi skúsenosťami a odbornou
praxou. Bez ich aktívneho prístupu ako i pomoci ďalších kolegov a spolupracovníkov by
táto knižka nemohla vyjsť. Keďže ich výpočet by bol príliš rozsiahly, za všetkých si dovoľu-
jeme poďakovať menovite recenzentom RNDr. Branislavovi Matouškovi, CSc., RNDr. Petrovi
Adamíkovi, Ph.D. a doc. PaedDr. Pavlovi Prokopovi, Ph.D. za cenné pripomienky a námety
k jednotlivým kapitolám príručky. Rôzne verzie rukopisu vylepšili pripomienky nasledujú-
cich kolegov: Mgr. Josef Heryán, doc. Mgr. Vladimír Remeš, Ph.D., Mgr. Peter Samaš, Ph.D.,
Mgr. Zdeněk Vermouzek. Za nezištnú pomoc pri písaní a konečnej úprave rukopisu ďakuje-
me RNDr. Bronislave Trnkovej a Mgr. Liborovi Vaicenbacherovi. Veríme, že aj s ich pomocou
predkladaná príručka prispeje k lepšiemu usmerneniu a výchove novej generácie sloven-
ských ornitológov a tým i k ďalšiemu rozvoju modernej ornitológie na Slovensku.
Alfréd Trnka a Tomáš Grim
11
1. Čo je ornitológia?
U nás je zvykom nazývať aj [pozorovateľov vtákov, teda „bird-watchers“] ornitológmi. Ornito-

lógia, ako už samotný názov ukazuje, je vedný odbor, odvetvie biológie. ... Samo poznávanie
jednotlivých vtáčích druhov ornitológiou nie je, je iba predpokladom k výskumu, vedeckej práci,
k vlastnej ornitológii. ... Ako skutoční ornitológovia [môžu] pracovať aj ľudia, ktorí nie sú vedec-
kými pracovníkmi z povolania, ale dokážu spojiť svoju záľubu v pozorovaní vtákov so schopnos-
ťami a znalosťami vedeckej práce. Obhlídal (1981)
Ornitológia je veda o vtákoch (z gréckeho „ornis“ = vták, „logos“ = veda). Ako každá iná
veda je teda ornitológia testovaním hypotéz, v tomto prípade týkajúcich sa vtákov, ich sprá-
vania, fyziológie, migrácie, evolučných vzťahov a ostatných stránok ich života. Ornitológia
je medzi ostatnými vedami výnimočná dvoma aspektmi: počtom amatérskych záujemcov
o tento odbor a tým, ako títo záujemcovia prispeli k vedeckému poznaniu. Hoci sa prevaž-
ná väčšina amatérskych záujemcov venuje iba rekreačnému vtáčkareniu (birdwatching),
nájdu sa aj vážnejší záujemcovia, ktorí vykonávajú výskum, a to buď sami, alebo v spoluprá-
ci s vedcami. Spolupráca medzi amatérskymi a profesionálnymi ornitológmi bola a zostáva
pre rozvoj ornitológie kľúčová aj napriek niektorým úskaliam a vzájomnému nepochope-
niu, ktoré sprevádzajú akékoľvek zapojenie verejnosti do vedeckého výskumu. Význam,
výhody a nevýhody takejto spolupráce budú zrejmejšie, ak sa pozrieme najprv stručne na
históriu skúmania vtákov od najstarších čias po dnešok.
Od Aristotela po dnes
Človek si vždy všímal vtákov a tí mu dodnes poskytujú materiál a inšpiráciu pre rekreačné, in-
telektuálne i vedecké činnosti, rovnako tak ako čerstvé vajcia na raňajky. Rand (1974; citovaný
v Moss 2009)
Podobne ako v prípade iných oblastí poznávania sveta okolo nás, môžeme aj v prípade
ornitológie u celého radu poznatkov poznamenať „už Aristoteles uvádza...“ alebo „už vo
viktoriánskom Anglicku prírodovedci pozorovali...“. Takéto tvrdenia sú však zavádzajúce:
odborný i laický vzťah k vtákom (vrátane etických štandardov), ako ich dnes poznáme a be-
Ornitologická príručka – Čo je ornitológia
rieme ako samozrejmosť, sú v mierkach ľudskej histórie úplné novinky, ktoré sa začali rodiť
až počas posledného storočia či dvoch. To, čo dnes chápeme ako základné a typické cha-
rakteristiky amatérskeho i profesionálneho prístupu k vtákom, je potom záležitosťou nie-
koľkých posledných desaťročí. Naopak to, čo naši predkovia s rovnakou samozrejmosťou
pokladali len pred pár generáciami za tú jedinú pravú ornitológiu, by dnes vôbec neobstálo
z hľadiska súčasných štandardov, a to ani vedeckých ani etických. Napríklad hlavným tren-
dom v ornitológii pred storočím boli činnosti, ktoré sú dnes úplne protizákonné: hromadné
strieľanie vtákov a masový zber vajec. Ešte nedávno boli popredné ornitologické časopisy
plné opisných štúdií; dnes článok, ktorý nie je založený na experimentálnom prístupe (ale-
12
bo zložitých fylogenetických porovnávacích metódach), nemožno v tých istých časopisoch
skoro vôbec publikovať.
Najstaršie dochované vyobrazenie vtáka, pravdepodobne volavky alebo žeriava, pochá-
dza z francúzskej časti Pyrenejí z jaskyne Gargas. Je staré 18 000 rokov. Viac ako 99 % času,
ktorý odvtedy ubehol, mali vtáky pre človeka význam iba z hľadiska lovu a chovu za účelom
obživy, sokoliarstva, ako zdroj symbolov či módny doplnok. Je potrebné si uvedomiť, že
stredoveké sokoliarstvo či pozorovanie vtáctva pre zábavu niektorými zámožnejšími ľuďmi
len zriedkavo prinieslo dodnes platné poznatky o biológii vtáctva. S dnešnou ornitológiou
nemajú tieto činnosti prakticky nič spoločné, či už z hľadiska metód, myšlienkového rámca
či hodnovernosti poznatkov.
Podobne ako vo vývoji iných prírodovedných odborov, aj v histórii ornitológie možno
pozorovať postupné a súvislé zmeny skôr než jasné „čiernobiele“ skokové zmeny. V porov-
naní s inými odbormi je to však s ornitológiou ešte zložitejšie. Jadrová fyzika či kvantová
chémia sa od svojich počiatkov v jednom podstatnom ohľade nezmenili: vždy išlo o odbory,
ktoré rozvíjali iba profesionáli – žiadny „amatérsky jadrový fyzik“ v podstate nikdy neexisto-
val. V tomto ohľade je ornitológia presným opakom. Vyrástla z čisto amatérskych koreňov,
a to tak na úrovni historickej (pozri ďalej) ako aj individuálnej: väčšina ornitológov, ktorých
nájdeme vo výskumných ústavoch či univerzitách, strávila detstvo nezáväznými potulkami
po prírode s ďalekohľadom. Preto je ťažké určiť, čo ornitológia bola, je a čo nie je2.
Vtáky zobrazovali bežne starí Sumeri a Egypťania už pred piatimi tisícročiami. Avšak prvé
rozsiahlejšie písané záznamy o vtákoch pochádzajú až od Aristotela (4. stor. p. n. l.). Viac ako
vecnou správnosťou sa však jeho dielo Historia Animalium preslávilo bizarnými tvrdeniami
o tom, ako sa na zimu žltochvost mení na červienku, kukučka na jastraba krahulca, a ako
lastovičky hibernujú v bahne rybníkov. Zmienky o vtákoch, vrátane prvej zmienky o vtáčej
migrácii (viď Úvod), nájdeme aj v Biblii. Ďalšie tisícročie je skutočným obdobím temna, nie-
len z pohľadu všeobecného spoločenského a kultúrneho rozvoja, ale aj z hľadiska ľudskej
pozornosti venovanej vtákom. Až v 13. storočí vychádza dielo Fridricha II.3 o sokoliarstve De
Arte Venandi cum Avibus. Ilustruje to antropocentrický prístup k vtákom, ktorý dominoval
takmer v celej ľudskej histórii: vtáky boli vnímané len z úžitkového hľadiska4. Zmenila to až
renesancia, reformácia a osvietenstvo, kedy ľudia začali k prírode pristupovať so zvedavos-
ťou a estetickým záujmom.
V roku 1789 vyšla kniha The Natural History of Selborne. Jej autor Gilbert White v nej snú-
bil záujem o poznanie prírody s emocionálne nadobudnutými opismi svojich pozorovaní.
White je pokladaný za zakladateľa európskej „prírodomilnej“ tradície. Je príznačné, že býva
označovaný za „priekopníckeho ornitológa“ aj „otca moderného vtáčkarenia“. Bol totiž tak
„skúmateľom prírody“ (ornitológ), ako aj „milovníkom prírody“ (vtáčkarom). V jeho dobe
neexistovali žiadne technické pomôcky, ktoré dnes berieme ako samozrejmosť: ani ďale-
kohľady (prvý binokulár bol skonštruovaný až v roku 1894 a bežnou súčasťou výbavy pozo-
rovateľov vtákov sa stal až po druhej svetovej vojne), ani určovacie príručky (prvú modernú
určovaciu príručku, ktorá spôsobila revolúciu v pozorovaní vtákov v teréne, vydal až v roku
1934 Roger Tory Peterson).
2 Mayr (1984).
3 Fridrich II. Štaufský (1194–1250), kráľ Sicílie (1198), nemecký kráľ (1212) a cisár Svätej rímskej ríše (1220). Dá-
tum vzniku, resp. ukončenia jeho práce De Arte Venandi cum Avibus nie je presnejšie známy. Dielo vyšlo tlačou
po prvý krát až v roku 1596 (bližšie viď Fišerová 2010).
4 I podľa niektorých výkladov Biblie bolo všetko živé stvorené len pre potreby človeka.
13
Amatérsky a profesionálny prístup sa navzájom prelínali v podstate až do konca 19.
storočia – neexistovali sofistikované teórie a štatistika i metódy boli veľmi primitívne: te-
rénna ornitológia bola v podstate turistika spojená s pozeraním na vtáky. Takýto prístup
bol otvorený každému záujemcovi. Avšak ďalšiu históriu skúmania a pozorovania vtákov
v 20. storočí charakterizuje neustále roztváranie nožníc medzi profesionálnou ornitológiou
a vtáčkarením. Stojí za to pripomenúť, že už v dobe Gilberta Whitea, teda koncom 18. storo-
čia, sa objavili pionierske snahy o vykonávanie pokusov v prírode, napr. presádzanie vajec
a mláďat medzi hniezdami rovnakého ako aj rôznych druhov vtákov (Edward Jenner, An-
toine Joseph Lottinger). Išlo o vzácne výnimky a experimentovanie sa stalo dominantnou
ornitologickou metódou až o dve storočia neskôr, t.j. počas posledných desaťročí.
Sociálne a technologické revolúcie

Kľúčovým podnetom pre vzostup záujmu o vtáky ako populárnej voľnočasovej aktivity bola
priemyselná revolúcia. Pred ňou žila väčšina obyvateľov na vidieku, pracovala v poľnohospo-
dárstve do úmoru od rána do večera a na akékoľvek rekreačné aktivity nemohlo byť ani po-
myslenie (dovolenka je sociálny jav, ktorý ešte začiatkom 20. storočia prakticky neexistoval).
Dokonca aj pre vyššie spoločenské vrstvy nebola reálna možnosť venovať sa pozorovaniu
vtáctva v teréne: cestovanie bolo drahé, nepohodlné a predovšetkým nebezpečné. Priemy-
selná revolúcia spôsobila, že čím ďalej tým viac obyvateľov začalo žiť v mestách, pracovať
v priemysle a vzďaľovať sa prírode; niet preto divu, že najsilnejšie amatérske prírodovedné
Obr. 3. Strieľanie vtákov (vľavo dokumentačný odstrel orliaka morského; Gabčíkovo, 30.4.1933) a zber
vajec (vpravo súkromná zbierka vajec; vajcia kukučky obyčajnej a jej hostiteľov) boli v minulosti štan-
dardné spôsoby práce ornitológa, ktoré v súčasnosti však už neobstoja vedecky ani eticky. Napriek
tomu zbierky vtákov a vajec v múzeách sú dnes nedoceniteľným zdrojom vedeckých informácií
(foto AT).
14
tradície nájdeme v Anglicku, ktoré bolo vo svojej dobe zďaleka najindustriálnejšou a najur-
banizovanejšou spoločnosťou na svete5. Vznikali stredné spoločenské triedy, ktoré mali po
prvýkrát v histórii motiváciu (odlúčenie od prírody), čas (voľný nepracovný čas bol čerstvá
novinka!), ako aj prostriedky (financie) na to, aby sa venovali rekreačným prírodovedným akti-
vitám. Tie často neplánovane, pri spätnom pohľade, prispievali k vedeckému poznaniu.
Napríklad druhú polovicu 19. storočia a začiatok 20. storočia charakterizujú v Anglicku
a neskoršie aj v USA až obsedantné zberateľské aktivity: lov a vypchávanie vtákov a tvorba
niekedy až monštruóznych zbierok vtáčích vajec. E. P. Chance6 napr. manipulovaním s hniez-
dami ľabtušiek takto získal zbierku s najväčším počtom vajec od jednej samice kukučky oby-
čajnej v jednej sezóne. Vtedy nešlo zväčša o nič iné ako súťaživý exhibicionistický „šport“, kto
bude mať väčšiu zbierku. Napriek tomu sú dnes takéto zbierky nedoceniteľným zdrojom in-
formácií pre vedecké výskumy, napriek „nízkej“ motivácii ich vzniku. Treba poznamenať, že
mnoho súčasných „birderov“, „birdwatcherov“ či krúžkovateľov je motivovaných podobne,
tentoraz však nejde o meranie počtu vypchanín vo vitríne, ale o meranie dĺžky zoznamov
pozorovaných druhov či okrúžkovaných jedincov a spätných zahraničných hlásení.
Dnešné vtáčkarenie, ako laická outdoorová činnosť, je teda dieťaťom priemyselnej revolúcie.
Hneď za ďalekohľadom a určovacími príručkami sú ďalšími najdôležitejšími faktormi, ktoré sú
zodpovedné za vznik a rozvoj záujmu o vtáky, železnica, bicykel a osobný automobil (postupne
od začiatku 19. storočia do polovice 20. storočia). Kľúčová bola totiž možnosť sa vôbec technicky
dostať do blízkosti voľne žijúcich vtákov. Rovnako dôležité bolo a je dozvedieť sa, kde sa vtáky
dajú pozorovať. Vďaka internetu a mobilným telefónom sa dnes napr. o zaujímavom zatúlan-
covi môžeme dozvedieť v priebehu pár hodín či minút. Avšak ešte v päťdesiatych rokoch 20.
storočia mal len málokto doma telefón – o pozorovaní rarít za vlastnými humnami sa väčšinou
vtáčkar dozvedel až z uverejnenej správy s oneskorením niekoľkých mesiacov či rokov.
Birder alebo birdwatcher?

Výraz birdwatcher je britského pôvodu, birder amerického. Niektorí americkí vtáčkari sa totiž
snažia odlišovať vtáčkarov, ktorí sa o vtáky zaujímajú vážne a intenzívne (birder), od príležitost-
ných pozorovateľov vtákov (birdwatcher). Ide sotva o viac než elitárstvo a zmysel debaty, kto je
birder a kto „len“ birdwatcher je rovnako absurdné ako diskutovať, či je lister to isté čo twitcher,
alebo nie (oba posledné spomínané termíny jednoducho označujú fanatika, ktorého zaujíma len
počet pozorovaných druhov, pozri ďalej). Birder aj birdwatcher sú obaja amatéri, ktorí vo voľnom
čase pozorujú vtáctvo; Slovník ornitológa7 uvádza definíciu „birder: birdwatcher, teda amatér zau-
jímajúci sa o vtáky“. Tieto termíny sú napokon aj v ďalšej literatúre používané ako zameniteľné ek-
vivalenty8. Jediné podstatné rozdiely sú medzi vtáčkarmi, amatérskymi ornitológmi a ornitológmi
(teda profesionálmi), lebo iba rozdiely medzi týmito troma kategóriami majú prakticky významné
dôsledky pre poznávanie vtákov (na rozdiel od jalových debát o tom, kto je birder a kto bird
watcher, ktoré majú význam iba pre ego zúčastnených).
5 Práve preto je aj celá táto kapitola anglo-centrická. Anglicko je dodnes svetová špička v ornitológii a svetová
jednotka vo vtáčkarení. Ďalšie „vtáčie“ veľmoci sú skoro bez výnimky krajiny, ktoré boli predtým súčasťou
britského impéria (USA, Austrália, Nový Zéland). Slovenská a česká komunita vtáčkarov aj ornitológov pre-
brala z anglosaských krajín všetko podstatné, od samotného konceptu birdwatchingu, cez laickú aj odbornú
literatúru až po aktuálne koncepty vedeckého výskumu a ochrany vtáctva.
6 Edgar Percival Chance (1881–1955) bol anglický podnikateľ a amatérsky ornitológ a oológ, ktorý nahromadil
zbierku viac ako 25000 vtáčích vajec. Známy je najmä svojou pionierskou štúdiou o parazitickom správaní
kukučky obyčajnej.
7 Erritzoe a kol. (2007).
8 Napr. Moss (2004) alebo Vinicombe a kol. (2014).
15
Potom nás už neprekvapí, že za poznanie vtákov vďačíme do značnej miery rôznym
technickým stránkam civilizácie, vrátane koloniálnych výbojov a vojen. V druhej polovici
19. storočia a potom až do konca prvej svetovej vojny anglický kolonializmus doviedol do
mnohých kútov sveta, prevažne do južnej Ázie, zástupy koloniálnych úradníkov, dôstojní-
kov a lekárov. Tí vo voľnom čase študovali miestnu avifaunu. Veľa významných postáv orni-
tológie 20. storočia začalo alebo rozvíjalo svoj záujem o vtáky v zajateckých táboroch prvej
i druhej svetovej vojny (napr. Josef Musílek, jeden zo zakladateľov československej ornito-
lógie). A za svoje najstaršie korene v 18. storočí vďačí ornitológia aj vtáčkarenie ďalšiemu
neočakávanému zdroju – náboženstvu. Gilbert White a jeho nasledovníci boli totiž pod-
porovaní vo svojich prírodovedných aktivitách cirkvou. Pozorovanie prírody, ako dôkazu
dokonalého božieho stvorenia, bolo v podstate pokladané za morálnu povinnosť každého
cirkevného funkcionára.
Rozvoj ornitológie podstatne urýchlil aj vynález, ktorý by sme ťažko považovali za prí-
nosný z hľadiska vtákov samotných: brokovnice. V 19. storočí neexistovali žiadne ďalekohľa-
dy a príručky na pozorovanie a poznávanie vtákov v teréne; jediná možnosť určiť vtáka bola
zastreliť ho. Drvivá väčšina vtáčích druhov bola opísaná práve podľa zastrelených jedincov.
Ani historické maľby vtákov nemohli vzniknúť inak. John James Audubon9, asi najznámejší
ilustrátor vtákov v dejinách, zhrnul svoj prístup lakonicky: „Strieľal som, maľoval som, po-
zoroval som prírodu.“ Aj akademická veda o vtákoch v 19. storočí bola založená na mú-
zejných exponátoch, teda zastrelených vtákoch. Ešte v roku 1902 poznamenal Charles B.
Cory, prezident American Ornithologists‘ Union: „Vtáky nechránim. Zabíjam ich.“ Dokonca
aj Frank Chapman, jeden zo zakladateľov modernej ornitológie a aktívny propagátor ochra-
ny vtáctva, po celý život presadzoval právo vedcov na „zber“ (rozumej: strieľanie) vtákov
na výskumné účely (a sám hojne „zbieral“). Dnešné väčšinou málo invazívne prístupy sú
historickou novinkou a pre väčšinu ornitológov minulých ér by boli ťažko pochopiteľné.
Do konca 19. storočia bolo teda poznávanie vtáctva väčšinou založené na štúdiu mú-
zejných preparátov, prípadne na fyziologických pokusoch v laboratóriu. Snahy nahliadnuť
do života vtákov za živa, v prírode, boli okrajové a múzejný ornitologický „establishment“
na ne pozeral s opovrhnutím ako na nedostatočne exaktné a teda nevedecké. V roku 1901
vyšla kniha amatérskeho pozorovateľa vtákov Edmunda Selousa Bird Watching. Selous v nej
kládol otázky o biológii vtákov v prirodzených podmienkach a snažil sa na ne odpovedať
systematickým pozorovaním. Tento jednoduchý, ale vo svojej dobe revolučný prístup, vý-
znamne zmenil celé smerovanie štúdia vtákov až dodnes.
Termín birdwatching aj prístup k štúdiu vtákov prežili do dnešných dní, avšak s jednou
zásadnou zmenou. Dnešný amatérsky birdwatcher sa miesto systematického štúdia bio-
lógie vtákov venuje skôr ich rekreačnému pozorovaniu (pozri spisovanie bird-listov a trip-
reportov10). Systematický pozorovací prístup za prirodzených podmienok sa potom stal
jedným z portfólia prístupov, ktoré charakterizujú dnešných profesionálnych ornitológov.
Podobne ako v prípade vtáčkarenia, aj vo vedeckom výskume vtákov došlo počas 20.
storočia k výraznejším zmenám, než za predchádzajúce storočia dohromady. Určujúci vplyv
9 J. J. Audubon (1785–1851) bol francúzsko-americký ornitológ, prírodovedec a vynikajúci maliar. Ako jeden
z prvých ilustrátorov vo svojich prácach zobrazoval vtáky v ich prirodzenom prostredí. Jeho najvýznamnejšou
ilustrovanou prácou sú Vtáky Ameriky. Ako ornitológ opísal 25 nových druhov.
10 Bird-list = zoznam pozorovaných vtákov vymedzený časovo (napr. za daný rok, za jediný deň), priestorovo
(napr. na vlastnej záhrade, na území Slovenska, na celom svete), záujmovo (napr. len videné druhy, len dravce
a pod.) alebo inak (napr. len druhy nájdené bez pomoci iných). Trip-report = správa o vtáčkarskej výprave,
spravidla v podobe zoznamu druhov a lokalít, často doplnená o logistické informácie (doprava, ubytovanie,
kvalita sprievodcov), a opisov zážitkov.
16
na to mali výskumy najvýznamnejších svetových ornitológov. Boli to najmä práce Davida
Lacka z polovice 20. storočia, ktoré nasmerovali ďalší vývoj ornitológie ekologicko-evoluč-
ným smerom (napr. práce o veľkosti znášky). Štúdie Ernsta Mayra navrhli zas biologický kon-
cept druhu, ktorý ovplyvnil taxonómiu, systematiku a celú biológiu. Ako pre akúkoľvek inú
vedu, aj pre ornitológiu mala fundamentálny vplyv zmena evolučnej a ekologickej teórie.
Teória totiž určuje, aké otázky si vôbec budeme klásť a ako na ne môžeme v princípe od-
povedať. Od sedemdesiatych rokov začali ornitológovia venovať viac pozornosti reálnemu
ekologickému kontextu, v ktorom vták funguje, oproti tradičným laboratórnym a voliéro-
vým štúdiám v nerealistickom prostredí, a evolučným následkom jeho správania. Dnešnej
ornitológii dominujú experimentálne, molekulárne a štatistické prístupy.
Ornitológia a iné formy záujmu o vtáctvo

Záujemcovia o vtáctvo zahŕňajú širokú škálu typov. Niekto prikrmuje vtáky na kŕmidle
a sotva rozpozná sýkorku od vrabca. Iný párkrát do roka „vyrazí na vtákov“ ale svoje pozo-
rovania si ani nezapisuje. Ďalší pozoruje vtáky pravidelne a vedie si aj podrobné zápisky.
Niekto si zápisky necháva v šuplíku, iný ich zverejňuje, napr. na internete. Ďalší zas vyvesuje
búdky a niekedy aj sleduje hniezdenie svojich „zverencov“. Niekto vtáky sústavne krúžkuje,
iný ich zas len fotografuje (a niekedy až potom od iných zisťuje, čo vlastne vyfotil)11. Vtáctvu
sa venujú chovatelia okrasného vtáctva a sokoliari. A nezabudnime na zástupcov z tábora
občianskej vedy (citizen science), ktorí zbierajú údaje od pomerne základných opisných po
sofistikované experimentálne a poskytujú ich na spracovanie vedcom. V spoločnosti pritom
rezonujú najmä dve označenia pre týchto ľudí so vzťahom ku vtákom: ornitológovia a bird
watcheri, t.j. vtáčkari.
Ornitológa však verejnosť v minulosti mylne pokladala a často aj dnes mylne pokladá za
človeka túlajúceho sa prírodou s ďalekohľadom a nezáväzne pozorujúceho vtáctvo. To sa
má však k realite asi tak, ako bizarná ľudová predstava, že ekológ je ochranca prírody a nápl-
ňou jeho činnosti je priväzovať sa k stromom, ktorým hrozí vyrúbanie (ekológ je samozrej-
me vedec platený za publikovanie odborných článkov o vzťahoch medzi organizmami a ich
prostredím). Turisticky mohla v praxi vyzerať práca „pravekého ornitológa“ v dobách Gilber-
ta Whitea či Edmunda Selousa pred dvoma respektíve jedným storočím. Počas 20. storočia
sa však činnosť ornitológa a samotná ornitológia etablovala na solídnu vedeckú disciplínu,
ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú sofistikované teórie, na základe ktorých ornitológovia
navrhujú pokusy, zbierajú pozorovania, metrické aj molekulárne údaje, ktoré potom štatis-
ticky spracovávajú a výsledné závery obhajujú v prísnom recenznom konaní v odborných
časopisoch. Ornitológia je teda veda o vtákoch a ornitológ je vedec, teda osoba zamest-
naná na účely výskumu vtákov, či už na univerzite, vo výskumnom ústave alebo v múzeu.
Čím konkrétne sa teda ornitológ odlišuje od bežných vtáčkarov a iných záujemcov o vtáky?
Vtáčkar si zapisuje pozorované druhy, aby si uchoval spomienku na svoje zážitky, a v lese
či pri rybníku je v prvom rade preto, aby bol v kontakte s prírodou (čím jeho činnosť spra-
vidla končí). Ornitológ si, okrem iných činností, zapisuje pozorované druhy preto, aby mal
11 Prvá fotografia vtáka na hniezde vznikla v roku 1895 (R. B. Lodge). Asi najväčší vplyv na rozvoj vtáčej fotogra-
fie mal najslávnejší fotograf vtákov a popularizátor vtáčej fotografie v histórii, Eric Hosking. Vtáčia fotografia
prekonala dramatické zmeny a zvlášť v posledných 10 rokoch úplne zmenila technické štandardy, a tým aj
to, čo možno pokladať za kvalitnú vtáčiu fotografiu. História fotografovania vtákov by vydala na ďalšiu knihu,
rovnako tak ako história ich zobrazovania, ochrany a pod.
17
Obr. 4. Rozdiel medzi vtáčkarmi a ornitológmi je najmä v motivácii a spôsobe ich činnosti (foto TG).
18
údaje, ktoré potom štatisticky spracuje, spíše článok a pokúsi sa ho publikovať. Nazbiera-
ním údajov jeho práca teda nekončí, ale len začína. Profesionálny ornitológ sa ornitológiou
zaoberá v pracovnej dobe a dostáva za to plat (je to jeho zamestnanie), kým vtáčkar sa
pozorovaniu vtákov venuje vo svojom voľnom čase a plat za to nedostáva (je to pre neho
hobby). V tomto zmysle sa tieto pojmy používajú všade vo svete (pozri napr. Wikipedia a od-
porúčanú literatúru). O rozdieloch medzi oboma skupinami svedčí okrem mnohých ďalších
stránok aj to, že v knižnici vtáčkara by sme zväčša márne hľadali ornitologické časopisy
ako Auk, Journal of Avian Biology, Ibis a iné, pretože neobsahujú informácie, ktoré by ho
zaujímali. Naopak v knižnici ornitológa by sme zas zbytočne pátrali po vtáčkarských časopi-
soch (Birding, BirdWatch, Birding World a pod.), ktoré neobsahujú zas spravidla informácie
relevantné pre ornitológa.
Z toho je zrejmé, že ani chovateľstvo exotických či domácich vtákov nie je ornitológia,
podobne ako prikrmovanie vtákov v zime na kŕmidle. Človek, ktorý zbiera huby, určuje ich
podľa atlasov a vzdeláva sa v ich biológii, sa týmito činnosťami totiž tiež nestáva automatic-
ky mykológom, ale amatérskym záujemcom o huby a mykológiu. Rovnako tak človek, ktorý
pozoruje vtáky, určuje ich podľa atlasov a učí sa o ich biológii, sa týmto nestáva ornitoló-
gom. Práve preto sú v anglicky hovoriacich krajinách, kde je medzi ľuďmi bezkonkurenčne
najväčší záujem o pozorovanie vtáctva, zavedené výrazy birdwatcher a birder12. To nastoľu-
je ďalšiu otázku, prečo sa ľudia venujú vtáčkareniu?
Vtáčkarenie vzniká namiešaním troch ingrediencií: turistiky, estetiky a športu. Prvotnou
príčinou vzniku tejto aktivity bol kontakt s prírodou; slovami snáď najväčšieho klasika „bir-
dingu“ 20. storočia, Jamesa Fishera, vtáčkarenie „je útek do reality“. K tomu sa pridala po-
treba potešiť oko a ucho a nakoniec aj motivácia zvíťaziť nad inými vtáčkarmi, ktorí si tiež
vedú zoznamy pozorovaných druhov. Na individuálnej úrovni môže byť každá ingrediencia
samozrejme zastúpená v rôznej miere. Napríklad tzv. twitching (doslova „odškrtávanie“
druhov na zozname) zredukoval vtáčkarenie na čistý šport, teda až fanaticky konkurenčnú
súťaž o dĺžku zoznamu. Odškrtávanie má jediný cieľ – odfajkovať si novú raritu, nový lifer
(t.j. nový druh, ktorý dotyčný doteraz nevidel). Turistická zložka sa stala iba prostriedkom
a potreba zmyslového potešenia prakticky zmizla. Ako poznamenal Tom Gullick, lister čiže
twitcher13 s najdlhším zoznamom pozorovaných druhov v histórii, „pozorovanie vtákov ako
také mi neprináša žiadnu radosť; mám potešenie len z narastajúcej dĺžky zoznamu“.
Posadnutosť lovom noviniek môže pôsobiť excentricky či smiešne a dokonca aj bežní
vtáčkari sa pozerajú na odškrtávačov cez prsty. V 20. storočí však verejnosť vnímala akého-
koľvek pozorovateľa vtákov ako smiešne a čudné indivíduum – archetyp potrhlého príro-
dovedca a pomäteného zberateľa či pozorovateľa odtrhnutého od reality, akého nájdeme
v celom rade filmov a literárnych diel. Vtáčkar hladiaci si svoje ego cez zoznam pozorova-
ných druhov nie je o nič menej (alebo viac, záleží na uhle pohľadu) smiešny ako futbalový
fanúšik počítajúci body „svojho“ teamu, vedec počítajúci svoje citácie a pozvané prednášky
či zberateľ motýľov kochajúci sa úplnosťou svojej zbierky. Vtáčkarenie sa nijako podstatne
nelíši od akejkoľvek inej zberateľskej alebo kompetitívnej činnosti; základná motivácia je

rovnaká. To mimochodom vysvetľuje, prečo je zastúpenie žien medzi súťaživými birdwat-
12 Na to, že ide o dôležitý rozdiel, upozorňuje už F. Obhlídal hneď v prvom odseku prvej kapitoly dnes už klasickej
Ornitologickej príručky – knihy, ktorá sa stala bibliou niekoľkých generácií českých i slovenských záujemcov
o vtáctvo. Viď citát na začiatku tejto kapitoly.
13 V staršej literatúre sa používali termíny tally-hunter (pred 2. svetovou vojnou) či tick-hunter alebo ticker (v po-
lovici 20. storočia). Tom Gullick je prvým človekom na svete, ktorý zrakom a sluchom zaznamenal viacej ako
9000 druhov vtákov.
19
chermi minimálne – aktivity, kde možno kvantifikovať úspech, sú typickou mužskou záleži-
tosťou, a ženy väčšinou neláka.14 Ostatne, podľa niektorých psychológov nie je pozorovanie
vtákov nič iné ako rudiment z dôb, kedy sme žili ako lovci a zberači. Vtáčkar je vlastne „lovec
bez zbraní“, ktorý si v rámci dnešných legislatívnych obmedzení uspokojuje svoje lovecko-
zberačské pudy.
Ornitológia verzus vtáčkarenie

Môžu sa nájsť aj takí, ktorí si povedia „Ale ja sa nechcem púšťať do vedeckej ornitológie“, bez
toho, aby si uvedomili, že vlastne hovoria „Stačí mi robiť podradné pozorovanie vtákov“. ... Ne-
vedecké vtáčkarenie nie je skvelé a napínavé vtáčkarenie: je to jednoducho lenivé, neschopné
a lajdácke vtáčkarenie. Hartley (1954)
Vedec si musí uvedomiť, že sú aj iné dôvody na pozorovanie vtákov, ktoré sú rovnako chvály-
hodné ako zber údajov a posúvanie hraníc poznania: ich estetická príťažlivosť, ukojenie zbe-
rateľského pudu v podobe pridania nového druhu na zoznam či osvieženie unavenej mysle.
Summers-Smith (1954)
[Časopis British Birds publikuje] články, ktoré sú nepochopiteľné, alebo málo zaujímavé pre oby-
čajného vtáčkara. ... Vtáčkarenie je koníček úplne rovnako ako tenis alebo golf. Sviatočný golfis-
ta neočakáva, že otvorí svoj športový časopis a nájde tam článok o správaní golfových loptičiek
v termálnych vzdušných prúdoch. Scott & Ballance (1958)15
Táto trojica citátov z rozsiahlejšej diskusie, ktorá prebehla na stránkach časopisu British
Birds, dokonale vystihuje podstatu tradičného konfliktu medzi amatérskou (vtáčkarmi)
a akademickou „vtáčou“ komunitou (ornitológmi). Konfliktu, ktorý trvá prinajmenšom od
polovice 20. storočia, kedy sa konečne pozorovanie vtákov stalo skutočne masovou voľ-
nočasovou aktivitou. Rovnako ako vtedy, aj dnes tento konflikt pramení z nepochopenia
celej šírky problematiky, a to tak zo strany niektorých naivných a nevzdelaných vtáčkarov,
občas nevyrovnaných so svojimi nenaplnenými ambíciami, ako aj niektorých akademic-
kých ornitológov, ktorých B. Campbell v roku 1951 trefne opísal ako „introvertných frflošov
uzavretých v slonovinovej veži“. Jadro problému spočíva v nepochopení prostého faktu,
že existujú rôzne formy záujmu o vtáky od ich prikrmovania na kŕmidle po publikovanie
sofistikovaných odborných článkov, a že každý človek si musí nájsť sám svoje miesto, kde
sa na tomto kontinuu záujmov chce alebo potrebuje nachádzať a mal by rešpektovať, že
niekto iný sa na tom istom kontinuu chce alebo potrebuje nachádzať niekde inde. A že to
je úplne v poriadku.
Kritizovať odborný ornitologický časopis za príliš odborné články je rovnako nesprávne
ako kritizovať vtáčkarov, že len vtáčkaria. Veda je od toho, aby bola odborná. Vtáčkarenie je
hobby a ako pre akýkoľvek iný koníček aj pre vtáčkarenie platí, že nie je žiadny dôvod, aby
prinášalo akýkoľvek úžitok nad rámec potešenia pre toho, kto ho robí.
Dôvod scestných kritík môže byť len jeden: neznalosť toho, čo vlastne ornitológovia
14 Napr. súťaže Czech BirdList Contest (http://www.klub300.cz/) sa zúčastňuje 63 mužov a len 6 žien. Pre porov-
nanie medzi členmi ČSO je 1612 mužov a 728 žien, v SOS/BirdLife Slovensko 352 mužov a 138 žien. Všetky
údaje k júnu 2014.
15 Všetky tri citáty podľa Moss (2004).
20
a vtáčkari robia a prečo to robia (čím menej toho o druhých vieme, tým ľahšie sa nám kri-
tizujú). Preto sa na celé kontinuum medzi vtáčkarením a vedeckou ornitológiou pozrime
podrobnejšie – bez pochopenia rôznych podobností a rozdielov na tomto kontinuu totiž
ani nemožno rozvíjať obojstranne prospešnú spoluprácu rôznych ľudí a skupín, ktorým vtá-
ky učarovali.
Amatérski ornitológovia
Okrem ornitológov, vtáčkarov, odškrtávačov, chovateľov a sokoliarov osobitnú skupinu
tvoria amatérski ornitológovia. Títo chcú o vtákoch sami niečo zistiť, nielen preberať in-
formácie z už publikovaných zdrojov. Amatérska ornitológia je síce tiež koníček, ale pod-
statne iný ako vtáčkarenie: vtáčkarom (podľa pôvodného anglického významu slova) ide
o duchovné osvieženie, estetické zážitky a zoznamy, nie o poznanie ako také. Kým vtáčkar
sa túla krajinou a kochá sa (alebo hľadá vzácneho zatúlanca), amatérsky ornitológ krúžku-
je vtáky (napr. v rámci projektu CES16), vyvesuje búdky a zaznamenáva údaje o hniezdení
a podieľa sa na mnohých ďalších projektoch, zväčša organizovaných akademickými inšti-
túciami a ochranárskymi organizáciami. V rámci niektorých z nich len odovzdáva údaje na
ďalšie spracovanie, v rámci iných môže svoje výsledky publikovať sám. Samozrejme, záleží
na konkrétnom projekte, individuálnych ambíciách, schopnostiach atď.
Zásadná je tu motivácia urobiť niečo užitočné pre poznanie a ochranu vtáctva. Ama-
térski ornitológovia chcú o vtákoch niečo zistiť, ale nechcú to vyskúmať sami, respektíve
vedia, že k tomu je nevyhnutná spoluprácu s profesionálnymi ornitológmi. Práve preto sú
ochotní obetovať oveľa viac svojho pohodlia než vtáčkari – často opakované ranné vstáva-
nie, ochota platiť benzín za to, že jazdia opakovane na birdwatchersky nezaujímavé miesta,
pohyb často ťažko schodným terénom, pretože to metodika vyžaduje, vlastne aj samo do-
držiavanie nejakej metodiky je z pohľadu laika určitá obeť slobodnému túlaniu sa prírodou.
Takáto činnosť je teda v mnohých ohľadoch opakom birdwatchingu – amatérsky ornitológ
a vtáčkar sú dve veľmi rozdielne kategórie. Až snaha prispieť k niečomu väčšiemu, spo-
ločnému, môže pretransformovať vtáčkara na amatérskeho ornitológa a to je presne ten
okamih, kedy amatérska ornitológia začína získavať svoju vlastnú hodnotu.
Vzhľadom k ľudovo často chybne používaným termínom je na mieste zdôrazniť, že výra-
zy „amatér“ a „profesionál“ nemajú nič spoločné s kvalitou činnosti takto označených ľudí.17
Amatér sa z definície danou činnosťou zaoberá vo voľnom čase z lásky k téme (amateur =
franc. milovník). Amatér má pre toto hobby typicky malé alebo žiadne formálne vzdelanie.
Profesionál sa odvodzuje od slova profesia, teda zamestnanie; má z definície pre danú čin-
nosť formálne vzdelanie a zaoberá sa ňou v pracovnej dobe, t.j. zarába si ňou na živobytie.
Tieto rôzne smery sú teda zásadne odlišné z hľadiska svojich motivácií, prostriedkov
i cieľov. Navzájom sa však nemusia vylučovať: profesionálny ornitológ môže byť vo voľnom
čase vtáčkarom18 (ako napr. autori tejto Príručky), chovateľ môže byť zároveň amatérsky
ornitológ, sokoliar môže byť odškrtávač. A nakoniec aj mnoho ornitológov profesionálov
16 Constant Effort Sites Scheme, teda program založený na krúžkovaní s konštantným úsilím; jeho cieľom je mo-
nitoring zmien populácií bežných druhov vtákov.
17 Viď napr. Bibby (2003), Greenwood (2007) alebo Grim (2011a,b,c).
18 Prvý človek, ktorý sa rozhodol vidieť všetky vtáky sveta (to sa však doteraz zďaleka nikomu nepodarilo), bol
Stuart Keith. Tento „lister“, ktorý dosiahol hranicu 6500 druhov, bol v skutočnosti profesne ornitológom, pra-
covníkom American Museum of Natural History.
21
Obr. 5. Odchyt a krúžkovanie vtákov a vyvesovanie búdok je častou činnosťou najmä amatérskych
ornitológov (foto AT).
22
začínalo v mladosti ako vtáčkari. Napriek laickým očakávaniam však medzi ornitológmi pro-
fesionálmi bežne nájdeme aj takých, ktorí majú ornitológiu len ako prácu a o vtáctvo sa vo
voľnom čase vôbec nezaujímajú.
Hranica medzi vtáčkarením a ornitológiou (Tabuľka 1) sa počas histórie menila19 (pozri
vyššie) – rovnako tak ako mnohé ďalšie vymedzenia v biológii sa preto môže javiť nejasná
(existencia lesostepi však neznamená, že les a step neexistujú). Prakticky podstatný je iba
rozdiel medzi tým, kto si svoje poznatky a názory necháva pre seba, a tým, kto ich chce
prezentovať verejne alebo ich poskytnúť niekomu inému. Ak má viesť sledovanie vtákov
k ich poznaniu, musia sa riadiť prísne a presne danými pravidlami. Tieto pravidlá určujú pro-
fesionálni ornitológovia v súlade s univerzálne platnými pravidlami vedeckého poznávania
sveta; základné z týchto pravidiel platia aj pre fyziku, chémiu či molekulárnu biológiu.
Na rozdiel od iných vedných odborov, amatéri (t.j. amatérski ornitológovia) zohrávali
a zohrávajú v ornitológii významnú úlohu. Napr. prvý národný atlas hniezdneho rozšírenia
vtákov vznikol v Anglicku vďaka 15 000 (!) amatérskych pozorovateľov (tlačou vyšiel v roku
1976). „Tak výnimočný projekt mohol vzniknúť len [vďaka] dlhej tradícii spolupráce medzi
profesionálnymi vedcami a amatérskymi záujemcami o vtáky. ... Podstatná časť údajov, kto-
ré pomohli preukázať populačné poklesy druhov ako je škovránok poľný a vrabec domový,
sa objavila vďaka takýmto štúdiám, ktoré boli organizované vedcami, ale vykonané ama-
térmi.“20 Rovnako tak sú spoločným dielom laikov a vedcov aj všetky tri najväčšie ornitolo-
gické diela histórie: Handbuch der Vögel Mitteleuropas (1966–1998), The Birds of the Western
Palearctic (1977–1996) a The Handbook of the Birds of the World (1992–2011).
Tabuľka 1. Rozdiely a podobnosti medzi amatérskymi a profesionálnymi ornitológmi (podľa Grim

2011a). Ide však o priemerné rozdiely a všeobecné trendy, ktoré v konkrétnych prípadoch nemusia
platiť. Porovnanie sa týka len tých, ktorí o vtákoch zbierajú publikovateľné údaje za účelom testovania
vedeckých hypotéz, t.j. poznania. Porovnanie sa teda netýka vtáčkarov.
Amatéri Profesionáli
Vtákom sa venujú vo voľnom čase v pracovnej dobe
Primárna motivácia potešenie poznanie/obživa
Početne ich je veľa málo
Na grantoch nezávislí závislí
Výskumné trendy ich ovplyvňujú málo veľa (ale nie nevyhnutne)
Teóriu, metodológiu, štatistiku často nepoznajú/ignorujú musia poznať
Relevantnú literatúru často nepoznajú/ignorujú musia poznať
Informácie v angličtine často odmietajú často iné ani nepoznajú
Terénne skúsenosti niekedy rozsiahle niekedy obmedzené
Časopriestorovo náročné projekty údaje zbierajú údaje spracovávajú

je neoddeliteľnou súčasťou
Kritika vlastnej práce často berú osobne
ich vedeckej práce
Chyby robia robia
19 Rovnako ako významy iných slov napr. veda. Čo by bolo pred stovkami (a niekedy len desiatkami!) rokov po-
kladané za vedu by žiadny dnešný solídny vedecký časopis neodpublikoval.
20 Táto a väčšina ostatných citácií v tejto kapitole pochádza z mimoriadne čítaného a detailného prehľadu histó-
rie birdwatchingu (Moss 2004).
23
Aj po sto rokoch stále platí, čo poznamenal nestor americkej ornitológie Frank Chapman:
„V žiadnom inom odbore amatéri tak početne neprevažujú nad profesionálmi.“ A snáď
u žiadneho iného odboru ľudskej činnosti nenájdeme v histórii tak veľký prekryv vedné-
ho odboru a jeho amatérskeho „hobby“ ako v ornitológii. Ornitológia je doslova „veda pre
každého“, avšak zmysluplná a užitočná je len vtedy, keď sa profesionáli aj amatéri riadia
všeobecne platnými pravidlami vedeckého výskumu a uvedomujú si svoje možnosti, ob-
medzenia a odlišnosti. Avšak sú to práve mnohé odlišnosti amatérov a profesionálov (Ta-
buľka 1), ktoré sú hlavným dôvodom, prečo má spolupráca oboch skupín vôbec zmysel21.
Príspevky amatérov môžu byť zásadné a nemusí ísť zďaleka len o dodávanie surových
údajov, ktoré potom spracujú vedci (pozri napr. hniezdne atlasy). Vyšľachtenie kanárika
domáceho, vôbec prvého geneticky modifikovaného zvieraťa, bolo dielom dvoch „amatér-
skych vedcov“: stredoškolského učiteľa Hansa Dunckera a chovateľa vtáctva Karla Reicha22.
Jürgen Haffer, autor nesmierne vplyvných priekopníckych štúdií o vtákoch Amazónie, bol
v skutočnosti amatérsky ornitológ; profesne bol geológom23. A nakoniec, aj najvplyvnejší
profesionálny ornitológ 20. storočia, David Lack, sám seba pokladal za amatéra až do chvíle,
než skončil svoje zamestnanie učiteľa na základnej škole a stal sa riaditeľom Edward Grey
Institute of Field Ornithology: „A tak som sa vo veku 35 rokov, potom čo som napísal 3 knihy
a rovných 50 odborných článkov, stal profesionálnym ornitológom.“24
Ornitológia a jej popularizácia

Ornitológia sa dnes rozvíja búrlivým tempom, rýchlejšie než kedykoľvek v minulosti. Je to
zrejmé aj z rýchlo narastajúceho počtu ornitologických publikácií – čitateľ, ktorý by chcel
udržať tempo s novými článkami, by ich musel denne prečítať päťdesiat (Obr. 6). Drama-
ticky sa rozvíjajú aj ďalšie odbory, bez ktorých by ornitológia vo svojej dnešnej podobe
vôbec nemohla existovať: molekulárna biológia, štatistika či bioinformatika. Priepasť medzi
vedou a laikmi sa dnes preto rozširuje rýchlejšie ako kedykoľvek v minulosti. Nejde však
o nič nové pod slnkom – o roztváraní nožníc medzi „amateur naturalists“ (amatérskymi prí-
rodovedcami) a „trained biologists“ (študovanými biológmi) písal už pred storočím jeden zo
zakladateľov modernej evolučnej biológie, etológie a ornitológie, Sir Julian S. Huxley25. Túto
tému pokladali za kľúčovú aj ďalší velikáni ornitológie, či už David Lack26 alebo Ernst Mayr27.
O to väčší význam v súčasnosti získava popularizácia vedeckých poznatkov. Roger Tory Pe-
terson, praotec moderných určovacích príručiek, napísal o Jamesovi Fisherovi, ktorý býva často
pokladaný za zakladateľa moderného vtáčkarenia: „James zastával názor, že učenosť je bez úžit-
ku, ak jej plody nepredáme verejnosti.“ O takmer pol storočia neskôr tieto slová platia ešte viac.
Profesionáli aj amatéri často zabúdajú, že žiadna iná veda nevďačí toľko za svoju existen-
ciu vzájomnému ovplyvňovaniu vedcov a laikov ako ornitológia. Ide totiž o spätný proces. Bez
amatérskych ornitológov a vtáčkarov by celý rad vedeckých poznatkov neexistoval. Bez pro-
fesionálnych ornitológov a propagácie ornitológie by však neexistovali ani dnešní amatérski

ornitológovia či vtáčkari – existuje jediný vtáčí amatér, ktorého by neovplyvnila literatúra a te-
21 Pozri tiež Bibby (2003).

22 Birkhead (2003).
23 Birkhead a kol. (2014).
24 Lack (1973).
25 Huxley (1916).
26 Lack (1973).
27 Mayr (1984).
24
levízne dokumenty o vtákoch? Tie sú všetky postavené na poznatkoch vedeckej ornitológie.
Vykonať kvalitný ornitologický výskum je dosť ťažká úloha aj pre profesionála, ktorý je
na to špeciálne vyškolený a platený. Ak chce amatérsky ornitológ presiahnuť svoj súkromný
osobný záujem a prispieť k všeobecne prístupnému poznaniu života vtákov, mal by mať stále
na pamäti, že zmysluplný ornitologický výskum je veľmi náročná a zodpovedná práca. Preto
by mali amatérski ornitológovia svoje projekty starostlivo diskutovať s ornitológmi profesio-
nálnymi. Základy toho, čo potrebujú pre svoju prácu poznať, nájdu aj v tejto príručke.
Ornitológia ako veda

Vo vede nehľadáme závery „dokázateľne pravdivé“, ale závery, ktorým môžeme veriť. Townsend a kol.
(2010)
Základnou vlastnosťou vedeckého poznania je jeho nedefinitívnosť. Ornitológia nie je výnimkou.

Existujú alternatívne názory na to, ako údaje zbierať („má byť pri bodovej metóde vzdialenosť
medzi sčítacími bodmi najmenej 100 m, alebo 200 m?“), aj ako ich analyzovať („máme prezento-
vať plný štatistický model, alebo odstrániť nevýznamné prediktory?“). Preto je nevyhnutné, a teda
nijako prekvapivé, že rôzni autori dochádzajú k rôznym záverom („dravce sú platná taxonomická
skupina“ vs. „dravce sú umelá polyfyletická skupina a preto neexistujú“). Snáď najzákladnejším
poznatkom, ktoré by si čitateľ Ornitologickej príručky mal odniesť, je, že táto nejednoznačnosť
a niekedy aj rozpornosť je úplne normálnym aspektom poznávania sveta. Nejde o žiadne chyby
alebo nedokonalosti, ale skôr o výhody: mení sa svet, menia sa naše technické možnosti ho skú-
mať a je teda celkom prirodzené očakávať, že sa budú meniť aj naše závery o svete, vrátane sveta
vtákov.
Obr. 6. Počet vedeckých publikácií o vtákoch publikovaných každoročne od roku 1850. Podľa Zoolo-
gical Record a Google Scholar. So súhlasom autorov prevzaté z Birkhead a kol. (2014).
25
2. Pôvod a vývoj vtákov
Od dinosaurov k vtákom
Pôvod vtákov sa odvodzuje od plazov. Ešte donedávna panovali vo vedeckej literatúre
v podstate tri hypotézy, ktoré vysvetľovali, z ktorých plazov vznikli dnešní vtáci. V tejto sú-
vislosti sa ako ich predkovia spomínali druhohorné dinosaury z podradu plazopanvé. Tento
názor vyslovil už T. H. Huxley v r. 1870. Ďalší odborníci ako priamych predkov dnešných
vtákov považovali iných prajašterov z obdobia triasu (rad jamkozubotvaré), prípadne iní
ich hodnotili ako priamych pokračovateľov krokodílov, ktorí žili v tomto období druhohôr.
V posledných rokoch sa vznik dnešných vtákov jednoznačne spája s prvou hypotézou, teda,
že dnešné vtáky sú následníci dinosaurov.
Z hľadiska klasickej linneovskej systematiky vtáky sú v porovnaní s inými triedami sta-
vovcov jasne vyčlenená skupina. Najstarším známym predchodcom vtákov, ktorý pochádza
z vrchnej kriedy, teda z obdobia spred 150 miliónov rokov, je pravták. Jeho objav vyvolal
senzáciu, pretože spájal v stavbe svojho tela plazie a vtáčie znaky, a keďže bol objavený tes-
ne po vyjdení Darwinovej práce o pôvode druhov, prispel k jej silným dôkazom. Najprv bolo
nájdené jeho pero, a to v r. 1860 v jurských vápencoch v Solnhofene, v Bavorsku. Neskôr, až
do súčasnosti, bolo nájdených ďalších jedenásť rôzne zachovalých kostier. Či sa jedná len
o jeden druh prípadne viac druhov, dokonca rodov, je stále predmetom skúmania. Nájdené
jedince boli veľké asi ako holub či krkavec. Na zadných končatinách nemali kosti zrastené
do beháka, ich štyri prsty, z ktorých jeden bol vratiprst, boli vyzbrojené pazúrmi. Podobne
boli nezrastené zápästné a záprstné kosti na predných končatinách a ich tri prsty mali ko-
sákovité pazúry. Chvostové stavce, ktorých bolo 20–23, neboli zrastené. Okrem toho mali
ozubené čeľuste. Na druhej strane mali na krídlach, chvoste, ako aj zadných končatinách
asymetrické perá, čo naznačuje, že mali určitú schopnosť lietať. Dominantným zmyslom bol
zrejme zrak. Podľa niektorých odborníkov žili terestrickým (pozemským) spôsobom, podľa
iných boli primárne arborikolné (t.j. žili na stromoch), hoci obývali iba kroviny rastúce v blíz-
kosti vtedajších lagún, prípadne využívali oba ekosystémy. Lovili drobnejšiu korisť.
Ďalší vývoj vtákov išiel, okrem iného, cestou zrastania chvostových stavcov. Prvé z nich
Ornitologická príručka – Pôvod a vývoj vtákov
zrástli spolu s poslednými hrudníkovými, bedrovými a krížovými do kompaktného útvaru

(synsacrum), stredná časť chvostových stavcov je nezrastená a posledné z nich opäť zrástli
do kôstky (pygostyl). Na ňu sa upínajú svaly, ktoré pohybujú chvostovými (kormidlovými)
perami. Samozrejme, tento proces bol postupný. Jedna z najstarších takýchto druhohor-
ných skupín vtákov z obdobia kriedy boli zástupcovia radu Confuciusornithiformes. Boli
o 20 miliónov mladšie ako pravtáky a mali znaky, ktoré ich radia bližšie smerom k dnešným
vtákom. Druhou skupinou sú vtáky Ornithothoraces, ktorá sa delí na vyhynuté Enantior-
nithes a všetky dnešné (moderné) vtáky – Neornithes.
Vo vedeckých publikáciách analyzujúcich pôvod vtákov sa v posledných rokoch ako
ďalšia skupina spomína aj Euornithes, resp. Ornithuromorpha, kde patrí niekoľko vyhynu-
26
tých taxónov vtákov a všetky dnešné vtáky. Celkom blízka dnešným vtákom je už skupina
pravé vtáky, ktorá zahŕňa vyhynuté taxóny rybárovce a zubatovtáky a všetky dnešné vtáky.
Zubatovták sa podobal na dnešné potáplice. Žil v období vrchnej kriedy a obýval severnú
pologuľu. Bol dlhý okolo jeden a pol metra, mal zuby a zakrpatené krídla, no dobre vyvinuté
nohy. Bol prispôsobený na život vo vode, dobre plával a potápal sa. Rybárovec bol veľký ako
čajka, jeho pozostatky boli nájdené v Severnej aj Južnej Amerike a v strednej Ázii. Mal zuby
a dobre vyvinutú hrudnú kosť. Žil v blízkosti morí a jeho hlavnou potravou boli ryby.
Dnešné vtáky sa objavili v období kriedy. Za najstarších, dnes už nežijúcich zástupcov
dnešných vtákov sú považované mäsožravý Austinornis, prípadne Gallornis straeleni, aj keď
je potrebné zobrať do úvahy, že fosílne záznamy týchto vtákov z obdobia kriedy sú stále
nedostatočné a zahŕňajú len fragmentárne vzorky neistých fylogenetických vzťahov.
Na rozhraní kriedy a treťohôr (paleogén), teda pred 65 miliónmi rokov, došlo k jednému
z piatich najväčších vymieraní v dejinách našej planéty. Okrem iných vymrela aj väčšina di-
nosaurov, avšak okrem vtákov – čo sú len modifikované dinosaury. Takto sa otvoril priestor
pre búrlivý vývoj dnešných vtákov, ktoré prešli krízou na konci kriedy bez výrazných ka-
tastrof. Najstarší známy taxón z radu zúbkozobce, ktorý žil v období kriedy, je nedávno ob-
javený rod Vegavis.
Je potrebné ešte upozorniť, že v období treťohôr žili aj vtáky, ktoré existovali len v tomto
období. Boli to napr. veľké, z tohto obdobia možno najväčšie nelietavé druhy, ktoré boli
v 19. storočí opísané z Európy a zo Severnej Ameriky pod menom Gastornis. Boli vysoké
okolo 2 metrov, s mohutnou lebkou a robustným, hákovito ukončeným zobákom. Žili vo
vtedajších lesoch Ázie, Európy a Severnej Ameriky. Medzi odborníkmi nepanuje zhoda, či
boli predátormi, všežravcami, či dokonca bylinožravcami. Iný, stredne veľký vták, ktorý žil
v treťohorách bol Presbyornis z radu zúbkozobce. Vyskytoval sa v Severnej a Južnej Amerike
a v Európe. Predpokladá sa, že žil v kolóniách, v blízkosti plytkých, sladkovodných jazier. Mal
široký zobák, pomocou ktorého filtroval potravu z bahna.
V mladších treťohorách, v miocéne, žil zas druh Argentavis magnificens, ktorý obýval
argentínske pampy. Je považovaný za najväčšieho lietajúceho vtáka vôbec (mal rozpätie
krídiel okolo 8 m). Podobne ako dnešné kondory plachtil v povetrí, pričom využíval vzdušné
prúdy. Živil sa zdochlinami.
Podrobnejšie zastúpenie vtákov vo štvrtohorách, ktoré obývali rôzne oblasti sveta nie je
stále dostatočne známe. Ich výskum je zviazaný s celým radom problémov, a to taxonomic-
kých ako aj metodických. V Eurázii od obdobia spodného pleistocénu je druhové zloženie
vtákov zhodné so súčasným, aj keď napríklad areály ich výskytov sa samozrejme odlišovali
od tých dnešných.
Dobytie vzdušného priestoru

Okrem samotného vývoja vtákov stále zostáva otvorenou otázka, ako sa u nich vyvinula
schopnosť aktívne lietať. Aj dnes existujú druhy, ktoré túto charakteristickú vlastnosť stratili,
hoci ich je málo (napr. pštrosy, kazuáre, kiviovia, niektoré chriaštele). V súčasnosti sú v pod-
state známe dve hypotézy vzniku aktívneho letu – kurzoriálna a arboreálna. Kurzoriálna
hypotéza predpokladá, že tieto druhy behali s roztiahnutými prednými končatinami, do
ktorých chytali drobnú korisť (hmyz). Pri takomto spôsobe pohybu mohli postupne využí-
vať balansovanie končatinami až do ich aktívneho mávania a vzlietnutia. Druhá arboreálna
hypotéza uvažuje s taxónmi, ktoré sa zdržiavali v korunách stromov a odtiaľ sa spúšťali dolu,
najprv pasívnym, kĺzavým letom, ktorý postupne zlepšovali do aktívneho.
27
Aktívny let však vtáky nadobudli až keď sa u nich vytvorili vhodné anatomicko-mor-
fologické predpoklady. Išlo najmä o výbežok na hornom konci krkavčej kosti, ktorý otáča
šľachu zdvíhača (musculus supracoracoideus) dorzálnym smerom a umožňuje tak zdvíhať
krídlo nad úroveň horizontály, teda opačne ako prsné svaly (musculus pectoralis), ktoré na-
opak sťahujú krídlo dole.
28
3. Systematické členenie vtákov
Taxonomický prehľad vtákov sveta

U niektorých skupín stavovcov, napr. cicavcov, sa už dostatočne hodnoverne podarilo zre-
konštruovať ich fylogenetické vzťahy – nové štúdie spravidla potvrdzujú závery predošlých
výskumov. Naopak, vtáky sú učebnicovou ukážkou taxonomickej skupiny, ktorej príbuzen-
ské vzťahy zatiaľ s istotou nepoznáme. Stačí otvoriť dve vydania asi najlepšej určovacej prí-
ručky vtákov Európy: prvé vydanie Svensson a kol. z roku 1999 začína potáplicami, druhé
vydanie z roku 2010 potom zúbkozobcami, nehľadiac na desiatky ďalších taxonomických
zmien. Druhy sa štiepia, alebo sú naopak zlučované, poradie „čeľadí“ a „radov“ (pozri Box)
sa mení ako na bežiacom páse. Ak si môžeme byť niečím do budúcna istí, sú to ďalšie dra-
matické zmeny, ktoré postihnú celý systém vtákov, ako na úrovni (pod)druhovej, tak aj na
úrovni vyšších taxonomických jednotiek.
Prečo čeľade a rady neexistujú

Žiadne čeľade, rady, triedy, kmene apod. v žiadnom rozumnom zmysle neexistujú. Ide iba o vý-
sledok dojmu, ako veľmi sa daná skupina líši od ostatných, a to ešte v tom najmenej podstatnom
zmysle, teda z hľadiska morfológie – o skutočnej príbuznosti morfológia hovorí málo, podstatná
je len a len genetická príbuznosť na molekulárnej úrovni. Akékoľvek hodnotenie „nadčeľadí“, „če-
ľadí“, „podčeľadí“ je vždy čisto subjektívne; debata, či má člnozobec veľký (jeden z „cestovateľov“
vtáčím systémom) byť v samostatnej čeľadi, alebo rade je absurdné. Subjektivita klasifikačných
úrovní je do očí bijúca pri širšom pohľade na fylogenetický vývoj živočíchov: extrémne anatomic-
ky premenlivého hmyzu je opísaného cez milión druhov, extrémne anatomicky nepremenlivých
vtákov je opísaných sotva 10 000 druhov, napriek tomu je hmyz aj vtáky „trieda“. Ostatne, dnešná
molekulárna biológia ukazuje, že celé tradičné „rady“ patria do iných „radov“ (napr. bociany patria
do „radu“ pelikány), čo jasne ukazuje nezmyselnosť lipnutia na akýchkoľvek tradičných taxono-
Ornitologická príručka – Taxonomický prehľad vtákov sveta
mických jednotkách. Pokiaľ tieto termíny používame, potom len ako „pomôcky zo zvyku“ a s ve-
domím, že ide o čisto subjektívny nástroj. „Klasifikačná úroveň taxónu nie je o nič objektívnejšia
než jeho meno.“28
Prečo sa systém vtákov neustále mení, prečo je tak neľahké rekonštruovať vtáčiu fyloge-
nézu? Kostrové a svalové znaky, predovšetkým tie súvisiace s pohybom a príjmom potravy,
sú značne premenlivé a často sa podobajú v dôsledku života v rovnakom prostredí, t.j. kon-
vergencie, a nie v dôsledku zdedenia od spoločného predka (toto viedlo napr. pri vodných
vtákoch v minulosti k mnohým chybným záverom vo vtáčej systematike). Hlavnou príčinou
je potom celkovo malá premenlivosť morfologických znakov vtákov vynútená ich špecific-
28 Zrzavý (2006).
29
kým spôsobom života: adaptácia na lietanie neumožňuje evolúcii „experimentovať“ s dizaj-
nom vtáčieho tela tak, ako u iných stavovcov. Extrémne nízka premenlivosť tvaru vtáčieho
tela je okamžite zrejmá, ak sa pozrieme na plazy: žiadny vták nemá tvar tela pretiahnutý ako
had, alebo sploštený ako korytnačka.
Avšak ani analýzy založené na nemorfologických znakoch, teda štúdie rôznych typov
molekulárnych znakov, nevedú k jednoznačným záverom o vtáčích príbuzenských vzťa-
hoch. Rôzne fylogenetické vetvy hlavnej skupiny dnešných vtákov, tzv. Neoaves (pozri ďa-
lej), sa totiž rozštiepili počas relatívne krátkeho evolučného obdobia už počas ranej evolúcie
tejto skupiny (pred 70–80 miliónmi rokov, viď aj kapitola Pôvod a vývoj vtákov). Preto na-
vzájom zdieľajú málo tzv. synapomorfií (t.j. spoločných odvodených znakov, ktoré sú jedi-
nečné len pre nich), ktoré by nám umožnili určiť, aká je štruktúra ich vzájomnej príbuznosti.
Jeden z ekologicky najbizarnejších vtákov najlepšie ilustruje problémy vtáčej systemati-
ky: hoacin chochlatý bol radený medzi hokovité (hrabavce), kukučkám príbuzné turakovité,
medzi samotné kukučky, chriaštele, dropy, stepiare, holuby, myšovce, kariamy a dokonca aj
medzi paleognátne tinamy. Kto je sesterskou skupinou hoacina teda zatiaľ nie je jasné. Je
potrebné nezabúdať, že zaradením hoacina do samostatného „radu“ hoaciny sa nič nerieši:
akákoľvek skupina organizmov vždy musí mať najbližšieho príbuzného, či už ho klasifikuje-
me ako druh, čeľaď alebo kmeň.
Obr. 7. Hoacin chochlatý – „cestovateľ“ vtáčím systémom (foto TG).
30
Obr. 8. Krokodíl andamanský je evolučne bližšie príbuzný našej sýkorke veľkej ako jašterici múrovej
(foto SH).
Pre pochopenie fylogenetických rekonštrukcií je nutné poznať aspoň základné koncep-

ty a terminológiu, ktorých znalosť dnes predpokladajú aj základné informačné zdroje pre
laikov (napr. Wikipedia):
Monofyletická skupina zahŕňa predka, všetkých jeho potomkov a nikoho ďalšieho.
Príkladom sú kiviovia: svoju podivnú morfológiu a správanie určite zdedili od nedávneho
spoločného predka (t.j. spoločný predok už tieto znaky mal). Znaky, ktoré ich charakterizujú
(napr. nozdry na konci zobáka) označujeme ako apomorfie (t.j. unikátne odvodené zna-
ky) alebo synapomorfie (t.j. odvodené znaky zdieľané viacerými taxónmi, napr. druhmi).
Dnešní taxonomisti uznávajú iba monofyletické skupiny (tzv. klady), teda skupiny charak-
terizované apomorfnými znakmi.
Parafyletická skupina zahŕňa predka, ale nie všetkých jeho potomkov. Najznámejším
učebnicovým príkladom sú plazy: tie zahŕňajú korytnačky, jaštery (vrátane hadov) a kroko-
díly, ale nie vtáky. Krokodíl je však bližšie príbuzný sýkorke ako jašterici; tej sa podobá viac
len kvôli evolučne starým znakom (napr. ektotermii, teda studenokrvnosti), ktoré označu-
jeme ako plesiomorfie (t.j. primitívne znaky) alebo symplesiomorfie (t.j. primitívne znaky
zdieľané viacerými taxónmi). Parafyletické skupiny, teda tie charakterizované plesiomorfný-

mi znakmi, sú samozrejme neprirodzené, umelé, a nie sú preto uznávané.
Polyfyletická skupina zahŕňa potomkov dvoch alebo viacerých vzdialených evolučných
línií, t.j. bez spoločného predka a bez niektorých jeho potomkov (ak život vznikol iba raz,
potom akékoľvek dva organizmy, napr. holub a dub, musia mať v ďalekej minulosti spoloč-
ného predka; z hľadiska systému živých organizmov ide iba o to, či je tento predok zahrnutý
v danej skupine). Ak by sme zaradili do jednej skupiny vtáky a cicavce („Haemothermia“),
bola by to neplatná skupina, ktorej zástupcovia by boli spojení len konvergentnými znakmi
v dôsledku zdieľaného rovnakého prostredia a evolučných tlakov, a nie v dôsledku spo-
ločného blízkeho predka. Konvergentné znaky sú evolučne mladšie ako spoločný predok
(t.j. spoločný predok tieto znaky ešte nemal). Konvergencie o príbuznosti samozrejme nič
nevypovedajú, preto sú polyfyletické skupiny neplatné.
31
Legenda pre skupiny, kto- COR Krakle
ré sú podľa molekulárnych
údajov (Obr. 10) parafyle- Ďatľovce
tické alebo polyfyletické: Spevavce
CAP Lelky Myšovce
CIC Bociany Trogóny
COL Holuby CAP Lelky
COR Krakle Krátkonožce
CUC Kukučky COL Holuby
FAL Sokoly Papagáje
GRU Krátkokrídlovce
CHA Bahniaky Hoaciny
PEL Pelikány
CUC Kukučky
Sovy
FAL Sokoly
Chriaštele
CHA Bahniaky
Prepeľovce
Neoaves
GRU Krátkokrídlovce
Potáplice
Potápky
Tučniaky
Rúrkonosce
Letce
Člnozobce
Galloanserae
PEL Pelikány
Brodivce
CIC Bociany
Zúbkozobce
Hrabavce
Tinamy
Bežce
Kiviovia
Kazuáre
Pštrosy
Obr. 9. Fylogenéza vtákov podľa morfologických znakov. Livezey a Zusi (2007) použili celkovo 2954
znakov pre 150 druhov.
Súčasné molekulárne štúdie spôsobili revolúciu v našom chápaní vtáčieho systému tým,
že ukazujú, že mnohé zdanlivo monofyletické skupiny sú v skutočnosti parafyletické (napr.
lelky, bociany, krakle), alebo dokonca polyfyletické (napr. krátkokrídlovce, pelikány, sokoly).
Inými slovami: zdanlivo apomorfné znaky sa potom často ukazujú ako plesiomorfie, alebo
dokonca konvergencie. Čitateľa by však nemalo miasť, že podľa jedného systému sú napr.
pštrosy monofyletické (platná skupina), podľa iného zas parafyletické (t.j. neexistujú) – vždy
záleží na tom, ako daný taxonomista skupinu vymedzí (t.j. čo do nej zahrnie a čo vylúči).
Okrem toho sa často nedarí rozlúsknuť, aké bolo poradie štiepenia blízko príbuzných
línií – žiadna z alternatívnych hypotéz o príbuzenských vzťahoch nemá výrazne lepšiu pod-
poru ako ostatné hypotézy. Výsledkom sú tzv. polytomie (na evolučných stromoch vyze-
rajú ako „hrable“, pozri Obr. 9), kedy napr. nevieme, či sú krakle bližšie príbuzné ďatľovcom,
alebo spevavcom.
Nesúhlasná fylogenéza (napr. identita sesterských skupín) nevyhnutne plynie aj z faktu,
že žiadna doteraz vykonaná fylogenetická analýza na úrovni „radov“ a „čeľadí“ neobsahova-
la všetkých zástupcov daných skupín (t.j. čeľade, rody, druhy). Napríklad podľa niektorých
32
Spevavce
Papagáje
FAL Sokolovité
GRU Kariamovité
Ďatľovce
COR Rybárikovité, krakľovité, včelárikovité, momotovité, todiovité
COR Zobákorožcovité
COR Dudkovité, leskláčovité
Trogóny
COR Kurol kukučí
Sovy
Myšovce
FAL Kondorovité
FAL Jastrabovité, hadožrút nohatý
CHA Prepeľovité
CHA Výšinárovité
CHA Jakanovité, slukovcovité
CHA Kamenár
GRU Prepeľovcovité
CHA Čajkovité, čapľovec strakatý
CHA Ležiakovité, kulíkovité, lastúrničiarovité, slukovité
CIC Takatra tmavá
CIC Člnozobec veľký
PEL Pelikánovité
CIC Volavkovité
CIC Ibisovité
PEL Anhingovité, fregatovité, kormoránovité, sulovité
CIC Bocianovité
Tučniaky
Rúrkonosce
Potáplice
Neoaves
CUC Turakovité
GRU Chriašteľovité, chriašteľovcovité
GRU Žeriavovité, kurlan chriaštelí, trubačovité
CUC Kukučkovité
GRU Dropovité
Krátkonožce
CAP Lelčíkovité
CAP Krátkonôžkovité
CAP Lelkovité
Letce
CAP Guačaro jaskynný

CAP Lelkovcovité
GRU Pachriašteľ nádherný, kagu vlasatý
COL Holubovité
GRU Mezitovité
PEL Faetonovité
Hoacin chochlatý
COL Stepiarovité
Plameniakovité
Galloanserae
Potápky
Hrabavce
Zúbkozobce Ornitologická príručka – Taxonomický prehľad vtákov sveta
Kiviovia
Kazuáre
Tinamy
Bežce
Nanduovité
Pštros dvojprstý
Obr. 10. Fylogenéza vtákov podľa molekulárnych znakov. Hackett a kol. (2008) použili 19 nezávislých
génov (jadrová DNA) pre 169 druhov. Farebne sú označené neplatné tradičné rady (t.j. nemonofyle-
tické skupiny) v podobe, ako boli uvedené v Handbook of the Birds of the World (samozrejme podľa
iných prameňov by konkrétne rady zostali v rôznej miere platné, alebo by naopak boli neplatné zase
z iných dôvodov). Vzhľadom k tomu, že taxóny (rad, čeľaď, atď.) sú vždy subjektívne a arbitrárne (pozri
Box vyššie), uvádzame pri jedinečných evolučných líniách tvorených jediným druhom len meno tohto
druhu (napr. kurol kukučí je jediným druhom čeľade kurolovité, ktorá je jedinou čeľaďou radu kuroly).
Akékoľvek vyššie označenie je zbytočné, neobsahuje totiž žiadnu informáciu navyše oproti druhové-
mu menu. Samozrejme existujú rôzne názory na vymedzenie druhov, napr. uvádzame pštrosa dvoj-
prstého ako jediného zástupcu čeľade pštrosovitých, ale podľa iných autorov obsahuje čeľaď dva dru-
hy (druhým je pštros sivonohý, ktorý býva tradične považovaný len za poddruh pštrosa dvojprstého).
33
autorov29 je sesterskou skupinou dropov klad zahŕňajúci kukučky a niektoré krátkokrídlov-
ce (napr. žeriavy a chriaštele), ale podľa iných30 sesterskou skupinou dropov je rod turako.
Zdanlivý rozpor sa však rozplynie, keď si uvedomíme, že v druhej štúdii kukučky nemohli
vôbec vyjsť ako sesterská skupina dropov jednoducho preto, že títo autori do svojej štúdie
kukučky vôbec nezahrnuli.
Ak čítame akékoľvek informácie o vtáčom systéme, musíme mať ďalej na pamäti, že
názvy skupín sú často mätúce. Konkrétny názov skupiny totiž môže zahŕňať v rôznych po-
ňatiach fylogenézy odlišné podskupiny. Napríklad rad bociany tradične zahrňoval čeľade
bocianovité, volavkovité, ibisovité a – podľa niektorých autorov – tiež člnozobcovité, ta-
katrovité a dokonca aj kondorovité (a prípadne aj ďalšie). Podľa morfologickej fylogenézy
(pozri ďalej) však zahŕňajú len bociany; člnozobcovité sú potom vyčlenené ako samostatný
rad člnozobce. Podľa molekulárnej fylogenézy zas rad bociany zahŕňa člnozobcovité a ta-
katrovité, ale nie kondorovité, a navyše prekvapivo aj pelikánovité. Rad kukučky tradične
zahŕňa turaká a kukučky. Posledné platné Slovenské mená vtákov sveta (Kovalik a kol. 2010)
však používajú rovnaký názov iba pre kukučky. Podobných nekonzistencií možno v literatú-
re nájsť stovky. Čo autor a štúdia, to iné názory a interpretácie.
Avšak väčšina štúdií, či už morfologických alebo molekulárnych, sa zhoduje aspoň
v hrubých rysoch základného delenia vtákov. Druhovo chudobnejšie z dvoch hlavných
línií dnešných vtákov sú bežce31. Zahŕňajú telesne najväčšie nelietavé operence (pštrosy,
nanduovité, emuovité, kazuáre, kivi), aj keď druhovo najpočetnejší zástupcovia (tinamy) sú
letu schopné. Typickým znakom bežcov sú opačné rodičovské úlohy (samec sa stará o po-
tomstvo viac ako samica), samce majú penis a mláďatá sú nidifugné32. Väčšina ostatných
vtákov penis nemá a mláďaťa sú častejšie nidikolné33.
Sesterskou skupinou bežcov sú letce34. Tie sa štiepia na Galloanserae („hydina“: zúbko-
zobce a hrabavce) a Neoaves (všetky ostatné vtáky). Tým však zhoda medzi rôznymi pokus-
mi o rekonštrukciu vtáčej fylogenézy spravidla končí.
Morfologické znaky (Obr. 9) naznačujú, že na báze Neoaves sa odštiepila veľká skupina
vodných vtákov: brodivce, bociany, pelikány, člnozobce, rúrkonosce, tučniaky, potápky a po-
táplice, pričom potápky sú podľa morfologických znakov sesterskou skupinou potáplic. Pla-
meniaky sú zas sesterskou skupinou bocianov. V tomto poňatí sú sovy sesterskou skupinou
dravcov, hoacin sesterskou skupinou kukučiek a lelky sú najbližšie príbuzné krátkonožcom.
Bahniaky sú monofyletická skupina sesterská s chriašteľovitými a chrašteľovcovitými, potom
prepeľovcovitými a nakoniec krátkokrídlovcami, ktoré zahŕňajú dropovité, žeriavovité a rôzne
menšie menej známe tropické skupiny. Sesterskou skupinou spevavcov sú ďatľovce, alebo
krakle (kladogram tu zahŕňa polytomiu, t.j. nevieme, ktoré z troch skupín sú sesterské).
Molekulárne znaky (Obr. 10) naopak vedú k záveru, že celý rad tradičných „radov“ (napr.
krátkokrídlovce) nie sú prirodzené monofyletické skupiny. Napríklad dravce z molekulár-
neho poňatia neexistujú. Sokoly sú najbližší príbuzní spevavcov a papagájov, pričom spe-
vavce sú sesterskou skupinou papagájov. Jastrabovité nie sú blízko príbuzné sokolovitým,
29 Napr. Hackett a kol. (2008).

30 Napr. McCormack a kol. (2013).
31 Vedecký názov Palaeognathae je odvodený od typickej paleognátnej lebky týchto zástupcov (klasifikácia le-
biek vtákov je založená na usporiadaní kostí na podnebí).
32 Nekŕmivé alebo inak prekociálne (nidifúgne) mláďatá sú také, ktoré sa rodia alebo liahnu úplne vyvinuté
a sú prakticky okamžite schopné nasledovať svoju matku alebo sa dokonca o seba samy postarať.
33 Kŕmivé či altriciálne (nidikolné) mláďatá sa rodia alebo liahnu holé (neosrstené alebo neoperené) a slepé
s nevyvinutou termoreguláciou a preto sú úplne závislé na rodičovskej starostlivosti.
34 Zástupcovia tejto skupiny (odborne Neognathae) majú typickú neognátnu lebku.
34
Obr. 11. Striežik zelenkavý je jeden z dvoch prežívajúcich zástupcov striežikovitých. Táto novozé-
landská skupina predstavuje najprimitívnejšiu skupinu spevavcov. Všetky druhy zle lietajú a väčšina
z piatich známych vyhynutých druhov striežikovitých pravdepodobne nebola schopná letu vôbec
(foto TG).
namiesto toho sú najbližšie príbuzní kondorom a spoločne tieto dve skupiny ležia blízko
sov a kraklí, ktoré v sebe zahŕňajú ďatľovce. Polyfyletické alebo parafyletické (a teda ne-
platné) sú potom mnohé ďalšie tradičné rady, napr. pštrosy, lelky, krakle, pelikány, bociany či
bahniaky (Obr. 10).
Ak dnešná molekulárna fylogenéza odráža skutočné príbuzenské vzťahy, vedie to k za-
ujímavým interpretáciám evolučných zmien. Napríklad krátkonožce s dennou aktivitou
vznikli z lelkov s nočnou aktivitou. Potápky nie sú blízko príbuzné potápliciam a ich podoba
nie je teda odrazom evolúcie z blízkeho spoločného predka, ale výsledkom konvergencie.
Potápky sú sesterská skupina plameniakov, potáplice sú potom bazálnou vetvou veľkej sku-
piny vodných vtákov zahŕňajúcich tučniaky, rúrkonosce, bociany a veslonožce. Najnovšie
molekulárne práce35 mnoho týchto netradičných záverov podporujú, avšak pre iné skupiny
navrhujú zase iné fylogenetické postavenie.
Najväčšou skupinou vtákov sú spevavce, počtom druhov môžu konkurovať cicavcom.
Molekulárne údaje36 ukazujú, že najprimitívnejšou skupinou spevavcov sú striežikovité
z Nového Zélandu (inými slovami, sú sesterskou skupinou všetkých ostatných spevavcov).
Ostatné spevavce sa štiepia na Suboscines a Oscines. Suboscines zahŕňa dve vetvy: sta-
rosvetskú (pitovité, lobošovité a iné) a podstatne druhovo bohatšiu novosvetskú (hrnčia-
rikovité, mravčiarikovité, batarovité, tapakulovité a ďalšie, vrátane najväčšej vtáčej čeľade
35 Napr. McCormack a kol. (2013).

36 Barker a kol. (2004) a celý rad neskorších štúdií, viď Fjeldså (2013).
35
postriežkarovité s viac než štyrmi stovkami druhov).
V rámci Oscines sa najprv odštiepili lýrochvostovité a ďalšie austrálske čeľade (šiatorní-
kovité, lezcovité, medárikovité atď.). Fylogenézu spevavcov uzatvárajú dve veľké radiácie.
Menšia z nich je Corvoidea; z čeľadí, ktoré svojím rozšírením zasahujú aj na naše územie
sem patria krkavcovité, strakošovité a vlhovité. Väčšou radiáciou sú Passerida, ktoré sa delia
na tri hlavné línie: Passeroidea (vrabcovité, trasochvostovité, pinkovité atď.), Muscicapoidea
(škorcovité, muchárovité, drozdovité atď.) a Sylvioidea (sýkorkovité, škovránkovité, penico-
vité atď.). Systém spevavcov sa však mení tak dynamicky, že si môžeme byť istí len tým, že
súčasné predstavy budú čoskoro upravené a nahradené novými.
O histórii vtáčej systematiky výrečne vypovedá aj fakt, že najslávnejšia fylogenéza vtá-
kov37 je založená na principiálne chybnej a teda nevhodnej metóde. DNA-DNA hybridizá-
cia totiž nerozlišuje medzi primitívnymi zdieľanými znakmi (tzv. symplesiomorfiami, ktoré
o príbuznosti nevypovedajú) a odvodenými zdieľanými znaky (tzv. synapomorfiami, ktoré
jediné nesú informáciu o príbuzenských vzťahoch).
Každopádne vtáčia systematika prešla počas posledného storočia búrlivými zmenami
ako z hľadiska používaných metód, tak z hľadiska výsledkov. Rozsiahle fylogenomické štú-
die posunuli naše poznanie vtáčej fylogenézy značne vpred. Hoci dnes máme k dispozícii
cez 1000 štúdií založených na analýze DNA, na spoľahlivé vyriešenie fylogenézy vtákov si
ešte nejaký čas musíme počkať.
Koľko je druhov vtákov?

Na prelome 19. a 20. storočia R. B. Sharpe evidoval 18 939 druhov vtákov. Dôvodom tak vy-
sokého počtu bolo okrem iného, že vtedy ešte nebol všeobecne prijatý koncept poddruhu.
Na základe biologického konceptu druhu (druh je skupina vzájomne plodne sa krížiacich
jedincov), ktorý berie do úvahy aj poddruhy, potom najčastejšie používaný check-list 20.
storočia (J. L. Peters) uvádzal cca. 9 000 druhov. Vtáčia „biblia“, teda Handbook of the Birds
of the World, uvádza 9 903 druhov38. Aj toto číslo je však zastarané a čoskoro zostarne ešte
podstatne viac.
Počas posledných rokov totiž každoročne ornitológovia opíšu priemerne 5–7 nových
druhov (v polovici 20. storočia to bolo 3–5 druhov ročne); výnimočný bol rok 2013, kedy
bolo opísaných 29 nových vtáčích druhov. Vzhľadom k tomu, že väčšina z nových druhov
má veľmi obmedzené geografické rozšírenie, môžeme očakávať, že rýchlosť opisu nových
druhov v nasledujúcich rokoch nebude ochabovať. Väčšina druhov novo opísaných v dru-
hej polovici 20. storočia pochádzala z Afriky, v poslednej dobe je väčšina opisov z Južnej
Ameriky a tiež z tropickej Ázie. Z druhov opísaných za posledné dve dekády ide väčšinou
o spevavce (76 druhov), sovy (15) a ďalej rúrkonosce, papagáje a kolibríky. Jeden z popred-
ných svetových ornitológov J. Fjeldså odhaduje, že konečný počet druhov bude cca 12000.
Jednou z rovín problému „koľko je na svete druhov vtákov“ je fakt, že evolúcia prebie-
ha postupne (kontinuálne, nie skokovo), zatiaľ čo „druh“ je kategória. Inými slovami, reálne
existujúcu kontinuálnu premenlivosť my ľudia kategorizujeme a každá definícia druhu teda
37 Viď Sibley & Ahlquist (1991).

38 Na Slovensku bolo od 1.1.1800 do 31.12.2013 zaznamenaných a Faunistickou komisiou SOS/BirdLife Slo-
vensko akceptovaných 358 divožijúcich druhov vtákov (vrátane pôvodne introdukovaných druhov), z toho
220 hniezdičov. Ich kompletný prehľad a charakter výskytu možno nájsť v prehľadných kompendiách (viď aj
Príloha 1) ako aj na stránkach spoločnosti SOS/BirdLife Slovensko.
36
Obr. 12. Tapakulo horský z druhovo početného rodu Scytalopus – učebnicový príklad morfologicky
extrémne podobných, ale geneticky veľmi odlišných vtákov (foto TG).
bude do istej miery subjektívna – v princípe nie je možné sa objektívne zhodnúť na tom,
ako klasifikovať „hraničné prípady“. Bude závisieť aj od toho, aký je účel kategorizovania.
Napr. ornitológovia zameraní na ochranu prírody majú tendenciu presadzovať štiepenie
druhov, t.j. povyšovať poddruhy na druhy v domnení, že to poskytne väčšiu nádej na ich
ochranu, pretože zachrániť druh je dôležitejšie ako zachrániť poddruh – ak poddruh vyhy-
nie, môžeme zachrániť iný poddruh toho istého druhu. Väčšina biológov sa však zhoduje na
tom, že vedecký opis sveta, vrátane vtáčej systematiky, nesmie podliehať politickým cieľom
(napr. požiadavkám ochrany prírody).

Prečo počet opísaných druhov vtákov stále narastá? „Vitrínoví“ ornitológovia, teda tí, ktorí
poznali vtáky len z múzejných vitrín, fatálne zlyhali pri opisovaní vtáčej rôznorodosti z via-
cerých dôvodov. Všeobecne platí, že vtáčie druhy v trópoch sú vystavené prostrediu, ktoré je
dlhodobo veľmi stabilné, prinajmenšom je oveľa stabilnejšie než prostredie nášho mierneho
pásma. Tropické vtáky sú navyše veľmi sedentárne (stále) – mladé i staré vtáky majú veľmi
obmedzené rozptylové správanie a väčšinu života strávia blízko miesta, kde sa vyliahli. Pre-
to aj populácie vzdialené len pár desiatok kilometrov sú dlhodobo izolované, avšak zároveň
vystavené podobným podmienkam. Táto kombinácia faktorov vedie k tomu, že populácie sú
síce morfologicky podobné, ale geneticky tak odlišné, že už sa nemôžu navzájom krížiť. Ide
teda o samostatné druhy, hoci to podľa morfologických znakov v múzeu nemožno poznať.
Učebnicovým príkladom sú juhoamerickí zástupcovia rodu Scytalopus (tapakulo). Peter-
sov check-list uvádzal 10 druhov tohto rodu; dnes poznáme viac ako 50 (!) zástupcov tejto
37
Obr. 13. Kolibiarik čipčavý (hore) a kolibiarik spevavý (dolu) boli pôvodne považované za jeden a ten
istý druh (foto SH).
38
morfologicky extrémne homogénnej skupiny.
Niektoré druhy sa jasne líšia hlasom, bioto-
pom a sú od seba niekoľko miliónov rokov ge-
neticky izolované, napriek tomu ich nemožno
rozlíšiť ani keď ich držíme v ruke! Je zrejmé,
že len na základe preparátov (a tradiční sys-
tematici nemali spravidla k dispozícii nič iné)
nebolo možné určiť druhový štatút tapakulov
a mnohých iných skupín.
Podobný príklad napokon nájdeme aj
v našich lesoch: hoci ide o veľmi bežný druh
v celej Európe, bol kolibiarik čipčavý opísaný
až viac ako pol storočia po kolibiarikovi speva-
vom. Pôvodne teda boli obidva tieto kolibiari-
ky považované za jeden druh, morfologicky sú
ostatne takmer rovnaké. Až terénny výskum
a započúvanie sa do ich hlasov odhalilo, že sa
jedná o dva dobre oddelené druhy. Dnes však
vieme, že aj kolibiarik čipčavý zahŕňal niekoľko
kryptických druhov (t.j. morfologicky ťažko
rozpoznateľných): k. iberského, k. kanárskeho
a k. vrchovského, ktoré sú dnes oddelené ako
samostatné druhy.
Ďalším dôvodom, prečo tradičná morfo-
logická systematika úplne zlyhala, je nielen
stabilná klíma v trópoch, ale aj druhá stra-
na tej istej mince: premenlivá klíma v mier-
nom pásme. To vedie k evolúcii „eko-morfo-
typov“, teda časovo a priestorovo obmedze-
ných lokálne adaptovaných populácií, ktoré
nie sú dobre odlíšenými evolučnými líniami.
Severné mierne pásmo sa vo štvrtohorách
opakovane dostávalo do vplyvu ľadových dôb
(tých prebehlo viac ako 30), ktoré krátkodobo
rozštiepili populáciu daného druhu na izo-
lované menšie populácie. Tie sa síce odlíšili

od ostatných populácií rovnakého druhu, ale
rozdiely boli zmazané po ústupe ľadovcov:
klíma sa zmenila, pôvodne izolované popu-
lácie sa rozšírili, opäť sa navzájom stretli (tzv.
sekundárny kontakt), plodne krížili a k evolú-
cii samostatných druhov nedošlo. Príkladom
sú stehlík čečetka, stehlík hnedkavý a stehlík Obr. 14. Stehlík čečetka, stehlík hned-
polárny. Morfologicky sa síce mierne odlišujú, kavý a stehlík polárny (zhora dolu). Mor-
ale na molekulárnej úrovni medzi nimi žia- fologicky sa tieto druhy síce odlišujú, ale
den podstatný rozdiel nie je. Ich populácie sú na molekulárnej úrovni nie je medzi nimi
prepojené silným génovým tokom aj napriek podstatný rozdiel. Môže teda ísť o jeden
tomu, že svetlé sfarbenie stehlíka polárneho druh (foto SH).
39
má selekčnú výhodu v severnejších populáciách. Podľa všetkého by teda nemalo ísť o tri
samostatné druhy, ale o jediný druh.
Celkové odhady počtu vtáčích druhov na Zemi boli skreslené aj v dôsledku tzv. paralel-
nej evolúcie. Relatívne blízko príbuzné druhy môžu vytvárať podobné formy, takže vzniká
zavádzajúci dojem, že ide o jeden druh. Starých systematikov často zmiatlo, ak sa také po-
dobne vyzerajúce populácie geograficky zastupovali – zdalo sa, že ide o rôzne poddruhy
rovnakého druhu. Jeden z našich najbežnejších druhov je toho príkladom. Drozd čierny
mal podľa Petersovho check-listu 16 poddruhov, ktoré obývali obrovský areál cez západný
Palearkt a podstatnú časť orientálnej oblasti. Dnes vieme, že väčšina údajných poddruhov
drozda čierneho sú v skutočnosti úplne nepríbuzné druhy, ktoré sa od seba navzájom od-
štiepili už v treťohorách pred 2–3 miliónmi rokov! Napr. čínsky poddruh drozda čierneho
– drozd mandarínsky – je viac príbuzný africkým zástupcom drozdov rodu Turdus než náš-
mu drozdovi čiernemu. Indický poddruh drozd indický je bližšie príbuzný rôznym ázijským
drozdom, ktorí vyzerajú úplne inak ako náš drozd čierny. Náš drozd čierny je potom najbliž-
šie príbuzný cca tuctu druhov toho istého rodu, ktoré dnes žijú v Strednej a Južnej Amerike.
Rôzne nepríbuzné druhy, mylne považované za poddruhy drozda čierneho, získali počas
evolúcie podobné sfarbenie samcov (žltý zobák, žltý očný krúžok, čierne perie) konvergent-
ne, snáď v dôsledku pohlavného výberu.
Takéto nálezy majú zásadný vplyv pre biogeografiu, teda popis rozšírenia vtáčích dru-
hov a vysvetlenie, ako dnešné rozšírenie vzniklo v dôsledku bývalých historických proce-
sov a súčasných ekologických podmienok. Napr. areál drozda čierneho prakticky nezahŕňa
orientálnu oblasť (ako chybne uvádza mnohá literatúra), ale končí v Afganistane. Rad dru-
hov rodu Turdus, ktoré dnes obývajú palearktickú oblasť, potom túto oblasť kolonizovalo
trochu nečakane cez Afriku.
Vo väčšine ornitologickej literatúry až do nedávnej doby nájdeme všetky „naše“ sýkorky
v rode Parus. Napriek tomu je každý z našich druhov tým ostatným len vzdialene príbuz-
ný. Sýkorka uhliarka je najbližšie príbuzná himalájskej sýkorke čečinovej a ďalším prevažne
(sub)tropickým druhom. Sýkorka chochlatá je bližšie než akejkoľvek našej sýkorke príbuzná
himalájsko-čínskej sýkorke sivochochlatej. Sýkorka hôrna a sýkorka čiernohlavá patria zas
do početnej vetvy ázijských a amerických sýkoriek. Nové molekulárne údaje navyše uka-
zujú, že sýkorka hôrna nie je prirodzený monofyletický druh. Sýkorka belasá je sesterským
druhom sýkorky lazúrovej (čo je asi jediný očakávateľný príbuzenský vzťah na základe pros-
tého pohľadu na naše sýkorky).
Sýkorka veľká je najlepšie preskúmaný vták na svete. Napriek tomu sme donedávna ne-
vedeli, kde vlastne žije – areál druhu samozrejme závisí na tom, ako daný druh taxonomicky
vymedzíme. Podľa niektorých autorov má sýkorka veľká až 30 poddruhov, ktoré pokrývajú

obrovský areál od západnej Afriky a Írska po malé Sundy a Japonsko. Niektorí autori odde-
ľovali poddruh sýkorku japonskú a sýkorku šedivú ako samostatné druhy, ale najnovšie mo-
lekulárne údaje ukazujú, že geneticky ide o prakticky rovnaké populácie ako „naša“ sýkorka
veľká. Molekulárny pohľad na vtáčiu fylogenézu teda počty druhov niekedy navršuje (rod
Turdus), inokedy znižuje (rod Parus v pôvodnom poňatí) a tým mení ich rozšírenie.
Nech už je počet poddruhov alebo druhov, ktorým dnes dohromady (a možno mylne)
hovoríme sýkorka veľká, akýkoľvek, je tu jeden oveľa zaujímavejší fakt. Sýkorka veľká je viac
než akejkoľvek nám známej sýkorke bližšie príbuzná jakárke krivozobej, ktorá bola až do-
nedávna považovaná za krkavcovitého (!) vtáka. Táto sýkorka žije na bezlesných náhorných
plošinách Tibetu, kde si v nadmorskej výške 3100 až 5500 m n. m. sama hrabe v zemi až
dva metre dlhé nory. Moderná systematika vtákov nám teda nemení názory len na počet
druhov, ale vedie k niekedy až šokujúcim záverom o vtáčej príbuznosti, ekológii a evolúcii.
40
Niektorí laici, vrátane niektorých amatérskych
ornitológov, sa čudujú, čo sú to za novoty, prečo
by sme mali zavedené mená meniť. Nejde o vr-
tochy taxonomistov, ktorí si chcú urobiť meno
novou publikáciou a novým pomenovaním. Ak
by sme trvali na zachovaní rodu Parus v tradič-
nom poňatí, išlo by vlastne o evolučne nesúrodú
zbierku nepríbuzných taxónov. Taký polyfyletic-
ký taxón (ktorý nezahŕňa ani predka ani všetkých
jeho potomkov, len niektoré z nich) je nepri-
rodzený, a teda neprijateľný. Jediné dôvody,
prečo sme o existencii takéhoto taxónu vôbec
uvažovali, bol obmedzený nie evolučný pohľad
na európske druhy, ktoré zhodou okolností žijú
u nás, a ďalej neznalosť skutočne relevantných,
teda molekulárnych údajov. Premenlivosť vtáčej
morfológie odráža často povrchné nepodstatné
zmeny, ktoré o príbuznosti nemajú žiadnu výpo-
vednú hodnotu. Podobným príkladom je napr.
rod čajka (Larus), ktorý sa ukázal aj ako polyfy-
letický, a teda neplatný. Preto dnes nad našimi
rybníkmi krúžia nie čajky smejivé rodu Larus, ale
Chroicocephalus.
Vtáčia diverzita nie sú len druhy. O skutočnej
evolučnej pestrosti skôr vypovedajú väčšie samo-
statné línie, ako napr. rady a čeľade. Vtáky sú čle-
nené do 203 čeľadí. Toto číslo však žiadny zvláštny
význam nemá: vyššie systematické jednotky (rod,
čeľaď, rad, ...) sú ešte subjektívnejšie než definícia,
čo druh ešte je a čo už nie je. Nie je teda divu, že
sa počet čeľadí rýchlo mení. Napr. tradičná čeľaď
penicovité bola nedávno rozdelená na trstenia-
rikovité, svrčiakovité, kolibiarikovité, cetiovité,
kryptilovité, tetrakovité, cistovníkovité a penico-
vité (v novom poňatí). A to nepočítame už pred-
tým oddelené čeľade cistovníkovité a králikovité.

Modernú vtáčiu systematiku tiež charakterizuje
premiestňovanie druhov a rodov medzi čeľaďami,
napr. práve medzi penicovitými a timáliovitými,
alebo strnádkovitými, pinkovitými, kardinálovitý-
mi a tangarovitými.
Žijeme v dobe, kedy má veda konečne k dis-
pozícii nástroje, ktoré umožňujú rekonštruovať
fylogenézu vtákov hodnoverne. Buďme teda Obr. 15. Naše sýkorky napriek vzájom-
pripravení na ďalšie prekvapivé zmeny, ktoré sa nej podobnosti sú si len vzdialene prí-
premietnu nielen do našich vedomostí o tom, buzné. Ich najbližší príbuzní žijú v Ázii
a v Amerike (zhora dolu: s. uhliarka,
ktorá vtáčia skupina je príbuzná ktorej inej, ale aj
s. chochlatá, s. čiernohlavá a s. belasá;
do počtu vtáčích druhov, „čeľadí“ či „radov“. foto SH a JS).
41
4. Stavba vtáčieho tela
Veľkosť a tvar
Vtáky sú stavovce, ktoré dokážu aktívne lietať. Lietanie je energeticky najnáročnejší spô-
sob pohybu a tomu museli vtáky podriadiť všetky svoje znaky. Keďže hmotnosť je jeden
z kľúčových faktorov limitujúcich pohyb vo vzduchu, je prevažná väčšina dnes žijúcich vtá-
kov malých rozmerov s malou hmotnosťou. Najväčším, dnes žijúcim vtákom je pštros dvoj-
prstý, ktorý dorastá do výšky okolo 2,5 m a dosahuje hmotnosť takmer 150 kg. Vyhynuté
vurony a moa dorastali do výšky takmer štyri metre a vážili viac ako 400 kg.
Hraničná hmotnosť pri ktorej dokáže akýkoľvek živočích aktívne lietať je niečo málo nad
20 kg. Dnes túto hmotnosť dosahuje napríklad aj u nás žijúci drop veľký, ktorý patrí medzi
najťažšie lietajúce vtáky. Niektoré druhy lietajúcich vtákov síce dokážu dorastať aj do väčších
rozmerov (rozpätie krídel) ako má drop, ale nedosahujú vyššiu hmotnosť. Medzi najväčšie
dnešné vtáky patria kondory a albatrosy s rozpätím krídel viac ako tri metre. Väčšinou však
nevážia viac ako 10 kg. Našim najväčším lietajúcim vtákom je orliak morský, ktorého rozpätie
krídel presahuje 2,5 metra. Oveľa väčšia diverzita (u nás aj vo svetovej faune) je však v hmot-
nostne výrazne nižších kategóriách do 100 g, pričom bežné sú aj druhy s hmotnosťou 10 až
20 g. Našim najmenším druhom je králik ohnivohlavý dosahujúci hmotnosť len 5–6 gramov
a rozpätie krídel okolo 15 cm39. Medzi najmenšie druhy vtákov vo všeobecnosti patria kolib-
ríky. Najmenší z nich je čmeľovec kubánsky, ktorý dosahuje hmotnosť len do dvoch gramov.
Takéto malé rozmery sú však zase nevýhodné z dôvodu pomerne veľkých energetických strát
pri udržiavaní telesnej teploty (malé vtáky majú veľký povrch v pomere k svojej hmotnosti
a teda vyššie tepelné straty)40, preto sa takéto druhy nevyskytujú v chladnejších oblastiach.
Napriek tomu, že vtáky sa vyvinuli do veľkého množstva rôznych foriem prispôsobe-
ných často veľmi odlišným vonkajším podmienkam, ich základná telesná stavba je veľmi
podobná. Uniformita základných vonkajších stavebných prvkov je daná jedinečnosťou vtá-
čieho pohybu, teda lietaním. Keďže lietanie je energeticky veľmi náročný pohyb, dôležitou
charakteristikou vtáčích tiel je okrem samozrejmej prítomnosti krídel, aj ich aerodynamický
tvar tela s ťažiskom v hrudnej oblasti. Z dôvodu takejto konštrukcie tiel je preto každému
Ornitologická príručka – Stavba vtáčieho tela
veľmi jednoduché určiť, že daný tvor patrí medzi vtáky. Malou výnimkou sú len nelietavé
druhy ako tučniaky, ktoré telo držia vertikálne, či veľké nelietavé formy ako pštrosy, emu,
kazuáre a ich príbuzní. Vtáky najmenej spĺňajúce všeobecnú definíciu tvaru vtáčieho tela sú
asi „hruškovité“ novozélandské kiviovité.
39 Oriešok obyčajný, považovaný všeobecne za nášho najmenšieho vtáka nie je teda zďaleka najmenší. Váži oko-
lo 10 g.
40 Z týchto fyziologických zákonitostí plynie tzv. Bergmannovo pravidlo. Je to ekologické pravidlo, ktoré hovorí,
že teplokrvné živočíchy v chladnejších oblastiach dosahujú väčšie rozmery ako ich príbuzní žijúci v teplejších
oblastiach. Toto pravidlo vyslovil v 19. storočí nemecký biológ Carl Georg Lucas Christian Bergmann.
42
Obr. 16. Veľkostní rekordmani v našej avifaune. Vľavo drop veľký (najťažší vták), vpravo králik ohni-
vohlavý (najľahší vták) a dolu orliak morský (vták s najväčším rozpätím krídel; foto SH).
Ostatné, menšie rozdiely v tvare a čiastočne v konštrukcii jednotlivých častí vtáčích tiel
súvisia so špecializáciou konkrétnych druhov na špecifické životné prostredie, spôsob zís-
kavania a druh potravy a niektoré ďalšie životné nároky. Viaceré z nich budú podrobnejšie
komentované v nasledujúcich kapitolách.
43
Topografia vtáčieho tela
Obr. 17. Opis vtáčieho tela (sojka obyčajná, foto RT).
Z hľadiska determinácie vtákov podľa vonkajších znakov je však najdôležitejšia topo-

grafia vtáčieho tela. Na hlave vtákov sú významné očnice a zobák. Oči sú relatívne veľké
a k charakteristike konkrétneho druhu prispievajú svojim sfarbením. Sfarbenie dúhovky
býva veľmi často nenápadné, ladené v hnedavých alebo šedých tónoch. Niektoré druhy
dravcov, sov a dalšie skupiny majú výrazne žltú alebo pomarančovú dúhovku. Žltú dúhovku
majú z pomedzi našich druhov napríklad jastrab krahulec, kukučka obyčajná alebo penica
jarabá. Červenú dúhovku majú sýkorky chochlaté alebo potápky – medzi nimi asi najvýraz-
nejšie potápky čiernokrké. Modré oči majú zas mladé krkavcovité vtáky (havran čierny), a so
zelenou dúhovkou sa stretávame napríklad u kormorána veľkého.
Zobák je pri určovaní druhu tiež veľmi dôležitou časťou tela. Nielen že jeho konkrét-
ny tvar je charakteristický pre daný druh, ale veľa napovedá aj o spôsobe života a najmä
o druhu a spôsobe získavania potravy (viď kapitola Adaptácia na rôzne typy prostredia). Je
neoperený a krytý rohovinovou vrstvou nazývanou rhamphotheca. Táto rohovina je veľmi
mohutná a (najmä) u dravých druhov vytvára ostrú hranu.
Pri niektorých druhoch sa stretávame aj s perovými „ozdobami“ hlavy. Medzi ne patria
perové chocholce, perové ušká, či výrazne predĺžené perie v podobe akýchsi „vlasov“ alebo
„závoja“. V našej faune sa s chocholcami stretávame napríklad pri sýkorke chochlatej, pipíš-
ke chochlatej alebo pri chochláčovi severskom. Perové „ušká“ sú charakteristické pre našu
najväčšiu sovu výra skalného ale aj pre menšiu myšiarku ušatú. Predĺžené perie na hlave
44
Obr. 18. Sfarbenie očnej dúhovky vtákov je značne variabilné, od bielej až po úplne čiernu (zľava
doprava a zhora dolu: chochlačka bielooká, jastrab krahulec, kormorán veľký, orol kráľovský, potápka
čiernokrká a rybárik riečny; foto SH, JS).
majú v svadobnom šate niektoré volavkovité vtáky ako napríklad beluše malé alebo chav-
koše nočné. Zaujímavým morfologickým znakom na hlave sú aj nadočnicové polmesiačiky.

Výrazne červené sa nachádzajú u našich lesných kúr (hlucháň hôrny, tetrov hoľniak, jaria-
bok hôrny)41, ale vidieť ich môžeme napríklad aj u mlynárok dlhochvostých (tu sa dokonca
počas života mení ich farba – mladé vtáky ich majú červené, dospelé žlté).
41 Červené sfarbenie u nich spôsobuje špeciálne farbivo tetraoerytrín.
45
Obr. 19. Perové ozdoby na hlavách našich vtákov (zľava doprava a zhora dolu: výr skalný, chochláč
severský, potápka chochlatá a beluša malá; foto SH).
Okrem morfologických znakov sa na hlave vtákov často stretávame aj s rôznymi farebnými

ornamentmi. Okolo oka môže byť prítomný očný krúžok, v oblasti oka sa môže tiahnuť očný
prúžok, nad okom nadočný prúžok, cez temeno temenný prúžok. S takýmito ornamentmi sa
stretávame v našej faune napríklad pri niektorých kolibiarikoch (napríklad kolibiarik sykavý)
alebo trsteniarikoch (napríklad trsteniarik malý). Od kútika zobáka sa môže tiahnuť farebne
kontrastný fúz – napríklad pri fúzatkách trstinových alebo strnádkach trstinových.
Krk vtákov je tvarovo značne variabilný a jeho dĺžka závisí od spôsobu získavania potra-
vy. Najdlhšie krky majú druhy, ktoré získavajú potravu z vody ako bociany, volavky a labute.
Na chrbtovej strane tela rozlišujeme hornú a dolnú časť chrbta a trtáč – oblasť kostrčovej
(tzv. nadchvostovej) žľazy. Na brušnej strane sa nachádza oblasť hrvoľa, slabín, samotné-
ho brucha a okolia kloaky. Ich sfarbenie závisí od konkrétneho druhu. U väčšiny druhov
(obzvlášť v našich podmienkach) nie sú medzi jednotlivými oblasťami tejto časti tela vý-
razné farebné rozdiely, ale spravidla býva brušná strana svetlejšia ako chrbtová. Týka sa to
vodných vtákov, dravcov, ale aj mnohých iných, ktoré toto sfarbenie využívajú ako istý typ
46
Obr. 20. Farebné ornamenty zohrávajú u vtákov významnú signálnu úlohu a sú dobrým identifikač-
ným znakom (zľava doprava: kolibiarik sykavý, trsteniarik malý a fúzatka trstinová; foto SH).
maskovania (tzv. protitieň). Pri pohľade zdola ich svetlejšia brušná časť splýva s jasnejšou
oblohou, naopak z horného pohľadu splýva tmavší chrbát s tmavším pozadím zeme alebo
vody. Výnimkou z (viac-menej) rovnakého sfarbenia býva u niektorých druhov oblasť trtá-
ča a okolia kloaky, ktoré bývajú sfarbené kontrastnejšie, prípadne majú určité vzory. Tieto
môžu slúžiť ako isté signály pri lietaní, kedy sa tieto časti obnažujú. Stretávame sa s tým čas-
tejšie pri bahniakoch, napríklad pri kalužiakoch, ale odlišne sfarbené trtáče majú napríklad
aj pinky obyčajné (žlté) alebo hýle obyčajné (biele).
Krídla sú u lietavých druhov vtákov stavané podľa identického plánu. Dlhé perá na
krídlach nazývame letky a rozlišujeme medzi nimi ručné (primárne), nasadajúce na dru-
hý prst a špeciálne upravenú koncovú časť prednej končatiny nazývanú carpometacarpus
(zrastené zápästné a záprstné kostičky) a predlakťové (sekundárne), nasadajúce na lakťovú
kosť. Za nimi (smerom k telu) sa ešte nachádzajú ramenné (terciárne) letky, ktoré vyrastajú
v pazuchovej oblasti. Pri zloženom krídle tieto letky prekrývajú a chránia lakťové a ručné
letky. Sú obvykle krátke, ale napríklad pri trasochvostoch sú výrazne dlhšie ako predlakťové
letky a vytvárajú tak charakteristický tvar krídla týchto vtákov. Tieto letky sa však niekedy
nepokladajú za pravé letky keďže nie sú pripojené k ramennej kosti.
Ručných letiek býva spravidla desať a sú často najdlhšími perami na tele vtáka. Prvá ruč-
ná letka (v prípade ak počítame smerom dovnútra krídla, ale desiata, ak počítame smerom
k okraju) je väčšinou veľmi malá a pri niektorých druhoch chýba (napríklad u strnádok).
Obr. 21. Biele sfarbenie brušnej strany tela a tmavé sfarbenie chrbta slúži u vtákov ako maskovanie,
tzv. protitieň (vľavo kulík riečny, vpravo kalužiak tmavý; foto SH).
47
Obr. 22. Veľkosť a tvar krídel determinuje spôsob letu vtákov (zľava doprava a zhora dolu: bocian
biely, myšiak hôrny, dážďovník plavý a bažant obyčajný; foto SH).
48
Dĺžka jednotlivých ručných letiek, respektíve ich vzájomný dĺžkový pomer, je druhovo ustá-
leným znakom (takzvaná formula krídla) a pri niektorých druhoch (napr. trsteniarikoch
a kolibiarikoch) slúži ako významný determinačný znak. Letky sú z oboch strán čiastočne
prekryté menšími perami, ktoré nazývame krovky. Tieto sú (najmä pri spevavcoch) tiež čas-
to dôležitým znakom pri určovaní veku niektorých druhov. Zaujímavým útvarom na krídle
je takzvané krídelko (alula) nachádzajúce sa nad ručnými krovkami. Je to súbor pierok,
ktoré nasadajú na druhý prst a sú schopné nezávislého pohybu od ostatných pier svojho
okolia. Slúžia ako klapky pri manévrovaní počas letu.
Samotná dĺžka a tvar krídel závisí od spôsobu letu daného druhu. Veľmi dobrí letci ako
sú dážďovníky, lastovičky a rybáre, majú dlhé, úzke a kosákovito zahnuté krídla. Druhy, kto-
ré vo väčšej miere využívajú pri lietaní vzdušné prúdy, t.j. plachtia (napr. bociany a dravce),
majú široké krídla s prstovitým ukončením, ktoré tlmí vzdušné turbulencie. Naopak druhy,
ktoré lietajú málo, prípadne rýchlo ale len na krátke vzdialenosti, majú krátke a širšie krídla
(vodnár potočný, kurovité vtáky, chriaštele). Závislosť medzi dĺžkou krídla a vzdialenosťou,
ktorú daný druh prekonáva letom, je zrejmá aj pri príbuzných druhoch alebo dokonca
i v rámci toho istého druhu. Napríklad rozdiely v dĺžke krídla medzi veľmi podobnými druh-
mi ako kolibiarik čipčavý a kolibiarik spevavý sú spôsobené odlišnou oblasťou zimoviska.
Kým kolibiarik čipčavý (s kratším krídlom) prezimuje v Stredomorí, kolibiarik spevavý (s dlh-
ším krídlom) letí až do subrovníkovej Afriky. Podobne tak penice čiernohlavé, ktoré obývajú
Pyrenejský polostrov celoročne majú významne menšie krídla ako príslušníci toho istého
druhu žijúci i v severnejších oblastiach Európy a migrujúci i do Afriky.
Okrem tvaru krídel je významným znakom aj ich sfarbenie. To sa často nelíši od ostat-
ných častí chrbta (z ich hornej strany) a brucha (z dolnej), ale môže mať rôzne ornamenty vi-
diteľné len počas letu. Takými sú napríklad kontrastne sfarbené pásky (brehár čiernochvos-
tý), škvrny alebo celé polia (lelek lesný), či farebné zrkadlá (rôzne druhy kačíc).
Stredný pár kormidlových pier je obvykle najkratší, čo vytvára vidličku v chvoste. Tá
môže byť na prvý pohľad nenápadná, ale pri niektorých druhoch ako napríklad u lastovi-
čiek alebo rybárov je výrazná. Stretávame sa však aj s klinovitými chvostmi, kde sú stredné
perá dlhšie ako krajné. Takýto chvost majú napríklad krkavce čierne alebo orliaky. Najväč-
šiu postupnosť v dĺžke kormidlových pier od okraja do stredu majú v našej faune svrčiaky,
u ktorých sú krajné kormidlové perá kratšie ako chvostové krovky. Zaujímavým typom je
chvost včelárika zlatého, u ktorého sú stredné kormidlové perá výrazne dlhšie než ostatné
a nápadne tak prevyšujú okraj chvosta, a lýrovitý chvost tetrovov hoľniakov. Špecifický typ
kormidlových pier majú aj ďatle, ktoré chvost využívajú ako „podpierku“ pri vertikálnom po-
hybe po kôre stromov. Z tohto dôvodu sú perá chvosta mimoriadne tvrdé a pevné. Výrazne
dlhé chvosty majú v našej faune napríklad straky obyčajné, mlynárky dlhochvosté a bažan-
ty obyčajné. Naopak veľmi krátky chvost má napríklad rybárik riečny a vodné, potápavé
druhy ako potápky alebo potáplice. Druhy s dlhým chvostom ako napríklad hlucháne hôrne
využívajú chvost pri tokaní, kedy ho predvádzajú samiciam a snažia sa tak demonštrovať
svoje kvality, ktoré môžu predať budúcim generáciám.
Chvostové perá sú kryté z hornej aj dolnej strany chvostovými krovkami. Tie môžu byť
nápadne zväčšené (a prípadne zvláštne vyfarbené), ako u svrčiakov, ktorým dodávajú ciga-
rový tvar tela. Zaujímavým príkladom je v tejto oblasti veľmi známy páv korunkatý, ktorý
však v skutočnosti nepredvádza chvost, ale mimoriadne narastené nadchvostové krovky.
Na nohách rozoznávame okrem beháka s prstami aj holeň (časť pod kolenom; vtáčie
stehno je krátke a skryté hlboko pod operením). Operenie tejto časti nazývame nohavičky.
Naopak behák väčšinou nebýva operený. Výnimku predstavujú napríklad operené beháky
u sov, niektorých dravcov (napríklad myšiak severský), snehulí alebo belorítok obyčajných.
49
Obr. 23. Operenie vtáčích behákov (vľavo myšiarka močiarna, vpravo myšiak severský, dolu belorítka
obyčajná; foto SH).
Podľa usporiadania prstov na beháku rozoznávame niekoľko typov nôh. Najčastejšia je

anizodaktylná noha, kde prvý prst smeruje dozadu a tri dopredu (najbežnejší typ usporia-
dania prstov u spevavcov). V prípade, kedy druhý prst s tretím zrastajú na báze, hovoríme
o syndaktylnej končatine. Takú majú krakle, rybáriky a ich príbuzní. Zygodaktylná konča-
tina má prvý a štvrtý prst vzadu a druhý s tretím vpredu. Takúto končatinu majú napríklad
ďatle, kukučky a sovy. Sovy dokážu štvrtý prst podľa potreby otáčať dopredu i dozadu a vte-
dy ho nazývame vratiprst. Heterodaktylná končatina má vzadu prvý a druhý prst a vpredu
tretí so štvrtým. Takýto typ končatiny majú trogónovité.
50
Obr. 24. Základné typy nôh podľa usporiadania prstov (zľava doprava): anizodaktylná (trasochvost
čiernohlavý), zygodaktylná (ďateľ veľký) a syndaktylná (rybárik riečny; foto SH).
Zvláštnym typom je noha pamprodaktylná, typická pre dážďovníky. Literatúra tradič-

ne uvádza, že „závesná“ noha dážďovníkov má všetky štyri prsty otočené dopredu. Toto tvr-
denie je chybné. Po prvé, 65 z 92 druhov dážďovníkovitých má štandardnú anizodaktylnú
nohu. Len asi štvrtina dážďovníkov (tribus Apodini, 27 druhov) má mať pamprodaktylnú
nohu. Aj toto tvrdenie je však mylné: všetky štyri prsty otočené dopredu nájdeme na mú-
zejných preparátoch, živé vtáky takto otáčajú prsty len na hladkom povrchu, kde je ťažké
sa prichytiť. Namiesto toho má náš dážďovník obyčajný a jemu príbuzné druhy v typickej
situácii orientované prsty podobne ako chameleóny alebo medvedík koala: palec a druhý
prst sú otočené šikmo k telu, tretí a štvrtý prst sú obrátené šikmo smerom von.
Vodné vtáky majú kvôli zväčšeniu povrchu a efektívnejšiemu záberu vo vode medzi prs-
tami plávacie blany. Tie môžu byť medzi druhým až štvrtým prstom (kačice), prípadne me-
dzi všetkými prstami (pelikány, kormorány a ich príbuzní). Namiesto plávacej blany medzi
prstami môže byť povrch prstov zväčšený aj samostatnými lemami okolo prstov – napríklad
u potápok, lysiek, či lyskonohov.
Podľa miesta vyrastania končatín z tela môžeme jednotlivé druhy vtákov rozdeliť na
niekoľko skupín. U druhov, ktoré veľa kráčajú, prípadne sa zdržujú na zemi, vyrastajú nohy
priamo z miesta ťažiska. Naopak u druhov, ktoré majú ťažisko posunuté výrazne dopredu,
vyrastajú končatiny zo zadnej časti tela. Medzi takéto vtáky patria potápavé druhy kačíc,
potápky a potáplice. Ťažisko v prednej časti tela a nohy pri chvoste im umožňujú jedno-
duchší ponor. Presunuté ťažisko dopredu majú napríklad aj dážďovníky. Sú to druhy, ktoré
trávia väčšinu života lietaním a dopredu presunuté ťažisko zlepšuje aerodynamické vlast-
nosti ich tela. Malé a slabé nohy vyrastajúce zo zadnej časti tela nie sú ale schopné kráčania
a v prípade, že dážďovník padne na zem, nemôže vzlietnuť. Veľké problémy s chôdzou majú
aj potápky a potáplice. Vzlietnuť dokážu len po rozbehu z vodnej hladiny.
Obr. 25. Typy plávacích blán a lemov u vodných vtákov (zľava doprava: kačica divá, kormorán veľký
a lyska čierna; foto SH).
51
Od intenzity namáhania závisí aj hrúbka nôh. Druhy zdržujúce sa na zemi (napríklad ku-
rovité) a druhy využívajúce nohy ako veslo (zúbkozobce, kormorány a iné) majú výrazne mo-
hutnejšie nohy (aj v pomere k veľkosti svojho tela), ako druhy zdržujúce sa skôr v krovinách či
korunách stromov. Mohutné beháky majú aj dravce a sovy, ktoré majú navyše prsty so zahnu-
tými ostrými pazúrmi. Tieto ich využívajú pri usmrcovaní alebo nosení (dravce) často veľkej
koristi (sovy nosia korisť v zobáku). Hrubé prsty so silnými pazúrmi majú aj kurovité vtáky
alebo dropy, ktoré nimi rozhrabávajú zem pri hľadaní potravy. Dlhé nohy majú druhy zbiera-
júce potravu brodením vo vode alebo v bahne ako bociany, volavky, žeriavy alebo bahniaky.
V rámci veľkostne rovnakých skupín majú väčšie nohy druhy zbierajúce potravu na zemi. Na-
príklad drozdovité vtáky (červienky, sláviky) vyhľadávajúce potravu v lesnej hrabanke, majú
dlhšie nohy ako veľkostne podobné penicovité vtáky, zbierajúce potravu vo vegetácii. S pod-
kladom, po ktorom daný druh kráča, súvisí aj dĺžka prstov. Najdlhšie prsty v pomere k veľkosti
svojho tela majú chriaštele a niektoré bahniaky, ktoré sa pohybujú po bahne a vodnej vegetá-
cii. Dlhé prsty rozkladajú váhu tela na väčšiu plochu a menej sa zabárajú.
Vtáčie perie
Perie vtákov je unikátnym telesným krytom, s akým sa dnes u žiadnej inej živočíšnej sku-
piny nestretávame. Je to výborný izolačný materiál, ktorý im umožňuje osídľovanie aj tep-
lotne extrémnych chladných oblastí (tučniaky obrovské v Antarktíde) a na druhej strane je
perie nenahraditeľným materiálom pri lietaní. Okrem toho má aj iné, napr. signálne funkcie.
Vtáky patria medzi najfarebnejšie živočíchy a svoje sfarbenie využívajú práve v rámci komu-
nikácie. Na druhej strane poznáme veľmi nenápadne sfarbené druhy, ktoré vďaka svojmu
kryciemu kryptickému sfarbeniu unikajú ľahšie pozornosti predátorov.
Sfarbenie peria zabezpečujú konkrétne pigmenty ako sú melaníny (hnedá, sivá, čier-
na), karotenoidy (jasne červená, žltá) a porfyríny (rôzne odtiene červenej, hnedej a ze-
lenej). Okrem konkrétnych pigmentov je sfarbenie peria spôsobené aj fyzikálnymi javmi,
najmä odrazom a lomom svetla (tzv. štrukturálne sfarbenie). Mnohé zelené a modré vtáky
nemajú zelený ani modrý pigment, ale ich sfarbenie spôsobujú komplikované interakcie
svetla s mikroštrukturálnymi zložkami peria (napríklad modré sfarbenie na hlave samcov
pinky obyčajnej). Podobne tak vzniká lesklé sfarbenie peria u pávov a kolibríkov. Sfarbenie
je potom ovplyvnené aj uhlom dopadu slnečných lúčov.
Pero vzniká už počas embryonálneho vývinu z dermálnej papily, ktorá vytvorí jeho zá-
klad. Pomerne rýchlo sa začne diferencovať, vnorí sa hlbšie do pokožky a zároveň vyrastá
von. Na stavbe pera sa podieľajú aj epidermálne bunky blízkeho okolia papily. Rýchlosť
rastu peria je druhovo špecifická. Niektoré druhy sa liahnu operené, niektoré nahé a perie
im začne rásť v prvých dňoch života po vyliahnutí. Vo všeobecnosti môžeme štrukturálne aj
funkčne perie rozdeliť na dve základné skupiny – teleoptile, ktoré predstavuje perie dospe-
lých vtákov (krycie a prachové) a neoptile, čo je perie mláďat (iba prachové). Týmto perím sú
pokryté niektoré druhy už pri vyliahnutí, ale počas rastu ho postupne nahradzuje teleop
tile (to vyrastá z toho istého perového vačku ako prachové perie mláďat, ktoré postupne
vytláča). Týka sa to najmä nekŕmivých druhov, ktoré po vyliahnutí rýchlo opúšťajú hniez-
do. Naopak kŕmivé druhy, ktoré zostávajú v hniezde, môžu mať tento typ peria prítomný
len v menšej miere, prípadne vôbec. Neoptile je štrukturálne jednoduché perie. Má veľmi
krátku kostrnku, z ktorej odstupujú jemné, navzájom nespojené vetvičky. Jeho funkciou je
viazať na seba vzduch a vytvoriť tak okolo tela termoizolačnú vzduchovú vrstvičku. Druhy
vtákov, ktoré tento typ peria nemajú, sú prvé dni života zahrievané výlučne svojimi rodičmi.
52
Obr. 26. Detail vtáčieho pera (hore nestor kea, dolu a vpravo drop veľký; foto TG a AT).
Perie dospelých vtákov (teleoptile) rozdeľujeme na dve skupiny. Prvou je prachové pe-
rie dospelých (plumae), ktoré je štrukturálne a funkčne veľmi podobné prachovému periu
mláďat. Jeho úlohou je vytvoriť izolačnú vrstvu okolo tela. Tento typ peria sa nachádza naj-
mä u vodných druhov vtákov ako sú tučniaky, zúbkozobce, pelikány, kde rastie rovnomerne
po celom tele. U druhov, ktoré nie sú vystavené takým rizikám podchladenia, rastie len na
niektorých častiach tela, prípadne sa nevyskytuje vôbec. Druhým typom peria dospelých
vtákov je štrukturálne zložitejšie krycie perie (pennae). Skladá sa z dvoch častí – stebla a zá-
stavice. Steblo je v dolnej časti pri nasadaní na kožu duté s kruhovým prierezom a nazý-
vame ho brko. V distálnejšej časti tvorí kostrnku, ktorá je vyplnená a má hranatý prierez.
Zástavice odstupujú z oboch strán kostrnky, pričom napríklad na krídlach sú asymetrické.
Z kostrnky vychádzajú vetvičky, ktoré sú navzájom pospájané lúčmi, ktoré z nich odstupu-
jú. Aby bola zástavica kompaktná a pevná, sú lúče navzájom prichytené pomocou malých
háčikov. Takto skonštruované pero dokáže odolávať náporom tlaku vzduchu aj pri mávaní
krídel. Pero je brkom ukotvené v perovom vačku v koži. Počas rastu pera doňho vstupuje
cieva, ktorá ho vyživuje. Vyrastené pero je mŕtvym orgánom, ale jeho spodná časť v pero-
vom vačku je inervovaná a vstupuje sem aj niekoľko svalov, ktoré perom hýbu.
53
Obr. 27. Starostlivosť o perie. Zľava doprava: vodný kúpeľ (slávik obyčajný), prachový kúpeľ (vrabec
domový) a úprava peria (labuť veľká; foto SH, TG a JS).
Okrem základného typu pier poznáme ešte niekoľko odvodených a funkčne špecializova-
ných typov, ktoré rastú pomedzi krycie alebo prachové perie. Medzi ne patrí napríklad takzva-
ný drobivý prach. Je to perie, ktorého vetvičky sa postupne rozpadajú a týmto rozpadom
vzniká prášok, ktorý pôsobí na perie ako púder. Využívajú ho ako vodoodpudivú zložku najmä
vodné druhy vtákov, ktoré nemajú dobre vyvinutú nadchvostovú (kostrčovú) žľazu (napríklad
volavky). U nich sa nachádza najmä na brušnej strane tela, ktorá prichádza do styku s vodou.
Jeho funkcia je ale širšia a môže sa uplatňovať aj pri mechanickej ochrane či udržiavaní celko-
vej pružnosti peria. Takýto typ pier majú napríklad papagáje, holuby alebo tabony, ktoré ho
majú rovnomerne po celom tele. Zaujímavým derivátom pera sú aj štetiny v blízkosti zobáka
sov. Sovy vďaka svojej špecializácii na nočný spôsob života majú mnohé úpravy oka, ktoré im
umožňujú zachytávanie čo najmenšieho množstva svetla v priestore. Nevýhodou ich očí je
ale neschopnosť zaostrovania na krátku vzdialenosť. Z tohto dôvodu na niektoré informácie
využívajú hmat a to prostredníctvom práve týchto štetín.
54
Perie vyrastá rovnomerne z celého povrchu tela len u malého počtu vtáčích druhov. Medzi
takéto patria najmä nelietajúce druhy ako pštrosy, emu, nandu alebo tučniaky. U veľkej väčši-
ny druhov vyrastá perie len z istých častí. Týmto poliam hovoríme pernice (pterylae) a zvyšku,
odkiaľ perie nevyrastá nažiny (holiny, apteriae). Nažiny môžu byť úplne bez peria, prípadne
na nich vyrastá len prachové perie (napríklad u zúbkozobcov). Najväčšia nažina sa nachádza
obvykle na bruchu. Podobne veľké však môžu byť aj po stranách tela a na chrbte. Okrem
toho sa na tele vtáka môže vyskytovať ešte niekoľko menších nažín. Ich celkový počet, veľkosť
a umiestnenie je druhovo špecifické. Okrem nažín vyskytujúcich sa po celý život poznáme
ešte juvenilné nažiny – miesta, kde vyrastá perie neskôr – a hniezdne nažiny. Hniezdna
nažina sa objavuje u veľkého počtu druhov (väčšinou len u samíc) v oblasti brucha počas in-
kubácie znášky. Okrem vypadania peria sa táto časť brucha silne prekrvuje (a tým prehrieva),
vďaka čomu dochádza k efektívnejšiemu prenosu tepla z tela matky na vajíčka.
Perie je počas svojho života poškodzované a opotrebovávané. Z tohto dôvodu ho vtá-
ky pravidelne vymieňajú. Výmena peria – preperovanie (pŕchnutie) – je veľmi dôležité ale
aj citlivé obdobie života vtákov. Je energeticky náročné a navyše u niektorých druhov to
na istý čas obmedzuje, alebo úplne znemožňuje lietanie. Takéto preperovanie poznáme
u vodných vtákov, ktoré vymieňajú všetky letky naraz. Kým nie sú schopné lietať, skrývajú
sa vo vodnej alebo príbrežnej vegetácii. Podobne tak preperujú aj niektoré samice dravcov
alebo zobákorožcov počas sedenia na vajciach, kedy sú kŕmené samcami. Všetky perá na-
raz vymieňajú tučniaky. V tomto prípade hovoríme o katastrofickom preperovaní, pretože
počas tohto obdobia (dva až šesť týždňov) nemôžu vojsť do vody a teda sa ani nekŕmia.
Vtáky, ktoré si nemôžu dovoliť nelietať, majú preperovanie zosynchronizované do podoby
postupného vymieňania letiek a kormidlových pier z oboch strán tela. U väčšiny druhov
nášho pásma sa to deje po vyhniezdení, pred migráciou. Poznáme ale aj výnimky (napríklad
penica slávikovitá alebo niektoré trsteniariky), ktoré preperujú až na zimovisku.
Keďže perie je pre vtáky mimoriadne dôležité, venujú relatívne veľa času starostlivosti
o jeho dobrý stav. Vtáky s vyvinutou nadchvostovou žľazou roztierajú jej výlučky po perí,
čím docielia nielen jeho impregnáciu, ale aj pružnosť a v niektorých prípadoch aj ochranu
pred perovými parazitmi. Vtáky musia udržiavať perie čisté. Z tohto dôvodu sa kúpu vo
vode alebo v prachu. Dôležitým procesom pri starostlivosti o perie je jeho preberanie zo-
bákom. Vtedy dochádza k náprave zástavíc, konkrétne lúčov s háčikmi, a tým sa obnovuje
kompaktnosť pera, ktorá je nesmierne dôležitá najmä pri lietaní. U niektorých druhov (na-
príklad u krkavcovitých vtákov alebo u škorcov) poznáme aj pokročilejšie metódy starostli-
vosti o perie, ako je „kúpanie sa“ v mravenisku. Využívanie mravcov, resp. nimi vylučovanej
kyseliny mravčej, slúži na odpudzovanie rôznych perových roztočov a iných cudzopasníkov
v perí a na koži. Vták necháva po sebe loziť mravce (ktoré predtým vydráždil napríklad roz-
hrabaním časti mraveniska) a vylučovať kyselinu, prípadne ich dokáže zobákom prikladať
priamo na vybrané miesta v perí alebo na koži.
55
5. Biológia a ekológia vtákov

Rozšírenie
Vtáky patria k ekologicky najúspešnejším a geograficky najrozšírenejším živočíchom na
Zemi. Predurčuje ich k tomu endotermia (teplokrvnosť), vysoká pohyblivosť (schopnosť
aktívneho letu) a úsporné hospodárenie s vodou. Podobne ako plazy sú totiž urikotelné, t.j.
dusíkaté látky vylučujú z tela vo forme slabo rozpustnej kyseliny močovej, a nemajú vyvinu-
té potné žľazy, takže vodu strácajú len v minimálnom množstve. To im umožnilo osídliť naj-
rôznejšie typy prostredia od trópov až po najchladnejšie polárne oblasti vrátane extrémne
suchých stanovíšť v púštiach a polopúštiach. Jediné čo však na rozdiel od iných stavovcov
nedokázali trvale ovládnuť je vodné prostredie. Súvisí to najmä s ich vyhraneným spôso-
bom rozmnožovania – kladením vajec na suchú zem a starostlivosťou o potomstvo.
Najvýznamnejším faktorom limitujúcim rozšírenie a početnosť vtákov na Zemi je po-
trava. Väčšina druhov sa vyznačuje rýchlym látkovým metabolizmom a vysokou spotrebou
energie, ktorú nevyhnutne potrebujú na udržanie stálej42 a relatívne vysokej telesnej teplo-
ty (~41°C), a na lietanie. Denná spotreba potravy drobných spevavcov môže pritom pred-
stavovať 50–80 % hmotnosti ich tela. Preto najviac druhov (80 % všetkých dnes žijúcich dru-
hov) sa vyskytuje v teplých tropických oblastiach (Južná a Stredná Amerika, západná Afrika,
južná Ázia) s dostatkom energeticky bohatej potravy, a smerom k chladnejším oblastiam
ich početnosť rýchle klesá. Mnohé druhy vtákov sú svojím rozmnožovaním závislé aj od
hromadného sezónneho výskytu určitého druhu potravy v konkrétnych oblastiach, napr.
hmyzu v severskej tundre, a obdobie mimo hniezdenia trávia na miestach vzdialených čas-
to aj niekoľko tisíc kilometrov. Ich areál, t.j. geografické rozšírenie daného taxónu na Zemi,
preto zahŕňa okrem vlastných oblastí hniezdenia aj územia, ktorými vtáky migrujú, a zimo-
viská (viď nasledujúca kapitola). Hoci za areál sa spravidla aj v ornitológii pokladá predo-
všetkým územie, kde sa druh rozmnožuje, výskumy z ostatných rokov poukazujú na veľký
význam zimovísk z hľadiska budúcej reprodukcie jedincov a populačnej dynamiky jednotli-
Ornitologická príručka – Biológia a ekológia vtákov
vých druhov. Narušenie alebo zánik zimovísk môže mať na existenciu daného druhu alebo
jeho populácií katastrofálne následky. Príkladom môže byť trsteniarik vodný, u ktorého celá
európska populácia zimuje len na dvoch známych lokalitách v západnej Afrike.
42 Hoci sú vtáky endotermné (t.j. teplota ich tela je udržiavaná zvnútra, teda vysokým bazálnym metabolizmom),
sú mnohé druhy zároveň poikilotermné (t.j. teplota tela je premenlivá). Zimujúce druhy majú tzv. nočnú fa-
kultatívnu hypotermiu, napr. sýkorka čiernohlavá znižuje počas noci v mrazoch teplotu svojho tela z 39 na
33 °C. Najnovšie sa zistilo, že u vtákov existuje dokonca aj denná hypotermia: sýkorka čiapočkatá znižuje za
silných mrazov teplotu zo 41 na 35,5 °C aj počas dňa.
56
Rozšírenie jednotlivých druhov vtákov na Zemi je v súčasnosti pomerne dobre známe
a oveľa lepšie preskúmané ako rozšírenie akýchkoľvek iných skupín živočíchov. Preto práve
zovšeobecnenie poznatkov o rozšírení vtákov sa stalo i jedným zo základných pilierov sa-
mostatnej vednej disciplíny – zoogeografie.
 Zoogeografické rozšírenie vtákov na Zemi

Už v 19. storočí si zoológovia všimli, že vtáci ako aj iné skupiny živočíchov obývajú len určité
oblasti Zeme, a že každá takáto oblasť je charakteristická špecifickou faunou odlišnou od
iných oblastí. Keďže ide o geograficky rozsiahle územia zahrňujúce zväčša celé kontinenty,
boli tieto územia definované ako zoogeografické oblasti. Takto bol povrch našej planéty
rozdelený na šesť hlavných zoogeografických oblastí43.
Jednotlivé zoogeografické oblasti sa vyznačujú výskytom takých druhov, rodov a čeľa-
dí vtákov, ktoré sú typické len pre danú oblasť (zoogeografické endemity). Odlišujú sa aj
svojou rozlohou a celkovým počtom vtáčích druhov (Tabuľka 2). Druhovo najbohatšia je
neotropická oblasť (Stredná a Južná Amerika), kde žije skoro 40 % všetkých vtákov sveta.
Naopak, najmenej druhov obýva nearktickú oblasť (Severná Amerika). Ak však vezmeme
do úvahy aj rozlohu jednotlivých zoogeografických oblastí, potom najnižšiu hustotu dru-
hov, t.j. počet druhov na jednotku plochy, má palearktická oblasť (Európa, severná Afrika
a Ázia). Najviac endemických čeľadí mala tradične neotropická oblasť; po nedávnom zlúče-
ní niektorých neotropických čeľadí a naopak rozštiepení austrálskych je – podľa týchto no-
vých taxonomických pohľadov – na endemické čeľade najbohatšia austrálska oblasť. Súvisí
to hlavne s väčšou izolovanosťou oboch týchto kontinentov, kde sa fauna mohla vyvíjať
viac-menej samostatne. Afrotropická (= etiópska) oblasť zdieľa celý rad čeľadí s orientál-
nou oblasťou, ktorá má podobný počet druhov ako austrálska, ale podstatne nižší ende-
mizmus.
43 Wallace (1876).
57
Tabuľka 2. Prehľad zoogeografických oblastí sveta. Podľa Newtona (2003) a The Handbook of the
Birds of the World (1992–2011). Endemizmus samozrejme závisí na taxonomickom vymedzení čeľadí
a geografickom vymedzení zoogeografických oblastí – na obidve existuje celý rad nezhodujúcich sa
názorov. 4445
Zoogeografická Rozloha Počet

Endemické čeľade
oblasť (mil. km2) druhov
Palearktická oblasť44 46 937 kolesnákovité, vrchárkovité
Nearktická oblasť 21 732 –
nanduovité, tinamovité, anhimovité, hokovité,
hoacinovité, kurlanovité, trubačovité,
pachriašteľovité, kariamovité, výšinárovité,
guačarovité, lelkovcovité, todiovité, momotovité,
Neotropická oblasť 18 3370
jagavcovité, lenivkovité, tukanovité, hrnčiarikovité,
klzáčikovité, batarovité, mravčiarikovité,
komárožrútovité, tapakulovité, kotingovité,
piprovité, dulusovité
pštrosovité, takatrovité, člnozobcovité,
hadožrútovité, perličkovité, turakovité,
Afrotropická oblasť 21 1950 myšovcovité, leskláčovité, strakošíkovité,
holohlavcovité, medosajovité, mäsiarikovité,
okuliarnatkovité, kľuváčovité, vdovkovité
mezitovité, kurolovité, krakľovcovité, jalovité,
Madagaskar – 45 –
vangovité
zelenáčikovité, irenovité, jarovité, šplháčikovité,
Orientálna oblasť 10 1697
bradavčiakovité
kazuárovité, emuovité, kiviovité, tabonovité,
kaguovité, prepeľovité, kakaduovité, lelčíkovité,
striežikovité, skrabiarovité, lýrochvostovité,
krivozobovité, tŕňochvostovité, mucholovkovité,
Austrálska
9 1779 zamatovcovité, štetinárovité, fantomkorovité,
a oceánska oblasť
brhlíčkovité, lezcovité, bobuliarkovité,
ovociarkovité, pardálkovité, medárikovité,
laločníkovité, hihiovité, strakavcovité, krakovité,
vrieskavcovité, šiatorníkovité, rajkovité, mamovité
Toto tradičné členenie zemského povrchu na zoogeografické oblasti vychádzalo z jedno-

duchého počtu endemických čeľadí a rodov. Ak však vezmeme do úvahy fylogenetické vzťahy
medzi živočíchmi, dôjdeme k trochu odlišnému členeniu46. Namiesto šiestich zoogeografic-
kých oblastí ich tento prístup vymedzuje 20; zlúčením niektorých z nich potom vzniká 11 zo-
ogeografických ríš, ktoré sú pomenované. V niektorých prípadoch členenie založené na evo-
lučnej unikátnosti miestnej fauny dobre zodpovedá tradičnému čisto popisnému členeniu:
napr. hranice medzi nearktickou a panamskou ríšou (ktorá je blízko podobná neotropickej)
44 Keďže asi 12 % hniezdiacich druhov a 35 % rodov ostatných druhov vtákov obývajú palearktickú aj nearktickú
oblasť, obidve oblasti sa často spájajú do jednej zoogeografickej oblasti nazývanej holarktická.
45 Zahrnuté v afrotropickej oblasti.
46 Viď Holt a kol. (2013).
58
zodpovedá hranici medzi tradičnou nearktickou a neotropickou oblasťou. Naopak Grónsko
a polárne časti Severnej Ameriky sú v tradičnom poňatí súčasťami nearktickej oblasti, zatiaľ čo
z hľadiska fylogenézy patria k oblasti palearktickej. Nápadné sú tiež novo zavedené prechod-
né ríše saharsko-arabská a čínsko-japonská. Z hľadiska jedinečných evolučných línií sú naj
unikátnejšou austrálska, madagaskarská a neotropická ríša. Celkovo je teda z oboch hemisfér
fylogeneticky diverzifikovanejšia južná pologuľa, čo by mohlo byť dôsledkom dlhodobejšej
klimatickej stability a časopriestorovo výraznejšej izolovanosti pevnín na juhu ako na severe.
V globálnom meradle rozoznávame niekoľko typov rozšírenia. Kozmopolitné druhy sa
vyskytujú na všetkých kontinentoch. Ktoré skupiny pokladáme za kozmopolitné, závisí na
tom, či berieme do úvahy len hniezdiská (euareál), alebo aj ťahové cesty a zimoviská (epia-
reál). Ak uvažujeme o holoareáli (t.j. euareál + epiareál), je kozmopolitných vtákov sedem
druhov. Žiadny iný stavovec nemá prirodzené celosvetové rozšírenie. Ak uvažujeme len
hniezdiská, musíme vylúčiť kršiaka rybára, ktorý v Južnej Amerike len zimuje. Podobne je na
základe celoročného výskytu kozmopolitná čeľaď pomorníkovité. Ak vezmeme do úvahy len
hniezdiská, je jej areál bipolárny – hniezdia iba v Arktíde a Antarktíde. Takmer kozmopolit-
né rozšírenie majú z vtákov žijúcich u nás chavkoš nočný či sliepočka vodná alebo celá če-
ľaď žlnovité – jej zástupcovia hniezdia na všetkých kontinentoch okrem Austrálie. Druhotne
kozmopolitné sú potom dva druhy vysadené človekom: holub divý a vrabec domový. Ďalší
z typov rozšírenia sú napr. druhy cirkumtropické, obývajúce trópy celého sveta (napr. tro-
gónovité, chriašteľovcovité, faetonovité), paleotropické, obývajúce len trópy starého sveta
(napr. pitovité, vejárnikovité, nektárovkovité), alebo cirkumpolárne. Tie hniezdia v severných
polárnych oblastiach (napr. alkovité, lyskonohy, belaňa tundrová). Ako vždy, záleží všetko na
súčasných názoroch na rekonštrukciu vtáčej fylogenézy. Fuzáne v tradičnom širokom poňatí
sú učebnicovou ukážkou cirkumtropického areálu. Podľa molekulárnych údajov však ide o tri
nezávislé evolučné línie: juhoamerické hlaváňovité, africké fuzáňovité (v úzkom modernom
poňatí) a ázijské barbetovité. V molekulárnom poňatí teda fuzáne (v tradičnom poňatí) nie sú
cirkumtropické, pretože nepredstavujú monofyletickú (evolučne prirodzenú) líniu.
Taxóny s obmedzeným areálom označujeme ako endemické, ale tento termín je znač-
ne pružný. Čeľaď dulusovité, s jediným žijúcim druhom dulusom družným, je endemická
pre jediný ostrov Haiti. Kanárik divý, predok domestikovaného kanárika, je endemitom pre
niekoľko ostrovov (Madeira, Azorské a Kanárske ostrovy). Tukanovité sú endemické pre
mnohonásobne väčšiu severnú časť neotropickej oblasti. „Endemický“ teda iba odkazuje na
nejaký geograficky obmedzený výskyt, bez ohľadu na priestorovú mierku. Väčšina skupín
s rozsiahlejším areálom má potom disjunktívne rozšírenie, ktoré sa skladá z niekoľkých
vzájomne izolovaných oblastí. Napr. medozvestkovité žijú v subsaharskej Afrike a potom až
na severe indického subkontinentu. V jemnom merítku má disjunktívny areál prakticky kaž-
dý druh, alebo vyšší taxón, pretože žiadny druh nie je schopný žiť vo všetkých biotopoch.
Územie Slovenska sa nachádza v západnej časti palearktickej oblasti, ktorá okrem Eu-
rópy zahŕňa aj severnú Afriku a Stredný východ. Z hľadiska súčasného rozšírenia a histo-
rického vývoja možno v rámci palearktickej oblasti vtáky ešte rozdeliť do skupín (typov)
s podobným areálom rozšírenia. Naše hniezdiace druhy zaraďujeme podľa toho do 17 ty-
pov (Tabuľka 3), z ktorých najviac sú zastúpené druhy s palearktickým a menej európskym,
holarktickým a európsko-turkestanským typom rozšírenia. Súvisí to najmä s viac-menej
centrálnou polohou našej krajiny v rámci západnej časti palearktickej oblasti. Vzhľadom na
to, že areál jednotlivých druhov sa v čase výrazne mení, takéto členenie je len orientačné.
Výskyt a rozšírenie vtákov v jednotlivých oblastiach sú totiž primárne determinované zastú-
pením hlavných biotopov, t.j. prostredím, na ktorý je druh adaptovaný.
59
Tabuľka 3. Typy rozšírenia vtáčích druhov, ktoré sa vyskytujú na našom území. Podľa Hudeca a kol. (1994).
Počet
Typ rozšírenia Oblasť rozšírenia Príklady
druhov
chladné, zmiešané bocian biely, hlucháň hôrny,
Palearktický a subtropické časti Európy, 85 škovránok poľný, vrabec domový,
Ázie a Afriky sýkorka veľká
chrapkáč poľný, drozd plavý, slávik
zmiešaná a stredomorská časť
Európsky 26 obyčajný, trsteniarik obyčajný, pinka
Európy
obyčajná
chladné, zmiešané kačica divá, lastovička obyčajná,
Holarktický a subtropické časti severnej 25 krivonos smrekový, stehlík čečetka,
pologule krkavec čierny
jarabica poľná, holub hrivnák,
Európsko- zmiešaná a stredomorská časť
24 trsteniarik veľký, škorec obyčajný,
turkestánsky Európy a juhozápadnej Ázie
zelienka obyčajná
potápka malá, sokol myšiar,
pevninská časť Európy, Ázie
Paleoegejský 15 prepelica poľná, dudok chochlatý,
a Afriky
vlha obyčajná
Turkestansko- suché oblasti južnej Európy chochlačka bielooká, ležiak úhorový,
8
mediteránny a juhozápadnej Ázie kuvik obyčajný, včelárik zlatý
beluša veľká, sokol sťahovavý,
plamienka driemavá, rybárka
Kozmopolitný všetky svetadiely 7 krátkozobá, hltavka chochlatá,
ibisovec hnedý, kršiak rybár
(v Južnej Amerike ale len zimuje)
jariabok hôrny, sova dlhochvostá,
Sibírsky tajgová oblasť Palearktídy 4
drozd čvíkota, drozd červenkavý
murárik červenokrídly, drozd
alpínsky a niválny stupeň hôr
Paleomontánny 4 kolohrivec, vodnár potočný,
Palearktídy
vrchárka červenkavá
Sibírsko- pôtik kapcavý, kuvičok vrabčí,
tajgová oblasť Holarktídy 3
kanadský ďubník trojprstý
ďateľ hnedkavý, strakoš
Mediteránny oblasť Stredomoria 3
červenohlavý, kanárik poľný
volavka purpurová, hadiar
Indo-africký južná Ázia a Afrika 3

krátkoprstý, hrdlička záhradná
tundrová oblasť severnej
Arktický 2 kulík vrchovský, kulík piesočný
pologule
suché skalnaté svahy
Paleoxeromontánny 2 žltochvost domový, skaliar pestrý
palearktických pohorí
Sarmatský Sarmatské more 1 hrdzavka potápavá
stredoázijské chladné a vysoko
Mongolsko-tibetský 1 sokol rároh
položené stepi
Etiópsky subsaharská časť Afriky 1 čaplička vlasatá
60
Obr. 28. Prevažná väčšina zástupcov čeľade orieškovitých má dlhý chvost a kontrastné sfarbenie, ako
tento stredoamerický oriešok hrdzavotylový (vľavo). „Náš“ oriešok obyčajný (vpravo) je po všetkých
stránkach aberantným druhom (foto TG a SH).
Biogeografia vtákov nám okrem iného hovorí jednu veľmi podstatnú vec: mnohé „naše“
charakteristické druhy vtákov sú v skutočnosti len aberantní zástupcovia skupín, ktoré ty-
picky žijú úplne inde. Jedným z našich najbežnejších druhov je oriešok obyčajný. Z celkom
84 druhov orieškov ich však 83 žije v Amerike a z nich cca 90 % druhov má svoj areál iba ale-
bo prevažne v trópoch. Centrum rozšírenia tejto skupiny je v Strednej Amerike. „Náš“ orie-
šok je jediným druhom, ktorý sa rozšíril do Eurázie. Od typických orieškov sa líši v mnohých
ohľadoch: je telesne najmenší, väčšina orieškov nemá tak extrémne redukovaný chvost,
skoro žiaden oriešok nie je tak „nudne“ sfarbený ako oriešok obyčajný. Odvodzovať teda
vlastnosti orieškov podľa nášho atypického druhu by bolo zavádzajúce.
Podobne je tomu aj u celého radu iných skupín. Vrchárka modrá je jediný z 13 druhov
čeľade vrchárkovité, ktorý žije aj v nížinách – typická vrchárka žije vysoko v horách ako naša
vrchárka červenkavá, nie na záhrade ako vrchárka modrá. Uvedomiť si, kde „naše“ druhy
vlastne žijú, by malo mať dôsledky aj pre naše chápanie ich populačných zmien a prípad-
Obr. 29. Vrchárka modrá (vľavo) na rozdiel od vrchárky červenkavej (vpravo) a všetkých ostatných 11
druhov vrchárok hniezdi aj v nížinách (foto TG a RT).
61
nú ochranu. Včelárik zlatý patrí do typicky tropickej čeľade, naše územie leží na severnom
extrémnom okraji jeho rozšírenia. Je teda celkom prirodzené, že populácia takéhoto tro-
pického druhu výrazne medziročne kolíše a možno len očakávať, že v niektorých rokoch
u nás vyhynie (napr. v dôsledku zmien v centre jeho rozšírenia) a následne naše územie zase
rekolonizuje. Presne takéto zmeny sa celkom logicky a prirodzene dejú na okraji areálu kaž-
dého druhu, bez ohľadu na jeho celkové populačné trendy či zraniteľnosť. Z biologického
hľadiska je teda absurdné taký druh klasifikovať ako „ohrozený“.
Rozšírenie vtákov je vysoko dynamické – akákoľvek mapa rozšírenia vtáčieho druhu
bude v dobe jej publikovania vždy zastaraná. Nejde len o nepravidelné fluktuácie na okraji
areálu druhu (pozri príklad včelárika zlatého vyššie), ale aj o dlhodobé konzistentné zmeny.
Celý rad vtákov, bez ktorých si dnes našu ornitofaunu nevieme predstaviť, u nás ešte nedáv-
no nežila. Kanárik poľný kolonizoval naše územie až koncom 19. storočia z juhozápadnej
Európy. Zo severu prišli v približne rovnakom období chochlačka sivá či chochlačka vrkoča-
tá. Z východu potom množstvo ázijských druhov, ktoré už od konca poslednej doby ľadovej
rozširujú svoj areál a prenikli aj na naše územie, napr. kolibiarik sivozelený. Najznámejší je
príklad asi najrýchlejšie sa šíriaceho druhu stavovca doložený v histórii – hrdličky záhrad-
nej. Počas 20. storočia táto hrdlička doslova „zaplavila“ nielen celú Európu, ale koncom 20.
storočia po úniku zo zajatia aj celú Severnú Ameriku. Pritom dosiahla priemernú rýchlosť
posunu okraja areálu 100 km/rok!
Obr. 30. Drozd čierny je dnes na Novom Zélande najbežnejším vtáčím druhom – je oveľa početnejší
než ktorýkoľvek z pôvodných druhov! Na obrázku inkubujúca samica v hniezde na nepôvodnej
araukárii (foto TG).
62
Na rozšírenie vtáčích druhov mal a má veľký vplyv človek. Ľudia vykonali viac ako 2000
pokusov vysadiť nepôvodné vtáčie druhy po celom svete. Nie každá introdukcia bola však
úspešná: z viac než 500 druhov sa ich nakoniec v nových oblastiach uchytila len polovica.
A z takto „etablovaných“ druhov sa len malá časť rozšírila i mimo oblasť pôvodného vysade-
nia. Takéto vysoko úspešné nepôvodné druhy, ktoré môžu mať aj negatívny vplyv na druhy
pôvodné, označujeme ako invázne. Napr. na Novom Zélande je dnes drozd čierny najbež-
nejším vtáčím druhom, je oveľa početnejší než ktorýkoľvek z pôvodných druhov.
Horúce miesta introdukcie zahŕňajú Nový Zéland, Hawaii, USA a Austráliu. Ak sa vydáme
od nás na najvzdialenejší možný koniec sveta, teda na Nový Zéland, stretneme tam celé
spoločenstvo „našich“ druhov vtákov: drozda plavého, vrchárku modrú, škovránka poľného,
pinku obyčajnú, stehlíka čečetku, stehlíka obyčajného, zelienku obyčajnú, strnádku obyčaj-
nú, škorca obyčajného, havrana čierneho, vrabca domového a holuba divého. Vďaka člove-
ku sa posledné dva menované druhy stali kozmopolitnými (viď i vyššie).
Hoci sa jedná o ekologickú katastrofu, sú úspešne introdukované populácie tzv. „prírod-
ným experimentom“: poskytujú výnimočnú príležitosť študovať evolučné zmeny v živote
vtákov v súvislosti s ekologickými podmienkami. U mnohých nepôvodných druhov boli
skutočne doložené zmeny vo veľkosti tela, znášky, vajec a pod., ktoré pravdepodobne súvi-
sia so zmenami predačného tlaku, potravnej ponuky a sezónnosti klímy.
Človek ovplyvňuje rozšírenie vtákov i nepriamo. Globálna zmena klímy vedie k po-
sunu severného okraja areálu pri viacerých druhoch ďalej na sever a často aj do vyšších
nadmorských výšok. Treba ale poznamenať, že mnohé druhy sa šíria aj opačným smerom,
teda k rovníku, takže vplyv človeka preto určite nie je tak jednoznačný, ako by vyplývalo
z mediálnych správ.
Adaptácia na rôzne typy prostredia

Schopnosť organizmov prispôsobiť sa tvarom, funkciou alebo spôsobom života najrozma-
nitejším podmienkam vonkajšieho prostredia nazývame adaptáciou. Adaptácie sa vyvinuli
v priebehu dlhodobého fylogenetického vývoja a sú vlastne výsledkom prírodného výbe-
ru. Vyvolali ich zmeny dedičných znakov. U vtákov k najvýznamnejším patria morfologické
a behaviorálne adaptácie. Morfologické adaptácie sa prejavujú v prispôsobení sa veľkosťou,
tvarom alebo sfarbením tela. Behaviorálne adaptácie zas v prispôsobení správania a týkajú
sa napríklad mechanizmov orientácie v priestore, spôsobu vyhľadávania a získavania potra-
vy, hniezdenia či ochrany pred predátormi. Tieto adaptácie sú predmetom ďalšej kapitoly
o správaní vtákov.
Rozsiahle rozšírenie vtákov na Zemi umožnila práve ich vysoká schopnosť prispôsobiť
sa zmeneným podmienkam prostredia. Vtáky sa úspešne adaptovali na všetky typy sucho-

zemských biotopov s výnimkou tých najextrémnejších, akými sú napríklad horúce prame-
ne alebo činné sopky. Niektoré druhy prenikli aj pod povrch zeme do nôr (napr. víchrovco-
vité, kuvik zemný, včelárik zlatý, brehuľa hnedá) a do jaskýň (guačaro jaskynný, salangána
jaskyniarka), ktoré využívajú predovšetkým na hniezdenie.
Hoci vtáky nedokázali trvale osídliť vodné prostredie, viac ako 800 druhov je vysoko
adaptovaných aj na život vo vode alebo v jej blízkosti. Tieto adaptácie sa týkajú jednak
pohybu na vode alebo pod vodnou hladinou (nezmáčavé perie, vysoký obsah vzduchu
v kostiach, plávacie blany, dozadu posunuté nohy) a jednak získavania potravy z vody (tvar
a veľkosť zobáka, lovecké stratégie). Vtáky sa zväčša potápajú len do menších hĺbok, ale
napr. tučniak obrovský sa dokáže ponoriť až do hĺbky 265 metrov. Druhy obývajúce morské
63
Obr. 31. Včelárik zlatý (vľavo) a brehuľa hnedá (vpravo) patria k typickým druhom hniezdiacim v no-
rách (foto SH).
prostredie, napr. albatrosovité, sa dokonca adaptovali aj fyziologicky na príjem slanej vody

– v prednej časti hlavy sa im vyvinuli špeciálne soľné žľazy, ktorých funkciou je vylučovanie
prebytočnej soli z tela.
Všeobecne však možno konštatovať, že napriek značnej morfologickej a farebnej diver-
zite sa vtáky vyznačujú relatívne vysokou zhodou v základnej stavbe tela, čo súvisí s ich
prvoradou adaptáciou na lietanie (viď aj kapitola Stavba vtáčieho tela), ktorá do značnej
miery obmedzuje také výrazné tvarové alebo veľkostné zmeny, aké poznáme napríklad
u plazov a cicavcov. Na rôzne prostredia sa preto vtáky prispôsobovali hlavne zmenou tých
orgánov, ktoré by nemali mať až taký významný vplyv na lietanie a jeho kvalitu (s výnimkou
nelietavých druhov). Ide predovšetkým o orgány súvisiace s pohybom po zemi a spôso-
bom obživy, konkrétne zobák a nohy. Vtáky pohybujúce sa vo vysokej tráve, plytkej vode
alebo v bahne (brodivce, bociany, bahniaky) majú dlhé kráčavé nohy, druhy šplhajúce po
kmeňoch stromov sa vyznačujú zas silnými a krátkymi nohami s dvoma prstami otočenými
dopredu a dvoma dozadu (ďatľovce). Stepné druhy, ktoré sa pohybujú prevažne po zemi
majú prsty na nohách naopak často redukované (pštros dvojprstý, drop veľký). Prsty vod-
ných vtákov sú zas opatrené rôznymi plávacími blanami (veslonožce, pelikány, zúbkozobce)
alebo kožným lemom (potápky, lyska čierna).
Oveľa markantnejšia je rozmanitosť adaptácií na získavanie a prijímanie rôznych dru-
hov potravy. Týka sa to nôh (silné nohy s ostrými pazúrmi u dravcov a sov, hrabavé nohy
u hrabavcov) ale hlavne zobákov. Dravce a sovy majú silný hákovitý zobák na trhanie koristi,
dlhý zobák volaviek slúži zas ako dokonalá harpúna na lov rýb. Zúbkozobce majú naopak
zobák sploštený a po bokoch opatrený malými výrastkami, lamelami, ktorými zachytávajú
64
Obr. 32. Veľkosť a tvar zobákov sú výrazne determinované potravou, ktorou sa vtáky prevažne živia.
Zľava doprava a zhora dolu: orol skalný, kuvik obyčajný (mäsožravé druhy), volavka popolavá (rybožravé
druhy), kačica lyžičiarka (drobná potrava z vody), čmeľovec širokochvostý (nektarivorné druhy), kôrov-
ník dlhoprstý (hmyzožravé druhy), glezg obyčajný (semenožravé druhy) a krivonos smrekový (semená
šišiek; foto SH).
65
korisť alebo nimi filtrujú z vody drobné čiastočky potravy. Extrémne prispôsobený zobák na
získavanie špecifickej potravy – mikroskopických rastlín a živočíchov – filtrovaním z vody
majú plameniaky. Výrazné rozdiely v tvare a veľkosti zobáka (ale i nôh) v súvislosti s potra-
vou možno pozorovať i v rámci jednotlivých radov vtákov v tom istom biotope. Najčastejšie
je to výsledkom medzidruhového konkurenčného tlaku, kedy sa každý druh snaží obsadiť
voľnú ekologickú, v tomto prípade potravnú, niku47. Napríklad v ihličnatom lese môžeme
nájsť druhy spevavcov so silnými zobákmi uspôsobenými na konzumáciu plodov a semien
(hýľ obyčajný, pinka obyčajná, strnádka obyčajná) ako aj hmyzožravé druhy s tenkým zobá-
kom (králik zlatohlavý, kolibiarik čipčavý, kôrovník dlhoprstý) či druhy s bizarne tvarovaný-
mi zobákmi, napríklad krivonosa smrekového, ktorý sa živí výhradne semenami ihličnatých
stromov. Takýmto spôsobom môže dochádzať i k rozdeleniu príslušníkov tej istej vývinovej
línie (napr. druhu) do odlišných ekologických ník alebo tzv. adaptívnych zón, čoho výsled-
kom je vznik nových druhov. Tomuto procesu hovoríme adaptívna radiácia. Príkladom
sú ostrovčany, vtáky z čeľade tangarovité, známe aj ako tzv. „Darwinove pinky”48, ktoré žijú
na Galapágskych ostrovoch. Predpokladá sa, že tieto druhy vznikli z jedného spoločného
kontinentálneho predka, ktorý sa šíril po ostrovoch, a to v závislosti od ponuky potravy.
Keď nastala rovnováha medzi množstvom potravy a hustotou populácie daného druhu,
začali sa vyvíjať nové druhy, ktoré sa prispôsobovali novej potrave a prostrediu. Rozdiely sa
prejavili najskôr v stavbe zobáka prispôsobeného na zber istého druhu potravy, a potom aj
v celkovom zovňajšku, vo sfarbení a v správaní.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzájomná kombinácia prostredia a dostupnosti potravy
je jednou z najvýznamnejších príčin morfologickej rozmanitosti vtákov. Na základe tvaru
a veľkosti zobákov a nôh môžeme nielen predpokladať priestorové a potravné nároky vtá-
kov, ale ich aj bezpečne identifikovať.
Potrava
 Potravné zdroje
Základom fungovania živého sveta sú zdroje a ich využívanie. Jeden z najdôležitejších prí-
rodných zdrojov predstavuje pritom potrava, ktorá je i hlavnou hybnou silou života. Množ-
stvo, kvalita a dostupnosť potravy významne ovplyvňuje nielen celkovú zdatnosť jedincov
a ich pohybovú a sexuálnu aktivitu, ale v konečnom dôsledku hlavne ich prežívanie a cel-
kové reprodukčné fitness. Je teda limitujúcim faktorom. Z dôvodov vysokého látkového
metabolizmu a energetických nárokov to platí osobitne pre vtáky.
Potrava vtákov je veľmi rozmanitá. Vtáky sú v ekosystémoch zapojené do všetkých po-
travových reťazcov, vrátane parazitického a dekompozítorského. Pasívne ako hostitelia

parazitov a súčasť rozkladnej činnosti dekompozitorov a aktívne ako konzumenti ektopa-
razitov (napríklad kľuváčovité) a nekrofágovia (supy a kondory). V pastiersko-koristníckom
potravovom reťazci sú zastúpené od primárnych konzumentov, živiacich sa rastlinnou
47 Každý druh obýva v prostredí len určitý priestor a má vyhranené špecifické potravné nároky. Takéto priestoro-
vé a funkčné začlenenie druhu v ekosystéme nazývame ekologickou nikou. Samotný pojem nika je architek-
tonický výraz, ktorý označuje výklenok v stene. Do tohto výklenku starovekí Gréci osadzovali sošku bohyne
víťazstva Niké.
48 Výraz „Darwinove pinky“, hoci sa nejedná o pinky, prvýkrát použil Percy Lowe v roku 1936, pričom sám Darwin
sa v skutočnosti o ostrovčany nejako zvlášť osobitne nezaujímal. Vo svojom denníku z plavby na lodi Beagle
sa o nich zmieňuje iba v jednej nepatrnej poznámke. Viď napr. Larson (2006).
66
potravou (napr. husi a holuby) cez sekundárnych konzumentov, živiacich sa rastlinožravý-
mi druhmi (väčšina hmyzožravých vtákov) až po konzumentov vyšších radov, ktorí lovia
živočíchy živiace sa inými živočíchmi (dravce). Keďže rastlinná potrava je relatívne ťažko
stráviteľná a energeticky málo bohatá (okrem plodov či olejnatých semien), u vtákov na
rozdiel napríklad od cicavcov sú primárni konzumenti oveľa menej početní. Druhovo naj-
početnejšie sú naopak zastúpení sekundárni konzumenti, ktorí sa živia hlavne hmyzom.
Hmyz má vysokú nutričnú hodnotu, obsadzuje podobné ekologické niky ako vtáky (je to
najpočetnejšia skupina lietajúcich živočíchov) a v období hniezdenia vtákov sa vyskytuje vo
veľkom množstve. Na druhej strane však práve sezónny výskyt hmyzu ovplyvnil aj vývoj veľ-
kého počtu všežravých druhov. Mnohé spevavce kŕmia svoje mláďatá živočíšnou potravou
(hmyz, pavúky, mäkkýše), mimo obdobia rozmnožovania alebo v zime sa však živia prevaž-
ne rastlinnou potravou (napríklad zelienka obyčajná, vrabec poľný). Naopak, mnohé hmy-
zožravé druhy si dopĺňajú svoj jedálníček rastlinnou potravou, napríklad na jeseň rôznymi
bobuľami (žltochvost domový, penica čiernohlavá). Sezónne zmeny v zložení a prijímaní
potravy sú často sprevádzané aj fyziologickými či anatomickými zmenami, ako je prestavba
žalúdočnej steny (napríklad u fúzatky trstinovej a strnádky trstinovej).
Najčastejšou rastlinnou potravou u vtákov sú z dôvodou ľahkej stráviteľnosti a vysokej
energetickej hodnoty však plody. Keďže tento druh potravy sa vo väčšej miere vyskytuje
v tropických krajinách, k typickým plodožravým druhom patria hlavne tropickí zástupco-
via čeľadí holubovité, tukanovité, zobákorožcovité, kotingovité a ďalších. U nás k sezónnym
špecialistom na plody patrí náš zimný hosť – chochláč severský. Z ďalších druhov sú to droz-
dy, penice či hýľ obyčajný, ktorí plody konzumujú vo väčšom množstve na jeseň ako dopl-
nok stravy. Druhou významnou rastlinnou potravou vtákov sú semená. Veľkou výhodou se-
mien okrem vysokého obsahu živín je ich trvácnosť, takže môžu slúžiť ako významný alebo
doplnkový zdroj potravy najmä v chladnejších obdobiach roka. K semenožravým druhom
vtákov patria napríklad pletiarkovité, astrildovité, strnádkovité a pinkovité. V našich pod-
mienkach typickými semenožravcami sú glezg obyčajný, ktorý sa špecializoval na semená
v tvrdých obaloch (napr. kôstky čerešní) a krivonos smrekový. Ten konzumuje výhradne se-
mená ihličnatých stromov.
Energeticky a na živiny najmenej hodnotným druhom rastlinnej potravy sú zelené čas-
ti bylín alebo listy stromov, ktoré vtákom poskytujú len 30–40 % zužitkovateľnej energie.
Preto na rozdiel od cicavcov tento druh potravy využíva výhradne alebo v prevažnej miere
iba málo vtákov. Typickým „spásačom“ tráv sú zástupcovia zúbkozobcov. Na konzumáciu
listov stromov sa špecializoval zas juhoamerický hoacin chochlatý. Osobitne treba ešte spo-
menúť jeden významný rastlinný druh potravy, ktorý patrí naopak k zdrojom s najväčším
množstvom využiteľnej energie (takmer 99 %). Je to nektár kvetov. Napriek jeho vysokej
energetickej hodnote však nektár využíva len pomerne málo druhov vtákov. Súvisí to hlav-
ne s vysokou špecializáciou (morfologické, fyziologické i behaviorálne adaptácie) potreb-

nou na konzumáciu tejto potravy. K takýmto špecialistom patria juhoamerické kolibríkovité
a nektárnikovité, africké a ázijské nektárovkovité či austrálske medárikovité.
Najbohatším potravným zdrojom živočíšneho pôvodu pre vtáky je hmyz. Hmyz je súčas-
ne i najpočetnejšou skupinou živočíchov na Zemi, tvorí až 80 % všetkých druhov. Je bohatý
na proteíny a iné výživné látky a preto slúži ako potrava pre väčšinu malých druhov vtákov.
Hmyzom sa živia aj niektoré menšie dravce a sovy, u nás napríklad sokol kobcovitý a výrik
lesný. Hmyzožravé vtáky si vyvinuli nepreberné množstvo rôznych spôsobov lovu hmyzu,
a to v závislosti na jeho výskyte a aktivite (viď kapitola Spôsob získavania potravy a potrav-
né stratégie). Okrem hmyzu významnou súčasťou potravy vtákov sú aj iné skupiny bezsta-
vovcov. Mnohé druhy sa špecializovali na iné článkonožce, napríklad na pavúky (kôrovníko-
67
Obr. 33. Potravní špecialisti na rozdiel od generalistov (všežravých druhov) sa orientujú len na jeden
druh potravy. Aj medzi dravcami existuje takáto špecializácia (zľava doprava a zhora dolu): orliak mor-
ský (ryby), hadiar krátkoprstý (plazy), zdochlinár biely (uhynuté zvieratá) a bradáň žltohlavý (kosti;
foto SH).
vité), drobné kôrovce (plameniaky) alebo dokonca na ektoparazitické kliešte (kľuváčovité).

Z ostatných bezstavovcov pomerne často využívanou potravou sú červy a hlavne mäkkýše,

ktoré sú typickou potravou bahniakov (lastúrničiarovité, slukovité), ale špecializovali sa na
ňu aj iné druhy vtákov, napríklad niektoré dravce (hákozobec družný) a krátkokrídlovce
(kurlan chriaštelí) z Južnej Ameriky.
Zo stavovcov najpočetnejšie lovenou potravou sú ryby. Hoci majú menšiu energetickú
hodnotu, sú zdrojom ľahko stráviteľných bielkovín, tukov a minerálnych látok. V porovnaní
s inými druhmi stavovcov je to najpočetnejšia skupina. Známych je v súčasnosti viac ako
33 000 druhov pravých rýb. Rybami sa preto živí takmer jedna desatina všetkých druhov
vtákov. Patria k nim najmä potáplice, potápky, potápače, volavky, veslonožce, rybáre a ry-
bárikovité, ale i niektoré dravce a sovy. Z dravcov sú to kršiakovité a orliaky (napríklad kršiak
rybár a orliak morský), zo sov ketupy zo strednej a južnej Afriky a Južnej Ázie a hlavane z ju-
68
hovýchodnej Ázie. Zo suchozemských stavovcov najdôležitejším zdrojom potravy vtákov
sú drobné zemné cicavce a iné druhy vtákov. Na ich lov sa špecializovalo však len asi 300
druhov dravcov a sov, ktoré predstavujú vrchol potravovej pyramídy. Ich denná spotreba
tejto potravy sa pohybuje od 5 do 15 % hmotnosti tela. Drobnými hlodavcami alebo vtákmi
a ich mláďatami sa živia príležitostne aj iné druhy, napríklad naše volavky a strakoše alebo
krkavcovité vtáky. Zástupcovia ostatných tried stavovcov sú menej častou potravou vtákov.
Hady a iné druhy plazov loví napríklad náš hadiar krátkoprstý, v Južnej Amerike je známym
lovcom plazov plazožrút krikľavý a v Afrike hadožrút nohatý. Vzácne sa niektoré vtáky špe-
cializovali aj na lietajúce druhy cicavcov – netopiere (netopierar súmračný) a dokonca na
opice. K najznámejším predátorom opíc patrí juhoamerická harpya opičiarka a africký orol
korunkatý.
Osobitným zdrojom relatívne ľahko dostupnej mäsitej potravy sú uhynuté živočíchy ale-
bo ich časti. K typickým zdochlinožravým druhom patria africké supy a marabu zdochlinár
a v Amerike kondory. Na zdochlinách sa príležitostne priživujú aj krkavcovité vtáky, čajky
a iné druhy – u nás sýkorky v zime bežne na uhynutej zveri fungujú ako supy. Pevné časti
uhynutých zvierat – kosti – sú zas takmer výhradnou potravou bradáňa žltohlavého. K naj-
bizarnejším príkladom využívania dostupných potravných zdrojov je konzumácia krvi iných
druhov vtákov. Bola zistená u ostrovčana klinozobého z Galapágskych ostrovov. Tento druh
si sadá k hniezdiacim morským vtákom z čeľade sulovité, zobákom im rozďobáva základy
chvostových pier alebo krídlových letiek a potom pije krv vytekajúcu z rán. Podobný prípad
možného „vtáčieho parazitizmu“ sa predpokladá aj u afrických kľuváčovitých, ktoré pijú krv
z otvorených rán svojich hostiteľov (kopytníkov).
 Spôsob získavania potravy a potravné stratégie

Hľadanie a zber či lov potravy si vyžaduje vždy určitý čas a energiu. Čistý zisk energie49
získanej z potravy preto závisí nielen od jej druhu, dostupnosti a kvality, ale aj od samotné-
ho spôsobu jej získavania a spracovania. Vyhľadávanie a zber tvrdých semien rastlín je pre
vtáky určite energeticky menej náročná činnosť ako lov lietajúceho hmyzu, ich spracova-
nie (rozlúsknutie, drvenie, trávenie) však zaberá oveľa viac času a energie ako spracovanie
tiel väčšiny druhov hmyzu. Podobne väčšia korisť môže lovcovi poskytnúť viac energie ako
menšia korisť, na jej ulovenie však lovec musí vynaložiť spravidla viac úsilia (energie) ako
pri love malej koristi. Preto energia získaná z potravy nemusí kryť ani energetické náklady
potrebné na jej získanie a spracovanie. Keďže prírodný výber zvýhodňuje organizmy s vyš-
šou mierou čistého príjmu energie, ako najvýznamnejšie riešenie sa v priebehu evolúcie
ukázala optimalizácia výberu potravy a spôsobov jej získavania za účelom zaistenia naj-
vyššieho možného príjmu energie50. To ovplyvnilo aj potravné stratégie a správanie vtákov.
Najvýznamnejšie spôsoby získavania potravy u vtákov sú zber a aktívny lov. Zber sa týka
hlavne získavania rastlinnej potravy (spásanie trávy a listov, zber plodov, semien či iných
častí rastlín a ich produktov – púčiky, kvety, nektár), a menej živočíšnej potravy, napríklad
zber vošiek či iného nepohyblivého alebo málo pohyblivého hmyzu a jeho vývinových štá-
dií (vajíčka, húsenice, kukly). Plody a semená vtáky konzumujú zväčša celé, dužinu väčších
49 Čistý zisk energie je vyjadrený ako podiel energie získanej z potravy po odpočítaní energetických nákladov na
jej získanie a spracovanie a času, ktorý konzument potrebuje na získanie a spracovanie potravy.
50 Teória optimálneho získavania potravy hovorí, že organizmy zháňajú potravu takým spôsobom, aby maxima-
lizovali ich čistý príjem energie za jednotku času. Autormi tejto teórie sú nezávisle na sebe MacArthur a Pianka
(1966) a Emlen (1966).
69
plodov vyzobávajú (drozdy). Keďže nestrávené kôstky plodov a semien prechádzajú trávia-
cim traktom týchto druhov zväčša neporušené, uvedené vtáky tým významne napomáhajú
aj k šíreniu niektorých druhov rastlín. Iné druhy vtákov tvrdé obaly semien a kôstok rozlús-
kavajú valivými pohybmi dolných čeľustí svojho mohutného zobáka (napríklad glezg oby-
čajný), alebo ich drvia protitlakom spodnej čeľuste na semeno zakliesnené v podnebných
ryhách (astrildovité, strnádkovité). Pinkovité sa zbavujú osemenia zas rýchlym pohybom
čeľustí dopredu a dozadu. Semeno si zakliňujú tiež do ryhy v podnebí hornej čeľuste. Hra-
bavce konzumujú semená celé. Na ich drvenie slúžia drobné kremenné kamienky – gastro-
lity51 – uložené v svalnatom žalúdku, ktoré väčšina zrnožravých vtákov aktívne vyhľadáva
a konzumuje. Počet gastrolitov v žalúdku môže pritom dosahovať úctyhodné hodnoty.
U hlucháňa hôrneho sa pohybujú od 600 do 1200 kusov a vážia 15–55 g. Asi najprepracova-
nejší spôsob získavania rastlinnej potravy majú niektoré nektárožravé druhy, konkrétne ko-
libríkovité. Ich jazyk slúži ako pipeta alebo trubička na nasávanie nektáru z kvetov. Na kore-
ni jazyka majú citlivé chuťové poháriky, ktorými zisťujú jeho kvalitu. Špecifický je aj spôsob
ich pohybu. Aby nezničili kvet, nektár nasávajú vždy počas letu. Za jednu sekundu môžu
mávnuť krídlami 12 až 90 krát, čo im umožňuje výborné manévrovanie. Dokážu vo vzduchu
stáť na jednom mieste, pohybovať sa hore, dole, dopredu a ako jediní zástupcovia vtákov
i dozadu. Pravidelnou návštevou kvetou sa pritom aktívne podieľajú na ich opeľovaní52.
Aktívny lov živočíchov je na rozdiel od predchádzajúcich spôsobov získavania potravy
energeticky náročnejší a kladie na lovca oveľa väčšie požiadavky týkajúce sa jeho fyzickej
kondície, pohybových zručností a zmyslových schopností. Spôsob lovu závisí pritom od
druhu koristi, jej obranných mechanizmov a časovo-priestorovej aktivity. Asi najrozmanitej-
šie spôsoby lovu poznáme u hmyzožravých vtákov. Vyvinuli sa u nich celé ekologické sku-
piny, tzv. potravné gildy53 podľa miesta a spôsobu lovu. Niektoré druhy lovia hmyz a iné
bezstavovce výhradne na zemi (krátkokrídlovce, škovránkovité, trasochvostovité, drozdo-
vité, krkavcovité), iné na stromoch, listoch a inej vegetácii (penicovité a sýkorkovité) alebo
na kôre a pod kôrou stromov (ďatľovce, brhlíkovité, kôrovníkovité), iné zas striehnu zo stro-
mov alebo vyvýšených miest na preletujúci hmyz (včelárikovité, muchárovité). Výhradne
vo vzduchu lovia lelky, krátkonožce a lastovičkovité. Vodnáre ako jediné zo spevavcov sa za
hmyzom potápajú dokonca pod vodnú hladinu.
Rôzne lovecké stratégie sa vyvinuli aj u rybožravých vtákov. Potáplice, tučniaky, potápky
a potápače lovia tak, že vo vode plávajú a ryby prenasledujú. Ponárajú sa za nimi priamo
z vodnej hladiny. Sulovité a rybárikovité sa zas do vody vrhajú strmhlav zo vzduchu. Na lov
rýb z vodnej hladiny sa špecializovali kršiak rybár a orliak morský. Dokonalými lovcami rýb
sú anhingy a kormorány. Ich obrysové perie je nasiakavé a vo vode sa rýchlo premočí. To
zmenšuje výtlak ich tela a uľahčuje im pohyb vo vode a potápanie. Niektoré druhy (napr.
kormorán čierno-biely, ale i kormorán veľký) konzumujú pred lovom dokonca kamene, aby
zvýšili svoju mernú hmotnosť a mohli sa tak hlbšie potopiť. Konzumácia kameňov u niekto-
rých druhov kormoránov, napríklad u kormorána ušatého, sa však spája aj s ich antipara-
zitickým správaním. Vtáky ich môžu konzumovať za účelom zníženia počtu parazitických
červov (hlístic) v žalúdku54. Pelikány majú vyvinutú osobitnú techniku spoločného lovu, kde
51 Slovo gastrolit je odvodené z gréckeho gaster – žalúdok a lithos – kameň.

52 Takéto rastliny, ktoré sa adaptovali na opeľovanie vtákmi nazývame ornitofilné.
53 Ekologická gilda označuje skupinu rôznych organizmov, ktoré využívajú tie isté zdroje, často tým istým spôso-
bom. Samotné slovo gilda je odvodené od nemeckého gilde. Označovalo zväz remeselníkov alebo obchodní-
kov, združených podľa ich stavu a povolania (u nás cech).
54 Viď napr. Robinson a kol. (2008).
70
niekoľko desiatok jedincov vytvorí rojnicu, v ktorej zaženú ryby na plytčinu a tam ich po-
chytajú do svojich hrdelných vakov55. Poslednú skupinu rybožravých vtákov tvoria druhy
loviace z brehu alebo brodením v plytkej vode. Sú to najmä zástupcovia čeľade volavkovité.
Trpezlivo striehnu vo vode a keď sa pri nich objaví ryba, s pomocou silných krčných svalov
a ohnutého krku rybu „harpúnujú“ svojím dlhým a rovným zobákom. Niektoré druhy môžu
ryby dokonca k sebe aktívne lákať pohybom nápadne sfarbených nôh či prstov (beluša
malá) alebo vytváraním potenciálnych úkrytov pre ryby roztiahnutými krídlami (volavka
čierna). Čaplička mangrovová na vábenie rýb používa aj nástrahy – drobný hmyz, listy,
kúsky chleba alebo papieriky, ktoré hádže na vodnú hladinu. Aj medzi predátormi vyšších
stavovcov nachádzame druhy loviace takmer výlučne vo vzduchu (jastraby, sokol sťahova-
vý, sokol lastovičiar) alebo na zemi (sovy, sokol myšiar, myšiak hôrny).
Častým spôsobom získavania potravy u väčšiny stavovcov, najmä cicavcov, je lov koristi
v noci. Keďže oči vtákov sú adaptované na denné svetlo a ostatné zmysly (sluch a čuch)
im neumožňujú sa bezpečne pohybovať v tme medzi prekážkami a pritom ešte sledovať
korisť, nočný lov je u vtákov vzácny. Špecializovali sa naň len zástupcovia niekoľkých radov,
predovšetkým lelky a sovy. V noci sa pritom orientujú prevažne sluchom, vzácne i prostred-
níctvom zvukových vĺn odrazených od okolitých predmetov, tzv. sonarom56 (napríklad
salangány a guačaro jaskynný). U sov polohu zdroja zvuku umožňuje určiť odlišná vzájom-
ná poloha ušných otvorov. Jeden ušný otvor je umiestnený vyššie a zaznamenáva zvuky
prichádzajúce zdola, druhý ušný otvor je naopak umiestnený nižšie a zaznamenáva zvuky
prichádzajúce zhora. Rozdiely v stotinách milisekúnd v zachytení zvukových vnemov ľavým
a pravým uchom slúžia potom aj na presné určenie polohy a vzdialenosti koristi.
K zaujímavým i keď vzácnym potravným stratégiám vtákov patrí vyhľadávanie spoloč-
nosti iných živočíchov za účelom ľahšieho získania potravy. Hltavka chochlatá sprevádza
v afrických savanách stáda veľkých kopytníkov, hlavne zebier, vodárok, pakoňov a byvolov
kaferských, ktoré pri pasení plašia pred sebou hmyz a drobné stavovce – hlavnú potravu hl-
taviek. Zistilo sa, že hltavky chochlaté loviace v blízkosti týchto cicavcov sú takmer štyrikrát
úspešnejšie v chytaní koristi ako vtáky loviace samostatne. Keďže pri vyplašení prudko
vzlietajú, upozorňujú súčasne pasúce sa zvieratá na hroziace nebezpečenstvo. Nejde však
o trvalú a nevyhnutnú väzbu medzi zúčastnenými druhmi, preto v danom prípade nemô-
žeme hovoriť o symbióze v pravom zmysle slova57. Podobný potravný vzťah sa vyvinul aj
medzi vtákmi, konkrétne africkou medozvestkou krikľavou, a človekom58. Tieto ďatľovce sa
živia takmer výhradne vajíčkami, larvami a kuklami včiel, prípadne včelím voskom. Pretože
dostať sa k tejto potrave je pre ňu zväčša ťažké a nákladné, na prítomnosť včelieho hniezda
upozorňuje svojím hlasom ľudí – zberačov medu. Tí jej za odmenu nechávajú zvyšky plás-
tov s larvami a kuklami.
Opakom spolupráce vtákov s inými druhmi živočíchov pri získavaní potravy je kradnutie
koristi alebo inej potravy druhým vtákom. Takýto spôsob výživy nazývame kleptoparazi-
55 Výnimkou je pelikán hnedý, ktorý sa podobne ako sulovité vrhá strmhlav zo vzduchu do vody.
56 Z anglického sound navigation and ranging = zvuková navigácia a zameriavanie.
57 V ekológii takýto vzťah medzi dvoma druhmi živočíchov, kedy jeden druh vyhľadáva susedstvo druhého,
z čoho má prospech, ale druhý partner nie je tým negatívne ovplyvňovaný, označujeme ako parekia. Keďže
však aj druhý druh (kopytníci) môže mať z tohto vzťahu prospech (upozorňovanie na nebezpečenstvo) môže
ísť aj o protokooperáciu.
58 Napriek tradovanému názoru, že medozvestka krikľavá žije v potravnej symbióze s lasicovitou šelmou media-
rom svetlochrbtým, tento vzťah nebol doteraz jednoznačne preukázaný, viď Dean a kol. (1990).
71
tizmus59. Uvedené správanie je známe najmä u zástupcov čeľade pomorníkovité a fregato-
vité, ktoré nepretržite dorážajú na iné vtáky s potravou v zobáku alebo hrvoli, až kým ju pre-
nasledovaná obeť nevypustí alebo nevyvrhne. Kleptoparazitizmus sa vyskytuje aj u iných
druhov, napríklad čajkovitých, rybárov, kačicovitých či dravcov. Známe je aj u niektorých
spevavcov. Strakoše bieločelé z juhovýchodnej Európy a Ázie príležitostne okrádajú skalia-
rikov, drozdy čierne kradnú zas červy a slimáky drozdom plavým.
Úspešnosť získavania potravy však nezávisí len od spôsobov jej lovu alebo zberu, ale aj
od skúseností a zručností získaných cvičením a učením. Mladé vtáky sa cvičia v loveckých
zručnostiach a manipulácii s ulovenou korisťou. Metódou pokusu a omylu vtáky získavajú
aj nové skúsenosti, ktoré sa potom predávajú, napríklad napodobňovaním, ďalším jedin-
com60. Klasickým príkladom je otváranie fľaší s mliekom u anglických sýkoriek veľkých (viď
aj kapitola Typy učenia u vtákov). Pri získavaní potravy sa mnohé druhy naučili používať
aj jednoduché nástroje, akými sú skaly, tenké konáriky alebo pichliače. Bradáň žltohlavý
zhadzuje z veľkej výšky na skaly kosti61 aby sa rozbili na menšie kúsky a on ich mohol ľahšie
skonzumovať. Podobnú techniku využívajú aj niektoré čajky, ktoré takto rozbíjajú schránky
lastúrnikov, a krkavcovité vtáky na rozbíjanie orechov. Japonské vrany hrubozobé využívajú
v mestách na ich rozdrvenie dokonca autá. Na priechodoch pre chodcov púšťajú orechy
priamo pod kolesá prechádzajúcich áut a keď majú chodci zelenú, rozbité orechy v bez-
pečí pozbierajú. Opačnú techniku používa zdochlinár biely, ktorý kamene vrhá na pštrosie
vajcia. Ostrovčan pichavka z galapágskych ostrovov sa na vyberanie potravy z dlhých chod-
bičiek v dreve naučil používať tenké konáriky alebo pichliače kaktusov a opuncií. Obratne
ich zastrkáva do chodbičiek a napichuje nimi larvy drevokazného hmyzu. Podobný spôsob
získavania potravy používajú aj novokaledonské vrany dôvtipné.
Poznanie potravy a potravného správania vtákov môže výrazne uľahčiť aj ich identifi-
káciu v prírode. Navyše, neskonzumované časti potravy, spôsob ich spracovania, vývržky
a ďalšie stopy po konzumácii a trávení potravy vtákmi na určitom mieste sú i významným
indikátorom ich prítomnosti v lokalite.
Rozmnožovanie
Rozmnožovanie je jednou zo základných vlastností živých organizmov a zabezpečuje i kon-
tinuitu života. Vtáky sa na rozdiel od iných živočíšnych skupín rozmnožujú výhradne vajca-
mi, ktoré kladú do hniezd na vopred vybrané miesta. Väčšina druhov vajíčka zahrieva a sta-
rá sa aj o vyliahnuté mláďatá. Toto správanie je z veľkej miery inštinktívne, takže ako náhle
sa rozmnožovací proces u vtákov spustí, nie sú schopné ho už zastaviť. Rozmnožovanie je
u vtákov najviac závislé na vonkajších podmienkach prostredia.
O úspešnosti hniezdenia vtákov rozhoduje mnoho faktorov. Sú nimi najmä množstvo

a dostupnosť potravy, hniezdne možnosti, predačný tlak, klimatické pomery a ďalšie. Tieto
faktory do značnej miery determinujú aj čas a miesto hniezdenia vtákov ako i ďalšie proce-
sy a činnosti súvisiace s rozmnožovaním. Aj preto rozmnožovanie patrí u vtákov k jedným
z najzaujímavejších a najčastejšie študovaných životných prejavov.
59 Termín kleptoparazitizmus sa používa aj v prípade kradnutia hniezdneho materiálu alebo iných neživých
predmetov jedným živočíchom druhému.
60 Prenos naučeného správania (novej skúsenosti) z jedinca na jedinca a z generácie na generáciu napodobňo-
vaním nazývame v etológii tradícia alebo kultúrna transmisia.
61 Rovnaký spôsob používajú bradáne aj pri konzumácii korytnačiek.
72
Obr. 34. Kopulácia vtákov prebieha na zemi, na vode i na konároch stromov. Väčšina vtákov však
nemá penis (okrem bežcov, kačicovitých a plameniakov) a samotný akt párenia pozostáva len z pri-
tisnutia okrajov kloaky oboch partnerov (vľavo potápka chochlatá, vpravo kanárik poľný a dolu kaňa
popolavá; foto SH).
 Párovacie systémy
Rozmnožovanie vtákov, tak ako pohlavné rozmnožovanie všetkých živých organizmov, si
vyžaduje účasť dvoch sexuálne odlišných jedincov, ktorí investujú svoje zdroje a energiu
do spoločného záujmu. Každý z nich sa pritom snaží dosiahnuť čo najväčšiu reprodukč-
nú úspešnosť (fitness). Táto snaha je však u samíc do značnej miery limitovaná počtom
73
potomkov, ktoré sú schopné za svoj život splodiť a vyprodukovať, zatiaľ čo u samcov je re-
produkčný úspech výrazne ovplyvnený počtom sexuálnych partnerov – samíc. To zákonite
vytvára konflikt záujmu medzi pohlaviami (tzv. sexual conflict). Tento konflikt sa prejavuje
na všetkých úrovniach rozmnožovacieho cyklu, ale najmarkantnejší je po vyliahnutí mláďat
u druhov, u ktorých sa o potomstvo starajú obaja rodičia. Zatiaľ čo investícia do starostli-
vosti o mláďatá prináša osoh obidvom partnerom bez ohľadu na ich podiel, náklady na ňu
musí každý partner znášať sám. Preto každý z partnerov sa snaží zneužívať a manipulovať
toho druhého na dosiahnutie ich spoločného maximálneho reprodukčného úspechu, a to
bez ohľadu na negatívne dôsledky pre svojho partnera. Výsledkom sexuálneho konfliktu
je aj evolúcia rôznych párovacích systémov od úplného opustenia partnera a prenechania
všetkých rodičovských povinností na ňom až po spoločnú obojstranne rovnocennú výcho-
vu mláďat.
U vtákov nájdeme všetky hlavné párovacie systémy: monogamiu (jeden samec + jedna
samica), polygýniu (jeden samec + viacej samíc), polyandriu (jedna samica + viac sam-
cov) a polygynandriu (viacej samcov + viacej samíc). Párovací systém, v ktorom jeden
jedinec sa pári s viac ako jedným jedincom opačného pohlavia, t.j. polygýniu, polyandriu
a polygynandriu, označujeme súhrne ako polygamiu. Typ párovacieho systému je spra-
vidla druhovo typický, ale niektoré druhy môžu mať i viacej typov. U vrchárky modrej boli
napríklad zistené všetky štyri typy systémov. Niektoré z typov párovacieho systému môžu
byť utvárané však len príležitostne v závislosti od vonkajších podmienok a počtu partne-
rov opačného pohlavia. K príležitostne (fakultatívne) polygýnnym druhom patrí napríklad
trsteniarik veľký, u ktorého miera polygýnie sa v európskych populáciách pohybuje od
8 do 43 %. Všeobecne pritom platí, že situácia, keď je samica schopná sama vychovávať po-
tomstvo, vedie zväčša k polygýnii, a naopak slabá potravná ponuka môže uprednostňovať
polyandriu, pretože samica nie je schopná uživiť mláďatá bez pomoci viacerých samcov.
Najčastejším párovacím systémom u vtákov je monogamia. Vyskytuje sa u viac ako 92 %
druhov. Uzatvorené páry zotrvávajú v monogamickom zväzku spolu však zväčša len počas
jedného hniezdenia alebo hniezdnej sezóny, a iba vzácne počas viacerých sezón či celé-
ho života. K takýmto vtákom patria napríklad tučniaky, albatrosy, labute, bociany, niektoré
dravce a sovy a zo spevavcov krkavce. Napriek starostlivosti oboch rodičov o potomstvo
(biparentálna starostlivosť), množstvo energie a času investovanej do výchovy mláďat
najmä u samcov značne varíruje. Len u 5 % druhov inkubuje vajcia iba samec (jakanovité,
lyskonohy a väčšina bežcov). U pobrežníka sivého samica znáša dve násady – jednu inku-
buje sama, druhú jej partner. Pri väčšine druhov sa samce zúčastňujú na inkubácii vajec,
a rôznou mierou sa podieľajú aj na kŕmení mláďat či obrane hniezda. Nedostatok starost-
livosti poskytovanej mláďatám zo strany jedného partnera sa druhý partner snaží zväčša
kompenzovať, avšak len do určitej miery. Plná kompenzácia by mohla viesť k zneužívaniu
druhým partnerom a nakoniec k rozpadu samotného monogamného zväzku (hypotéza

čiastočnej kompenzácie).
Najčastejším typom polygamických párovacích systémov je u vtákov polygýnia. Vysky-
tuje sa asi u 2–5 % druhov. Rozoznávame pritom polygýniu simultánnu (háremovú), kedy
samce sú spárené súčasne s viacerými samicami (napríklad nanduovité, hrabavce, bučiaky,
kolibríkovité, viaceré spevavce) a polygýniu sukcesívnu (postupnú), pri ktorej sa spárený
samec pári postupne s ďalšími samicami (sluka hôrna). Výhody samca v polygýnnom systé-
me sú zjavné – vyšší reprodukčný úspech. Naopak, hniezdenie samíc v polygýnnom zväz-
ku spravidla znižuje rodičovskú starostlivosť poskytovanú zo strany polygýnneho samca
a zvyšuje kompetíciu medzi samicami v háreme. Čo teda vedie samice k tomu, aby sa párili
s takýmito samcami?
74
Najpravdepodobnejším vysvetlením je tzv. polygýnny prahový model (polygyny
threshold model). Kľúčom je kvalita teritória, ktoré samce vlastnia, a ktoré samiciam môžu
poskytnúť dostatok zdrojov zabezpečujúcich ich úspešnú reprodukciu a prežívanie mláďat.
Pre doteraz nespárenú samicu môže byť celkovo výhodnejšie stať sa sekundárnou samicou
polygýnneho samca, ktorý má kvalitné teritórium, ako byť jedinou samicou monogamného
samca, ktorý má menej kvalitné teritórium. Polygýnny systém nemusí však vždy súvisieť len
s teritóriom. U afrických pletiarkovitých, ktoré žijú v oblastiach s hojnosťou potravy (semien
rastlín) a hniezdia vo veľkých kolóniách, samce nie sú teritoriálne, pretože obrana teritória
v ich prípade by neviedla k zvýšeniu potravnej ponuky či hniezdnych možností. Napriek
tomu sú polygýnne. Alternatívnych dôvodov pre polygýniu je niekoľko. Samica môže od
polygýnneho samca získať kvalitné gény a splodiť s ním „sexy“ synov, ktorí potom zvýšia
fitness jej génov v ďalších generáciách. V populácii môže byť nedostatok nespárovaných
samcov, takže samica má na výber iba medzi dvoma možnosťami: splodiť aspoň nejaké
potomstvo so samcom, ktorý jej so starostlivosťou o potomkov nepomôže, alebo sa ne-
rozmnožovať v danej sezóne vôbec. Posledná možnosť je, že samec samicu jednoducho
oklame. Tak je tomu u muchárika čiernohlavého, kde samice nespoznajú, či samec je alebo
nie je spárený s inou samicou a doplácajú na to zníženým fitness.
Polyandria sa vyskytuje u menej ako 1 % druhov, najčastejšie u krátkokrídlovcov a bah-
niakov. Polyandria je často spojená aj s výmenou úloh medzi pohlaviami (sex–role rever-
sal), kedy samce vykonávajú väčšinu rodičovských povinností, kým samice o ne súperia.
Častý je aj opačný pohlavný dimorfizmus. Samice sú väčšie a farebnejšie ako samce, čo
napríklad zmiatlo aj známeho maliara prírody a vtákov J. A. Audubona, ktorý na všetkých
svojich ilustráciách označoval chybne pohlavie lyskonohov.
Podobne ako v prípade polygýnie, aj polyandriu rozoznávame simultánnu a sukcesívnu.
Pri simultánnej polyandrii samice znášajú vajíčka postupne do hniezd jednotlivých sam-
cov v ich teritóriu. Samce vajíčka inkubujú a neskôr vodia i mláďatá. Takýto typ polyandrie
je známy hlavne u tropických jakanovitých. Pri postupnej polyandrii samice prenechávajú
prvé násady samcom, ktoré ich inkubujú, a same zasadnú až na poslednú násadu. Príkladom
druhov s týmto párovacím systémom sú lyskonohy, pobrežníky a kulík vrchovský. Osobit-
ným typom simultánnej polyandrie je kooperatívna polyandria, kedy jedna samica sedí
na vajíčkach a vychováva mláďatá spoločne s viacerými samcami, s ktorými sa pári. Tento
typ sa vyskytuje napríklad u niektorých dravcov (myšiak galapágsky, myšiak štvorfarebný),
Obr. 35. Opačný pohlavný dimorfizmus – lyskonoh úzkozobý (vľavo samec, vpravo samica; foto SH).
75
ďatľov (tesárik dubový) a spevavcov (vrchárka modrá). Určitou obmenou kooperatívnej
polyandrie je posledný typ párovacieho systému, polygynandria. Zistená bola napríklad
u vrchárok (vrchárka modrá a vrchárka červenkavá).
Známa, i keď výnimočná, je u vtákov aj promiskuita, kedy medzi partnermi nevznikajú
žiadne dlhodobé zväzky. Samce trsteniarika vodného nehája teritóriá, namiesto toho navšte-
vujú v rámci veľkého domovského okrsku rôzne samice. Samice aktívne vyhľadávajú zas rôz-
ne samce a pária sa s nimi. Tri zo štyroch hniezd obsahujú mláďatá od dvoch alebo viacerých
samcov; v extrémnom prípade býva znáška splodená piatimi rôznymi samcami. Samce sa
o potomstvo vôbec nestarajú – miera neistoty otcovstva je tak vysoká, že starať sa o potom-
stvo nedáva pre samcov evolučný „zmysel“. Namiesto toho investujú do maximalizácie počtu
splodených potomkov: majú obrovské semenníky a produkujú veľké množstvo spermií. Za-
tiaľ čo u ostatných vtákov je dĺžka kopulácie spravidla 1–2 sekundy, u trsteniarika vodného
je to priemerne 24 minút – teda približne tisíckrát dlhšie než u druhov, ktoré vytvárajú páry.
Vyššie uvedené typy párovacích systémov vtákov sú založené na sociálnych vzťahoch.
Avšak genetické analýzy paternity (otcovstva) ukázali, že takmer u 90 % doteraz testova-
ných druhov dochádza aj k mimopárovým kopuláciám (extra-pair copulations, EPC), kto-
rých výsledkom je prítomnosť mimopárových mláďat v hniezdach podvedených samcov.
To znamená, že sociálny párovací systém nezodpovedá genetickému párovaciemu systé-
mu. U doteraz testovaných druhov spevavcov sa napríklad skutočná genetická monogamia
vyskytuje len u 14 % druhov, pričom zvyšných 86 % je z tohto hľadiska v podstate geneticky
polygamných. K najviac neverným sociálne monogamným spevavcom u nás patrí napríklad
strnádka trstinová, u ktorej až 55 % všetkých mláďat je výsledkom mimopárových kopulácií
samíc, a až 86 % hniezd obsahuje aspoň jedno mláďa pochádzajúce od iného samca. Asi
najbizarnejší príklad mimopárových vzťahov predstavujú však austrálske zamatovcovité,
u ktorých samce predávajú svoje gény mnohým samiciam v okolí, ale so svojou sociálnou
partnerkou sa starajú zväčša o mláďatá, z ktorých ani jedno nie je ich!
Výhody mimopárových kopulácií samcov sú opäť zrejmé – väčší počet potomkov. Sami-
ce párením sa s inými než vlastným samcom však počet svojich potomkov nezvýšia (okrem
vzácnej situácie, že by jej sociálny partner bol neplodný). Keďže samica je schopná regulo-
vať úspešnosť kopulácie a transfer spermií zo samca do samice, práve ona je tá, ktorá roz-
hoduje o extrapárovom potomstve. Preto mimopárové kopulácie musia byť výhodné aj pre
ňu, hoci z iného hľadiska. Tieto výhody sú však skôr nepriame – zabezpečenie kvalitnejších
génov pre svojich potomkov od kvalitnejších samcov, zvýšenie ich genetickej variability,
zníženie rizika príbuzenského kríženia a podobne. Samce sa proti takejto nevere samozrej-
me bránia, a to strážením samíc a častejšími kopuláciami s nimi, v prípade zvýšeného rizika
alebo podozrenia z prítomnosti mimopárových mláďat v hniezde i znížením starostlivos-
ti o potomstvo a vo výnimočných prípadoch dokonca i jeho likvidáciou. Takto motivova-
ná infanticída (zabíjanie vlastných potomkov) bola zistená napríklad u jakany obočnatej

a orieška tropického. Prípad, ktorý by nasvedčoval takémuto správaniu bol zaznamenaný aj
u nášho bociana bieleho.
Podobne ako u cicavcov, i u vtákov je známe tiež homosexuálne a transsexuálne správa-
nie, vrátane kopulácie, tvorby párov a rodičovstva. Pozorované bolo takmer u 150 druhov62,
medzi nimi napríklad aj u bociana bieleho, labute veľkej a kačice divej, kormorána veľkého,
čajky smejivej, sokola myšiara, plamienky driemavej, a zo spevavcov u sýkorky belasej, pin-
ky obyčajnej či vrabca domového.
62 Úplný zoznam druhov je uvedený v práci Bagemihl (1999).
76
 Stavba, umiestnenie a typ hniezda
Skutočnosť, že vtáky sa rozmnožujú vajcami, ktoré musia zahrievať, limituje aj miesto a čas
ich hniezdenia. Aby vajíčkam a potomstvu zabezpečili dostatočnú ochranu pred nepriazni-
vými poveternostnými podmienkami a predátormi, väčšina vtákov stavia hniezda. Do nich
potom kladú vajcia a v prípade kŕmivých druhov vychovávajú i mláďatá. Výnimku tvoria len
niektoré druhy, ktoré si hniezda nestavajú vôbec a vajcia znášajú priamo na holý podklad
(napríklad zástupcovia čeľade alkovité na skaly, lelkovcovité na holé konáre stromov) alebo
do opustených hniezd iných vtákov (napríklad sokol kobcovitý a myšiarka ušatá). Tučnia-
ky (napríklad samce tučniaka obrovského) inkubujú vajce umiestnené na nohách a ukryté
v kožných záhyboch. Osobitnú skupinu vtákov predstavujú druhy, ktoré sa o svoje potom-
Obr. 36. Umiestnenie hniezd (zľava doprava a zhora dolu): na zemi (cíbik chochlatý), v zemi (včelárik
zlatý), na skalách (krkavec čierny), v dutinách (ďateľ bielochrbtý), na vegetácii (trsteniarik malý) i na
vode (potápka chochlatá; foto SH).
77
stvo nestarajú vôbec a vajíčka kladú do aktívnych hniezd iných potenciálnych adoptívnych
rodičov (hniezdne parazity, bližšie viď kapitola Hniezdny parazitizmus).
Stavba vlastného hniezda si vyžaduje veľké úsilie ako i dostatočné zručnosti a skúsenos-
ti. Hniezdo musí byť pevné aby udržalo násadu i s inkubujúcou samicou a neskôr mláďa-
tami, a aby odolalo vetru či iným nepriaznivým faktorom. Zároveň musí spĺňať aj základné
tepelné a mikroklimatické požiadavky. Preto umiestnenie a typ hniezda závisí nielen od
druhu vtáka ale aj prostredia, v ktorom žije. Keďže takmer každý druh má špecifické kritériá
na optimálny vývoj zárodkov a mláďat, stretávame sa u vtákov s obrovskou rozmanitosťou
hniezdnych stanovištných nárokov ako i konštrukcií samotných hniezd.
Vtáky svoje hniezda umiestňujú na najrozmanitejších miestach: na zemi (bežce, zúbko-
zobce, bahniaky, hrabavce, stepiare, dropy, niektoré dravce a sovy a viaceré druhy spevavcov),
v norách (rúrkonosce, krakle, zo spevavcov napríklad hrnčiarikovité a lastovičkovité), na vode
(potápky, zúbkozobce, krátkokrídlovce), v dutinách (ďatľovce, trogóny, papagáje, dutinovce,
niektoré sovy a zúbkozobce, spevavce) a na vegetácii (holuby, bociany, brodivce, dravce a väč-
šina spevavcov). V každom prostredí (ekosystéme) možno potom podľa toho vtáky rozdeliť
na niekoľko skupín – hniezdnych gíld. Napríklad v lesnom prostredí sú to dutinové hniezdiče,
vtáky hniezdiace v korunách stromov (korunové hniezdiče), krovinové hniezdiče, pozemné
hniezdiče, hniezdni paraziti a podobne. Percentuálne zastúpenie jednotlivých gíld napovedá
i o kvalite prostredia z hľadiska hniezdenia jednotlivých druhov, resp. skupín vtákov.
Typ hniezda a jeho konštrukcia sú pritom výsledkom kompromisu (trade-off) medzi
investíciami do samotnej stavby hniezda a do kvality a rozsahu výchovy ich potomstva.
Ovplyvnený je však v rôznej miere aj typom prostredia, v ktorom vtáky žijú, dostupnosťou
a kvalitou stavebného materiálu a ďalšími faktormi, akými je napríklad predačný tlak. Jed-
ným z extrémnych príkladov takéhoto kompromisu je hniezdenie zástupcov čeľade tabo-
novité, ktoré svoje vajíčka vôbec neinkubujú a nestarajú sa ani o vyliahnuté mláďatá, ale
všetok čas a energiu investujú do stavby hniezd. Tými sú obrovské kopy nahrabaného lístia
alebo piesku, ktoré môžu byť až 3 m vysoké a vážiť 5 ton. Hnijúce lístie, dýchanie mikroor-
ganizmov v ňom a piesok zohrievaný slnkom produkujú potrebné teplo na „samoinkubá-
ciu“ vajec. Vyliahnuté mláďatá sú plne vyvinuté a operené, u niektorých druhov dokážu po
opustení hniezdnej kopy hneď aj lietať.
Najjednoduchšie hniezda majú naopak inkubujúce druhy hniezdiace na zemi v otvore-
nej krajine (bežce, bahniaky, dropy). Keďže veľké hniezda by mohli byť nápadné a tým vysta-
vené vyššiemu riziku predácie, ich hniezda predstavujú zvyčajne len plytkú jamku, skromne
vystlanú rastlinami, kamienkami a iným materiálom. Takéto hniezda slúžia len na inkubá-
ciu vajec. Mláďatá väčšiny na zemi hniezdiacich druhov po vyliahnutí hniezdo okamžite
opúšťajú a rozptýlia (skrývajú) sa v okolitej vegetácii. Konštrukciou pomerne jednoduché
hniezda majú aj druhy hniezdiace vo vytesaných dutinách stromov (tzv. primárne dutino-
vé hniezdiče)63 alebo vo vyhrabaných hniezdnych norách v zemi, kde sú vajcia i mláďatá

sami o sebe dostatočne chránené pred predátormi ako i nepriaznivými poveternostnými
vplyvmi. Tu zas na úkor stavby samotného hniezda rodičia investujú viac času a energie do
hrabania nor (včelárik zlatý, brehuľa hnedá) alebo tesania či úpravy už existujúcich dutín.
U ďatľov vysekanie hniezdnej dutiny môže trvať aj niekoľko týždňov, pričom napríklad tesár
čierny musí pritom vytesať až 10 000 triesok.
63 Sekundárne dutinové hniezdiče si hniezdne dutiny nevytesávajú ale sú odkázané na opustené dutiny pri-
márnych dutinových hniezdičov, prípadne na dutiny alebo polodutiny vzniknuté prirodzeným spôsobom (na-
príklad vyhnitím časti stromu). Patria sem viaceré druhy sov, papagáje, zobákorožcovité, tukanovité, krakle, zo
spevavcov napríklad sýkorky, mucháriky, brhlíky a iné.
78
Obr. 37. Uzavreté vakovité hniezda slúžia na ochranu pred predátormi (vľavo hniezda trupiálovitých,
vpravo hniezdo kúdeľníčky lužnej s predĺženým tunelovitým vchodom; foto TG a SH).
Z tohto pohľadu najlepšími staviteľmi hniezd sú spevavce. Nachádzame u nich asi naj-
väčšiu rozmanitosť konštrukčne dômyselných typov hniezd, ktoré by im mohol závidieť
i hociktorý architekt. Súvisí to nielen s celkovým počtom druhov spevavcov, a teda veľkou
možnosťou variability, ale aj s ich zručnosťou a flexibilitou. Vajíčka a mláďatá spevavcov
sú spomedzi vtákov asi najviac zraniteľné a úplne závislé od starostlivosti rodičov v hniez-
de. Preto dokonalosť a dômyselnosť stavby hniezda a jeho umiestnenia je jedným z naj-
významnejších faktorov ich úspešného prežívania. Okrem typických otvorených miskovi-
tých hniezd umiestnených či už na zemi (napríklad škovránkovité, trasochvostovité, sláviky,
strnádkovité), medzi stonkami rastlín (trsteniarikovité), v krovinách (penicovité, strakošovi-
té) alebo v korunách stromov (drozdovité, pinkovité, krkavcovité), nachádzame u nich často
aj uzatvorené hniezda s bočným otvorom alebo tunelovitým vchodom. Takéto kompaktné

hniezda si stavajú napríklad lýrochvostovité, zamatovcovité, orieškovité, kolibiarikovité,
mlynárkovité a vrabcovité. Najdokonalejšie uzavreté vakovité hniezda stavajú africké ple-
tiarkovité a americké trupiálovité, ktoré ich z dôvodov ochrany pred predátormi zavesujú
vysoko na konáre stromov. Takéto visiace hniezdo u nás má jedine kúdeľníčka lužná.
Typ hniezda, jeho veľkosť ako i umiestnenie sú druhovo špecifické, a podobne druhovo
typický býva i materiál používaný na jeho stavbu. Sú ním najmä rôzne časti rastlín – stebla
tráv, mach, korienky, lístie, kôra stromov, konáriky a konáre, ale i blato a mokrý íl. Bahno
premiešané s rastlinným materiálom môže slúžiť na spevnenie hniezda alebo vymazanie
hniezdnej kotlinky (drozdovité, krkavcovité), úpravu vletového otvoru do hniezdnej duti-
ny (zobákorožcovité, brhlíkovité) alebo na stavbu celého hniezda. K dokonalým staviteľom
79
hniezd z blata patria juhoamerické hrn-
čiariky, ktorých hniezdo s predsieňou
a komorou môže vážiť až 3,5–5,5 kg.
Z vyschnutého blata si stavajú hniezda
aj naše lastovičkovité. Na spevnenie
hniezda môže slúžiť aj vlastný trus mlá-
ďat, ako to poznáme aj u našich hrdli-
čiek. Niektoré druhy, hniezdiace naprí-
klad v jaskyniach, sa nespoliehajú však
na dostupnosť stavebného materiálu
v ich okolí, ale hniezda si stavajú z vlast-
ných produktov – slín. Patria k nim na-
príklad dážďovníkom príbuzné salan-
gány64.
Osobitný materiál používajú vtá-
ky na výstelku hniezdnej kotlinky. Ten
musí byť jemný a mať dobré tepelno-
izolačné vlastnosti. Najčastejšie hniez-
dnu výstelku tvoria jemné rastlinné
vlákna, perie alebo srsť cicavcov nájde-
né v okolí hniezda. Niektoré druhy po-
užívajú ako výstelku i vlastné obrysové
alebo prachové perie, ktoré si vytrháva-
jú z tela (kačicovité). Takouto výstelkou
hniezda sú známe najmä arktické kajky,
ktorých páperie sa kvôli jeho výborným
izolačným vlastnostiam dodnes zbiera
a používa na plnenie prikrývok a vet-
roviek. Africké kľuváčovité zas chlpy na
hniezdnu výstelku vytrhávajú z chrbta
veľkým bylinožravcom.
Hniezda však okrem vlastného sta-
vebného materiálu obsahujú často aj
ďalšie rôzne prvky, ktoré plnia iné, naj-
mä ochranné a sanitárne (hygienické)
funkcie. Niektoré rastliny ako sú machy
a lišajníky, alebo časti rastlín (listy, kôra
Obr. 38. Hniezda vtákov často obsahujú aj rôzny stromov a podobne), slúžia na masko-
atypický alebo vyložene neprirodzený materiál, vanie hniezda v prostredí.
ktorý okrem stavebnej funkcie môže plniť aj ďal-
šie funkcie, napr. ochrannú a hygienickú (zhora  Vajcia
dolu: hadie kože v hniezde trsteniarika veľkého,
nedopalky v hniezde drozda plavého, handrička
Vtáky ako jediná skupina stavovcov sa
a papieriky v hniezde haje tmavej; foto AT, PS
rozmnožujú výhradne vajcami. Jednot-
a SH).
livé časti (obaly) ich vajec sú pritom po-
64 Tieto hniezda, resp. vývar z nich je i významnou labužníckou pochúťkou ázijskej kuchyne.
80
merne bohato štruktúrované. Bielko aj žĺtok majú niekoľko vrstiev, pričom platí, že vajcia
nidifúgnych druhov obsahujú zhruba dvojnásobné množstvo žĺtka oproti vajciam nidikol-
ných druhov. Do žĺtka samica dodáva nielen živiny, ale aj hormóny, napr. testosterón. Jeho
vyššia hladina urýchľuje rast embrya vo vajci a mláďaťa po vyliahnutí, ako aj kvalitu po-
tomstva, napr. jeho schopnosť vybojovať si v konkurencii s ostatnými mláďatami dostatok
potravy.
Veľmi zaujímavou štruktúrou je vajcová škrupina, ktorá je od bielka oddelená papiero-
vou blanou, a ktorá ma takisto viacero vrstiev. Najvrchnejšiu časť tvorí voskový obal v kto-
rom sú prítomné cukry, tuky a bielkoviny. Samotná škrupina je tvorená vápenatou zlož-
kou, ktorá má vonkajšiu kryštalickú a vnútornú hubovitú časť. Celá škrupina je prestúpená
množstvom pórov (vzduchových kanálikov), ktorými prúdi kyslík pre vyvíjajúce sa embryo.
To okrem kyslíka získava zo škrupiny aj vápnik, ktorý zabudováva do svojej kostry. Vďa-
ka tomu sa škrupina v priebehu inkubácie postupne stenčuje. Pevnosť škrupiny je väčšia
u druhov, kde je väčšie riziko rozbitia vajca, napr. druhy hniezdiace na zemi majú silnejšiu
škrupinu ako druhy dutinové. Podobne parazitické kukučky majú oveľa hrubšiu a pevnejšiu
škrupinu ako iné vtáky, čo súvisí so spôsobom ich kladenia do hostiteľských hniezd a ochra-
nou pred snahou hostiteľov ich rozbiť.
Významnou zložkou škrupiny vtáčích vajec sú pigmenty. Vtáky totiž ako jediné sucho-
zemské stavovce, znášajú vajcia s pigmentovanou škrupinou. Variabilita jej sfarbenia môže
byť v rámci celej triedy značná, od bielej cez krémovú, ružovú, modrú, zelenú až po tma-
vohnedú a červenú. Navyše na podkladovej farbe sa ešte môžu nachádzať bodky, škvrny
a čiarky červenohnedej až tmavohnedej farby. Za celú túto škálu farieb a vzorov sú zodpo-
vedné iba dva pigmenty, biliverdín a protoporfyrín. Biliverdín dáva škrupine modré a ze-
lené odtiene a protoporfyrín je zodpovedný za všetky odtiene od červenej po tmavohnedú.
Tieto pigmenty nachádzame už u fylogeneticky najprimitívnejších skupín (nanduovitých,
emuovitých či tinamovitých) vrátane vyhynutých moaovitých. Pôvodné sfarbenie vajec vtá-
kov teda najskôr nebolo biele, ako sa tradične predpokladalo. Či je sfarbenie vtáčích vajec,
napríklad tých lesklých (tinamy), okrem pigmentov aj štrukturálne (ako napr. vtáčie perie),
nie je zatiaľ známe.
Okrem samotného sfarbenia majú pigmenty aj niektoré iné funkcie. Vo všeobecnos-
ti ich rozlišujeme na štrukturálne a signálne. Medzi štrukturálne funkcie pigmentov pat-
rí napríklad spevňovanie vajcovej škrupiny (najmä u malých druhov, ktoré zrejme nie sú
schopné získať dostatočné množstvo vápnika z vlastných zásob a z okolitého prostredia),
termoregulácia (pigmenty odrážajú časť tepelného žiarenia a nedochádza k prehrievaniu
intenzívne pigmentovaných vajec), imunologická ochrana (majú antimikrobiálne vlastnos-
ti) a ochrana proti škodlivému UV-žiareniu (pigmenty pohlcujú UV-časť spektra). Medzi sig-
nálne funkcie patrí najmä schopnosť vajec splývať s podkladom. Z tohto dôvodu má veľká
časť malých druhov vtákov, ktorých hniezda sú často ničené predátormi, vajíčka sfarbené
podobne ako podklad hniezda (tzv. kryptické sfarbenie). Naopak veľké druhy, ktoré sú
schopné svoje hniezda brániť, prípadne dutinové hniezdiče, majú často vajcia čisto biele.
Hypotéza o kryptickom sfarbení však ani zďaleka nevysvetľuje celú variabilitu. Známe sú aj
hypotézy hovoriace naopak o odstrašujúcom (aposematickom) sfarbení, ktoré potenciál-
nemu predátorovi signalizuje nechutnosť, prípadne nejedlosť vajca, alebo teórie o pohlav-
nom výbere, kde samica kladením intenzívnejšie sfarbených vajec signalizuje samcovi svoje
kvality a tým sa snaží získať jeho väčší podiel na starostlivosti o mláďatá. Podpora týchto
hypotéz je však celkovo slabá. Zvlášť u dutinových hniezdičov zatiaľ nie je jasné, či sú vtáky
v podmienkach málo presvetlenej dutiny vôbec schopné vnímať skutočnú variabilitu sfar-
benia vajec v znáške. Pigmenty a následne sfarbenie vajec má svoju úlohu aj pri spoznávaní
81
Obr. 39. K typickým r-stratégom u nás patrí jarabica poľná (hore) a sýkorky (dolu: sýkorka uhliarka;
foto SH a TG).
82
vlastných vajec rodičmi. Uplatňuje sa to jednak pri kolóniových druhoch, kde sú hniezda
v tesnej blízkosti pri sebe, ako aj v ochrane pred hniezdnym parazitom (či už vnútrodruho-
vým alebo iného druhu), ktorý sa snaží do znášky vsunúť vlastné vajce.
Podobne ako sfarbenie varíruje medzi jednotlivými druhmi a skupinami vtákov, aj tvar
vajec, ich veľkosť a počet sa mení v znáškach jednej samice. Vo väčšine prípadov majú vaj-
cia klasický „vajcovitý“ tvar s ostrým a tupým pólom. Poznáme však aj (takmer) guľaté vajcia
(napríklad u niektorých dravcov a sov), alebo naopak vajcia silne pretiahnuté (kormorány) až
kužeľovité (bahniaky). Takýmito vajcami sa vyznačujú napríklad aj alky hniezdiace na skalných
útesoch, kde sú vajcia kladené priamo na skalný podklad, ktorý častokrát predstavuje len
veľmi malú rímsu. Kužeľovitý tvar vajca znižuje riziko jeho odkotúľania a pádu.
Na druhovej úrovni veľkosť vajca závisí od veľkosti samice. Najmenšie známe vajíčka
majú kolibríky. Vajíčko váži menej ako pol gramu, napriek tomu však predstavuje až štvrti-
nu hmotnosti samice. Naopak najväčšie vajcia kladú pštrosy – ich hmotnosť je viac ako 1,5
kg, ale tvoria zhruba len jedno percento hmotnosti samice. Najväčšie vajcia v porovnaní
s veľkosťou samice kladú kiviovia. Veľkosť samice je podobná veľkosti sliepky, ale veľkosť
vajca je šesť násobne väčšia než u slepačieho vajca, takže tvorí až 25 % tela samice! Naopak,
relatívne malé vajcia znášajú kukučky obyčajné. Napriek tomu, že sú veľké zhruba ako ho-
lub, ich vajcia sú veľkosti malých spevavcov, teda približne polovičné než by sme očakávali
vzhľadom k veľkosti tela kukučej samice. Na vnútrodruhovej úrovni potom veľkosť vajca zá-
visí na kvalite (napr. fyzickej kondícii, miere napadnutia parazitmi, starobe) samice. Veľkosť
vajca ovplyvňuje aj rad významných vlastností mláďaťa: väčšie vajcia majú vyššiu liahnivosť
a liahnu sa z nich mláďatá, ktoré lepšie rastú a prežívajú.
Veľkosť znášky závisí od taxonomickej skupiny. Jedno vajce napríklad kladú kiviovia,
veľké druhy tučniakov alebo alky. Dve vajcia v znáške mávajú holuby, menšie druhy tuč-
niakov a potáplice. Tri vajcia znášajú čajky alebo dážďovníky, štyri vajcia sú charakteristické
pre väčšinu bahniakov. U značnej časti vtákov kolíše veľkosť znášky v istom špecifickom
intervale, pričom veľmi častým počtom u veľkej časti druhov, napr. spevavcov, je štyri až
šesť vajec. Výrazne veľkú znášku majú napríklad kačice, ktoré môžu mať okolo desať vajec.
Ešte viacej vajec znášajú sýkorky (v jednej znáške môžu mať do 15 vajec), prípadne jarabice,
ktorých veľkosť znášky môže presiahnuť 20 vajec. Tieto druhy patria z hľadiska rozmnožo-
vania medzi tzv. r-stratégov, ktorí z dôvodov vysokej mortality mláďat (najmä v zimnom
období65) investujú do nadmernej produkcie potomstva.
Tieto údaje však platia iba pre mierne pásmo – v trópoch znáša väčšina druhov štan-
dardne malé znášky s 2 vajcami. Naprieč rôznymi skupinami vtákov a dokonca aj vnút-
rodruhovo potom veľkosť znášky typicky stúpa z trópov (spomenuté 2 vajcia) do mierneho
pásma. Táto geografická premenlivosť môže byť daná predáciou a samotným prežívaním
mláďat. Riziko predácie hniezda v trópoch je podstatne vyššie ako v miernom pásme (~75
vs. 50 %). Preto sa v trópoch neoplatí investovať toľko do jednej znášky s veľkým počtom va-
jec. Experimentálne štúdie strnádlika spevavého dokonca ukázali, že nielen skutočné riziko
predácie (t.j. prítomnosť predátorov), ale dokonca aj len vnímané riziko (t.j. playback hlasov
predátorov) vedie k tomu, že vtáky kladú menší počet vajec do jednej znášky.
Produkcia potomstva v jednej hniezdnej sezóne môže byť ešte znásobená druhým, prí-
padne tretím (veľmi zriedkavo aj ďalšími) hniezdením. Množstvo vajec a následne mláďat
je závislé od mnohých ekologických aj etologických faktorov. Väčšie množstvo potomstva
mávajú obvykle menšie druhy, ktoré si nedokážu hniezdo ani mláďatá efektívne chrániť
65 Odhaduje sa, že až 90 % mláďat sýkorky veľkej a belasej zahynie počas prvého roku ich života.
83
a väčšina hniezd alebo vyvedených mláďat je zničená predátormi. Zaujímavou stratégiou
pri hniezdení sa vyznačujú niektoré dravce a najmä sovy, ktoré dokážu regulovať veľkosť
znášky na základe vonkajších faktorov – najčastejšie množstva a dostupnosti potravy. Ten
istý druh sovy môže v prípade dostatku potravy (prevažne sa jedná o hlodavce, ktorých po-
četnosť medziročne silne fluktuuje) mať v jednej znáške sedem alebo osem vajec a po vy-
vedení mláďat zahniezdiť ešte raz. Naopak, v roku s nedostatkom potravy bude ich znáška
pozostávať z jedného alebo dvoch vajec, prípadne nemusia zahniezdiť vôbec.
 Inkubácia vajec
Podobne ako veľkosť znášky závisí od taxonomickej skupiny aj doba inkubácie. Tá sa medzi
jednotlivými skupinami pohybuje od 10 po cca 80 dní, pričom platí, že malé druhy sa liahnu
skôr ako veľké. Vývin embrya vo vajci a čas strávený na hniezde je najrizikovejším obdobím
života vtákov. Z tohto dôvodu sa malé druhy, ktoré sú najviac ohrozované predátormi sna-
žia tieto fázy svojho vývinu potlačiť čo možno na najkratšiu dobu. Naopak druhy menej
ohrozované sa vyznačujú dlhšou inkubáciou aj starostlivosťou o mláďatá v hniezde. Dlhšie
tiež inkubujú nidifúgne druhy, ktorých mláďatá sú po vyliahnutí ale oveľa vyspelejšie než
mláďatá nidikolných druhov.
S výnimkou tabonov sú vajíčka zahrievané telesným teplom rodiča (v niektorých
prípadoch pestúna). Tabony využívajú pri inkubácii vajec teplo vznikajúce rozkladom
organického materiálu termofilnými hubami, teplo zo slnka ohrievajúce piesok, prípadne
teplo z geotermálnych prameňov. Známe sú najmä druhy u ktorých samce budujú kopy
z hrabanky a opadanky prikryté pieskom, do ktorých samice kladú vajcia (viď tiež kapitola
Stavba, umiestnenie a typ hniezda). Samce ďalej tieto kopy, ktoré môžu mať základňu viac
štvorcových metrov a byť vysoké viac ako jeden meter, strážia. V okolí zobáka majú termo-
receptory, ktorými zisťujú teplotu substrátu a v prípade jej poklesu alebo nárastu zväčšujú,
resp. zmenšujú množstvo materiálu na vrchu kopy. Ich vajíčka sú vybavené veľkým množ-
stvom žĺtka, ktoré môže tvoriť až 70 % celej hmotnosti, vďaka čomu sú mláďatá pri vyliah-
nutí schopné sami sa vyhrabať z kopy materiálu a ihneď žiť samostatným životom.
Ostatné druhy využívajú na inkubáciu vajec teplo tvorené vlastným telom. Z tohto dô-
vodu sa u väčšiny druhov vytvára v období hniezdenia hniezdna nažina (viď kapitola Vtáčie
perie). Súčasťou inkubačného správania je otáčanie vajec, ktoré zabraňuje priľnutiu zárod-
ku k stene vajca a zvyšuje šancu na úspešné vyliahnutie.
Inkubácia je pre rodičov vysoko energeticky náročná a znižuje nielen schopnosť rodiča
investovať do potomstva v tej istej hniezdnej sezóne, ale dokonca znižuje aj šancu, že sa
rodič dožije ďalšej hniezdnej sezóny. U druhov, kde inkubuje iba samica, preto vzniklo tzv.
inkubačné kŕmenie, kedy samec kŕmi samicu, pretože tá trávi takmer všetok čas zahrie-
vaním vajec a nemá čas nakŕmiť sa sama. Miera inkubačného kŕmenia stúpa pri nízkych
okolitých teplotách a rastie s vyššou potravnou ponukou a kvalitou samcov (kvalitnejšie
samce kŕmia viac). Výsledkom je vyššia liahnivosť vajec.
Liahnutie je pre mláďa náročný proces, ktorý trvá od niekoľkých hodín po dva dni. Počas
tejto doby mláďa klovne do vnútornej strany škrupiny niekoľko tisíckrát, pričom stráca veľa
energie. Vaječný zub na hornej čeľusti zobáka, ktorý slúži na rozbitie vajcovej škrupiny, po
vyliahnutí odpadá, alebo sa resorbuje. Mláďatá tabonov nemajú vaječný zub, pri liahnutí
vajcovú škrupinu rozbijú svojimi silnými pazúrmi.
84
 Starostlivosť o mláďatá
Vtačí rodičia investujú do potomstva mnohými spôsobmi. Kvalitu a prežitie potomkov zvy-
šujú tak, že vyberajú na hniezdenie miesta s nízkym rizikom predácie, s vysokou ponukou
potravy, investujú živiny do vajec, inkubujú vajcia, zahrievajú, kŕmia a bránia mláďatá.
Niektoré vtáky upravujú výsledný počet mláďat v štádiu vajec, iné až v štádiu mláďat.
Napríklad, sovy, dravce, brodivce a niektoré spevavce (drozd čierny) inkubujú hneď od zne-
senia prvého alebo druhého vajca, čo má za následok postupné liahnutie mláďat (u veľkých
druhov až s niekoľkodennými prestávkami), veľké rozdiely vo veľkosti rôzne starých mláďat
a ich postupné vyvádzanie, na rozdiel od väčšiny iných druhov, kde sa mláďatá liahnu syn-
chrónne, sú rovnako veľké a opúšťajú hniezdo naraz. Druhy, ktoré majú stratégiu redukcie
znášky (brood reduction), kŕmia najviac najstaršie a najväčšie mláďatá a tie ostatné len v prí-
pade dostatku potravy. Ak je potravy málo, menšie mláďatá dostávajú čím ďalej tým menej
potravy, rastú stále horšie a nakoniec umierajú. Extrémnym typom rodičovskej starostlivosti
je zabíjanie mláďat, keď v čase nedostatku potravy rodič nadbytočné mláďa aktívne zabije
(uklove ho, alebo živé vyhodí z hniezda; napr. bocian čierny). Táto stratégia zvyšuje repro-
dukčný úspech rodiča: rozdeliť obmedzené zdroje potravy medzi napr. štyri mláďatá by
viedlo k podvyživeniu všetkých mláďat a k ich smrti. Zabitím jedného či dvoch mláďat sa
podstatne zvýši množstvo potravy „na hlavu“ a tým aj šanca, že aspoň nejaké dobre živené
mláďa prežije.
Okrem toho, známa je tiež skutočnosť, že samica je schopná ovplyvňovať nielen počet
mláďat ale aj ich pohlavie. Preto v rokoch chudobnejších na potravu budú v hniezde domi-
novať mláďatá s pohlavím, ktoré sa u daného druhu vyznačuje menšími telesnými propor-
ciami a teda bude vyžadovať menšie investície zo strany rodičov. V priaznivejších rokoch sa
tento pomer vyrovná, resp. nakloní v prospech druhého pohlavia. Manipulácia s pohlavím
mláďat je známa aj u polygýnnych či fakultatívne polygýnnych druhov, napr. u trsteniari-
ka veľkého. Sekundárne samice, ktoré dostávajú len minimálnu alebo žiadnu rodičovskú
podporu od samcov, produkujú vo svojich hniezdach viac samíc, pretože sú menšie a teda
menej náročné na kŕmenie ako samce.
Po vyliahnutí sa mláďatá kŕmivých vtákov dožadujú potravy vizuálne (sfarbenie výstelky
zobákovej dutiny, škvrny na jazyku, podnebí či lemoch zobáka), akusticky (vokálne žobra-
nie, jeho štruktúra, rychlosť a hlasitosť) a behaviorálne (naťahovanie sa za rodičom, kýva-
nie hlavou, mávanie krídlom). Rodičia sa rozhodujú podľa intenzity týchto signálov, ktoré
mláďa nakŕmia. Žobranie je energeticky náročné a spomaľuje rast mláďat. Na druhej strane
však nie je len prostriedkom, ako získať potravu od rodičov, ale jeho účelom je aj uzurpovať
si potravu pre seba na úkor súrodencov. Sebeckosť mláďaťa je najlepšie vidieť na skutoč-
nosti, že u druhov, kde je v dôsledku mimopárových kopulácií nižšia vzájomná príbuznosť
mláďat v hniezde, je žobranie podstatne intenzívnejšie (hlasnejšie).

Rodičia mláďatá nielen kŕmia, ale bránia aj proti predátorom. Na votrelca pri hniezde
varovne volajú, naletujú na neho a dokonca ho môžu aj fyzicky atakovať. Takéto správanie
je riskantné pre obe strany: rodičia (výnimočne, ale predsa) môžu votrelca zabiť, a naopak,
predátor môže usmrtiť rodičov. Varovné signály nemusia byť smerované len voči votrel-
covi, môžu prilákať aj susedov rovnakého alebo iného druhu. Tí potom môžu na votrelca
tiež útočiť, alebo ho zmiasť svojou prítomnosťou. Je experimentálne doložené, že ak vtáky
vnímajú, že riziko predátorského správania je vyššie, tak častejšie pomáhajú susedom pri
obrane hniezda. Na starostlivosti o mláďatá sa môžu podieľať tzv. pomocníci na hniezde.
Ide o mláďatá z predošlých hniezdení, ktoré pomáhajú svojim (niekedy aj cudzím) rodi-
čom s výchovou nevlastného potomstva. Spravidla pomáhajú s kŕmením mláďat a obranou
85
Obr. 40. Postupné liahnutie mláďat u niektorých druhov má za následok ich nerovnakú veľkosť a šan-
cu prežitia (hore kaňa močiarna, dolu bučiačik močiarny; foto AT).
86
Obr. 41. Aktívna obrana mláďat je riskantná pre obe strany: rodičov i votrelca (hore útok sovy dl-
hochvostej na krúžkovateľa pri hniezdnej dutine, dolu cíbik chochlatý brániaci mláďatá pred kaňou
močiarnou; foto SH).
87
hniezda. Sami tým získavajú skúsenosti pre svoje vlastné budúce hniezdne pokusy a pomá-
hajúci samčekovia si niekedy môžu prilepšiť aj splodením potomkov s nevernou samicou
daného hniezdneho páru. Stratégia pomocníkov na hniezde je bežnejšia v trópoch, z na-
šich vtákov bola zistená len u mlynárky dlhochvostej. Podobne u sliepočky vodnej starší sú-
rodenci pomáhajú s výchovou (mimo hniezda) svojich mladších súrodencov z neskoršieho
hniezdenia.
 Hniezdny parazitizmus
Jedinečnú a veľmi špecifickú alternatívnu reprodukčnú stratégiu predstavuje hniezdny pa-
razitizmus, kedy samica nakladie svoje vajcia do cudzieho hniezda a prenechá starostlivosť
o potomstvo hostiteľovi. Fakultatívny parazitizmus (t.j. príležitostný) je bežný u mnohých
nidifugných druhov vtákov, ale stále častejšie býva nachádzaný aj u nidikolných druhov.
Spravidla je vnútrodruhový (vrabec domový, škorec obyčajný, drozd čvíkota), vzácnejšie
medzidruhový (sliepočka vodná, kačice, ktoré ho často kombinujú s vnútrodruhovým pa-
razitizmom). Faktory, ktoré uprednostňujú túto stratégiu, sú vysoká predácia hniezd, vyso-
ká hniezdna hustota, ľahko zbadateľné hniezda, veľký počet vajec v znáške a dlhá hniezdna
sezóna.
Obligatórny hniezdny parazitizmus (t.j. „povinný“) je vždy medzidruhový a u vtákov
veľmi vzácny (~1 % druhov). Z približne sto druhov obligatórnych parazitov je asi polovica
kukučiek (61 druhov)66, ďalej všetkých 17 druhov medozvestkovitých, päť druhov trupiálo-
vitých (rod zanášač) a všetkých 20 druhov vdovkovitých. Jediným obligatórnym parazitom,
ktorý má nidifugné mláďatá, je juhoamerická kačica zanášavka čiernohlavá. V Európe k ob-
ligatórnym hniezdnym parazitom patrí kukavica chochlatá, ktorá parazituje hniezda krkav-
covitých vtákov, a kukučka obyčajná, parazitujúca hniezda drobných spevavcov.
Úspešný hniezdny parazitizmus, konkrétne z hľadiska našej kukučky obyčajnej, je pre
hostiteľa extrémne nákladný – stráca všetko vlastné potomstvo (mláďa kukučky vytlačuje
z hniezda všetky vajcia alebo mláďatá hostiteľa) a výchova obrieho kukučieho mláďaťa je
energeticky i časovo oveľa viac náročná ako výchova vlastných potomkov. Kým napríklad
výchova mladých trsteniarikov veľkých v hniezde trvá 10–12 dní, výchova kukučky obyčaj-
nej v hniezde si vyžaduje až 21–23 dní. Úspešná parazitácia sa preto z hľadiska hostiteľa
pokladá za oveľa nákladnejšiu ako samotná predácia hniezda. Pri predácii hniezda má hos-
titeľ možnosť zahniezdiť ešte raz a tak zvýšiť pravdepodobnosť, že bude v danej sezóne ešte
úspešný. Časovo a energeticky náročnou výchovou kukučky túto možnosť stráca takmer
úplne.
Väčšina hostiteľov sa preto parazitizmu bráni, napr. agresivitou voči dospelým kukuč-
kám pri hniezde, odmietaním cudzích vajec a pod. Na hostiteľskú obranu zas kukučky re-
agovali evolúciou nenápadného správania a rýchleho kladenia vajec, ktoré trvá extrémne
krátko (len okolo 10 sekúnd), mimikrami vajec a ich silnou škrupinou, ktorá znižuje riziko
rozbitia vajca pri kladení alebo klovaní hostiteľom. Dokonca aj podobnosť kukučky s jastra-
bom krahulcom (sivá morfa) a sokolom myšiarom (hrdzavá morfa) by mohla byť adaptácia
proti hostiteľskej obrane – pre dospelého hostiteľa sa neškodná kukučka podobá na ne-
bezpečného predátora, čím sa vyhne agresívnym útokom hostiteľa pri znášaní vajec (tzv.
Batesovo mimikry).
66 Ďalších 83 druhov z čeľade kukučkovitých však hniezdne parazity nie sú.
88
Takéto koevolučné vzťa-
hy medzi parazitom a hosti-
teľom označujeme ako pre-
teky v zbrojení (arms-race),
kedy adaptácia jednej strany
(napr. odmietanie cudzích
vajec) automaticky selektuje
adaptácie druhej zúčastne-
nej strany (napr. mimikry).
Štúdium týchto koevoluč-
ných vzťahov je v súčasnosti
veľmi vďačnou a aktuálnou
témou behaviorálne orien-
tovaných ornitológov a be-
haviorálnych ekológov aj
v Čechách a na Slovensku.
Migrácia
Migrácia67 je jedným z naj-
nápadnejších a najobdivo-
vanejších životných preja-
vov vtákov. Spomína sa už
v Starom zákone ako i v prá-
cach antických gréckych
a rímskych učencov68. Hoci
migrácia je známa aj u iných
skupín živočíchov, najmä
u hmyzu, rýb, morských ko-
rytnačiek a cicavcov, u žiad-
nej z nich nie tak dokonale
vyvinutá ako práve u vtákov.
Ťahové cesty vtákov zahŕňa-
jú takmer celú našu planétu.
Odhaduje sa, že len zo se-
vernej pologule migruje zo
svojich hniezdisk na zimo-

viská do Afriky a do Strednej
a Južnej Ameriky viac ako 8 Obr. 42. Výchova kukučky je pre malých spevavcov časovo
miliárd vtákov. Tieto presuny i energeticky veľmi náročná (hore žltochvost hôrny, dolu trs-
spôsobujú výrazné sezónne teniarik veľký; foto TG a SH).
67 Pojem migrácia je v ornitológii na rozdiel od širšieho chápania v iných biologických vedách definovaný ako
pravidelné prelety vtákov medzi dvoma oblasťami: oblasťou, kde hniezdia (t.j. hniezdiskom) a oblasťou, kde
sa zdržujú mimo obdobia hniezdenia (zväčša zimoviskom).
68 Aristoteles vo svojom diele Peri ta zóa historiai (O zoológii) rozdeľoval už vtáky na sťahujúce sa z hôr do údolí,
odletujúce do južnejších zemepisných šírok a tie, ktoré sa nesťahujú, t.j. stále.
89
zmeny v zložení vtáčích spoločenstiev nielen na lokálnej a regionálnej, ale i celosvetovej
úrovni.
V porovnaní s inými živočíchmi, vtáky majú pre migráciu najlepšie predispozície. Je ňou
predovšetkým schopnosť lietať, čo je síce na rozdiel od iných spôsobov pohybu (chôdza,
beh alebo plávanie) energeticky náročnejšie, ale oveľa rýchlejšie a na veľké vzdialenosti
i menej nákladné. Navyše rýchly let umožňuje ľahšie prekonávať nehostinné oblasti (púšte,
vysokohorské masívy), alebo sa vyhnúť nepredvídateľným prekážkam. Napriek tomu vtáky
podobne ako iné živočíchy musia počas migrácie čeliť i mnohým nebezpečenstvám, akými
sú nepriaznivé poveternostné podmienky, nedostatok potravy na migračných zastávkach
v dôsledku silnej kompetície s jedincami svojho druhu alebo iných migrujúcich druhov,
zvýšený predačný tlak alebo riziko infikovania rôznymi chorobami a parazitmi, ktoré môžu
mať pre ne fatálne dôsledky. Na mieste je potom otázka, prečo vtáky migrujú a čo ich vedie
k tomu aby každý rok prekonávali takú náročnú a nebezpečnú cestu zo zimovísk na hniez-
diska a späť?
Odpoveďou je zvýšenie pravdepodobnosti ich prežitia a predovšetkým reprodukčnej
úspešnosti (t.j. Darwinovský fitness). Mnohé druhy vtákov opúšťajú na jeseň svoje hniezdis-
ká alebo rodiska (mladé vtáky) pretože tieto im nedokážu v zimnom období poskytnúť do-
statok vhodnej potravy na prežitie, najmä hmyzu, a zelených častí rastlín a plodov69. Navyše,
vo vyšších zemepisných šírkach sa v zime výrazne skracuje dĺžka svetelného dňa a tým aj
reálny čas na vyhľadávanie a získanie vhodnej potravy. Dostatok potravy v zimnom období
je pritom nevyhnutný aj na udržiavanie tukových zásob a stálej telesnej teploty. Na druhej
strane hojnosť potravy a dlhšie dni v týchto zemepisných šírkach v lete umožňujú vtákom
dlhšie kŕmiť a tým vychovať viac mláďat70 ako keby zostali hniezdiť v nižších zemepisných
šírkach (na zimoviskách) a museli ešte súperiť o potravné zdroje s tu hniezdiacimi stálymi
druhmi. Navyše, s narastajúcou zemepisnou šírkou klesá i celkový počet druhov, a teda aj
počet potenciálnych predátorov a parazitov, čím sa pravdepodobnosť úspešnosti hniezde-
nia vo vyšších zemepisných šírkach ešte zvyšuje.
Vznik migrácie u vtákov je teda výsledkom dlhodobých evolučných procesov, ktoré
umožňujú migrujúcim jedincom lepšie prežívať a dosiahnuť vyšší reprodukčný fitness, než
keby zostali žiť (a hniezdiť) po celý rok v tej istej oblasti (zemepisnej šírke). Vývoj samotnej
migrácie a ťahových ciest je pritom pod selekčným tlakom rôznych faktorov pôsobiacich
na hniezdiskach a zimoviskách, ale najmä na migračných trasách. Pre zachovanie migrácie
je rozhodujúce, aby výhody s ňou spojené prevládali nad nákladmi počas samotnej ťaho-
vej cesty. Migrácia a migračné správanie vtákov je preto dynamický proces podliehajúci
neustálym zmenám v závislosti na výhodách a nevýhodách jednej alebo druhej životnej
stratégie, o čom svedčí napr. existencia stálych (zväčša južnejšie rozšírených) a sťahovavých
(severnejších) populácií toho istého druhu (napr. škorec obyčajný) alebo zmeny ťahových
ciest viacerých druhov (napr. penica čiernohlavá, králik zlatohlavý), ktorých sme v súčas-
nosti svedkami.
Ďalším významným momentom migrácie je jej správne načasovanie a riadenie. Urču-
júcim vonkajším činiteľom pre spustenie migračného správania je pritom najmä dĺžka sve-
telného dňa, vnútorným činiteľom biologické rytmy kontrolované vnútornými hodinami.
Prílet a odlet vtákov v našich zemepisných šírkach je pritom zväčša súmerný s letnou rov-
69 Hibernácia, t.j. zimný spánok, ako ju poznáme u cicavcov, je u vtákov vzácna. Táto schopnosť bola zistená len
u niekoľkých druhov, napr. u lelka spáča. Krátke obdobie letargie vykazujú aj niektoré druhy kolibríkov, typicky
počas noci.
70 Až trikrát viac ako druhy hniezdiace v trópoch.
90
nodennosťou. Vtáky, ktoré k nám prilietajú na jar skôr, na jeseň odlietajú neskoršie (škovrá-
nok poľný, škorec obyčajný), a naopak, druhy, ktoré prilietajú neskoro odlietajú ako prvé
(prepelica poľná, dážďovník obyčajný). Ťahové prejavy vtákov, tak ako iné biologické rytmy,
sú riadené fyziologicky (hormonálne) prostredníctvom hypotalamu71 a hypofýzy72, ktorej
činnosť ovplyvňuje práve množstvo denného svetla. Na zimoviskách, najmä v trópoch, kde
nie sú tak výrazné rozdiely medzi dĺžkou dňa a noci, sa však uplatňujú skôr vrodené bio-
logické hodiny. K najnápadnejším (pred)ťahovým prejavom vtákov patrí zvýšenie príjmu
potravy a tvorba zásob tuku, ktorý je ako zdroj energie potrebný pre dlhý let. Tuk je šesťkrát
energeticky efektívnejší než glykogén (cukry), takže keby vtáky mali nahromadiť namiesto
tuku energeticky rovnaké množstvo cukrov, nemohli by ani vzlietnuť. Napriek tomu tukové
zásoby ešte stále zvyšujú ich celkovú hmotnosť o viac ako 20–50 %. Druhým významným
migračným prejavom vtákov je ich ťahový nepokoj. Ten sa prejavuje napr. u druhov mig-
rujúcich v noci vzrastajúcou nočnou aktivitou na úkor spánku.
Ťahové prejavy a samotné „vyladenie“ organizmu pred migráciou sú synchronizované
s ďalšími biorytmami, ktoré migrácii predchádzajú. V prípade jesennej migrácie je to najmä
rozmnožovanie a preperovanie, ktorých priebeh môže ovplyvniť aj samotné načasovanie
migrácie. Podieľať sa na tom môžu aj ďalšie faktory, akými sú teplota, dostatok potravy
a pod.
 Migračné systémy a trasy vtákov

Hlavné migračné systémy vtákov zahrňujú druhy a ich migračné trasy v rámci dvoch alebo
viacerých zoogeografických oblastí73. Ide hlavne o druhy hniezdiace na severnej pologuli
v miernom pásme Palearktickej a Nearktickej oblasti a zimujúcich v tropickom alebo sub-
tropickom pásme. V rámci týchto migračných systémov rozoznávame tri smery ťahu: pri-
márny (t.j. základný) spájajúci hniezdiská zo zimoviskami. Tento smer však takmer nikdy ne-
býva priamočiary, ale je modifikovaný geomorfologickými pomermi, ako sú napr. morské
pobrežie, údolia riek, horské priesmyky a pod. Takýto smer ťahu nazývame sekundárny.
Výsledný, terciárny, smer migrácie je nakoniec ovplyvnený konkrétnymi lokálnymi (napr.
meteorologickými) podmienkami. Smer ťahu vtákov sa však môže výrazne meniť i v závis-
losti od toho či ide o jarnú migráciu na hniezdiská alebo jesennú migráciu na zimoviská.
Migračné trasy na jar sú zväčša kratšie a prebiehajú naprieč kontinentmi, jesenná migrácia
je dlhšia a často vedie okľukou pozdĺž morského pobrežia (napr. u trsteniarika vodného).
Dĺžka migračnej trasy je u rôznych druhov vtákov rôzna. Podľa toho migrujúce druhy
rozdeľujeme na migranty s dlhou ťahovou cestou, z našich druhov sú to napr. bociany,
dážďovník obyčajný, kukučka obyčajná, lastovička obyčajná a vlha obyčajná, ktoré zimujú
v rovníkovej alebo až v južnej Afrike, a druhy s krátkou ťahovou cestou. Patria k nim napr.
holuby hrivnáky, škovránky poľné, škorce obyčajné, trasochvosty a drozdy, ktoré zimujú
v južnej Európe, Stredomorí, prípadne v severnej Afrike. K najvýznamnejším migračným
systémom vtákov patria palearkticko-afrotropický, nearkticko-neotropický a ázijsko-austra-
loázijský migračný systém.
71 Hypotalamus sa nachádza v spodnej časti medzimozgu a je priamo spojený s hypofýzou. Je hlavným centrom
pre spánok, termoreguláciu, hospodárenie s vodou a biorytmy.
72 Hypofýza je žľaza s vnútorným vylučovaním, nachádzajúca sa v mozgu. Delí sa na predný lalok (adenohy-
pofýzu), ktorý produkuje až sedem významných hormónov, a zadný lalok (neurohypofýzu) produkujúci dva
hormóny. Z nich hormón vazotocín hrá veľmi dôležitú úlohu pri tvorbe tukových zásob pred migráciou.
73 Vtáky však migrujú i v rámci jednotlivých zoogeografických oblastí. Napr. v afrotropickej oblasti poznáme
pravidelné ťahy u viac ako 500 druhov.
91
 Palearkticko-afrotropický migračný systém
Tento migračný systém sa vyvinul asi pred 15000 rokmi po skončení posledného zaľad-
nenia. Patrí k najimpozantnejším zo všetkých systémov na svete, a to tak kvôli ohromné-
mu množstvu migrujúcich vtákov (186 suchozemských a ďalších 29 morských druhov, viac
ako 5 miliárd jedincov74), ako i kvôli dĺžke a náročnosti samotných migračných trás. Vtáky
z Európy a západnej Ázie musia počas migrácie prekonávať Stredozemné more a Saharskú
púšť, druhy z východnejších oblastí Palearktídy púšte juhozápadnej Ázie a Arabského po-
lostrova. Ďalšou významnou prekážkou sú horské hrebene Álp a Himalájí. Navyše, všetky
tieto migrujúce vtáky sa po prílete na zimoviská musia „tlačiť“ spolu s domácimi druhmi na
ploche menšej ako je polovica ich hniezdnych oblastí.
V súčasnosti máme pomerne dobré poznatky o migrácii a ťahových cestách väčšiny
druhov tohto migračného systému. Napriek prísnejšej ochrane vtákov na ich hniezdiskach
a migračných zastávkach však počty mnohých z nich v ostatných rokoch výrazne klesa-
jú. Preto sa pozornosť ornitológov v poslednej dobe upiera najmä na rozšírenie a ekológiu
týchto druhov v ich afrických zimoviskách, ktoré sú dodnes ešte málo preskúmané.
Obr. 43. Africké zimovisko našich vtákov – Bamenda Highlands, Kamerun, 2000 m n. m.; mozaika
ostrovkovitých zvyškov pôvodných horských lesov, pasienkov a nepôvodné eukalyptové plantáže.
Zimovisko našich druhov ako je lastovička obyčajná, belorítka obyčajná, kolibiarik spevavý či tra-
sochvost žltý (foto z rovnakej lokality; foto TG).
74 Veľa európskych druhov vtákov zimuje však čiastočne alebo výhradne aj v Ázii (napr. červenák karmínový).
92
 Nearkticko-neotropický migračný systém
Je to druhý najväčší migračný systém na Zemi. Zahŕňa asi 250 druhov, ktoré hniezdia v ne-
arktickej oblasti (Severná Amerika) a zimujú (aspoň čiastočne) v neotropickej oblasti (Stred-
ná a Južná Amerika). Napriek relatívne vysokému počtu migrujúcich druhov, celkový počet
jedincov je v porovnaní s palearkticko-afrotropickým systémom oveľa nižší – asi 3 miliardy
jedincov. Od predchádzajúceho systému sa líši aj v iných aspektoch. Predovšetkým mig-
rujúce vtáky v rámci tohto systému nemusia prekonávať tak rozľahlé a nehostinné oblasti
púští a morí ako palearktické druhy vtákov, pretože Severná Amerika je s Južnou Amerikou
spojená súvislou pevninou75. Podobne medzi potenciálnymi hniezdnymi a zimujúcimi ob-
lasťami neexistuje tak veľký geografický predel, pričom tieto oblasti sa u mnohých druhov
často nachádzajú blízko seba, alebo sa dokonca prekrývajú. Po druhé, horské masívy hlav-
ných pohorí Severnej a Južnej Ameriky, t.j. Kordillery (vrátane Ánd), sa na rozdiel od vyso-
kohorských pohorí Európy a Ázie tiahnu prevažne severojužným smerom, takže ani tieto
nepredstavujú pre nearktické migrujúce druhy výraznú geografickú bariéru. Naopak euro-
ázijské pohoria sú orientované východo-západne a krížia teda migračné trasy. A konečne,
väčšina migrujúcich vtákov nearkticko-neotropického migračného systému patrí k lesným
druhom, ktoré na zimoviskách obývajú rozľahlé pralesy a iné lesné biotopy bohaté na po-
travu. Preto vtáky tohto migračného systému nie sú vo svojich zimoviskách existenčne tak
ohrozované ako migranti palearkticko-afrotropického migračného systému, ktoré zimujú
typicky v nelesných savanách.
 Ázijsko-australoázijský migračný systém

Menej známy migračný systém zahrňujúci asi 234 palearktických druhov vtákov zo Strednej
a Východnej Ázie, zimujúcich v juhovýchodnej časti Eurázie vrátane Indického polostrova
a v juhovýchodnej Ázii. Zimoviská niektorých druhov sa však môžu nachádzať aj južnejšie
v Austrálii (napr. dážďovník bielochrbtý a lastovička červenochrbtá) a na Novom Zélande
(kukučka dutohlasá). V Austrálii zimuje i veľké množstvo ďalších, najmä morských arktic-
kých vtákov (33 druhov, 2–3 milión jedincov, napr. brehár hrdzavý, pobrežník červenokrký,
pobrežník hrdzavý a pobrežník tenkozobý).
Migrácia vtákov v rámci všetkých známych migračných systémov prebieha cez deň ako
i v noci. K denným migrantom patria hlavne väčšie druhy, ktoré počas letu využívajú vzduš-
né prúdy tvoriace sa nad rozohriatou pevninou (bociany, dravce) alebo druhy s krátkou ťa-
hovou cestou, k nočným migrantom predovšetkým menšie druhy, najmä hmyzožravé spe-
vavce76. Nočný ťah týmto druhom poskytuje oveľa väčšie bezpečie pred predátormi, men-
šie riziko prehriatia a lepšie letové podmienky. Niektoré druhy pritom migrujú hromadne
(napr. bociany biele a lastovičky obyčajné), iné individuálne (vlhy obyčajné), u niektorých
dokonca samce a samice zvlášť (trsteniariky, sláviky).

Intenzita a rýchlosť ťahu pritom závisí nielen od ročnej doby (jarná alebo jesenná mig-
rácia), ale aj od aktuálnych poveternostných a optických podmienok (celková viditeľnosť,
vietor, tlak vzduchu a teplota). Náhle zmeny počasia pritom môžu ťah urýchliť alebo úplne
zastaviť, v prípade jarnej migrácie vyvolať i tzv. spätný ťah (napr. hus divá).
75 Panamskou úžinou, ktorá je v najužšom mieste široká približne 50 km.

76 Výnimkou sú druhy, ktoré lovia hmyz počas letu, ako sú dážďovníky a lastovičky.
93
 Orientácia
S migráciou vtákov veľmi úzko súvisí aj otázka ich orientácie a navigačných schopností.
Človeka už oddávna fascinovala schopnosť vtákov dokonale sa orientovať a rok čo rok sa
vracať na tie isté miesta77. Vernosť svojmu hniezdisku (fidelita) alebo miestu vyliahnutia
(filopatria) je dobre známa aj u mnohých našich vtáčích druhov (napr. bociany, dravce, spe-
vavce). Orientácia vtákov patrí preto stále k najviac študovaným, i keď doteraz ešte stále
nie úplne prebádaným vlastnostiam tejto skupiny živočíchov. Vtáky počas ťahu používa-
jú viacero navigačných pomôcok a orientačných systémov. Z navigačných pomôcok je to
predovšetkým magnetický kompas využívajúci zemské magnetické pole78, ďalej nebeský
kompas založený na polohe slnka, hviezd a polarizačnom svetle, vnútorné hodiny zazna-
menávajúce krátkodobé (24 hodinové) ako i dlhodobejšie zmeny, a vrodený (zdedený)
smer a načasovanie migrácie. Vtáky počas ťahu používajú kombináciu všetkých týchto
nástrojov, avšak rozsah ich využitia závisí od konkrétnych vonkajších (denná doba, poveter-
nostné podmienky) a vnútorných podmienok (vek, skúsenosti).
Skutočnosť, že vtáky dokážu nájsť miesta, ktoré už predtým navštívili (napr. migračné
zastávky, ale i búdku v rozľahlom lese) naznačuje, že majú dokonale vyvinuté i mapové vní-
manie a výbornú priestorovú pamäť. Migrujúci jedinec si spravidla kompasom určí približný
smer ťahu a potom ho koriguje podľa zapamätaných orientačných bodov či celkovej štruk-
túry krajiny. Okrem zraku niektoré druhy môžu pri navigácii využívať aj ďalšie zmyslové or-
gány – čuch a sluch. Poštové holuby sa dokážu orientovať napríklad podľa vône kvitnúcich
stromov, morské druhy vtákov podľa hluku morského príboja. Významnú úlohu pri orientá-
cii vtákov zohrávajú aj ich predchádzajúce skúsenosti.
K najvýznamnejším a najlepšie preskúmaným orientačným systémom u vtákov patrí
vrodená (zdedená) časovo-kompasová (vektorová) orientácia, ktorá umožňuje najmä
mladým vtákom nájsť zimoviská, a súradnicová navigácia umožňujúca skúseným vtákom
trafiť naspäť do známych oblastí (napr. na hniezdiska). Pri časovo-kompasovej orientácii
migrujúce jedince udržiavajú stály smer ťahu pomocou vrodeného času. Týmto mechaniz-
mom však nie sú schopné určiť svoju polohu ani upravovať chybný smer migrácie, napr.
pri odklone z migračnej trasy v dôsledku silného vetra. Súradnicová navigácia je založená
na schopnosti vtákov vnímať a zaznamenávať súradnice zeme, čo im umožňuje si utvoriť
spoľahlivú súradnicovú sieť, pomocou ktorej môžu určiť nielen svoju geografickú polohu,
ale i korigovať odchýlky od hlavného smeru ťahu.
Okrem týchto orientačných systémov vtáky využívajú i ďalšie stratégie uľahčujúce migrá-
ciu. Mladé labute, husi a žeriavy tiahnu spolu s ich rodičmi a ostatnými dospelými vtákmi, od
ktorých sa učia. Iné vtáky, ako už bolo uvedené vyššie, môžu využívať pri migrácii aj rôzne vi-
zuálne, zvukové, magnetické alebo čuchové orientačné body. Na základe nich si môžu potom
vytvoriť vlastné migračné mapy a tak kontrolovať smer ťahu. Samozrejme, tento pomocný
spôsob navigácie sa týka len jedincov, ktoré danú trasu už predtým aspoň raz absolvovali.
Záverom treba poznamenať, že vtáky svoje dokonalé orientačné schopnosti využívajú
nielen pri migrácii ale aj v ostatných činnostiach, napr. pri vyhľadávaní potravy, zdroja pitnej
vody a pod. Sojka si napr. dokáže v hustom lese nájsť svoje zásobárne potravy (lieskových
orechov) aj po niekoľkých mesiacoch.
77 Orientačné schopnosti vtákov (holubov) sa využívali aj na poštové účely, napr. ešte počas 2. svetovej vojny.
78 Orientácia podľa magnetického poľa Zeme je u vtákov vrodená. Pomocou tohto kompasu určujú kde sa na-
chádza pól a rovník. Ďalší smer spresňujú až potom pomocou nebeského kompasu a ostatných navigačných
pomôcok.
94
 Ostatné typy vtáčích presunov
Okrem pravidelných sezónnych migrácií vtákov z hniezdisk na zimoviská a späť poznáme
i ďalšie formy usmernených a neusmernených pohybov prebiehajúcich v určitom čase a vo
väčšom priestore, teda nie bežné rutinné pohyby napr. prelety z hniezdisk alebo nocovísk
na loviská. K usmerneným pohybom patrí najmä pohniezdny rozptyl (disperzia) mladých
vtákov a irupcie79.
Pohniezdny rozptyl (post-breeding dispersal) je jednosmerný pohyb mláďat po osamo-
statnení sa od rodičov rôznymi smermi od miesta ich vyliahnutia. Vyskytuje sa tak u stálych
ako aj migrujúcich druhov. Smer pohybu mladých vtákov nie je pritom vrodený ale zväčša
náhodný. Pri pohniezdnom rozptyle sa môže vzdialenosť od rodiska pohybovať od niekoľ-
kých metrov po desiatky (napr. volavky, trsteniariky) až stovky kilometrov (morské vtáky).
Jedným z vysvetlení tohto javu je vyhľadávanie potenciálnych budúcich hniezdisk a tým
zabránenie inbreedingu (príbuzenskému kríženiu). U niektorých jedincov môže však viesť
aj k predčasnému ťahu smerom do zimovísk.
Irupcie (alebo aj invázne migrácie) sú podobné ostatným sezónnym migráciám, ale
s tým rozdielom, že počet vtákov, ktoré sa na nich podieľajú, a vzdialenosti výrazne kolíšu.
Tieto pohyby veľmi úzko súvisia s ročnými alebo sezónnymi fluktuáciami potravných zdro-
jov (výnimočne i vody). Pri týchto inváznych migráciách sa niektoré druhy objavujú v ob-
rovskom počte v oblastiach, v ktorých predtým boli málopočetné alebo sa nevyskytovali
vôbec. Irupcie sú známe napr. u severských semenožravých alebo plodožravých druhov,
ako je pinka severská alebo chochláč severský. Z minulosti sú známe i irupcie stepných dru-
hov vtákov zo strednej Ázie, ako napr. u pastiera ružového a labkáňa stepného.
K neusmerneným pohybom vtákov patrí zas nomádstvo (potulky), kedy sa vtáky pohy-
bujú z jednej oblasti do druhej, ktoré osídľujú na rôzne dlhý čas v závislosti od hojnosti po-
travy a dostupnosti vody. Jednotlivé okupované oblasti sa pritom nachádzajú rôzne ďaleko
od seba a v rôznych smeroch. Nomádstvo sa vyskytuje najmä u druhov žijúcich v púštnych
alebo polopúštnych oblastiach (napr. papagáje a niektoré spevavce v Austrálii), ale aj u se-
verských druhov (napr. sovy a dravce živiace sa hlodavcami v tundre či tajge).
Aj inak stále druhy sa môžu potulovať rôznym smerom a na rôzne veľké vzdialenosti od
ich hniezdiska (až do 500 km). V tomto prípade však ide len o dočasné prelety v mimohniez-
dnom období. K potulným (prelietavým) vtákom u nás patrí napr. stehlík obyčajný, zelienka
obyčajná a sýkorka veľká.
 Stále vtáky
Druhy, ktoré nemigrujú a počas celého roku sa vyskytujú v oblasti ich hniezdenia, nazývame
sedentárne (stále). U nás k nim patrí napr. väčšina kurovitých vtákov (s výnimkou prepelice
poľnej), sovy (okrem výrika lesného), ďatľovce (okrem krutohlava hnedého) a mnohé spe-
vavce (pipíška chochlatá, straka obyčajná, vrabec domový). Nepriaznivé podmienky v zim-
nom období, najmä nedostatok potravy, umožňuje väčšine z nich prekonať spôsob obživy.
Sú to väčšinou všežravé druhy, ktoré sa v zime živia hlavne semenami rastlín a bobuľami
(jarabica poľná, pipíška chochlatá, drozdy), ihličím (hlucháň hôrny), prípadne prezimujúcim
podkôrnym hmyzom (ďatle, sýkorky). Zmena, resp. prechod na výhradne rastlinnú potravu
v zime je u niektorých druhov spojená aj s celkovou prestavbou ich žalúdka (napr. u fúzatky
79 K usmerneným pohybom vtákov patria aj ich pravidelné každoročné ťahy na miesta kde pŕchnu. Známe sú
napr. u kačíc a husí. Ich rozsah však nie je veľký.
95
trstinovej a strnádky trstinovej). Napriek tomu
straty u týchto druhov v zime sú pomerne veľ-
ké. U sýkorky veľkej zimu neprežije až 90 %
mláďat z minulého roka. Napriek tomu dlho-
dobá existencia stálych druhov potvrdzuje, že
aj táto životná stratégia je úspešná.
Stanoviť pre konkrétny druh či je stály,
prelietavý alebo sťahovavý je však často prob-
lematické. U niektorých druhov migrujú len
severské populácie, zatiaľ čo južnejšie popu-
lácie sú stále alebo prelietavé (napr. škorec
obyčajný, vrabec poľný), u iných sú tieto roz-
diely viazané dokonca na pohlavie (samice sú
sťahovavé, samce stále, napr. pinka obyčaj-
ná) alebo závisia od stupňa synantropizácie
(mestské populácie drozda čierneho sú stále,
lesné sťahovavé) a pod. Aj druhy s celoročným
výskytom na určitom území môžu byť sťaho-
vavé. Príkladom je havran čierny. Kým naše
populácie tohto druhu od nás na jeseň odlie-
tajú, v zime k nám prilietajú populácie zo seve-
rovýchodnej Európy. Vyššie uvedené príklady
nepoukazujú iba na existenciu a rozmanitosť
prechodných foriem medzi stálymi a sťahova-
vými druhmi, ale aj na nevyhnutnosť hodnotiť
charakter výskytu každého druhu aj na úrovni
lokálnych populácií.
Vtáčia biológia v globálnej

perspektíve
Približne 80 % vtáčích druhov žije v trópoch.

Ak by naše znalosti o vtáčej biológii odrážali
túto realitu, mali by asi tri štvrtiny informácií,
ktoré o vtákoch máme, pochádzať zo štúdia
tropických druhov. Skutočnosť je však opačná:

viac ako 95 % ornitologických článkov sa týka
vtákov mierneho pásma. O tom, ako málo vie-
me o tých najtypickejších vtákoch, teda tých,
ktorí u nás nežijú, najlepšie svedčí fakt, že len
Obr. 44. Najhoršia pre zimujúce druhy je o sýkorke veľkej bolo publikovaných viac člán-
vysoká snehová pokrývka a poľadovica, kov než o všetkých tropických druhoch dohro-
ktoré im obmedzujú prístup k potrave mady!
(zhora dolu: jarabica poľná, ďateľ veľký
a sýkorka belasá; foto SH).
96
Obr. 45. Najväčšia vtáčia diverzita je v trópoch. Druhovo najbohatšia však nie je, ako sa všeobecne
predpokladá a uvádza, juhoamerická Amazonská nížina. V skutočnosti nájdeme najväčšiu druhovú
pestrosť v stredných nadmorských výškach východných Ánd. Príčinou môže byť extrémna geomor-
fologická členitosť tejto oblasti, ktorá vytvára obrovské množstvo ekologických ník – podstatne viac
ako jednoliato nížinná Amazónia (tangara červenobruchá; foto TG).
Toto skreslenie by nemuselo predstavovať problém, ak by sa vtáčia biológia, ekológia

a správanie nemenili so zemepisnou šírkou. Tak tomu však zďaleka nie je. Napr. veľkosť
znášky medzi rôznymi druhmi, ako aj medzi rôznymi populáciami toho istého druhu, kon-
zistentne klesajú smerom k rovníku. V podstate je ťažké nájsť znak, v ktorom by sa tropické
vtáky zásadne neodlišovali od vtákov mierneho pásma (Tabuľka 4).
Je potrebné zdôrazniť, že výber študovaných druhov v trópoch celý problém ešte pre-
hĺbil. V rámci tropickej vtáčej diverzity totiž ornitológovia skúmali prevažne kooperatívne
hniezdiace druhy, lekujúce druhy, zmiešané medzidruhové kŕdle, duetujúce druhy (kde sa-
mec a samica spoločne spievajú navzájom synchronizovaný spev) či tzv. „mravčie“ vtáky,
ktoré sledujú kŕdle nájazdných a sťahovavých mravcov a živia sa nimi vyplašeným hmyzom.
Tieto stratégie sú síce obmedzené na tropické oblasti, alebo sú tam bežnejšie ako v mier-
nom pásme, ale aj v trópoch predstavujú netypické správanie – väčšina tropických druhov
nie sú kooperatívne hniezdiace atď. Takže aj to málo, čo vieme o tropických vtákoch, je
nereprezentatívne a teda zavádzajúce. Až v posledných rokoch prebiehajú v trópoch celé-
ho sveta rozsiahle komplexné výskumy (napr. T. E. Martin a kol.), ktoré by mali vrhnúť viac
svetla do našej neznalosti typickej vtáčej biológie.
97
Obr. 46. Tropické vtáky si predstavujeme ako pestrofarebné. Mnohé skutočne aj sú, napr. juhoameric-
ká tangara horská (hore). Avšak väčšina tropických vtákov je sfarbených nevýrazne. Vzhľadovo typic-
kým tropickým vtákom je napr. juhoázijský dudroš hájový (dolu; foto TG).
98
Čo teda predbežne vieme? Typický tropický vtáčí pár je monomorfný (t.j. samec je sfar-
bením podobný samici), zachováva vernosť (mimopárové kopulácie, tak bežné u vtákov
mierneho pásma, sú v trópoch výnimkou) a spoločne sa rovnostársky delia o starostlivosť
o potomstvo (v miernom pásme sa o potomstvo podstatne viac starajú samice). Pár obý-
va rozsiahle teritórium (niekoľkonásobne väčšie ako by mal podobne telesne veľký druh
u nás), ktoré po celý život neopúšťa. Reprodukčné úsilie sa rozloží do malých znášok – spra-
vidla iba dve vajcia na znášku. Znášky však samica kladie počas hniezdneho obdobia, ktoré
je dlhšie ako mimohniezdne obdobie. Okolo polovice tropických vtákov sa v dospelosti živí
plodmi a existujú aj takí, ktorí dokonca aj mláďatám nosia iba bobule – niečo také je v mier-
nom pásme nemysliteľné. Vo všetkých ohľadoch teda v trópoch nachádzame pravý opak
toho, čo poznáme u nás. Keďže „normálne“ je vždy to, čo je väčšinové, musíme sa pýtať
„Prečo je sýkorka veľká tak bizarný a exotický vták?“
Tabuľka 4. Biológia tropických vtákov je úplne odlišná od života „našich“ vtákov. Rôzne taxonomické
skupiny vtákov sa medzi sebou pochopiteľne výrazne odlišujú v ekológii; tabuľka odráža to, čo je
typické pre „priemerné“ drobné spevavce. Podľa Stutchburyovej & Mortona (2001).
Mierne pásmo Tropické pásmo

Teritória malé, len v hniezdnom období veľké, celoročne
Filopatria slabá vysoká, celoživotná
Spev samec samec + samica
Spievajú veľa veľmi málo
Spevná aktivita v hniezdnom období celoročne
Hladina testosterónu premenlivá, vysoká trvalo nízka
Mimopárové kopulácie a mláďatá bežné vzácne
Monogamia sociálna genetická
Znášanie vajec denne často každý druhý deň
Veľkosť vajca malá veľká
Veľkosť znášky 4–6 2
Počet znášok/rok 1–2 4–5
Hniezdne obdobie 3–4 mesiace 7–10 mesiacov
Inkubácia samica samec + samica
Kŕmenie mláďat samica > samec samec + samica
Frekvencia kŕmenia vysoká nízka
Rast mláďat rýchly pomalý
Dĺžka rodičovskej starostlivosti krátka dlhá
Jedna z možných odpovedí je potravná ponuka. Tá je v trópoch celoročne dostup-

ná v podobnej miere (napriek očakávaniam je však v trópoch pre vtáky potravy pomerne
málo: napr. polovicu dostupného hmyzu konzumujú mravce). Naopak v miernom pásme je
obrovský rozdiel medzi zimou (extrémne málo potravy) a jarou, kedy potravná ponuka do-
slova exploduje: v čase gradácie húseníc ich vtáky stihnú zožrať sotva 5 %. Potravný „vrchol“
v miernom pásme vedie k silnej synchronizácii hniezdenia. Ak sú v okolí dostupné oplodni-
teľné samice, budú vo výhode samce, ktoré sa vydajú na zálety. Mimopárové kopulácie zni-
žujú istotu otcovstva – keď je „pán domu“ na záletoch, nemôže zároveň strážiť svoju družku
99
doma. Znížená záruka, že v hniezde sú vlastné mláďatá (a nie susedove) uprednostňuje
stratégiu zníženej otcovskej starostlivosti. Podľa tohto scenára je teda príčinou silnej diver-
gencie pohlavných úloh a vyššej investície do potomstva v miernom pásme než v trópoch
potravná ponuka.
Hoci je potravná ponuka určite dôležitá, je evidentné, že to nemôže byť hlavné vysvetle-
nie. Sýkorka belasá kladie dvakrát viac vajec ako trebárs vrchárka modrá, pritom žijú v rov-
nakom lese a ťažko uveriť, že by dostupnosť potravy pre vrchárku bola dvakrát nižšia ako
pre sýkorku. A v prírode sa len zriedkavo stáva, aby mláďatá pomreli v dôsledku vyhladova-
nia. Naopak veľmi bežne sa nedožijú vyletenia z hniezda preto, že hniezdo zožerie predátor.
Hoci sa nám môže zdať, že približne 50% predácia hniezd u našich otvorene hniezdiacich
vtákov je vysoká, opak je pravdou: v trópoch je typická ešte vyššia predácia hniezd (prie-
merne okolo troch štvrtín). Čím vyššia šanca, že hniezdo neprežije, tým menší má „zmysel“
do neho investovať – nielen v ľudskej spoločnosti, ale aj v prírode platí, že do projektov,
ktoré nám vynesú menší zisk, investujeme menej. Skutočne: celosvetovo platí, že čím vyššia
je predácia hniezd, tým nižšia je veľkosť znášky. Avšak ani toto vysvetlenie nám nedokáže,
podobne ako potravná ponuka, vysvetliť, prečo kladú tropické vtáky menej vajec ako tie
„naše“. Problém je totiž v tom, že pre danú mieru predácie hniezd (napr. 40 %) je veľkosť
znášky v trópoch podstatne nižšia (približne dvojnásobne). Musí tu byť ešte nejaký ďalší
faktor, ktorý tento rozdiel medzi zemepisnými šírkami spôsobuje.
Tým faktorom je pravdepodobne mortalita dospelých jedincov (t.j. ich úmrtnosť).
V miernom pásme dospelé vtáky unikajú smrti ťažko: buď zimujú – a často zamrznú, alebo
migrujú do teplých krajín – a potom zomierajú vyčerpaním, alebo ich uloví dravec. Tropické
vtáky žijú v klimaticky stabilnom prostredí, celoživotne v rovnakom teritóriu, ktoré dobre
poznajú a kde vedia, ako sa vyhnúť predátorom. Niet preto divu, že sa dožívajú oveľa vyš-
šieho veku. Okrem toho prostredie je „nasýtené“ ostatnými príslušníkmi rovnakého druhu
a vtáky musia po osamostatnení často celé roky čakať, kým sa zapoja do rozmnožovacieho
procesu – podobne veľké vtáky v miernom pásme sú vtedy už dávno mŕtve. Je zjavné, že
nášmu kolibiarikovi alebo penici nezostáva než investovať do rozmnožovania čo najviac „tu
a teraz“ – nechávať si niečo na nabudúce, ktoré nepríde, nemá (evolučný) zmysel. Naopak
pre tropického pralesníčka nemá zmysel investovať príliš veľa do súčasnej reprodukcie: sú-
časnú znášku alebo mláďatá s veľkou pravdepodobnosťou niekto zožerie a tak je lepšie sa
šetriť na nabudúce, ktoré – a to je kľúčové – takmer isto príde (pozri dlhovekosť tropických
vtákov). Tieto teoretické úvahy, ktoré platia pre všetky živočíchy i rastliny (tzv. teória život-
ných štýlov, life-history theory) sú v dobrom súlade s opisnými aj experimentálnymi ziste-
niami. Tie všeobecne ukazujú, že tropickí rodičia pre svoje mláďatá málo riskujú a málo sa
o ne starajú (namiesto nich chránia hlavne sami seba), zatiaľ čo rodičia v miernom pásme sa
pre svoje potomstvo obetujú a nenechávajú si nič na nabudúce (ktoré možno ani nebude).
Treba mať stále na pamäti, že nejde o smrť ako takú, ale kedy konkrétne smrť nastáva:
mortalita mláďat tlačí evolúciu rodičovských investícií práve opačným smerom (znižuje ju)
ako mortalita dospelých jedincov (zvyšuje ju). Celkovo teda vtáčiu biológiu modelujú tri fak-
tory (Tabuľka 5). V globálnom meradle je najzásadnejší vplyv prežívania dospelých; mortalita
rodičov vysvetľuje, prečo sú v trópoch priemerne menšie znášky (a všetky ďalšie parametre
rodičovskej investície). V meradle zemepisných pásiem (napr. vnútri mierneho pásma, alebo
v rámci trópov) je rozhodujúce prežívanie mláďat – čím vyššia predácia hniezd, tým logicky
menšia znáška. V najjemnejšom meradle vnútri druhu je potom dôležitá aktuálna potravná
ponuka. Avšak všetky tri vplyvy pôsobia na všetkých úrovniach, len nie rovnako silno. Napr.
pokusy ukázali, že vtáčí rodičia strnádlika spevavého, ktorí vnímajú, že je vysoké riziko pre-
100
dácie (vďaka playbackom hlasov predátorov v blízkosti ich hniezd), adaptívne znižujú svoju
investíciu a vychovajú vďaka tomu skoro o polovicu menej potomstva.
Prekvapivo malý význam potravnej ponuky v trópoch potvrdzuje fakt, že ak nájdeme
koreláciu medzi veľkosťou potravnej ponuky a pravdepodobnosťou hniezdenia tropických
vtákov, tak je negatívna. Teda pravý opak toho, čo poznáme u vtákov mierneho pásma. Pre-
čo tropické vtáky so svojou beztak obmedzenou potravnou ponukou ešte navyše hniezdia
v čase, keď je potravy najmenej? Dôvodov môže byť veľa. Je doložené, že riziko zničenia
hniezda predátorom sa počas roka mení; mnoho druhov hniezdi v čase, keď je riziko pre-
dácie najmenšie a zhodou okolností je zároveň najmenšia aj potravná ponuka. Načasova-
né hniezdenie môže byť tiež vedľajším produktom prioritne načasovaného preperovania
dospelých vtákov. Preperovanie je energeticky nákladné, takže tropické vtáky preperujú
vtedy, keď je potrava najľahšie dostupná; tým však odsúvajú hniezdenie na obdobie, kedy
je potravy menej. Zase u iných druhov je pre spievajúcich samčekov kľúčovým faktorom
ponuka plodov, z ktorých získavajú energiu pre energeticky nákladný spev. Preto sa hniez-
denie u nich opäť odkladá na obdobie, kedy je potravy pre mláďatá najmenej.
Celkovo teda môžeme zhrnúť, že vtáky mierneho pásma žijú „rýchlo“, tropické vtáky
„pomaly“ – majú dokonca znížený bazálny metabolizmus. Vzhľadom k prudkému nárastu
výskumu v tropických oblastiach čoskoro uvidíme, či toto súčasné vysvetlenie v budúcnosti
obstojí. Avšak môžeme si byť istí, že budúce učebnice ornitológie sa budú od tých súčas-
ných podstatne líšiť.
Tabuľka 5. Zhrnutie troch hlavných faktorov, ktoré sú príčinami premenlivosti v správaní a biológii
vtákov, a ich dvoch kľúčových dôsledkov.
Mierne pásmo Tropické pásmo

Príčiny
Mortalita dospelých ~50 % ~20 %
Mortalita hniezd ~50 % ~75 %
Potravná ponuka sezónna, vysoká trvalo nízka
Dôsledky
Čas hniezdenia určuje potravná ponuka predácia, preperovanie, pohlavie
Pohlavné úlohy divergencia, dimorfizmus konvergencia, monomorfizmus
101
6. Správanie vtákov
Ako sa pýtať
Vtáčie správanie je nepochybne fascinujúce samo o sebe, bez toho aby sme vedeli „prečo
vták robí to či ono“. Avšak oveľa zaujímavejšie je ísť za hranice obyčajného opisu („samica
muchárika bielokrkého opustila na chvíľu svoje teritórium a spárila sa so samcom zo sused-
stva“) a pochopiť, čo vlastne dané správanie znamená („samica hľadá pre svojich potomkov
kvalitnejšie gény ako jej môže ponúknuť jej existujúci partner“). Hlavným zmyslom výsku-
mu – nielen správania vtákov – teda nie je opis, ale hľadanie zmysluplných vysvetlení.
Na akýkoľvek znak ktoréhokoľvek organizmu (vtáka, huby, hlísty, lipy) sa môžeme poze-
rať z hľadiska štyroch základných vysvetľovacích rovín (Tabuľka 6). Pochopenie konceptu
týchto súbežných (t.j. navzájom sa nevylučujúcich) vysvetlení je kľúčové, pretože sa tým
vyhneme zbytočným diskusiám o zdanlivo alternatívnych (t.j. vzájomne sa vylučujúcich)
vysvetleniach. Lepšie sa tiež budeme orientovať v literatúre a v debatách o prírode. Uve-
domenie si, na akej rovine sa deje náš výskum, je tiež podstatné pre plánovanie výskumu,
prácu s literatúrou či pre písanie diskusie v odbornom článku.
Na otázku „Prečo samec penice spieva?“ môžeme dať celý rad odpovedí. 1. Spieva preto,
že intenzita slnečného žiarenia na jar má vplyv na hormonálne vyladenie a následne aj sprá-
vanie samca penice. To je jednoduchý opis toho, ako správanie funguje v tomto okamihu
(bezprostredný mechanizmus). 2. Spieva preto, že sa konkrétnej forme spevu naučil od
iných samcov počas svojho života. To je opis individuálneho vývoja (ontogenéza). 3. Spieva
preto, že je príslušníkom druhu, ktorý zdedil schopnosť spievať od svojich evolučných pred-
kov. To je opis evolučnej histórie (fylogenéza). Tieto odpovede jednoducho opisujú, čo sa
stalo tu a teraz (mechanizmus), v nedávnej minulosti počas života jedinca (ontogenéza)
a v dávnejšej minulosti (fylogenéza).
V konečnom dôsledku ide však iba o proximátne opisy, nie o vysvetlenie, pretože sa
z nich nedozvieme, prečo samec penice spieva a nemlčí ako jeho samice, prečo sa vôbec
niečomu počas svojho života učí a prečo spievali jeho predkovia. Preto je zásadná posled-
Ornitologická príručka – Správanie vtákov
ná odpoveď. 4. Samec penice teda spieva preto, že spevom láka svoju budúcu partnerku
a odrádza svojich samčích konkurentov preč zo svojho teritória. Tým zvyšuje šancu na splo-
denie potomstva a odovzdanie svojich vlastností (či už geneticky, alebo negenetickou ces-
tou tým, že sa od neho učí vlastné potomstvo) do ďalšej generácie. Táto funkcia je jediné
a konečné známe ultimátne vysvetlenie, prečo samec penice spieva.
Tieto štyri opisy a vysvetlenia nie sú alternatívy – každý znak má nejaký mechanizmus,
prešiel vlastnou ontogenézou, v tej či inej podobe ho mali aj evoluční predkovia a pre každý
znak musí existovať nejaké funkčné vysvetlenie (vrátane toho, že daný znak nemá žiadnu
funkciu a je vedľajším produktom iných znakov, napr. sfarbenie žalúdočnej sliznice). Tieto
102
štyri vysvetlenia sa nevylučujú, ale dopĺňajú. V rámci každej zo štyroch vysvetľovacích rovín
potom môžu existovať ďalšie konkrétne vysvetlenia, ktoré sa vylučovať môžu, ale nemu-
sia. Napr. veľkosť vtáčej znášky, rast mláďat a intenzita ich žobravého správania (begging
behavior) môžu byť dané rizikom predácie, prežívaním rodičov, potravnou ponukou atď.
Pre daný druh a populáciu môže mať rozhodujúci vplyv len jeden z týchto faktorov, pre iný
druh a inú populáciu to bude zas iný faktor, alebo ich kombinácie. Na jednu otázku môžeme
dať niekoľko správnych odpovedí.
Proximátne a ultimátne vysvetlenie v princípe platí pre akýkoľvek znak, nielen správa-
nie. „Prečo je červenák karmínový červený?“ Je červený preto, že jeho perie obsahuje karo-
tenoidy, ktoré odrážajú svetlo prevažne v červenej oblasti spektra (mechanizmus). Avšak
látky spôsobujúce sfarbenie sa v perí nevzali len tak samé od seba, nejako sa tam museli
dostať; karotenoidy sa do peria dostávajú s potravou (ontogenéza). Potravné zvyky a fyzio-
logické mechanizmy, ktoré vôbec umožnia extrahovanie, spracovanie a ukladanie karote-
noidov v perí, sa však tiež neobjavili len tak samé od seba: červenák karmínový ich zdedil
od svojich predkov (fylogenéza). To však v konečnom dôsledku nijako nevysvetľuje, prečo
sa červenák neživí inou potravou a nemá inak sfarbené perie. Červenák karmínový je čer-
vený preto, že samice tohto druhu uprednostňujú samce s červenším perím; tieto samičie
preferencie zvyšujú reprodukčný úspech samca (samice častejšie „zahýbajú“ svojim partne-
rom s červenejšími samcami) aj samice, pretože červenšie samce sú kvalitnejšie, majú lepšiu
telesnú kondíciu, lepšie sa starajú o potomstvo a odovzdávajú mu kvalitnejšie gény (napr.
pre imunitu).
Na proximátnej rovine sa pýtame otázkou „Ako?“. Ako určité správanie prebieha na
neurónovej a fyziologickej úrovni? Ako sa vytvára počas ontogenézy a akú má za sebou
evolučnú históriu? Proximátne vysvetlenia nám napr. opíšu, čo sa deje v mozgu, nervových
dráhach a hlasovom ústroji spievajúceho vtáka (mechanizmus), opíšu, ako sa schopnosť
spievať utvárala počas jeho života (ontogenéza) a či príbuzné druhy spievajú podobne ale-
bo inak, a aký bol teda asi spev ich spoločného predka (fylogenéza). Z týchto opisov sa však
nedozvieme, prečo v prvom rade vták vôbec spieva? Prečo namiesto toho „nedrží zobák“?
Prečo má spev konkrétnu hlasitosť, frekvenciu, štruktúru?
Na ultimátnej rovine sa pýtame zase otázkou „Prečo?“. Prečo sa zviera správa tak, ako
sa správa, a nie inak? Inými slovami, ako daná forma znaku prispieva k odovzdaniu génov
daného jedinca do ďalšej generácie? Funkčné vysvetlenie je konečné v tom zmysle, že len
Tabuľka 6. Prehľad Tinbergenových štyroch otázok týkajúcich sa správania živočíchov. Otázky „ako“
označujeme ako proximátne, otázky „prečo“ ako ultimátne.
Otázky Vysvetľovacia rovina Príklady otázok

Aké podnety spúšťajú dané správanie? Aké sú počas
Ako?
Mechanizmus správania zmeny na fyziologickej, hormonálnej a neuró-

novej úrovni?
Ako sa správanie vyvíja počas individuálnej ontogené-
Ontogenéza
zy? Má naň vplyv učenie?
Aká je distribúcia foriem daného správania vo fylogené-
Fylogenéza
ze? Ako sa správajú blízko a vzdialene príbuzné druhy?
Prečo dané správanie vôbec existuje? Ako prispieva
Prečo? Funkcia
k prežitiu a predovšetkým rozmnožovaniu?
103
takéto vysvetlenie nám môže objasniť, prečo dané správanie vôbec existuje v danej podo-
be.80
Etológia a behaviorálna ekológia

Etológia je štúdium správania zvierat, predovšetkým v prirodzených (t.j. nelaboratórnych)
podmienkach. Hoci sa správaním zvierat, vrátane vtákov, zaoberal celý rad bádateľov po
celé stáročia predtým, etológia sa začala významne rozvíjať až v 30. rokoch 20. storočia. Jej
vznik je spojený s menami Niko Tinbergena, Konrada Lorenza a Karla von Frische, ktorí za
svoje objavy spoločne získali v roku 1973 Nobelovu cenu.
Behaviorálna81 ekológia (= etoekológia, ekoetológia, ekológia správania) študuje
adaptívny význam správania, t.j. ako daný behaviorálny znak prispieva k prežitiu a predo-
všetkým rozmnožovaniu jedinca a jeho genetických príbuzných. Tento odbor myšlienkovo
vyšiel z teoretických štúdií publikovaných v 60. a začiatkom 70. rokoch minulého storočia
(William D. Hamilton, John Maynard-Smith, Robert Trivers, George C. Williams, Edward O.
Wilson).
Základnou otázkou dnešného výskumu správania zvierat, a teda aj vtákov, je „ako toto
správanie prispieva k reprodukčnému úspechu konkrétnych indivíduí?“. Celoživotný repro-
dukčný úspech (fitness) spravidla nie je možné z logistických dôvodov merať (to by vy-
žadovalo zdokumentovať všetky reprodukčné pokusy daného jedinca od jeho narodenia/
vyliahnutia až do smrti). Preto väčšina behaviorálno-ekologických výskumov prebieha ako
meranie nákladov (costs) a ziskov (benefits) určitého správania. Napríklad ulovenie hrabo-
ša poľného stojí sokola myšiara nejaký čas, energiu a stratené príležitosti, kedy mohol robiť
niečo iné (to sú náklady či výdavky). Ale zároveň tým získava energiu pre seba a pre svoje
mláďatá (to je zisk). Podobne ako v ekonomickej teórii, ktorá navyše inšpirovala ekológiu
správania od jej počiatkov, je rozhodujúci konečný rozdiel medzi ziskami a nákladmi, teda
celkový výťažok (pay-off). Je zrejmé, že akékoľvek časovo a energeticky nákladné správa-
nie (či iný znak) môže dlhodobo existovať len ak je celkový výťažok vyšší ako nula. Ak potom
spolu koexistujú dve rôzne stratégie, napr. hniezdenie v tŕstí blízko vs. ďaleko od brehu,
môžeme zmerať náklady a zisky týchto stratégií a pochopiť, prečo sa udržujú obidve straté-
gie (namiesto toho, aby jedna prevládla nad druhou). Významnou súčasťou takýchto štúdií
je snaha identifikovať obmedzenia (constraints), teda rôzne faktory, ktoré vedú k zdanlivo
nedokonalému správaniu. Napríklad mladý samec penice nedokáže prilákať spevom kvalit-
né samice, pretože potrebuje svoj hlasový prejav zdokonaliť cvikom a to zaberie nejaký čas
(obmedzenie učením). Hostiteľ kukučky obyčajnej prijme jej vajcia napriek tomu, že to ve-
die k jeho úplnému reproduktívnemu fiasku; môže to byť preto, že kukučka túto populáciu
hostiteľa začala parazitovať iba nedávno a nebol teda dostatok času na evolúciu rozpozná-
vania vajec hostiteľom (časové obmedzenie čiže evolučné oneskorenie: evolutionary lag).
Klasická etológia bola skôr opisná a zameraná na mechanizmy správania: „ako sa zvie-
ra správa?“ Behaviorálna ekológia je naopak zameraná evolučne a funkčne: „prečo sa tak
80 Rôzni zahraniční autori používajú rôznu klasifikáciu vysvetľovacích rovín a otázok. Najčastejší spôsob je nasle-
dujúci (Davies a kol. 2012). Mechanizmus a ontogenéza sú proximátne, pretože vysvetľujú, ako došlo počas
života daného jedinca k tomu, že sa správa tak a tak. Faktory ovplyvňujúce adaptívne výhody a fylogenézu sú
považované za ultimátne, pretože vysvetľujú, prečo a ako došlo k evolúcii daného správania. Toto ponímanie
teda nie je založené na rozdelení podľa otázok „ako“ verzus „prečo“.
81 Behaviour (behavior v americkej angličtine) = správanie, spôsob správania, reagovanie.
104
zviera správa?“ Klasická etológia hľadala „druhovo typické správanie“ a okrem individuálnej
selekcie („správanie je pre dobro jedinca“) brala do úvahy aj skupinovú selekciu („správanie
je pre dobro druhu“). Behaviorálna ekológia naopak pokladá za kľúčovú vnútrodruhovú
premenlivosť medzi jedincami. Skupinovú selekciu drvivá väčšina behaviorálnych ekoló-
gov striktne odmieta („správanie je pre dobro génov“).
Vzťah etológie a behaviorálnej ekológie možno chápať rôzne. Popisná, proximátna eto-
lógia vo svojej tradičnej podobe prakticky zanikla v 70. rokoch počas tzv. genocentrickej re-
volúcie, kedy knihy Richarda Dawkinsa (The Selfish Gene, 1976)82 a Edwarda O. Wilsona (The
Sociobiology, 1975) predstavili funkčný pohľad na správanie organizmov širokej verejnosti.
Evolučne orientovaná, ultimátna behaviorálna ekológia potom jasne dominuje výskumu
správania zvierat dodnes. Na druhej strane ide stále o vedu o správaní zvierat a celý rad
autorov termíny etológia a behaviorálna ekológia používa ako synonyma.
Vrodené a získané správanie

Tradične sa v biológii, vrátane ornitológie, uvažovalo o správaní vrodenom (inštinktívnom)
a získanom (naučenom). Vrodené správanie bývalo považované za geneticky determinova-
né a nezmeniteľné skúsenosťami. Získané správanie sa považovalo za určené prostredím
a plastické. Dichotómia medzi vrodeným a získaným je však zavádzajúca. Akékoľvek správa-
nie je totiž určené tak génmi, ako aj prostredím. To je úplne evidentné: akákoľvek geneticky
kódovaná vlastnosť sa vždy vyvíja v nejakom prostredí; v prostredí bez génov nie je život.
Konkrétna forma každého správania teda musí byť vždy daná tak génmi, ako i prostre-
dím. Aj naučené správanie je samozrejme produktom evolúcie a teda génov. Aj naučený
spev je „determinovaný“ génmi, ktoré určujú konkrétnu štruktúru hlasového ústrojenstva,
vzdušných vakov a pľúc, ktoré vymedzujú, aký druh spevu môže vták vôbec spievať a aký
spievať nemôže. Gény určujú aj prednastavenie mozgu, ktorý sa – aspoň u niektorých dru-
hov – špecificky učí iba danému typu spevu a nie inému. Tomu, čo sa má konkrétny jedinec
vtáka naučiť, sa nedá naučiť – to môže byť iba prednastavené geneticky. Napr. trsteniarik
obyčajný sa na rozdiel od trsteniarika bahenného učí spevu mnohých druhov vtákov. Tento
rozdiel nemôže byť naučený a je teda daný geneticky.
Celkom iná otázka znie, ako je variabilita v danom správaní určená génmi vs. prostredím.
Rozdiel medzi jedincom A a B môže byť spôsobený rozdielom v génoch, bez akéhokoľvek
prispenia zo strany prostredia. Napr. rozdiel medzi dvoma samcami bojovníka bahenného,
jedným s bielym a druhým s tmavým krčným golierom, je spôsobený jediným génom (jed-
na alela pre biely golier, alternatívna alela toho istého génu pre tmavý golier). Nemá teda
zmysel hovoriť „toto správanie je určené génmi“, ale skôr „premenlivosť v tomto správaní je
z toľkých a toľkých % daná génmi“.
82 Český preklad 2. prepracovaného vydania (orig. 1989) vyšiel v roku 1998.
105
Obr. 47. Rozdielne sfarbenie samcov bojovníka bahenného je spôsobené jediným génom (foto SH).
Komunikácia
Komunikácia sa definuje ako výmena signálov medzi odosielateľom (sender) a príjemcom
(receiver). Odosielateľ môže byť napr. mláďa sýkorky, ktoré vydáva rôzne žobravé signály
(zrakový: otvorený zobák; sluchový: žobravý hlas), ktoré ovplyvňujú správanie príjemcu,
teda rodiča. Signál (signal) sa definuje ako znak (správanie, hlas, štruktúra, pach atď.), kto-
rý mení správanie iného organizmu, a vznikol počas evolúcie práve preto, že účinne mení
správanie príjemcu, ktoré zas vzniklo počas evolúcie ako reakcia na daný signál. Preto je
treba odlišovať signál a podnet (cue). Žobranie je signál odoslaný mláďaťom k rodičovi,
ale môže prilákať aj predátora; je zjavné, že žobranie nevzniklo v evolúcii preto, aby lákalo
predátorov. Tento druhý vedľajší dôsledok žobrania teda nie je jeho adaptívnou funkciou.
V súvislosti s predáciou nie je žobranie teda signál, ale iba podnet.
Z toho vyplýva zásadný záver: komunikácia spočíva väčšinou v tom, že príjemca získava
informáciu, ktorá je spravidla pravdivá a užitočná (ale nie vždy, napr. kukučie mláďa manipu-
lujúce svojich pestúnov). „Čestnosť“ takejto signalizácie je zaistená jej nákladnosťou. Červené
sfarbenie peria samca už vyššie spomínaného červenáka karmínového ovplyvňuje samičí vý-
ber. Červenšie samce sú pre samice atraktívnejšie, pretože intenzita červenej farby signalizuje
kvalitu samca. Farba je daná karotenoidmi, ktoré vtáky sami nemôžu syntetizovať; získavajú
ich len z potravy. Len kvalitný samec dokáže nazbierať dosť kvalitnej potravy na to, aby sa
mohol nápadne červeno vyfarbiť. Čestnosť signálu (červené perie) je teda zabezpečená tým,
že jeho produkcia je nákladná. V iných prípadoch ale signál sám o sebe nemusí byť nákladný.
Čierne hrdlo samca vrabca domového je signálom jeho dominancie. Čestnosť signálu je za-
bezpečená tým, že len kvalitný dominantný samec je schopný ustáť občasné agresívne boje
106
Obr. 48. Červenák karmínový – vľavo mladý samec, vpravo starý samec (foto SH).
s ďalšími samcami v kŕdli. Signál je teda nákladný až vďaka reakciám ostatných samcov v kŕdli.
To isté napokon platí aj pre nápadné sfarbenie (napr. červená farba samca červenáka karmí-
nového): nápadnejší jedinci získavajú vyššiu pozornosť nielen samíc, ale aj predátorov.
Pre komunikáciu vtákov je prvoradá zraková a sluchová komunikácia. Čuch však majú
vtáci, napriek tradovaným tvrdeniam, podobne efektívny ako cicavce: rôzne druhy použí-
vajú čuch nielen pre orientáciu, navigáciu (viď kapitola Migrácia), pri zbere potravy či pre
rozpoznávanie prítomnosti predátora pri hniezde, ale aj v komunikácii. Podľa pachu dokážu
spoznať pohlavie príslušníka rovnakého druhu (napr. škorec jednofarebný) alebo dokonca
svojho partnera od cudzích jedincov (víchrovcovité). Čuch sa však relatívne málo využíva
v iných oblastiach komunikácie, aspoň podľa súčasných poznatkov (napr. pach samice kači-
ce divej spúšťa u samcov svadobné správanie – dvorenie). Namiesto toho je čuch významný
v inom správaní, napríklad pri stavbe hniezda a starostlivosti o potomstvo. Z našich vtákov
napr. škorce obyčajné a sýkorky belasé podľa pachu vyberajú aromatické byliny, ktoré po-
tom používajú na stavbu výstelky hniezda; dôsledkom je lepšia kondícia mláďat (menej
parazitov v hniezde alebo výkonnejší imunitný systém mláďat).

Kľúčovým vtáčím zmyslom je však zrak. Vtáky vidia podstatne inak ako cicavce. Zatiaľ
čo ľudia vnímajú vlnovú dĺžku svetla v rozsahu 400–700 nm, mnohé vtáky vnímajú aj ultra-
fialové svetlo v oblasti pod 400 nm (približne od 320 nm). Napr. z našich spevavcov vidia
UV-svetlo drozdovité, muchárovité či penicovité, naopak krkavcovité a vlhovité UV-svetlo
nevnímajú. Aj v oblasti tzv. viditeľného svetla (z hľadiska ľudského zraku) majú vtáky iné
relatívne citlivosti rôznych druhov čapíkov v sietnici. Mimochodom to znamená, že vtáky
sú ešte oveľa farebnejšie (napr. v porovnaní s cicavcami) ako sme sa domnievali na základe
našich ľudských zrakových dojmov.
107
Zrakový svet vtákov si samozrejme nemožno predstaviť (rovnako tak ako farboslepý
človek si nemôže predstaviť, ako vyzerá rozdiel medzi zelenou a červenou). Existujú však
techniky, ktoré nám umožňujú odhadnúť, čo vtáky vidia. Napr. fotoaparáty citlivé na UV-
časť spektra premieňajú odrazené UV-svetlo na odtiene šedej. Pre ľudského pozorovateľa
napr. sýkorka belasá nevykazuje pohlavný dimorfizmus – samec a samica vyzerajú rovnako.
Na fotografii sýkorky belasej, zhotovenej UV-citlivým fotoaparátom, však možno jasne roz-
poznať, že samčia „čiapočka“ má výrazne vyššiu odrazivosť práve v UV-časti spektra (je teda
UV-„svetlejšia“).
Sfarbenie vtáčieho peria, vajec a iných pre vtáky významných objektov (hniezdo, po-
trava) možno objektívne kvantifikovať pomocou spektrofotometra. Práve tak sa podarilo
zistiť, že mnohé zdanlivo monomorfné druhy vtákov vykazujú kryptický pohlavný dimor-
fizmus. Experimentálna manipulácia odrazivosti UV-svetla potom ukázala, že niektoré vtá-
ky používajú UV-komunikačný kanál pri výbere partnera, samičky určujú podľa UV-kvali-
ty samca pohlavie potomstva, niektoré vtáky podľa UV-sfarbenia plodov hľadajú potravu
a niektorí hostitelia hniezdnych parazitov podľa UV-sfarbenia rozpoznávajú vlastné vajcia
od cudzích. Dravce sa dokonca neriadia iba pohybom koristi, ako sa predpokladalo, ale vďa-
ka odrazivosti UV-svetla z moču a výkalov hlodavcov dokážu svoju korisť lepšie vystopovať.
Vtáky majú najlepšie vyvinutú schopnosť vytvárania zvukov zo všetkých stavovcov. Po-
mocou hlasových prejavov môžu podávať informáciu o sebe (napr. samčí spev informuje
samicu o kvalite samca) alebo o tom, čo sa deje v okolí. Napr. drozd čierny vydáva rôzne
druhy varovných signálov podľa toho, či sa blíži predátor po zemi, alebo zo vzduchu. Sýkor-
ky veľké informujú svoje mláďatá o druhu predátora blížiaceho sa ku hniezdu, na čo mlá-
ďatá reagujú spôsobom, ktorým sa najlepšie vyhnú aktuálnemu nebezpečenstvu (skrčenie
sa v hniezdnej dutine vs. vyskákanie z dutiny). Vtáky tiež odposlúchavajú varovné hlasy
príslušníkov rovnakého alebo aj iných druhov a reagujú na ne tak, že sa pripoja k varujú-
cim jedincom a útočia na votrelca (mobbing). Je to umožnené aj podobnou vlnovou frek-
venciou, na ktorej vydávajú varovné signály rôzne druhy vtákov. Načúvanie spevu samcov
rovnakého aj iného druhu potom môže významne ovplyvňovať, kde sa ostatné samce po
prílete zo zimoviska usadia.
Hoci je podstatná časť akustickej komunikácie „čestná“, nájdeme aj prípady kedy slúži
k manipulácii. Napr. samce lastovičiek vydávajú falošné varovné volanie (predátor nie je prí-
tomný a žiadne nebezpečenstvo teda reálne nehrozí), keď ich partnerka zmizne z dohľadu.
Samce tak narušujú mimopárové kopulácie svojich partneriek a tým aj riziko, že sa stanú
obeťou „genetického parazitizmu“ (výchova cudzích potomkov).
Konkrétna podoba hlasových komunikačných signálov je však ovplyvnená aj negatív-
nymi dôsledkami nápadných hlasových prejavov: sú energeticky náročné, môžu lákať pre-
dátorov a hniezdnych parazitov a môžu ich odpočúvať aj konkurenti rovnakého či iných
druhov. Hlasové prejavy sú obmedzené i vlastnosťami prostredia: v prostredí s hustou ve-
getáciou sú vtáčie hlasy hlbšie ako v otvorenom prostredí (ale rozdiel je menší ako sa tra-
dične uvádzalo). Vplyv má dokonca aj genetická príbuznosť: mláďatá vtáčích druhov, kde je
častý výskyt mimopárových mláďat, žobrú hlasnejšie. Sú teda voči nevlastným súrodencom
sebeckejšie.
Komunikácia u vtákov je často založená na zložených signáloch (multiple signals).
Rodičia, ktorí kŕmia mláďatá, potrebujú odhadnúť, ako sú ich mláďatá hladné. Rodičia sa
nespoliehajú na jediný signál, ale hneď na niekoľko: veľkosť zobáka (hrubé merítko veku
a teda potravnej potreby mláďaťa), rýchlosť žobrania (t.j. počet „pípnutí“ za časovú jednot-
ku; jemná informácia o okamžitom hlade mláďaťa), hlasitosť žobrania, mávanie krídlami či
pózovanie (ako vysoko sa mláďa naťahuje).
108
Komunikácia môže byť rôzne špecifická, od reakcie na úrovni „príslušník môjho druhu“,
„samica môjho druhu“, „sused“ atď. Vtáky rozpoznávajú aj individuálne, ale len v niektorých
prípadoch. Napr. mlynárky dlhochvosté poznávajú konkrétne mláďatá podľa štruktúry hla-
su, ktorému sa mláďa učí v hniezde.
Vtáčiu komunikáciu ovplyvňuje aj človek. Vtáky v mestách spievajú inak než príslušníci
rovnakého druhu mimo mesta. Mestský šum je skôr hlboký, preto mestské sýkorky a drozdy
čierne spievajú vo vyšších frekvenciách. Vtáky v meste tiež spievajú hlasnejšie, aby „prekri-
čali“ okolitý hluk. Sýkorky veľké so svojím opakovaným spevom menia aj rýchlosť opako-
vania: majú kratšie medzery medzi slabikami, snáď aby ich príjemca (partnerka, konkurent)
aspoň čiastočne začuli v akustických medzerách v mestskom ruchu.
Agresivita a teritoriálne správanie

Agresivita je antagonistické, teda nepriateľské či útočné správanie. Podobne ako u iných
skupín živočíchov aj u vtákov hrá agresivita významnú úlohu v rámci teritoriality, potrav-
ného a sexuálneho správania. Podieľajú sa na ňom zložky akustické (varovné volanie), vizu-
álne (rozťahovanie krídel ako prostriedok zväčšenia zdanlivej veľkosti tela) aj behaviorálne
(nálety, kontaktné útoky).
Agresivita môže byť bezkontaktná, kedy napr. samec svojim spevom odstrašuje poten-
ciálnych konkurentov, alebo keď rodičia pri obrane hniezda podnikajú nálety proti sojke,
ktorá sa blíži k ich hniezdu. Špecifickým prípadom je potom vyprázdňovanie sa na útočníka
(napr. drozd čvíkota). Kontaktná agresivita sa môže prejavovať vo funkčne podobných si-
tuáciách, ak bezkontaktná agresivita bola neúčinná: ak susedný samec prenikol do iného
teritória, majiteľ ho môže fyzicky napadnúť; sojka predujúca znášku sa môže stať cieľom
fyzických kontaktných útokov rodičov. Takéto útoky spravidla smerujú na životne dôleži-
té orgány (hlava, oči). Kontaktná agresivita môže byť účinnejšia (väčší zisk), ale zároveň je
rizikovejšia (väčšie straty) – agresívny jedinec vydáva viac energie a riskuje zranenie, či do-
konca smrť. Za bezkontaktnú agresivitu, teda varovné volanie, potom jedinec môže platiť
zvýšeným rizikom prilákania ďalších predátorov.
Antagonistické interakcie prebiehajú vnútrodruhovo ako aj medzidruhovo. Vnútrodru-
hová agresivita je častejšia: jedinci v rámci druhu si vždy konkurujú o viac zdrojov (potrava,
partneri, miesto na hniezdenie) než jedinci rôznych druhov. Medzidruhová agresivita je ob-
Obr. 49. Mobbing: kapuciarka modrá atakujúca myšiaka hrdzavochvostého (foto TG).
109
zvlášť intenzívna, ak je predmetom konkurencie vzácny zdroj a jedinci sú v horšej kondícii.
Príkladom môže byť agresivita medzi vtákmi na kŕmidle, kde aj malé množstvo uzurpova-
nej potravy rozhoduje o prežití či neprežití jedinca do ďalšieho dňa.
Medzidruhová agresivita má vplyv na výber hniezdneho prostredia, napr. u trsteniari-
kov. Väčší a agresívnejší trsteniarik veľký preferuje trsťové porasty s trvalou prítomnosťou
vody a vytláča z takéhoto prostredia menšieho a menej agresívneho trsteniarika bahenné-
ho. Trsteniarik bahenný síce tiež preferuje v trsťových porastoch miesta vzdialenejšie od
brehov smerom k voľnej vodnej hladine (menšie riziko predácie a parazitizmu kukučkou
obyčajnou), ale darí sa mu ich získať iba v neprítomnosti trsteniarika veľkého.
Zvláštnym prípadom je komunálna, spoločná, agresivita (napr. viac druhov koloniálnych
vtákov proti jednému votrelcovi). Príslušníci jedného alebo aj viacerých druhov sa potom
spoločne môžu podieľať na tzv. mobbingu, t.j. hlasno varujú, nalietavajú a niekedy aj kon-
taktujú votrelca (podľa jeho nebezpečnosti). Lastovičky obyčajné takto „mobbujú“ dravca,
drobné spevavce sovy alebo kukučky. Okrem bezprostredného zisku (odradenie alebo odo-
hnanie votrelca) má spoločný mobbing aj iné výhody: neskúsené mladé vtáky sa pri ňom
od skúsenejších starších vtákov učia rozpoznávať nebezpečných nepriateľov a príslušníci
jedného druhu sa môžu učiť od iných druhov. Trsteniariky bahenné sa pozorovaním svojich
susedov, ktorí útočia na kukučku pri hniezde, takto učia, či majú útočiť na sivú, alebo hrdza-
vú morfu kukučky obyčajnej.
Podobne ako pri iných aspektoch vtáčej biológie aj pri agresívnom správaní nachá-
dzame podstatné rozdiely medzi vtákmi mierneho a tropického pásma. Tropické vtáky sa
dožívajú vyššieho veku (nižšia mortalita dospelých jedincov) ako vtáky mierneho pásma
(vysoká mortalita či už v dôsledku vyčerpávajúcej migrácie, alebo riskantného zimovania
v extrémnych podmienkach severného „mierneho“ pásma). Preto pri obrane hniezda pred
predátorom tropickí rodičia investujú do obrany relatívne menej ako rodičia druhov z mier-
neho pásma. Tropickí rodičia teda uprednostňujú vlastnú sebazáchovu viac než záchranu
svojho potomstva (rodičov zrejme čaká ešte veľa ďalších hniezdnych sezón). Naopak, „naši“
vtáčí rodičia uprednostňujú viac svoje potomstvo pred vlastnou sebazáchovou (nemá zmy-
sel sa šetriť na ďalšie hniezdnu sezónu, ktorej sa nemusia už dožiť).
Sexuálne správanie
Vtáky majú akusticky ako aj vizuálne zďaleka najnápadnejšie sexuálne správanie medzi
všetkými stavovcami. Pestrosť peria aj hlasov má svoj „praktický“ význam: miera extrava-
gantnosti pohlavne selektovaných znakov je dôležitá pre výber partnera (či už párového
alebo mimopárového) aj pre investíciu do potomstva (samice kvalitnejších partnerov často
investujú do výchovy potomstva viac).
Znaky, ktoré sú predmetom pohlavného výberu, sú však ovplyvňované aj prírodným
výberom. Tak vzniká konflikt medzi rozmnožovaním a prežívaním. Napr. samice lastovič-
ky obyčajnej uprednostňujú samce s dlhšími chvostovými perami. Dlhšie kormidlové perá
(nad určitý limit) však sťažujú samcom letové manévre a tým pádom aj šancu na ulovenie
potravy počas letu. Dĺžka chvostových pier, ktoré pozorujeme v prírode, je potom výsled-
kom kompromisu medzi týmito dvoma protichodnými evolučnými tlakmi. Vzťah medzi
dĺžkou chvosta a reprodukčným úspechom však bude zložitejší. Relatívne dlhšie chvostové
perá nájdeme u starších samcov, ktorí sú tiež skúsenejší. Samice si ich teda môžu vyberať
kvôli iným vlastnostiam ako je samotná dĺžka kormidlových pier. Rovnaký princíp kompro-
misu platí pre sfarbenie (pozri vyššie).
110
Obr. 50. Tetrov hoľniak – typický „lekový“ druh (foto SH).
Sekundárne pohlavné znaky ako predĺžené perá, ich symetrickosť, intenzita sfarbenia
a „vycibrený“ spev podávajú informáciu o kvalitách samca. Môže ísť o priame výhody pre
samicu ako je schopnosť samca dobre vykŕmiť mláďatá, ubrániť hniezdo či jeho nízka naka-
zenosť parazitmi (t.j. znížené riziko nakazenia pre samicu). Iné výhody sú nepriame: samec
sa o potomstvo nemusí vôbec starať, ale gény, ktoré mu odovzdá, zvyšujú kvalitu potom-
stva. Samice samozrejme nemusia oboje získavať od rovnakého samca: starostlivosť môže
dodať existujúci partner, gény sused.
Väčšina vtákov je teritoriálnych – obhajujú určité územie, na ktorom tiež zbierajú po-
travu pre seba a pre potomstvo. Zvláštnym druhom teritoriality je tzv. „lek“. Lek je veľmi
malé teritórium obhajované samcom len za účelom prilákania a spárenia samice. Bojovník
bahenný, typický lekový druh, má dokonca niekoľko samčích morf (pozri Obr. 47), ktoré sa
líšia svojimi párovacími stratégiami. Väčšina samcov má tmavé krčné goliere, sú agresívne
a v súbojoch s ostatnými samcami obhajujú malé leky. Menšina samcov má biele krčné
goliere a nebojujú s ostatnými samcami; namiesto toho využívajú tzv. satelitnú straté-
giu: vyčkávajú na okrajoch lekov a v čase, keď sú lekové samce zaneprázdnené súbojmi,
pokúšajú sa spáriť s čakajúcimi samicami. Pred nedávnom bola objavená unikátna tretia
morfa a reprodukčná stratégia samcov bojovníka bahenného: približne 1 % samcov vyzerá
takmer ako samice (nemajú žiadny nápadný krčný golier, telesne sú len nepatrne väčšie ako
samice, teda podstatne menšie ako ostatné samce). Zato majú obrovské semenníky (asi 2,5-
krát väčšie ako lekoví a satelitní samci) a pravdepodobne sa snažia nepozorovane prekĺznuť
medzi ostatné samice prilákané k leku a spáriť sa s nimi.
111
Personalita
Významným aspektom vtáčej biológie je fakt, že každý jedinec je „osobnosť“. Podobne ako
u ľudí, aj u vtákov sú niektoré jedince agresívnejšie voči ostatným príslušníkom rovnakého
druhu, zároveň sú nebojácnejšie v nebezpečných situáciách a sú aktívnejšie a odvážnej-
šie aj pri preskúmavaní nového prostredia. Tieto rozdiely medzi jedincami nepredstavujú
náhodný šum (ako to vnímali tradiční etológovia). Práve naopak: rozdiely sú jednak kon-
zistentné v čase i v priestore (v rôznych situáciách) a navyše sú spolu nenáhodne prekore-
lované (agresívnejší jedinec je zároveň aj skúmavejší, menej agresívny jedinec je zároveň
aj menej exploratívny a nie naopak). Takáto konzistencia v celom súbore behaviorálnych
znakov býva označovaná ako personalita, behaviorálny syndróm či temperament.
Personalita je podmienená geneticky: potomkovia sa svojím temperamentom nenáhod-
ne podobajú rodičom a „osobnosť“ vtákov (napr. pri sýkorke veľkej) možno rýchlo meniť ume-
lým výberom v zajatí počas niekoľkých málo generácií. Behaviorálne syndrómy sa prejavujú
aj v ďalších oblastiach správania, napr. pri výbere partnera alebo miere prežívaného stresu pri
odchytení človekom. Určite si aj mnohí krúžkovatelia všimli, že pri vyberaní vtákov zo siete
alebo počas krúžkovania (manipulácie) sa rôzne jedince toho istého druhu správali odlišne:
niektoré boli viac alebo menej agresívne, iné skôr pasívne a ďalšie sa snažili zo siete alebo
z ruky uniknúť. Konzistentná premenlivosť medzi jedincami sa môže udržiavať preto, že rôzne
„prístupy k svetu“ prinášajú rôzne výhody a nevýhody v rozličných situáciách.
Typy učenia u vtákov

Okrem inštinktívneho správania sa vtáky majú schopnosť aj učiť sa. K základným typom
učenia sa u vtákov patrí vpečaťovanie, návyk, asociatívne učenie a napodobňovanie.
Vpečaťovanie čiže imprinting je rýchly a nevratný typ učenia u mláďat. Dochádza
k nemu iba v krátkom a jasne vymedzenom citlivom období a jeho dôsledky nemožno
ovplyvniť neskoršími skúsenosťami. Vpečaťovaním sa napr. kačice učia vzhľadu svojho rodi-
ča (matky), ktorého potom nasledujú. Objekt vpečaťovania nie je nijako pevne „prednasta-
vený“: čerstvo vyliahnutá kačica sa imprintuje na akýkoľvek nápadný pohybujúci sa objekt
(na iný druh kačice, človeka, dokonca aj neživé predmety), s ktorým sa stretnú v priebehu
8–20 hodín po vyliahnutí. Neskôr dochádza k vpečaťovaniu pohlavného partnera, ale – na
rozdiel od vpečaťovania matky – iba u samcov (u kačíc je senzitívna perióda pre vpečaťo-
vanie partnera 15–19. deň po vyliahnutí). Samice kačice divej majú „predstavu“ budúceho
pohlavného partnera vrodenú. Vpečaťovanie aj na blízko príbuzný druh môže mať pre im-
printovaného jedinca katastrofálne následky: sýkorky veľké vychované sýkorkami belasími
sa síce dožijú dospelosti, ale nie sú potom v dôsledku svojho „sýkorko-belasieho“ správania
schopné získať „správneho“ partnera.
Imprinting sa však môže podieľať aj na habitatových preferenciách, výbere konkrétne-

ho materiálu pre stavbu hniezda, spevu (napr. pinka obyčajná) alebo potravnom správaní
(napr. napichovanie koristi u strakošov). Vpečaťovanie má kľúčový význam pre výchovu vtá-
kov v ľudskej starostlivosti. Negatívny vplyv imprintingu vedie k tomu, že daný jedinec nie
je v dospelosti schopný normálneho sociálneho správania s príslušníkmi svojho druhu. Po-
zitívny vplyv imprintingu na človeka môže zas byť napr. ľahké získanie ejakulátu pre umelé
oplodnenie (napr. u sokola sťahovavého).
Návyk čiže habituácia je vratný typ učenia, kedy dôjde k vymiznutiu reakcie na mno-
hokrát opakovaný podnet. Ak prezentujeme pri hniezde penice čiernohlavej model sojky
112
Obr. 51. Vpečaťovanie: učenie sa vzhľadu svojich rodičov (hore hrdzavka potápavá) a potravnému
správaniu (dolu strakoš obyčajný; foto SH).
113
obyčajnej, ktorá patrí medzi predátorov ich hniezd, budú penice reagovať najskôr výrazne
agresívne kontaktnými útokmi, ale po dlhšej dobe prezentácie (alebo po opakovanej pre-
zentácii v odstupe napr. niekoľkých hodín) budú ich reakcie slabnúť, až postupne vymiznú
(t.j. penice budú model sojky nakoniec ignorovať). Habituovať sa, čiže zvyknúť si, teda môže
byť adaptívne: z nemenne silných reakcií, na ktoré votrelec pri hniezde nereaguje, neplynie
pre majiteľa hniezda žiadna výhoda, namiesto toho len stráca čas a energiu a riskuje, že ku
hniezdu svojím nápadným správaním priláka ďalšieho votrelca. Ak však prezentujeme pri
hniezde model sojky po dlhšej pauze znova, bude jedinec reagovať s pôvodnou intenzitou.
Habituácia teda nie je nezvratná ako imprinting.
Habituácia sa pravdepodobne čiastočne podieľa na rýchlej urbanizácii (synantropizá-
cii) niektorých druhov vtákov. Únikové vzdialenosti vtákov v mestách sú podstatne zníže-
né oproti pôvodným (prírodným) populáciám v okolitej poľnohospodárskej krajine alebo
v lesoch. U niektorých druhov alebo populácií sú tieto urbanizačné zmeny tak rýchle, že
pravdepodobne nejdú vysvetliť iba genetickou zmenou, ale práve vymiznutím obranné-
ho správania na mnohokrát a dlhodobo opakované podnety (rušenie chodcami, psami
a dopravou). Habituácia má praktický (a negatívny) význam napríklad pri iba krátkodobo
úspešnom rušení vtákov zvukovými podnetmi (napr. ako prevencia proti kolízii vtákov s lie-
tadlami v okolí letiskových dráh).
Asociatívne učenie v prirodzenom prostredí prebieha na základe pokusu a omylu (v la-
boratórnych podmienkach sa toto učenie označuje ako operantné podmieňovanie). Jedi-
nec potom upravuje svoje správanie (t.j. ako reaguje na daný podnet) podľa toho, aké boli
následky predchádzajúcich reakcií či interakcií. Sojka, ktorá zožerie jedovatú húsenicu, ju
vydávi, a v budúcnosti sa bude podobnému druhu potravy vyhýbať (t.j. asociatívne učenie
je spojené s generalizáciou, zovšeobecnením reakcie na podobné podnety). Takáto reakcia
môže časom vyhasnúť (zabúdanie), ale môže byť obnovená (posilnená) novou skúsenos-
ťou.
Učenie je významné v mnohých situáciách, napríklad pri vzťahoch medzi rodičmi a po-
tomkami. Ako svoje vlastné mláďatá spoznávajú rodičia akékoľvek mláďatá, ktoré sa nachá-
dzajú v hniezdnej kotlinke (neindividuálne rozpoznávanie založené na pozičnej informácii).
Pokiaľ mláďatá v hniezde vymeníme za iné od rovnakého alebo dokonca iného druhu, ro-
dičia to – aspoň u mladších mláďat – nespoznajú. Ak vlastné mláďatá ale umiestnime mimo
hniezdnu kotlinku, hoci stále v jej tesnej blízkosti (napr. na okraji hniezda), rodičia budú
mláďatá ignorovať (napr. mláďatá hostiteľa vytlačené mláďaťom kukučky na okraj hniez-
da nie sú rodičmi nikdy kŕmené a umierajú). Rodičia sa vzhľad mláďat učia až neskôr a to
len u niektorých druhov. U koloniálnych druhov vtákov sa rodičia učia rozpoznávať svoje
mláďatá od cudzích ešte kým mláďatá opustia hniezdo. Mláďatá brehule hnedej vo veku
15–17 dní začnú vydávať hlas, ktorý je charakteristický pre každé mláďa. Rodičia potom
podľa týchto individuálne špecifických hlasov spoznávajú svoje mláďatá aj mimo hniezdo.
Naopak, u príbuznej ale nekoloniálnej lastovičky obyčajnej rodičia nerozpoznávajú svoje
vlastné mláďatá od cudzích ani tesne pred vylietnutím z hniezda; po vyletení pravdepo-
dobne spoznajú svoje mláďatá len podľa miesta, kde sa nachádzajú (na rozdiel od brehule
hnedej sa lastovičie rodiny po vyletení nestretávajú a nemiešajú).
Napodobňovanie čiže imitácia je učenie založené na pozorovaní a následnom napo-
dobňovaní ostatných jedincov. Mláďatá sa od rodičov učia zbierať potravu, mladé samce
spevavcov sa učia konkrétnu podobu spevu od dospelých samcov v tej istej populácii,
neskúsení jedinci odkukávajú od starších, na akého votrelca v teritóriu majú útočiť. Spev
niektorých vtákov potom obsahuje imitované prvky od iných vtáčích druhov alebo dokon-
ca mechanické nevtáčie zvuky (napr. trsteniarik obyčajný imituje hlasové prejavy viac ako
114
200 druhov vtákov, z ktorých väčšina sú druhy, ktoré stretáva počas migrácie a na afrických
zimoviskách, teda mimo naše územie).
Imitácia môže prispievať k rýchlemu šíreniu nových typov správania (inovácie) a k vzni-
ku tradícií. Klasickým príkladom je vznik „kultúrnej“ tradície u anglických sýkoriek veľkých,
ktoré sa naučili otvárať fľaše s mliekom, a tento zvyk sa rýchlo rozšíril napodobňovaním
ostatnými jedincami rovnakého druhu i do ďalších miest.
115
7. Základy vedeckého výskumu
v ornitológii
Spochybňovanie zjavnej skutočnosti, že jedna skvelá práca je lepšia ako sto priemerných a že
dôležité práce sa spravidla objavujú v špičkových časopisoch a sú spravidla hojne citované, za-
tiaľ čo práce bezvýznamné nie, je tak nutné vidieť skôr ako zábavný materiál k eseji ... než ako
seriózny príspevok do vážne mienenej diskusie. Novotný (2000)
Príprava a plánovanie výskumu

Ornitológia je veda (viď kapitola Čo je ornitológia?) a jej úloha, tak ako úloha každej inej
vednej disciplíny, spočíva v odhaľovaní a poznávaní zákonitostí nášho sveta prostredníc-
tvom výskumu. Pod vedeckým výskumom pritom rozumieme organizované systema-
tické štúdium objektov alebo javov presne vymedzenými metodologickými postupmi
a prostriedkami. Cieľom výskumu je získať nové vedecké poznatky týkajúce sa daného
vedného odboru (základný výskum) a využiť ich v praxi (aplikovaný výskum). Ide teda
o komplexný proces, ktorý v sebe zahŕňa viacero činností od voľby výskumnej témy a vy-
medzenia výskumného problému cez formulovanie hypotéz, plánovanie a realizáciu vlast-
ného výskumu, vyhodnotenie a interpretáciu výsledkov, formulovanie záverov až po pub-
likovanie (zverejnenie) dosiahnutých výsledkov. Tým sa výskum odlišuje od iných foriem
empirického skúmania, napr. od prieskumu, ktorého cieľom je získať informácie bez for-
mulovania a overovania hypotéz a budovania vedeckých teórií. V prípade ornitologického
prieskumu je to napríklad zisťovanie výskytu a početnosti vtáctva vo vybraných územiach.
Takisto odchyt a krúžkovanie vtákov samo o sebe nie je výskum, ako sa väčšina ľudí do-
Ornitologická príručka – Základy vedeckého výskumu v ornitológii
mnieva, ale len výskumná metóda.

Ešte predtým ako sa podujmeme na nejaký výskum, musíme si však položiť niekoľko
základných otázok:
 čo chceme skúmať? (t.j. zvoliť si výskumnú tému a vymedziť výskumný problém)

 prečo to chceme skúmať? (stanoviť si ciele výskumu)
 na čom to chceme skúmať? (vybrať objekt výskumu, tzv. modelový systém)
 kedy a kde to chceme skúmať? (určiť miesto, študijnú lokalitu, a čas výskumu) a
 ako to chceme skúmať? (vybrať metódy a zorganizovať výskum)
Samotnej príprave výskumu musí predchádzať dôkladné štúdium odbornej literatúry.

V súčasnosti už nevystačíme len s domácimi literárnymi zdrojmi, nevyhnutnou podmien-
kou je aj štúdium zahraničnej literatúry. Na jej vyhľadávanie môžeme využiť rôzne informač-
né zdroje, cez odborné knižnice až po vedecké elektronické databázy (Web of Knowledge,
116
SCOPUS), internetové stránky časopisov (zoznam ornitologických časopisov, viď Príloha 3),
internetové siete (napr. ResearchGate) a internetové vyhľadávače (Google, Altavista, Yahoo).
Pri štúdiu literatúry týkajúcej sa nami zvolenej témy hľadáme odpovede na tieto základ-
né otázky:
 aké teoretické koncepcie existujú k zvolenej téme?

 aké sú vzťahy medzi nimi? Sú protichodné alebo sa dopĺňajú?
 ktoré výskumné problémy sa v rámci zvolenej témy už riešili?
 aké výskumné metódy a postupy sa v nich použili?
 aké výsledky sa dosiahli?
 ktoré výskumné otázky zostali ešte otvorené?
Vlastnému výskumu teda musí predchádzať literárna rešerš: zbierať údaje, bez toho, aby
sme vedeli, čo už o danej téme ostatní bádatelia zistili, nemá zmysel. K akejkoľvek téme
existuje obrovské množstvo literatúry a je často prakticky nemožné získať a prečítať všetku
literatúru, ktorá k danej téme vyšla. Kľúčové je preto zamerať sa na rešeršné prehľadové
články (review), ktoré zhŕňajú stav poznania k určitému dátumu (samozrejme sa sústredíme
na čo najnovšie review, prehľadové články staré desiatky rokov nemá zmysel čítať). V ďal-
šom rade je podstatné čítať články, ktoré majú vysokú citovanosť – práve preto, že sú veľa
citované, ide o zásadné práce, ktorých neznalosť by nám len uškodila. Významnejšie články
spoznáme aj podľa toho, že bývajú citované na začiatkoch článkov (v prvom odseku Úvodu
a nie až niekde v Diskusii). Nakoniec sú pre nás zásadné úplne najnovšie články, najmä tie,
ktoré vyšli v prestížnych časopisoch.
 Voľba výskumnej témy a vymedzenie výskumného problému

Výskumná téma vymedzuje obsahové zameranie (t.j. rámec) nášho budúceho výskumu.
Je to v podstate akýsi námet na výskum. Ornitológia ako dynamická a rýchlo sa rozvíjajúca
veda ponúka širokú škálu tém zameraných buď ekologicky, behaviorálne alebo ochranár-
sky. Pri ich výbere možno vychádzať z odbornej literatúry (viď vyššie), vlastnej praktickej
skúsenosti alebo z diskusie s odborníkmi (ideálne zo všetkých týchto zdrojov). Témy však
môžu byť už vopred dané, napr. určitou inštitúciou alebo vedúcim projektu. Vždy ale platí
zásada, že pri výbere akejkoľvek témy, či už vlastnej alebo ponúkanej, by sme mali okrem
jej atraktívnosti zvážiť, či máme na výskum tejto témy dostatočné odborné znalosti a prak-
tické skúsenosti, fyzické predpoklady (v prípade práce v ťažkom teréne), časové možnosti
a finančné zabezpečenie. Všetky tieto faktory môžu významne ovplyvniť priebeh a úspešné
ukončenie výskumu.
Ak máme vybranú výskumnú tému, ďalším dôležitým krokom je stanovenie výskumné-
ho problému, t.j. to, čo chceme konkrétne skúmať. Výskumný problém dáva výskumu
špecifické zameranie a určuje jeho cieľ. Je to asi najvýznamnejšia fáza prípravy výskumu,
pretože úspech vo výskume, ornitológiu nevynímajúc, nespočíva často ani vo vyriešení sa-
motného problému, ako v jeho nastolení. Je dobrou praxou formulovať výskumné problé-
my formou otázok, na ktoré môžeme potom hľadať konkrétne odpovede. Pri formulovaní
výskumných otázok sa snažíme už identifikovať aj konkrétne výskumné premenné, ktoré
budeme skúmať. Z výskumných otázok odvodzujeme aj hypotézy (viď nižšie).
117
 Premenné
Premenné sú najdôležitejším prvkom (predmetom) každého výskumu. Sú to údaje, kto-
ré súvisia s vlastnosťami skúmaných objektov alebo javov (napr. veľkosť krídla, hmotnosť
tela, počet útokov a pod.), a ktoré sa v jednotlivých skúmaných situáciách menia. Premen-
ná môže nadobúdať rôzne hodnoty ako aj rôzne úrovne (stavy). Napríklad rozpätie krídel
v cm je hodnota, pohlavie orla skalného úroveň/stav. Nájdenie vzťahov medzi jednotlivými
premennými je vlastne i konečným cieľom každého výskumu. Medzi premennými pritom
existuje vzťah, ak ich hodnoty vzájomne korešpondujú (t.j. je medzi nimi preukázateľný šta-
tistický vzťah, viď ďalej). Priemerné rozpätie krídel samíc orla skalného je väčšie ako prie-
merné rozpätie krídel samcov. To znamená, že medzi premennými „pohlavie“ a „rozpätie
krídel“ existuje vzťah.
Rozpätie krídel orla skalného, podobne ako iné premenné, u ktorých môžeme určiť
rozsah, počet, frekvenciu alebo mieru vlastnosti skúmaného objektu alebo nejakého javu,
označujeme ako merateľné premenné. Pohlavie orla skalného je zas kategorická pre-
menná. Pri kategorických premenných vlastnosti skúmaných objektov alebo javy zadeľuje-
me do presne vymedzených kategórií, tried, typov či stavov (úrovní). Keďže pohlavie má len
dve úrovne (samec-samica), ide o tzv. dichotomickú kategorickú premennú. Viacúrovňové
premenné označujeme zas ako polytomické (viď tiež kapitolu Výskum správania vtákov).
Ak dané premenné len meráme a zisťujeme či medzi nimi existuje nejaký vzťah (ko-
relácia), hovoríme o korelatívnej štúdii. Zásadnou nevýhodou korelatívnych štúdií je, že
aj keď nájdeme medzi premennými určité vzťahy, nedokážeme jednoznačne potvrdiť ich
kauzalitu (príčinnosť): pokiaľ koreluje A a B, nevieme, či A spôsobuje B, alebo B spôsobu-
je A, alebo nemeraná premenná C spôsobuje A aj B. Pri experimentálnych štúdiách (viď
kapitola Metódy výskumu v ornitológii) naopak s niektorými premennými cielene manipu-
lujeme, takéto premenné nazývame nezávislé premenné, a potom meriame vplyv týchto
manipulácií na ďalšie premenné, ktoré označujeme ako závislé premenné83.
Dôležitou podmienkou je, aby merané premenné mali aj biologický význam vztiahnutý
priamo k testovanej hypotéze. Napríklad testujeme, podľa akých znakov mláďat rodičia ur-
čujú, koľko majú doniesť potravy. Z vizuálnych signálov možno očakávať, že dôležitá bude
plocha zobákovej dutiny. Bežne sa plocha zobáka vypočítava z jeho dĺžky a šírky, pričom
dĺžka zobáka sa meria od špičky zobáka po lebku, operenie, alebo nozdry (pozri napr. Prí-
ručka pre krúžkovateľa). Takáto premenná však v kontexte našej výskumnej otázky (komu-
nikácia medzi potomkom a rodičom) nedáva zmysel. V prípade výpočtu plochy zobákovej
dutiny musíme merať dĺžku zobáka od jeho špičky po kútik (okraj mäsitého lemu).
 Stanovenie výskumných hypotéz

Hypotéza je ponúkané vysvetlenie skúmaného javu. Je to vlastne tvrdenie, ktorého plat-
nosť sa iba predpokladá a treba ho overiť, t.j. verifikovať (potvrdiť) alebo falzifikovať (vyvrá-
tiť). Tento proces, kedy konfrontujeme predikcie (predpokladané pozorovania) s realitou,
sa nazýva testovanie hypotézy.
Základnou vlastnosťou každej vedeckej hypotézy je, že vyjadruje vzťah medzi dvoma
merateľnými premennými. Hypotézy musia byť stručné, výstižné a jasné. Formulujú sa vo
forme oznamovacej vety. Napríklad „Samice orla skalného majú väčšie rozpätie krídel ako
83 Tieto výrazy sa používajú však aj v korelačných výskumoch. V prípade nášho príkladu s orlom skalným, pohla-
vie orla je nezávislá premenná, rozpätie krídel závislá premenná.
118
samce“. V prípade, že ide iba o deskriptívny (opisný) výskum s jednou premennou, hypotézy
sa neformulujú. Formulujú sa len výskumné otázky. Napríklad „Ako sa správajú samice orla
skalného počas prítomnosti človeka pri ich hniezde?“
 Písomný plán výskumu

Výskum je často dlhodobá a zložitá činnosť a o jeho realizácii nestačí mať len predstavu
v hlave. Je potrebné vypracovať si podrobný scenár, teda výskumný plán, a „dať ho na pa-
pier“ (tzv. project proposal). To nás zároveň prinúti k systematickejšiemu uvažovaniu a uspo-
riadaniu myšlienok. Mnohé veci sa nám pritom ešte objasnia. Pri tvorbe výskumného plánu
sa odporúča konzultovať jednotlivé jeho časti so spolupracovníkmi a inými odborníkmi
(napr. so štatistikom a podobne).
Výskumný plán by mal obsahovať všetky náležitosti výskumu od stanovenia výskumné-
ho problému cez definovanie jednotlivých premenných a hypotéz až po jeho samotnú re-
alizáciu. Je pritom dôležité si uvedomiť, že to čo zanedbáme v prípravnej fáze výskumu sa
nám môže neskôr vypomstiť. Ornitológia je predovšetkým terénna veda a získavanie úda-
jov je často podmienené sezónne (hniezdne obdobie, obdobie jarnej a jesennej migrácie,
obdobie zimovania vtákov). Ak teda počas vrcholenia terénnych prác alebo dokonca až po
ich ukončení zistíme, že sme na niečo zabudli alebo nesprávne merali, túto chybu môžeme
napraviť zväčša až v budúcej sezóne, t.j. o rok.
Dôležitým kritériom pri príprave výskumného plánu je preto jeho úplnosť. Ak plánu-
jeme zisťovať napr. relatívnu početnosť rôznych druhov vtákov na určitom území, nestačí
vo výskumnom pláne len uviesť, či použijeme metódu líniovú alebo bodovú. Pri bodovej
metóde musíme presne rozviesť, ako budeme jednotlivé body vyberať, aký bude celkový
počet bodov, aká bude vzdialenosť medzi nimi, aká bude doba sčítania na každom bode, či
budeme na jednotlivých bodoch sčítavať vždy v rovnakom poradí alebo budeme poradie
bodov meniť (ak áno, ako konkrétne?), do akej vzdialenosti od bodu budeme vtáky spočí-
tavať, či budeme u pozorovaných vtákov zaznamenávať individuálne vzdialenosti, ak áno,
tak ako konkrétne (presná vzdialenosť, alebo pásy s vopred danou šírkou?), či do sčítania
zahrnieme aj vtáky, ktoré z bodu vyplašíme pri našom príchode, od kedy do kedy budeme
spočítavať vtáky (denná doba), za akých podmienok spočítavanie vtákov prerušíme (pri
zlom počasí), čo konkrétne máme na mysli pod „zlým počasím“ atď. (viď aj kapitola Metódy
výskumu v ornitológii).
Ďalším kľúčovým aspektom je ujasniť si ako, t.j. napr. s akou presnosťou, budeme jed-
notlivé premenné merať. Napríklad, pri získavaní biometrických údajov budeme krídlo
merať s presnosťou na 0,5 mm, behák s presnosťou na 0,1 mm a chvost s presnosťou na
1,0 mm. Pokiaľ potom jeden z výskumníkov meria napr. krídlo na 0,01 mm, stráca tým čas
a navyše si neuvedomuje, že krídlo sa s takou presnosťou v teréne zmerať nedá – zbiera
teda biologicky irelevantné údaje. Netreba pritom zabúdať ani na zdanlivo nepodstatné
náležitosti, ktoré sa však neskôr môžu ukázať ako významné. Napr. pri výskume hniezd-
nej biológie vtákov hniezdiacich v búdkach. Je známe, že rozmery umelých vtáčích búdok
a dokonca aj materiál, z ktorého sú vyrobené, môžu mať výrazný vplyv na veľkosť znášky.
Preto už pri plánovaní takéhoto výskumu musíme brať do úvahy typ búdok (najmä veľkosť
a materiál), ktoré na výskum použijeme.
Pre úspech výskumu, najmä keď sa na ňom podieľa viac spolupracovníkov, je ďalej ne-
vyhnutné, aby bol výskumný plán a spôsoby práce definované jednoznačne. Skúsenosť nás
totiž učí, že to, čo sa nám javí ako jednoznačné a neumožňujúce alternatívne interpretácie,
druhému sa môže javiť síce tiež jednoznačné, ale jeho interpretácia môže byť úplne iná.
119
Obr. 52. Krúžkovanie a odčítanie farebných krúžkov. Hore kombinácia dvoch farebných krúžkov na
„pravom“ beháku vrabca domového z pohľadu krúžkovateľa, dolu farebný a hliníkový krúžok na „pra-
vej“ nohe drozda čierneho z pohľadu vtáka (foto AT a TG).
120
Napríklad pri zbere biometrických údajov. Dĺžku zobáka, krídla či dolnej končatiny možno
merať rôznymi spôsobmi; jediný správny spôsob merania napr. zobáka z hľadiska múzej-
níka môže byť pre behaviorálneho ekológa skúmajúceho žobranie mláďat úplne neznámy
(a po vysvetlení navyše nie ideálny alebo dokonca nepoužiteľný pre testovanie cieľovej hy-
potézy).
To isté sa týka napríklad odčítania farebných kombinácií krúžkov na behákoch testova-
ných vtákov: intuitívne sa v našej kultúre javí rozumné odčítať krúžky najskôr na ľavej, po-
tom na pravej končatine a zhora nadol (čítame zľava doprava a dole, tak ako knihu, t.j. „ľavý
horný, ľavý dolný, pravý horný, pravý dolný“), a tak sa to uvedie aj do metodiky výskumného
plánu. Neskôr sa však ukáže, že jednému z pozorovateľov sa ako jediné rozumné odčítanie
javilo odčítanie z pohľadu vtáka (ľavá noha v zápise je ľavá noha vtáka), zatiaľ čo druhému
z pohľadu pozorovateľa, ktorý sa na vtáka pozerá ako na knihu spredu (ľavá noha v zápise je
pravá noha vtáka). Každému spolupracovníkovi pritom môže byť opisovaný postup tak jas-
ný, že si nakoniec nemôže ani spomenúť, ktorý spôsob použil a či konzistentne. V takomto
prípade sa stávajú prácne nazbierané údaje nepoužiteľnými.
Metodologický problém môže nastať aj v tom, že rôzni výskumníci môžu mať rôzne prí-
stupy k meraniu, takže získané údaje nemusia byť kompatibilné a nemožno ich potom zlu-
čovať ani porovnávať. To sa však dá „ošetriť“ ešte pred samotným výskumom otestovaním
všetkých spolupracovníkov. Vyzveme ich, aby zmerali toho istého jedinca (alebo jedincov)
všetci. Z meraní všetkých spolupracovníkov možno potom spočítať tzv. mieru opakovateľ-
nosti (repeatability). Hodnota opakovateľnosti sa pohybuje medzi 0 a 1 a ukazuje, nakoľko sa
títo výskumníci zhodujú vo svojich meraniach. Ak je opakovateľnosť nízka, znamená to, že vý-
skumníci nemerali jednotným spôsobom. V takom prípade je potrebné ich spoločne vyškoliť
alebo vylúčiť z tejto fázy výskumu (samozrejme vrátane údajov, ktoré nazbierali). Opakova-
teľnosť je dobre spočítať nielen medzi výskumníkmi, ale aj v rámci toho istého výskumníka.
Až po dôkladnom naplánovaní a logistickom zabezpečení nášho výskumu sa môžeme
pustiť do zberu údajov.
 Zber a spracovanie údajov

Zber údajov je jednou z najnáročnejších ale i najdôležitejších fáz každého vedeckého výsku-
mu. Bez údajov niet výsledkov. Preto je mu potrebné venovať náležitú pozornosť a prípra-
vu. Zvlášť v ornitologickom výskume, ktorého výsledky boli, sú a ešte stále budú v drvivej
väčšine založené na údajoch získaných v ťažkých terénnych podmienkach. Vtáky neprídu
za nami, my musíme ísť za nimi, a to často i do vysokých skál, hlbokých močiarov či hustého
krovia. Na to sa preto treba dostatočne pripraviť nielen odborne, ale aj fyzicky. Únava, vy-
čerpanosť či neobratnosť môžu významne negatívne ovplyvniť nielen kvalitu nazbieraných
údajov (a tým i konečný výsledok výskumu), ale mať vplyv aj na naše zdravie (pošmyknutie,
pád zo stromu a pod.).
Veľmi dôležité je však mať aj dostatočné skúsenosti a praktické zručnosti. Vyberanie vtá-
kov zo siete, manipulácia s nimi v ruke, meranie vajec či váženie mláďat, ale aj samotný po-
hyb po hniezdisku môžu mať bez predchádzajúcich skúseností pre vtáky fatálne dôsledky.
Preto pred samotnou prácou v teréne je potrebné si zvážiť nielen svoje odborné, ale aj fy-
zické schopnosti a zručnosti, a podľa toho postupovať. V prípade začínajúcich ornitológov
je nevyhnutná spolupráca so skúsenejšími terénnymi pracovníkmi. Praktické skúsenosti sa
vyžadujú napr. aj pri uchádzačoch o krúžkovací preukaz.
Pred samotnými terénnymi prácami si musíme ešte zvážiť, koľko a v akom rozsahu bu-
deme údaje zbierať, t.j. stanoviť si „rozumnú“ veľkosť vzorky.
121
 Veľkosť vzorky
Plytvanie časom a energiou na chybne postavené pokusy je hlupácke. Spôsobovať viac utrpenia
ľuďom a zvieratám alebo narušovať ekosystémy viac, ako je nevyhnutné, je však neospravedlni-
teľné. Ruxton & Colegrave (2006)
Výber veľkosti vzorky je optimalizačný proces. Čím viac vzoriek, tým lepšie, je nezmyselná stra-
tégia. Taborsky (2010)
Jednou z často kladených otázok je, aká veľká by mala byť vzorka. Asi najčastejšou odpo-
veďou je „čím väčšia, tým lepšia“. Takáto odpoveď je však úplne chybná: zabúda sa totiž, že
s rastúcou vzorkou rastú nielen zisky, teda hodnovernosť záverov, ale aj výdavky časové,
finančné a etické. Podstatné je, že hodnovernosť záverov nerastie s veľkosťou vzorky line-
árne: od určitej veľkosti vzorky sa odhadované parametre (napr. priemerná veľkosť znášky)
nebudú líšiť od tých založených na menšej vzorke. Zvyšovaním vzorky sa teda už nič nové
nedozvieme, len strácame čas a prípadne peniaze do toho investované.
Peniaze a čas však nie sú všetko: s rastúcou vzorkou pre väčšinu metód (napr. odchyt
jedinca, odber krvi, sledovanie hniezda videokamerou, meranie vajec) rastie aj možnosť
poškodenia a trápenia sledovaného živočícha. To, že odber krvi spôsobuje stres, je mimo
diskusiu, ale aj zdanlivo neinvazívne metódy, ako obyčajné pozorovanie hniezda, sú eticky
problematické (zvýšené riziko prilákania predátorov a následné zničenie reprodukčného
pokusu sledovaného páru, viď tiež kapitola Ornitológia, legislatíva, etika). Preto je príliš veľ-
ká vzorka niekedy horšia než menšia vzorka.
Akú teda zvoliť veľkosť vzorky? Užitočným vodítkom je nahliadnutie do podobných
štúdií, ktoré už boli úspešne publikované – získame tak aspoň rámcovú predstavu o tom,
aká veľká vzorka sa vedeckou komunitou považuje za dostatočnú na to, aby štúdiu o danej
téme prijala. Kľúčové je potom uvažovať o konkrétnych aspektoch našej štúdie. Je zrejmé,
že napr. pre odhalenie veľkého rozdielu medzi druhmi alebo populáciami stačí menšia vzor-
ka než pre odhalenie malého rozdielu. Podobne bude detegovanie rozdielu alebo vplyvu
ťažšie, ak sú sledované premenné variabilnejšie (t.j. čím premenlivejšia je premenná, tým
väčšiu vzorku – za inak rovnakých podmienok – potrebujeme). Premenlivosť v údajoch mô-
žeme znížiť presnejším meraním, napr. namiesto mechanickej Pesoly použijeme digitálnu
váhu, kde do merania nevstupuje nepresnosť spôsobená ľudským odhadom (odpočet die-
likov voľným okom vs. presný digitálny údaj).

Pri výskumoch založených na pozorovaní našu schopnosť detegovať štatisticky význam-
né rozdiely a trendy zvýšime tým, že zaznamenáme aj ďalšie premenné, ktoré môžu mať
vplyv na sledovaný jav (napr. denná doba, dátum v sezóne, teplota); ak štatisticky odfiltru-
jeme vplyv týchto tzv. mätúcich premenných (confounding variables), môžeme aj s men-
šou vzorkou odhaliť vzťahy, ktoré by boli nezistiteľné s väčšou vzorkou. Mätúce premenné
môžeme odstrániť aj dizajnom štúdie: pozorujeme napr. iba za slnečného počasia (takže
variabilita nazbieraných údajov nemôže byť daná tým, že raz bolo jasno a druhýkrát prša-
lo). Znížiť veľkosť vzorky potrebnej pre dosiahnutie solídneho záveru môžeme napríklad
tým, že namiesto pozorovania, ktoré je vždy zaťažené nekontrolovanými faktory, použije-
me experimentálny prístup, kedy manipulujeme iba ten faktor, ktorého vplyv nás zaujíma.
Zvlášť opatrní však musíme byť pri pokusoch, kedy výsledkom môže byť napr. opustenie
hniezda (napr. obrana hostiteľa proti cudzím mláďatám, ktoré sme mu podložili do hniez-
da). Rozumnú potrebnú veľkosť vzorky môžeme odhadnúť pomocou tzv. power analýzy
podľa očakávanej veľkosti efektu, premenlivosti v údajoch a požadovanej sily testu, teda
122
pravdepodobnosti, že štúdia deteguje rozdiel alebo trend, ak tento v skutočnosti existuje84.
 Replikácia, pseudoreplikácia a metareplikácia

Je úplne evidentné, že pre dosiahnutie akéhokoľvek užitočného záveru o prírode nikdy ne-
stačí jedno pozorovanie. Nikoho by asi nenapadlo riešiť otázku „sú samice drozda čierneho
ťažšie ako samce?“ vážením jednej samice a jedného samca. Každý jedinec je jedinečný,
takže v akejkoľvek kategórii (napr. pohlavie, veková trieda) je vždy premenlivosť. Preto vždy
musíme získať viac meraní, teda replikátov, pre každú skúmanú kategóriu (pozri vyššie).
Replikácia (replication) je jedným zo základných kameňov poznávania prírody.
Premenlivosť však nájdeme na všetkých úrovniach biologickej hierarchie (jedinec, po-
pulácia, druh). Ignorovanie tohto faktu má za následok najčastejšiu chybu v ekologickom
výskume – pseudoreplikáciu (pseudoreplication). Položíme si otázku „majú vtáky hniezdia-
ce v lese väčšiu znášku ako vtáky hniezdiace v meste?“. Ak budeme postupovať, ako je v or-
nitológii a všeobecne v biológii zvykom, zaznamenáme veľkosť násady u niekoľkých desia-
tok napr. hniezd drozda čierneho v meste (napr. v Košiciach) a niekoľkých desiatok hniezd
drozda čierneho v lese (napr. vo Vihorlate). Zistíme, že násada je štatisticky významne väčšia
v lese ako v meste, a vyvodíme záver, že „vtáky hniezdiace v lese majú väčšie znášky ako
vtáky hniezdiace v meste“. To je ale úplne neoprávnený záver!
Takýto všeobecný záver vyvodený na základe lokálne obmedzených údajov je učeb-
nicovou ukážkou pseudoreplikácie. Problém je v tom, že Košice sa od Vihorlatu nelíšia len
v našom cieľovom faktore (mesto vs. les), ale úplne vo všetkom ostatnom: nadmorskou
výškou, teplotou, zrážkami, potravnou ponukou, zložením vegetácie atď. Zistený rozdiel
(drozdy čierne v Košiciach majú menšiu znášku ako drozdy vo Vihorlate) teda nemožno pri-
písať rozdielu „mesto-les“ – môže byť spôsobený akýmkoľvek z ostatných faktorov, ktorými
sa Košice a Vihorlat líšia. Ak máme k dispozícii len údaje z Košíc a Vihorlatu, je z princípu ne-
možné zistiť, čo spôsobilo rozdiel v znáškach medzi týmito dvoma lokalitami a z našej štú-
die nemôžeme vyvodiť vôbec nič. Ak máme údaje len z jednej sezóny, nemôžeme dokonca
ani tvrdiť, že košické drozdy sa veľkosťou násady líšia od vihorlatských: náhodou mohla byť
naša študijná sezóna atypická a v dlhodobom priemere je realita opačná, t.j. drozdy kladú
viac vajec v Košiciach.
Ak nazbierame údaje v Košiciach a na Vihorlate za viac sezón, môžeme zistiť, že rozdiel
je skutočne konzistentný naprieč rokmi. Môžeme teraz tvrdiť, že sa lesné a mestské drozdy
veľkosťou násady líšia? Tiež nie. To, čo sme mylne pokladali za test všeobecnej hypotézy
(„drozd hniezdiaci v lese má väčšiu znášku ako drozd hniezdiaci v meste“) je v skutočnosti
iba lokálny rozdiel (location difference)85. Aj každá lokalita je unikátna, preto je úplne chyb-
né robiť všeobecné závery na základe konkrétnej lokality. To isté platí pre druh: „drozd“ nie
sú „vtáky“.
Existuje jediný spôsob ako otestovať všeobecnú hypotézu, že vtáky hniezdiace v lese
majú väčšiu znášku ako vtáky hniezdiace v meste: metareplikácia (metareplication). Me-
tareplikácia je opakovanie celých štúdií naprieč taxónmi (napr. drozd čierny, drozd plavý,
pinka obyčajná), časom (roky) a priestorom (lokality). Všeobecne platí, že reprezentatívnosť
vzorky (vo fylogenéze, čase a priestore) musí byť v súlade s dosahom záverov, ktoré robí-
me. Je v poriadku otestovať rozdiel v hniezdnej biológii iba jedného druhu na iba dvoch
lokalitách, ale len a len vtedy, ak nás zaujímajú len tieto dve lokality. Tak je tomu naprí-
84 Bližšie pozri napr. Ruxton & Colegrave (2006), Taborsky (2010) a dalšie citácie tamtiež.
85 Viď Hurlbert (1984).
123
klad v ochranárskej biológii, kde sa musíme rozhodnúť, ktorú z dvoch lokalít chrániť (máme
prostriedky na ochranu len jednej lokality). Potom je ale neprípustné tvrdiť, že zistené roz-
diely platia všeobecne (pre celý druh, alebo dokonca vtáky). Môžeme len napísať „lokalita
A si zaslúži väčšiu ochranu ako lokalita B“ a zmieriť sa s tým, že o dôvodoch, prečo A je lepšia
ako B, sa z takto postavenej štúdie nič nedozvieme.
Metódy výskumu v ornitológii

Podobne ako v iných vedných disciplínach, i v ornitológii sa používa celý rad štandardných
metód či postupov na získavanie údajov v teréne. Každá metóda je pritom zväčša špecific-
ká, nastavená na zber konkrétneho typu údajov. Výskum si však zvyčajne vyžaduje použitie
viacerých výskumných metód, a to v závislosti od stanovených výskumných otázok a hypo-
téz. K základným metódam výskumu v ornitológii, či už kvalitatívneho alebo kvantitatívne-
ho, patrí pozorovanie a experiment.
 Pozorovanie a experiment
Pozorovanie je bežná ľudská činnosť. V priebehu dňa neustále sledujeme okolo seba ľudí,
veci, prírodu a javy s ňou súvisiace. Robíme to nezávisle od vedeckého výskumu. Vedecké
pozorovanie sa od toho bežného však líši svojím účelom, obsahom, priebehom a výsledka-
mi. K základným vlastnostiam vedeckého pozorovania patrí jeho plánovitosť, t.j. predmet,
čas a spôsob pozorovania sú presne stanovené a už vopred vyskúšané. Druhou vlastnosťou
je jeho systematickosť. Pozorovanie je organizované v čase a priestore. A nakoniec, vedecké
pozorovanie by malo byť nenáhodné, presné a odosobnené od subjektívnych pocitov či
názorov pozorovateľa – výskumníka.
Pri vedeckom pozorovaní sa pritom zameriavame len na tie javy alebo vlastnosti objek-
tov, ktoré môžeme objektívne zachytiť a numericky vyjadriť. Takéto pozorovanie nazýva-
me štruktúrované. Dôležitou podmienkou pozorovania je, aby sme svojou prítomnosťou
ovplyvňovali pozorované objekty a teda samotnú pozorovanú skutočnosť čo najmenej.
Obzvlášť vtáky sú veľmi citlivé na prítomnosť človeka, najmä počas hniezdenia. To je síce
možné riešiť použitím optických zariadení s veľkou ohniskovou vzdialenosťou (statívové
ďalekohľady), ale často nám v tom bráni vegetácia alebo iné prekážky. Osvedčilo sa preto
pozorovať vtáky z krytu. Kryt by mal byť však exponovaný na mieste plánovaného pozoro-
vania (napr. pri hniezde) v určitom časovom predstihu, minimálne 1–2 dni pred samotným
pozorovaním, aby si naň vtáky zvykli. U menej plachých druhov je možné použiť aj mas-
kovaciu sieť alebo maskovacie oblečenie (tzv. lesný duch) bez predchádzajúcej habituácie
vtákov (viď tiež kapitola Spôsoby fotografovania vtákov). Takéto pozorovanie, kedy sledu-
jeme jednotlivé objekty alebo ich vlastnosti osobne, označujeme ako priame pozorova-
nie. Ide vlastne o priamu osobnú skúsenosť pozorovateľa s pozorovaným objektom alebo
javom. Priame pozorovanie často postačuje a má svoje výhody: je lacné, spravidla nehrozí
zlyhanie techniky (ceruzka a papier sa prinajhoršom iba rozmočia), a možno ho použiť bez
zložitej prípravy. Pri priamom pozorovaní je výhodné si zaznamenávať pozorované javy do
vopred pripravených formulárov. Oproti iným typom záznamu (napr. diktafón) nás formu-
lár prinúti k tomu, aby sme na žiadny sledovaný aspekt daného javu nezabudli. Formulár je
užitočné štruktúrovať logicky tak, aby poradie záznamových buniek zodpovedalo poradiu
pozorovaných dejov (napr. najskôr čas k príletu na hniezdo, potom počet hlasových preja-
vov).
124
Obr. 53. Využitie audiovizuálnej techniky pri výskume hniezdnej biológie a správania vtákov (vľa-
vo umiestnenie videokamery pri hniezde trsteniarika bahenného, vpravo videokamera umiestnená
v búdke žltochvosta hôrneho parazitovaného kukučkou obyčajnou; jej mláďa práve opúšťa búdku;
foto TG).
Nevýhodou priameho pozorovania je jeho náročnosť – samotné pozorovanie môže

prebiehať v ťažkých terénnych podmienkach (teplo, komáre, umiestnenie hniezda) a trvať
i niekoľko hodín (napr. sledovanie frekvencie kŕmenia mláďat). Problémom je aj neschop-
nosť podrobne analyzovať určité vzniknuté situácie (napr. určiť konkrétny druh alebo typ
potravy prinášanej rodičmi v zobáku, nemožnosť pozorovať správanie mláďat dutinových
hniezdičov). Priame pozorovanie a ručné zapisovanie údajov môže pritom postačovať, iba
ak kvantifikujeme len jeden alebo niekoľko málo jednoduchých a nie príliš často sa vyskytu-
júcich javov alebo vlastností pozorovaných vtákov (napr. počet kŕmení na hniezde za danú
časovú jednotku). Avšak aj za takých podmienok možno niečo prehliadnuť a dopustiť sa
chýb. Preto s rozvojom digitálnej záznamovej techniky sa čoraz častejšie i v ornitológii za-
čína presadzovať používanie metódy nepriameho pozorovania prostredníctvom audio-
vizuálnej techniky, najmä videokamier. Takéto pozorovanie má niekoľko výhod. Nahrávku
môžeme opakovane prehrávať, a tým sa dôkladnejšie oboznámiť s jej obsahom. To nám
umožňuje spätne vyčítať aj informácie, ktoré by sme pri priamom pozorovaní možno neza-
chytili, alebo o ktorých sme pri zbere údajov ani neuvažovali. Okrem toho z nahrávky mož-
no vystrihnúť len situácie, ktoré nás z hľadiska daného výskumu zaujímajú, a tým významne
ušetriť náš čas a energiu pri ďalších analýzach. Použiť možno aj tzv. time-laps záznamy, kedy
kamera sníma menej než štandardných 24–30 snímok za sekundu, čo umožňuje získať aj
125
časovo rozsiahlejšie vzorky správania86. Nahrávky možno využiť aj na kontrolu správnosti
kódovania pozorovaných javov (napr. agresivitu vtákov pri obrane hniezda) inými spolupra-
covníkmi, na diskusiu s kolegami alebo ako ilustratívnu prílohu pre odborné články a mate-
riál pre popularizáciu výsledkov pre verejnosť.
Ale aj použitie videokamier má svoje nevýhody. Technika môže v teréne zlyhať (vlh-
kosť, teplota, vietor). Navyše, prítomnosť kamery a statívu môže pôsobiť na vtáky rušivo.
Ak študujeme dutinové hniezdiče, pri kamere umiestnenej mimo dutiny či búdky nemô-
žeme jednoznačne určiť, k čomu počas návštevy búdky došlo, napríklad, či rodič pri každej
návšteve kŕmil. Prítomnosť potravy v zobáku pri vstupe do hniezda a jej neprítomnosť pri
odlete z hniezda nie je totiž v žiadnom prípade dôkaz, že rodič kŕmil – nasýtené mláďatá
mohli potravu odmietnuť a rodič ju mohol zožrať sám ešte pred odletom z dutiny87. Po-
kiaľ nepoužijeme infračervené kamery, strácame informácie o správaní vtákov počas noci
a pred rozvidnením.
Pozorovanie je nutným východiskovým bodom každej biologickej práce. Avšak jeho
podstatnou nevýhodou je, že pomocou neho môžeme zistiť len vzájomné vzťahy javov,
ale nie to, čo je ich príčinou, t.j. odvodiť ich kauzalitu. Často pritom nie je možné ani určiť,
čo daná vlastnosť alebo jav znamená. Ak napr. pozorujeme červienku útočiacu na sojku,
môže to byť preto, že sojka je predátorom jej hniezd, ale aj preto, že červienka je agresív-
na z nejakého iného dôvodu a útočí na akéhokoľvek votrelca pri hniezde. Jednoduchým
pozorovaním nie je však možné na takéto otázky odpovedať. Odpoveď sa dozvieme iba
experimentom: pri hniezdach červienok budeme prezentovať preparáty (1) sojky a (2) tzv.
kontroly napr. hrdličky. Ak je naša hypotéza, že „červienka sojku napáda preto, že sojka je
nebezpečný nepriateľ“, plynú z toho konkrétne kritériá pre výber kontrolnej atrapy. Tá musí
predstavovať druh, ktorý nie je nebezpečným votrelcom v akomkoľvek ohľade, t.j. nesmie
to byť (a) predátor, (b) hniezdny parazit, (c) konkurent o potravu, ani (d) konkurent o miesto
na hniezdenie. Akýkoľvek z týchto faktorov by totiž mohol byť dôvodom k agresivite. Na-
koniec je dôležité, aby kontrolný druh bol (e) podobne telesne veľký ako sojka a (f ) vysky-
toval sa sympatricky a syntopicky, t.j. nielen v rovnakom širšom geografickom území, ale
tiež v rovnakom prostredí a na rovnakej lokalite s červienkou. Telesná veľkosť votrelca pri
hniezde má tiež vplyv na mieru agresivity u vtákov, preto aj tento potenciálny mätúci faktor
je nutné odfiltrovať výberom druhu atrapy. Podobne ak by sme pri hniezde prezentovali
ako kontrolu druh, ktorý sa nevyskytuje spoločne s červienkou (napr. krakľu belasú), mohli
by majitelia hniezda reagovať agresívne práve preto, že sa stretávajú s neznámym druhom,
ktorý navyše môže niesť i kľúčové podnety spúšťajúce ich agresivitu. Naopak možno oča-
kávať, že červienka nebude útočiť na neškodné druhy, ktoré sa v okolí jej hniezda bežne
vyskytujú. Tieto úvahy a nevhodný dizajn niektorých predchádzajúcich štúdií ilustrujú, že
výberu kontroly je potrebné venovať oveľa starostlivejšiu pozornosť, inak riskujeme, že
naše výsledky nebudú zmysluplne interpretovateľné.
Akýkoľvek pokus teda dáva zmysel len vtedy, ak bude zahŕňať okrem experimentálnej
skupiny aj kontrolnú skupinu. Tá môže byť buď nemanipulovaná alebo manipulovaná
(procedurálna). Ak napr. testujeme, či čas pobytu mláďat na hniezde má vplyv na správanie
86 Niektoré javy alebo prvky správania zaznamenávajú presne (napr. inkubácia vajec, zahrievanie mláďat). Je
však potrebné vziať do úvahy, že pri nižšom počte snímok za sekundu môže byť záznam nepoužiteľný pre ana-
lýzu rýchleho sledu dejov, napríklad v niektorých prípadoch veľmi rýchle návštevy hniezda (aj na otvorených
hniezdach nemusí byť zrejmé, či rodič kŕmil, alebo nie) alebo aj akt predácie (nemusí byť jasné, či predátor do
hniezda len nahliadol, alebo z neho odniesol vajce či mláďa).
87 Kamery umiestnené vo vnútri búdky ukazujú, že takéto správanie nie je nič vzácneho.
126
rodičov, môžeme použiť presadenie mláďat medzi hniezdami (cross-fostering): staršie mlá-
ďatá presunieme do hniezda rovnakého druhu, kde boli pôvodne mladšie mláďatá, a mlad-
šie presunieme do hniezda, kde boli pôvodne staršie mláďatá. Kontrolné hniezda budú
ďalšie hniezda buď bez akéhokoľvek zásahu (teda nemanipulovaná kontrola), alebo hniez-
da v ktorých prehodíme rovnako staré mláďatá za rovnako staré mláďatá (manipulovaná
kontrola). Táto procedurálna kontrola umožňuje zistiť, či samotné presadzovanie mláďat (t.j.
ich samotná identita bez ohľadu na ich vek) nemá vplyv na správanie rodičov, mláďat alebo
oboch (napr. neochota rodičov kŕmiť cudzie mláďatá).
Na to, aby experiment prebehol korektne, experimentálna a kontrolná výskumná vzorka
musia byť vyrovnané čo do kvality (napr. vek a kondícia rodičov) i kvantity. Najlepší spôsob
výberu experimentálnej a kontrolnej vzorky je náhodný výber, pretože všetky subjekty
výskumu majú rovnakú šancu dostať sa do jednej alebo druhej skupiny. Ale ako mnoho
iných vecí v prírodných vedách, aj náhodný výber je niekedy ťažko uskutočniteľný. Hlavne
keď musíme subjekty výskumu vyberať podľa určitých kľúčových charakteristík. Napríklad,
keď experimentálnu vzorku u fakultatívne polygýnnych druhoch (napr. trsteniarika veľké-
ho) tvoria polygýnne páry, kontrolná vzorka v rámci testovanej populácie musí potom tiež
pozostávať len z polygýnnych a nie monogamných párov. Takýto výber označujeme ako
nenáhodný.
Podobne dôležitá je aj replikácia a poradie podnetov, ktoré vtákom predkladáme (na-
príklad atrapy vtákov pri hniezde, playback hlasu, modely vajec). Tie by mali byť vo via-
cerých variantoch. Ak by sme napríklad použili len jednu playbackovú nahrávku, môže byť
výsledok (teda reakcie testovaných vtákov na túto nahrávku) skreslená unikátnymi vlast-
nosťami danej nahrávky (napr. pôjde o nahrávku výnimočne kvalitného alebo naopak cho-
rého jedinca; v pozadí nahrávky sa bude ozývať zvuk, ktorý bude ovplyvňovať a skresľovať
reakcie testovaných jedincov). Preto je potrebné zahrnúť niekoľko rôznych nahrávok, každú
od iného jedinca. Tieto tzv. replikáty použijeme v randomizovanom (náhodnom) poradí,
napríklad v priebehu sezóny. Ak by sme naopak na začiatku sezóny použili jednu nahrávku
a až v druhej polovici sezóny druhú nahrávku, riskujeme, že zistíme sezónny trend (napr.
reakcia na nahrávku postupne klesá), ktorý nebude vypovedať nič o správaní vtákov, ale
jednoducho o tom, že prvá nahrávka bola iná než druhá. Identitu nahrávky potom musíme
zahrnúť ako tzv. náhodnú premennú do štatistických analýz (viď ďalej), pretože konkrétna
nahrávka môže konzistentným spôsobom ovplyvňovať reakcie testovaných vtákov.
Podnety možno vtákom predkladať jednoducho (nepárovo). Silnejší je ale párový po-
kus, kedy každý jedinec je testovaný tak experimentálnym ako aj kontrolným podnetom,
t.j. každý jedinec je sám sebe kontrolou. Samozrejme, poradie podnetov je nutné randomi-
zovať. Prezentovať napr. vždy najskôr atrapu predátora a potom až preparát neškodného
druhu by bola fatálna chyba. Poradie randomizujeme jednoducho tak, že na každom no-
vom testovanom hniezde si hodíme korunou a podľa toho predložíme ku hniezdu najskôr
predátora, alebo kontrolu. Iná možnosť je pravidelne striedať poradie atráp na po sebe idú-
cich hniezdach (samozrejme za podmienky, že každé nepárne hniezdo sa inak konzistentne
nelíši od každého párneho hniezda). Výhodou randomizovaného párového dizajnu je, že
automaticky odfiltruje rad mätúcich premenných (telesná kondícia, denná doba, dátum
v sezóne a iné). Záleží však aj na tom, v akom časovom odstupe robíme pokusy (experi-
ment-kontrola) vnútri každého páru. Takýto dizajn je potom nutné zohľadniť pri štatistic-
kom spracovaní údajov (viď párové štatistické testy a náhodné efekty v kapitole Štatistické
spracovanie údajov).
127
 Kvalitatívne a kvantitatívne metódy
Metódy výskumu a ich výber závisí od toho, aký druh výskumu robíme alebo plánujeme
robiť. Pri kvalitatívnom výskume sa zameriavame na kvalitatívnu stránku (výklad, opis)
skúmaného javu alebo predmetu, napr. opis správania nejakého druhu, pričom zbierame
spravidla mnoho informácií o veľmi malom počte druhov či jedincov. Pri kvantitatívnom
výskume sa naopak zameriavame na kvantitatívnu stránku (početnosť, frekvenciu a intenzi-
tu) sledovaného javu či vlastností skúmaných objektov, napríklad veľkosť populácií druhov
na nejakej lokalite, častosť ich výskytu, pričom zbierame obmedzený rozsah informácií o veľ-
kom počte druhov či jedincov. Pri kvalitatívnom výskume si kladieme pritom zvyčajne otáz-
ky typu Ako? Prečo?, pri kvantitatívnom výskume Koľko? Ako často? Ako silno (intenzívne)?
Podľa druhu výskumu potom rozdeľujeme aj metódy na kvalitatívne a kvantitatívne. Zá-
kladnou kvalitatívnou metódou je pozorovanie. Pozorovanie je zmyslové vnímanie a uplat-
ňujú sa pri ňom takmer všetky naše zmyslové orgány v rôznom rozsahu a intenzite. V orni-
tológii je to hlavne zrak (optické pozorovanie) a sluch (akustické pozorovanie). Pozorovanie
hrá však dôležitú úlohu aj v kvantitatívnom výskume.
 Metódy kvantitatívneho výskumu

V súčasnosti sa čoraz naliehavejšie ukazuje potreba hodnotenia početnosti vtákov v rámci
druhov a konkrétnych území. Takéto hodnotenie je nevyhnutné nielen v základnom avi-
faunistickom výskume, ale aj v populačnej ekológii (demekológia) a ekológii spoločenstiev
(synekológia), a v poslednej dobe tiež v druhovej a územnej ochrane vtáctva. Dlhodobé
populačné trendy a zmeny v početnosti vtákov v závislosti na zmenách krajiny, biotopov
a klimatických podmienkach sú aktuálnou a stále naliehavejšou témou národne a medzi-
národne organizovaných monitorovacích programov, prebiehajúcich i na Slovensku (napr.
zimné sčítanie vodného vtáctva, monitoring bežných druhov vtákov, sčítanie a monitoring
vybraných druhov, napr. bociana bieleho, bociana čierneho, chrapkáča poľného, rybára
riečneho a ďalších). Tu si už však nevystačíme iba so subjektívnym (opisným) spôsobom
vyjadrenia početnosti druhu v území (veľmi hojný, hojný, bežný, zriedkavý, vzácny...). Po-
trebné sú presne kvantifikované údaje založené na štandardizovaných metodických po-
stupoch88. K takýmto základným kvantitatívnym metódam v ornitológii patria nasledujúce:
 líniové metódy
 pásové metódy
 bodové metódy
 metóda mapovania hniezdnych teritórií
 metóda priameho vyhľadávania hniezd
 metóda spätných odchytov
Líniové metódy (line transects) sú založené na sčítaní vtákov po jednej alebo oboch
stranách vytýčenej trasy – línie (alebo transektu). Sčítajú sa pritom všetky videné a počuté
(jednoznačne identifikované) vtáky, pričom sa určuje aj ich vzdialenosť od línie. Tá sa sta-
novuje buď presne (napr. v metroch) alebo v triedach vzdialenosti (do 5 m, od 5 do 10 m
88 Dôležité praktické informácie potrebné pre správne uplatňovanie nasledujúcich metód svojím rozsahom ďa-
leko presahujú priestor, ktorý im tu môžeme venovať. Preto podrobnejšie viď Sutherland a kol. (2004) alebo
Voříšek a kol. (2008).
128
a pod.). Priemerná vzdialenosť pozorovaných vtákov, dĺžka línie a počet pozorovaní do ur-
čitej stanovenej vzdialenosti sú základnými premennými pre výpočet počtu alebo hustoty
vtákov v skúmanom území.
Líniové metódy sa používajú najmä v prehľadných homogénnych biotopoch (polia,
lesné monokultúry). Ich výhodou je nenáročnosť a použiteľnosť v priebehu celého roka,
k nevýhodám patrí ich menšia presnosť z dôvodov nepresností pri určovaní vzdialenosti
vtákov od sčítacej línie.
Pásové metódy (strip transects) sú modifikáciou líniových metód. Pri nich sa však ne-
určuje vzdialenosť každého pozorovaného vtáka od sčítacej línie, ale pozorovateľ zazna-
menáva všetky vtáky zistené vo vnútri pásu presne stanovenej šírky. Tá môže byť rôzna
v závislosti od charakteru a prehľadnosti terénu alebo druhu vtáka, ktorý sčítame (pre veľké
druhy, napr. dravce, sú pásy široké 300 a viac metrov, pre menšie druhy, najmä spevavce,
zväčša do 50 m). Početnosť alebo hustota druhu sa potom určuje výpočtom na jednotku
plochy alebo celého sčítacieho pásu.
Pásové metódy sa môžu používať po celý rok vo všetkých biotopoch najmä líniového
charakteru, ako sú vodné toky, hrádze rybníkov, vetrolamy či pásy krovín. Ich výhodou je,
že umožňujú nazhromaždiť veľké množstvo kvantitatívnych údajov za relatívne krátky čas.
Pri bodových metódach (point transects, point counts) sčítavame vtáky na presne sta-
novených bodoch počas presne stanoveného času. Počet bodov, ich rozmiestnenie a vzdia-
lenosť medzi nimi býva pritom určená vopred podľa veľkosti a charakteru skúmanej plochy,
najmenej však 20 sčítacích bodov na jeden biotop. Sčítacie body môžu byť rozložené i poz
dĺž jednej línie (transektu), vtedy hovoríme o metóde bodového transektu (ide vlastne
o kombináciu líniovej a bodovej metódy). Táto modifikovaná metóda sa pomerne často
používa i u nás. V prípade všetkých typov bodových metód, vzdialenosť medzi dvoma su-
sednými bodmi by pri sčítaní malých druhov vtákov mala byť cca 200–300 m. Znižuje sa
tým pravdepodobnosť, že budeme sčítať tých istých jedincov viackrát na dvoch rôznych
(susedných) bodoch. Čas sčítania na jednotlivých bodoch sa pohybuje zvyčajne od 5 do
20 min. Početnosť prípadne hustotu vtákov jednotlivých druhov potom vyhodnocujeme
z priemerného počtu alebo frekvencie vtákov na všetkých sčítacích bodoch.
Bodové metódy sa využívajú hlavne na sčítanie teritoriálnych vtákov v hniezdnom ob-
dobí, ale možno ich aplikovať aj v ostatných častiach roka, a to najmä pri inventarizačných
a veľkoplošných výskumoch. Podobne ako pri líniových a pásových metódach, ich hlavnou
nevýhodou je, že získané údaje sú len relatívne, a preto ich nie je možné zovšeobecniť na
celé sledované územie alebo hniezdnu populáciu druhu. Použitie všetkých vyššie uvede-
ných metód sa však veľmi dobre uplatňuje najmä pri dlhodobom monitoringu početnosti
vtákov v konkrétnych územiach alebo pri porovnávaní kvantitatívneho zastúpenia vtákov
v rôznych biotopoch alebo oblastiach. Podmienkou je použitie rovnakej metodiky na
všetkých porovnávaných plochách.
Metóda mapovania hniezdnych teritórií (territory mapping) je založená na opakova-
nom zaznamenávaní a zakresľovaní (do mapy) výskytu teritoriálnych vtákov v skúmanej ob-
lasti (vopred vyznačenej ploche) s cieľom vymedziť ich hniezdne teritórium. Počas hniezdne-
ho obdobia sa mapovanie druhov uskutočňuje na sledovanej ploche 8–10-krát podľa typu
biotopu (v otvorených biotopoch menej, v lesnatých viackrát). Jednotlivé mapovania by mali
byť počas hniezdnej doby rozložené rovnomerne, t.j. nemali by prebiehať v kratšom časovom
intervale ako 5–7 dní. Dôraz sa pritom kladie na jedince s typickým teritoriálnym správaním
a na súčasné registrácie viacerých jedincov. Na základe zhluku registrácií sa vymedzujú obsa-
dené teritóriá jednotlivých druhov. Na základe počtu obsadených teritórií v skúmanej ploche
sa potom vyhodnocuje početnosť alebo hustota hniezdnych párov jednotlivých druhov.
129
Táto metóda patrí k jedným z najpresnejších metód sčítania vtákov. Jej nevýhodou je
však časová náročnosť a prácnosť. Z tohto dôvodu je realizovateľná iba na menšom úze-
mí. Navyše, jej výsledky pri niektorých druhoch (napr. trsteniarikoch a svrčiakoch) alebo
v niektorých biotopoch (napr. mestských), nemusia byť vždy presné. Preto sa odporúča
kombinovať túto metódu dohľadávaním hniezd (viď nižšie).
Metóda priameho vyhľadávania hniezd (nest-searching) na rozdiel od všetkých pred-
chádzajúcich metód slúži na stanovenie absolútnej početnosti hniezdiacich vtákov na ur-
čitom mieste. Úspešne ju možno aplikovať najmä u druhov, u ktorých možno ľahko nájsť
hniezda (napr. u koloniálnych druhov ako sú volavky, kormorány, čajky, brehuľe), a v bioto-
poch, kde je vysoká pravdepodobnosť nájdenia všetkých hniezd skúmaného druhu alebo
druhov (ostrovy, štrkové lavice, úzke trstiny). V menej prehľadných a rozľahlých biotopoch
(lesy, rozľahlé trstiny) sa často používa aj v kombinácii s metódou mapovania hniezdnych
teritórií, na základe ktorej identifikujeme najskôr teritórium konkrétneho páru, a potom do-
hľadávame jeho hniezdo. Početnosť a hustotu druhu v lokalite potom stanovíme na zákla-
de počtu nájdených hniezd89 a ich prepočítaním na jednotku plochy. Je však potrebné brať
do úvahy aj opakované hniezdenie toho istého páru.
Je to najstaršia a zároveň najpresnejšia kvantitatívna metóda používaná na zisťovanie
početnosti hniezdiacich vtákov. Súčasne patrí ale aj k jedným z najťažších. Je náročná na
čas a na výskumníka kladie vysoké odborné (správne určenie druhu podľa hniezda, vajec
alebo mláďat), a často i fyzické nároky. Najväčšou nevýhodou tejto metódy je však rušenie
hniezdiacich vtákov, ktoré môže viesť až k opusteniu ich hniezd. Navyše, systematickým
prehľadávaním miesta s predpokladaným umiestnením hniezda často dochádza k poško-
deniu okolitej vegetácie, čo môže upriamiť aj pozornosť predátorov. Nezriedka po odhalení
hniezda, umiestneného najmä na zemi, býva toto predované. Preto uvedenú metódu mož-
no realizovať iba za najprísnejších ochranárskych podmienok.
Poslednou, ale u nás relatívne málo používanou kvantitatívnou metódou je metóda
spätných odchytov (capture-recapture). Jej podstatou je značenie (krúžkovanie) a opa-
kované odchytávanie vtákov. Vychádza z predpokladu, že pri opakovaných odchytoch
a značení jedincov v populácii bude pomer medzi označenými a neoznačenými jedincami
rovnaký ako pomer medzi pôvodne označenými jedincami a celou populáciou. Používa sa
v hniezdnom období najmä v homogénnych biotopoch (trstiny, kroviská), v ktorých je od-
chyt vtákov najlepšie možný. Odchyty sa realizujú v 6–dňových cykloch tak, že každý deň
sa vždy rovnaká sústava ornitologických sietí inštaluje na 24 hodín na 1/6 skúmanej plo-
chy. Po 6 dňoch sa výskumníci vrátia na počiatočné miesto výskumu a celý proces sa ešte
raz (prípadne dvakrát) zopakuje. Metóda si preto vyžaduje účasť odborne spôsobilej osoby
s oprávnením na odchyt a krúžkovanie vtákov (krúžkovateľa). Veľkosť populácie daného
druhu sa stanovuje na základe počtu vtákov odchytených a označených na začiatku vý-
skumu (1. cyklus) a počtu všetkých odchytených a kontrolovaných vtákov v nasledujúcom
alebo v nasledujúcich cykloch. Nevýhodou tejto metódy je okrem časovej náročnosti aj
materiálová náročnosť (napr. náklady na siete a krúžky).
Vyššie uvedené kvantitatívne metódy nemožno však použiť univerzálne pre všetky dru-
hy vtákov a vo všetkých biotopoch. Týka sa to najmä vodných a na vodu viazaných druhov,
dravcov, sov, hrabavcov a ďalších. Pre tieto skupiny vtákov existujú rôzne modifikované me-
tódy sčítania v rôznych prostrediach. Pre mapovanie vodného vtáctva na vodných tokoch
sa používa zväčša pásová metóda, na vodných nádržiach (priehrady, rybníky, štrkoviská)
89 Pri niektorých, napríklad polygýnnych (hrabavce) či fakultatívne polygýnnych druhoch (škorce, trsteniariky
veľké) počet nájdených hniezd však nezodpovedá počtu hniezdiacich párov.
130
metóda opakovaných (dvoch alebo viacerých) kontrol. Osobitným spôsobom sa realizu-
je aj sčítanie a vyhodnocovanie početnosti vodných vtákov v zimnom období. Pri sčítaní
dravcov s veľkými teritóriami tiež nevystačíme s bežnými kvantitatívnymi metódami. Tu tre-
ba realizovať veľkoplošné mapovanie s využitím (kombináciou) všetkých známych metód.
Sovy a niektoré ďalšie druhy s nočnou alebo prevažne nočnou aktivitou (lelek lesný, chrap-
káč poľný) je nutné sčítavať zas takmer výhradne v noci s využitím (napodobňovaním) ich
hlasu (napr. u pôtika kapcavého, kuvika obyčajného a kuvička vrabčieho). Hrabavce, kon-
krétne hlucháňa hôrneho a tetrova hoľniaka, sčítavame v období jarného toku na stálych
tokaniskách.
O týchto a ďalších špeciálnych metódach sčítavania vtákov (napr. nočné mapovanie
pomocou svetla, sčítanie vtákov oproti mesiacu, radarové sčítanie, určovanie početnosti
vtákov s využitím fotografickej techniky a pod.) sa možno dozvedieť viac v niektorých z prác
uvedených v odporúčanej literatúre.
 Metódy výskumu hniezdnej a potravnej biológie

Pri štúdiu hniezdnej a potravnej biológie vtákov sa podobne ako pri inom výskume zame-
riavame tak na kvalitatívnu ako aj kvantitatívnu stránku skúmaného javu či objektu (napr.
aké a koľko vajec vtáky znášajú, akou potravou a ako často rodičia kŕmia svoje mláďatá)
a podľa toho volíme aj metódy zberu údajov a hodnotenia získaných výsledkov. Základom
je metóda priameho vyhľadávania hniezd, ktorá nám umožňuje študovať nielen hniez-
dnu hustotu, priebeh a úspešnosť hniezdenia (počet úspešne vychovaných mláďat, mieru
hniezdnej predácie a hniezdneho parazitizmu) konkrétneho druhu alebo populácie, ale
získať aj základné hniezdne parametre, akými sú rozmery hniezda, veľkosť vajec a mláďat.
Nájsť vtáčie hniezdo náhodne je veľmi nepravdepodobné – najmä drobné spevavce
majú hniezda tak starostlivo ukryté, že je často ťažké všimnúť si ich aj z bezprostrednej blíz-
kosti. Cielené vyhľadávanie hniezd vyžaduje povolenie k výskumu (viď kapitola Ornitoló-
gia, legislatíva, etika). Pri vyhľadávaní hniezd musíme v prvom rade dbať na čo najmenšie
poškodenie vegetácie, zvlášť tam, kde je nevratné (napr. tŕstie). Opatrne rozhŕňame vegetá-
Obr. 54. Kontrola obsahu hniezda pomocou zrkadla (foto TG).
131
ciu a pátrame v nej v rôznych uhloch pohľadu, zvlášť zdola proti oblohe – hniezda v podhľa-
de viac vyniknú oproti okolitej vegetácii. Vyššie umiestnené hniezda možno skontrolovať
zrkadlom, ktoré pripevníme na koniec primerane dlhej tyče. Pri hniezdach umiestnených
na zemi majiteľa hniezda najčastejšie náhodne „vyšliapneme“ (t.j. vyplašíme pri našom
príchode). Ak hľadáme hniezdo umiestnené na zemi cielene, sledujeme, kam jeho majiteľ
pravidelne zalieta (napr. so stavebným materiálom, alebo neskôr s potravou pre mláďatá),
určíme si blízky orientačný bod a potom hľadáme starostlivo a opatrne v jeho blízkosti.
Ak chceme nájdené hniezda a ich osud sledovať ďalej, musíme ich opakovane kontrolo-
vať. V takom prípade je potrebné ich označiť. Stačí jednoduchá visačka alebo kúsok žltej izo-
lačnej pásky, na ktorú napíšeme identifikačný údaj hniezda. Značky je lepšie umiestňovať
ďalej (niekoľko metrov) od hniezda, aby neprilákali zrakovo sa orientujúce predátory (stra-
ka, sojka apod.). Niektoré hniezda nie je potrebné značiť, stačí si poznamenať ich umiest-
nenie voči jednoznačnému orientačnému bodu v širšom okolí („solitérna baza čierna, 20 m
severovýchodne za maštaľou; 2,5 m nad zemou; 0,5 m vnútri kríka“). Výhodné je súradnice
hniezda uložiť do pamäte GPS prístroja a pozíciu hniezda si zaznačiť aj do pracovnej mapy.
Kontroly hniezda by mali byť však obmedzené len na nevyhnutný čas, aby nedochádzalo
k zbytočnému rušeniu hniezdiacich vtákov a prilákaniu pozornosti predátorov.
Základom práce pri získavaní základných údajov o hniezdach a vajciach je meranie.
V prípade hniezd meriame najmä jeho výšku a šírku (t.j. vonkajšie rozmery hniezda) a hĺbku
a priemer hniezdnej kotlinky (vnútorné rozmery hniezda). Pri niektorých druhoch meriame
aj ďalšie charakteristiky hniezd, ako je napr. dĺžka a priemer vchodového tunela (kúdeľníčka
lužná) či priemer hniezdneho otvoru (kolibiarik čipčavý, mlynárka dlhochvostá). Používame
pri tom pravítko, pri väčších hniezdach (volavky, dravce) pásmo. Rozmery hniezd meriame
s presnosťou na 1 cm, pri menších druhoch spevavcov na 0,5 cm. Zo získaných rozmerov
možno vypočítať potom i objem hniezda. Vedná disciplína zaoberajúca sa špeciálne hniez-
dami vtákov sa nazýva nido(bio)lógia.
Okrem rozmerov hniezd zaznamenávame aj ich umiestnenie a materiál, z ktorého sú
postavené. Zaujíma nás pritom nielen druh vegetácie, v ktorej alebo na ktorej je hniezdo
postavené, ale aj jeho pozícia (pri kmeni stromu, na bočných konároch) a výška nad zemou,
prípadne nad vodnou hladinou (trsteniariky). Všímame si i vzdialenosť hniezda od význam-
nejších krajinných prvkov (napr. od okraja lesa, od otvorenej vodnej hladiny, od cestnej
komunikácie a pod.). Hniezda hostiteľov kukučiek umiestnené bližšie k vysokým stromom
alebo stĺpom elektrického vedenia, ktoré slúžia pre kukučku ako posedy na rozhliadanie sa
a vyhľadávanie hniezd, bývajú napríklad častejšie parazitované ako hniezda umiestnené

ďalej od týchto posedov.
Z hľadiska výskumu hniezdnej biológie je však asi najzaujímavejšie štúdium samotného
obsahu hniezda, teda vtáčích vajec a mláďat. Veda, ktorá sa tým zaoberá sa nazýva ooló-
gia. Základné údaje, ktoré získavame o vtáčích vajciach v teréne (okrem sfarbenia a poč-
tu) sú ich veľkosť a hmotnosť. Rozmery vajec (dĺžku a šírku) meriame posuvným (najlepšie
digitálnym) meradlom s presnosťou na 0,1 mm. Vajcia vážime pomocou digitálnych váh
s presnosťou na 0,1–0,01 g. Vzhľadom na často sťažené podmienky v terénne sa od me-
rania hmotnosti vajec však v poslednej dobe upúšťa. Vhodnejším parametrom určujúcim
celkovú veľkosť vajec je výpočet ich objemu90. U mláďat zaznamenávame naopak najmä
hmotnosť, a to použitím pružinových (Pesoly) alebo digitálnych váh. Merať môžeme však aj
ostatné biometrické údaje, ako je dĺžka beháka a krídla (najmä u starších mláďat), prípadne
90 V literatúre sa uvádza viacero spôsobov (vzorcov) ako vypočítať objem vajca. Vo všetkých sa však ako základné
premenné pre výpočet používajú dĺžka a šírka vajca.
132
Obr. 55. Spôsob merania hniezd (trsteniarik veľký), vajec (sliepočka vodná), odoberanie krvi mláďa-
tám na genetickú analýzu (kukučka obyčajná) a váženie mláďat v teréne (bučiačik močiarny; foto AT).

ďalšie charakteristiky (napr. zobák). Takéto meranie má však zmysel iba keď poznáme do-
statočne presne vek mláďat, napr. na základe pravidelných denných kontrol v očakávanej
dobe liahnutia. Umožní nám to sledovať napríklad rýchlosť a proporcionálnosť rastu mlá-
ďat v hniezde. Spôsob merania viď napr. Príručka pre krúžkovateľa.
Získavanie údajov o hniezdach, vajciach a mláďatách vtákov je veľmi náročná, citlivá
a zodpovedná práca, pretože pri nej môže dôjsť k poškodeniu hniezda, rozbitiu vajec alebo
úhynu mláďat. Preto si vyžaduje nielen vysoké odborné znalosti, ale aj praktické zručnosti
a skúsenosti výskumníka. Navyše, na takúto prácu je potrebné mať osobitné povolenia umož-
ňujúce manipulovanie so živými vtákmi a ich vývojovými štádiami (t.j. vajcami a mláďatami).
Výskum potravy a potravnej biológie vtákov je tiež zväčša záležitosťou len profesionál-
nych ornitológov, a to nielen z ochranárskych ale aj odborných dôvodov. Pri štúdiu potra-
vy sú totiž okrem vtákov hlavným objektom výskumu iné skupiny živočíchov alebo rastlín
(bezstavovce, najmä hmyz, a stavovce, napr. drobné zemné cicavce), ktorých determinácia
zo zvyškov potravy vtákov je náročná aj pre odborníkov na jednotlivé taxóny.
133
Existuje niekoľko metód zisťovania potravy u vtákov. V minulosti najčastejším spôso-
bom bol rozbor žalúdkov ulovených alebo uhynutých jedincov, ktorý bol však značne ob-
medzený počtom zastrelených alebo čerstvo uhynutých vtákov (potrava v žalúdku uhy-
nutých vtákov sa rýchlo rozkladá) a v súčasnosti sa z ochranárskych a etických dôvodov
využíva len príležitostne, napr. pri náleze uhynutého vtáka. Ďalšou invazívnou metódou vý-
skumu potravy dospelých vtákov je výplach žalúdka alebo aplikácia emetík (prostriedkov,
ktoré vyvolávajú zvracanie). K neinvazívnym metódam patrí rozbor trusu a vývržkov. Nevý-
hodou tejto metódy je však obmedzené spektrum determinovateľnej potravy – živočíchov
s nestráviteľnými alebo slabo stráviteľnými časťami tela (napr. krovky chrobákov, zvyšky ulít
slimákov, kosti stavovcov). Napriek tomu u niektorých druhov vtákov, najmä u sov, ale aj
strakošov, dudkov chochlatých a ďalších druhov, ktoré sa živia prevažne stavovcami alebo
veľkým hmyzom, patrí uvedená metóda k veľmi efektívnym a stále používaným.
Osobitná pozornosť sa venuje potrave, ktorú rodičia prinášajú svojim mláďatám. Tá to-
tiž významne rozhoduje o rýchlosti rastu, kvalite a prežívaní mláďat. Na jej zisťovanie sa
v minulosti používala metóda krčných prstencov. Pri nej sa mláďatám na krk nasadzoval
prstenec z tenkého drôtika alebo iného materiálu, čím sa zabránilo prehltnutiu potravy.
Po jednej alebo dvoch hodinách (podľa druhu a veľkosti mláďaťa) sa potom neprehltnutá
potrava zo zobákovej dutiny odobrala a neskôr analyzovala. Napriek tomu, že táto metóda
umožňovala celkom presne zistiť zloženie a veľkosť potravy ako i obsah organických a an-
organických látok v nej (t.j. nutričnú hodnotu), bola pre mláďatá pomerne drastická, pričom
dochádzalo aj k ich úhynu. Preto väčšina súčasných ekologických a behaviorálnych štúdií
o vtákoch používa na zisťovanie potravy a frekvencie kŕmenia mláďat videonahrávky alebo
fotografie. Z kvalitnej fotografie či videosnímky možno určiť nielen konkrétny druh potra-
vy, ale aj spôsob jej získania a podávania mláďatám. Táto metóda je však veľmi nepresná
u druhov (napr. penicovitých vtákov), u ktorých rodičia prinášajú v jednej „dávke“ niekoľko
desiatok kusov potravy, často miniatúrnej veľkosti (napr. vošky, juvenilné pavúky a pod.).
 Metódy výskumu migrácie vtákov

Výskumu migrácie vtákov sa venujú vedci už pomerne dávno. S tým súvisí aj rozvoj jed-
notlivých metód. Najstaršou a doteraz stále používanou metódou je priame pozorovanie
tiahnucich kŕdľov vtákov počas letu a ich sčítanie na predmigračných zhromaždiskách a od-
počinkových miestach (migračných zastávkach).
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa začína používať nová vedecká metóda výskumu
vtáčej migrácie – krúžkovanie vtákov kovovými (zinkovými, neskôr hliníkovými) krúžkami.
Jej zakladateľom bol dánsky učiteľ prírodopisu H. Ch. C. Mortensen. Výsledky krúžkovania
(nálezy okrúžkovaných vtákov) nám pomáhajú odhaliť najmä smer a rýchlosť ťahu jednot-
livých druhov, dĺžku ich ťahových ciest a zimoviská, ale aj ďalšie aspekty ich života a bio-
lógie (napr. návratnosť na hniezdiska, prežívanie, vek). Napriek ohromnému počtu okrúž-
kovaných vtákov (niekoľko desiatok miliónov ročne), efektívnosť tejto metódy z hľadiska
výskumu migrácie vtáctva je však pomerne nízka (len 2–3 % spätných hlásení, u niektorých
druhov prakticky 0). Kovové krúžky sa totiž dajú odčítať, len keď vtáka chytíme alebo nájde-
me uhynutého. Preto sa v súčasnosti čoraz častejšie používa aj iné značenie vtákov (farebné
krúžky, krčné goliere, krídlové značky a ďalšie), ktoré je ľahšie odčítateľné aj ďalekohľadom
alebo dokonca voľným okom. V súčasnosti metóda krúžkovania vtákov slúži skôr na iné
výskumy, ako je sledovanie trendov početnosti vybraných druhov (napr. CES: Constant Ef-
fort Sites program), určenie miery prežívania dospelých vtákov (RAS: Retrapping Adults for
Survival project) a výskum správania vtákov.
134
Obr. 56. Inštalácia satelitného telemetrického vysielača na chrbát mladej kukučky obyčajnej (hore)
a sledovanie drozda čierneho pomocou rádiovej telemetrie v teréne (dolu; foto TG).
135
Vývojom modernej radarovej techniky sa začal používať vo väčšej miere aj tento spôsob
nepriameho pozorovania migrácie vtákov. Radary umožňujú zistiť nielen približný počet
tiahnucich vtákov, ich rýchlosť a smer ťahu, ale určiť aj výšku, v ktorej letia.
Poslednou najmodernejšou metódou výskumu vtáčej migrácie je telemetria a použitie
geolokátorov. Telemetria umožňuje sledovať pohyb vtákov prostredníctvom diaľkového
prenosu údajov o čase a polohe konkrétneho jedinca. Vysielače, ktoré sa umiestňujú vtá-
kom na chrbát alebo inú časť tela (beháky, chvostové perá), sú však pomerne veľké. Preto
sa táto metóda používa hlavne pri veľkých druhoch vtákov. Výhodou telemetrie je, že po
nainštalovaní vysielača vtáka netreba spätne odchytávať a možno ho sledovať až do vybi-
tia batérií. U menších druhov vtákov sa na sledovanie migrácie a lokalizácie ich zimovísk
používajú zas geolokátory, ktorých hmotnosť môže byť len 0,5 g. Tieto zariadenia ukladajú
prostredníctvom solárneho článku údaje o svetelných podmienkach pri východe a západe
Slnka, z ktorých možno potom zrekonštruovať zemepisnú diaľku a šírku a tým aj trasu po-
hybu daného jedinca. Nevýhodou použitia geolokátorov je, že údaje sa nedajú prenášať
telemetricky, takže aby sme mohli poznať migračnú trasu jedinca, musíme ho spätne od-
chytiť. Preto sa pre túto metódu najlepšie hodia druhy s vyššou fidelitou alebo filopatriou.
Osobitnou metódou je metóda analýzy stabilných izotopov (uhlíka, dusíka, vodíka,
stable isotopes analysis). Táto metóda vychádza zo skutočnosti, že izotopové zloženie vtáčích
tkanív (napr. peria) odráža izotopové zloženie ich potravy na hniezdiskach alebo zimoviskách.
Vtáky môžu preto niesť vo svojich tkanivách chemickú informáciu o mieste, kde sa príslušné
tkanivo vytvorilo. Na základe toho možno potom vystopovať aj ich geografický pôvod91.
Neoddeliteľnou súčasťou štúdia migrácie vtáctva je aj výskum ich schopnosti orientácie.
Takéto štúdie prebiehajú však už zväčša v laboratórnych podmienkach. Vrodený primárny
smer ťahu ako aj ťahový nepokoj vtákov sa sledoval napríklad vo veľkých lievikovitých kliet-
kach, ktorých dno bolo opatrené poduškou zvlhčenou razítkovacou farbou. Túto metódu
nahradil elektromagnetický záznam pohybu vtákov v určitom priestore a v súčasnosti di-
gitálne videokamery. Rýchlosť pohybu vtákov sa sleduje zas v aerodynamických tuneloch.
 Výskum správania vtákov

Správanie vtákov je iste zaujímavé samo o sebe a jeho štúdium slúži na uspokojenie našej
zvedavosti o svete, v ktorom žijeme. Bolo by chybné sa domnievať, že takýto výskum musí
mať nejaký praktický význam, aby „stál za to“ – drvivá väčšina výsledkov vedeckého vý-
skumu (v biológii, chémii, fyzike atď.) v princípe nemôže mať žiadny vplyv na okolitý svet
a teda ani žiadny „praktický zmysel“. To je úplne v poriadku: poznávanie sveta je hodnota
sama o sebe, rovnako ako kultúra (divadlá, galérie, múzeá, hvezdárne), ktorá tiež žiadny
praktický význam nemôže mať ani v princípe. Namiesto praktického významu má väčšina
vedy a všetka kultúra význam poznávací a estetický.
Avšak aj výskum správania môže mať významné praktické uplatnenie, napríklad v ochra-
ne ohrozených druhov (ťažko vytvoriť zodpovedajúce podmienky pre druh, keď nevieme,
aké faktory ovplyvňujú jeho potravné, antipredačné a reprodukčné správanie). Vtáky tiež
môžu slúžiť ako vlajkové druhy a môžu mať význam ako indikátorové druhy pre menej pre-
skúmané skupiny organizmov.
Vtáky sú v rámci ostatných organizmov jednou z najvhodnejších skupín pre výskum
správania. Sú početné, nápadné, ľahko pozorovateľné. Ich správanie možno ľahko experi-
91 Podrobnejšie viď napr. Procházka (2006).
136
mentálne manipulovať. Možno na nich nazbierať dostatočné množstvo reprezentatívnej
vzorky, či už vo voľnej prírode, v chovoch alebo v laboratóriu.
Študovať správanie vtákov je podstatne náročnejšie ako skúmať iné aspekty vtáčej bio-
lógie. Pri monitoringu populácií či štúdiu hniezdnych parametrov vystačíme s jednoduchou
kvantifikáciou predom zrejmých parametrov (počet jedincov daného druhu na danom sčí-
tacom bode, počet vajec v hniezde a pod.). Naopak vtáčie správanie je značne dynamický
jav: prebieha v čase a priestore a navyše dochádza k zmenám jedinca ako takého – mení sa
poloha jednotlivých častí tela, rýchlosť pohybu, hlasové prejavy atď. Preto je veľmi neľahké
správanie vtákov kvantifikovať a tým pádom študovať.
 Kým začneme
Každej štúdii správania by mali predchádzať dva kroky. Oba záležia ďalej na tom, či je naším
cieľom spoznať viac konkrétny druh (t.j. zatiaľ nevieme, aký typ správania si pre výskum
vyberieme), alebo sa naša pozornosť zameriava na konkrétny prvok správania (t.j. otázkou
je, aký modelový druh budeme skúmať):
(1) Štúdium literatúry, ktoré by nám malo odpovedať na kľúčové otázky: čo už o sprá-
vaní daného druhu vieme? Čo o danom type správania vieme všeobecne, t.j. u všetkých
typov vtákov aj ostatných živočíchov? Akými metódami boli tieto poznatky získané? Čo
o správaní daného druhu (alebo type správania) nevieme a akými metódami by to bolo
možné zistiť?
(2) Pilotné štúdie. Ešte než sa pustíme do vlastného zberu údajov, je užitočné vykonať
predbežné pozorovania. Počas takejto pilotnej štúdie je potrebné si ujasniť, aké prejavy
patria do repertoáru správania daného druhu v našej populácii (čo sme vyčítali z literatúry
založenej na údajoch odinakiaľ, nemusí platiť aj v našej študovanej populácii). Napríklad
pokus skúmať podnety pre odmietanie cudzích vajec v populácii hostiteľa, ktorú kukučka
neparazituje, môže stroskotať, keď sa ukáže, že takáto populácia žiadne vajcia neodmieta.
 Príprava a overenie správnosti výskumného dizajnu

Pred samotnou realizáciou výskumu správania vtákov by sme mali overiť, či náš plánovaný
dizajn pozorovania alebo pokusov je realistický. Môže sa totiž ukázať, že študovaný druh je
na danej lokalite príliš plachý, má príliš nízku hniezdnu hustotu, príliš často podlieha hniez-
dnej predácii, alebo má zle dostupné hniezda apod. Môže sa tiež ukázať, že nie sme v te-
rénnych podmienkach schopní hodnoverne kvantifikovať plánované parametre správania
(napr. druh sa pohybuje príliš vysoko v korunách stromov alebo v hustej vegetácii, takže sa
nedá presne určiť z akého substrátu a akou metódou zbiera potravu). Potom je potrebné
zvážiť zmenu modelového druhu, lokality, metodiky a prípadne zmeniť aj tému výskumu.
V tradičnej etológii sa o správaní uvažovalo na úrovni druhu („druhovo typické správa-
nie“). Z hľadiska evolúcie správania je však kľúčové to, čo sa deje na úrovni jedinca. Správa-
nie sa dlhodobo mení v dôsledku rozdielneho reprodukčného úspechu medzi jedincami,
ktorí sa líšia detailmi svojich behaviorálnych prejavov. Preto je metodicky podstatné, aby
sme namerané hodnoty správania boli schopní priradiť ku konkrétnym jedincom. Opako-
vané merania rovnakého jedinca nepredstavujú problém len vtedy, ak sme schopní jedinca
identifikovať a jeho identitu vziať do úvahy pri štatistickom spracovaní údajov ako tzv. ná-
hodný efekt. Pokiaľ naopak jedinca nie sme schopní spoznať, riskujeme, že pri analýze sa
dopustíme tzv. pseudoreplikácie.
Problém možno najľahšie riešiť tak, že jedinca označíme unikátnou kombináciou fareb-
ných krúžkov. Farebné značenie nevyžaduje, na rozdiel od značenia štandardnými hliní-
kovými krúžkami, opätovné úlovky. Okrem toho, že je menej invazívne, má v niektorých
137
typoch výskumu aj ďalšie výhody. Napr. pri štúdiu migračného či rozptylového správania
(teda kedy, ako ďaleko a akým smerom sa jedinci rozptyľujú z miesta vyliahnutia či pre-
došlého hniezdenia či zimovania) môžu svojimi pozorovaniami prispieť aj ostatní občania
(hliníkové krúžky odpočítať spravidla nemôžu, farebné áno). U niektorých skupín, napr.
u zúbkozobcov, kde sú nohy za väčšiny okolností zle vidieť, možno alternatívne použiť tzv.
nosové disky, alebo krčné goliere. Presnejšie, ale finančne aj logisticky náročnejšie, je indivi-
duálne sledovanie pomocou voperovaného mikročipu, alebo menej invazívneho geoloká-
tora či transmitera (rádiového vysielača; detaily pozri v kapitole Metódy výskumu migrácie
vtákov).
Na individuálne neoznačenej populácii na každom nájdenom hniezde vykonávame
preto iba jeden záznam (pozorovanie, pokus). Pri voľne sa pohybujúcich jedincoch priesto-
rovo aj časovo rozmiestnime svoje pozorovania tak, aby sme minimalizovali šancu, že zbie-
rame údaje opakovane od rovnakého jedinca či jeho opakovaného hniezdenia. Toho mož-
no v hniezdnej sezóne dosiahnuť tak, že máme zmapované hniezdne teritóriá, alebo sa po
každom zázname jedinca posunieme dostatočne ďaleko na to, aby ďalší sledovaný jedinec
bol v inom teritóriu.
Podobný problém predstavuje meranie rastu a správania mláďat v hniezde. V hniezde
je spravidla niekoľko mláďat, ktoré môžu často rásť veľmi odlišne. Navyše môže dochádzať
k čiastočnej mortalite – niektoré mláďa zomrie ešte pred opustením hniezda, iné mláďa
úspešne vyletí. Ak by sme mláďatá individuálne neoznačili, nemohli by sme zistiť, či rast
súvisí s prežívaním mláďat a ani rastové údaje by nešlo rozumne štatisticky analyzovať: opa-
kované merania z jedného jedinca musia byť priradené zodpovedajúcemu jedincovi, inak
je analýza štatisticky chybná (napr. je nezmysel údaje spriemerovať pre každý deň merania
– nielen preto, že mláďatá sa takmer nikdy neliahnu súčasne a sú teda rôzne staré!). Existuje
mnoho spôsobov značenia mláďat92. Spôsob značenia závisí na tom, čo chceme merať: ak
sledujeme kamerou, ktoré mláďa je kŕmené rodičom a ako často, bolo by nám značenie
napr. farebným krúžkom na behák k ničomu. Pre nahrávanie správania mláďat sa dobre
hodí značenie farebnou bodkou (alebo kombináciou rôznych bodiek) na temeno hlavy ale-
bo zobák (nejedovatou farbou!).
Rast mláďat by sme mali merať – v ideálnom prípade – od okamihu liahnutia; mláďa-
tá rastú dosť nerovnomerne a odhadovať zo vzhľadu mláďaťa jeho vek je veľmi nepres-
né. Preto nepripadá do úvahy značenie bežnými krúžkami (tie možno použiť najskôr od 5.
dňa veku mláďaťa). Riešením je nafarbiť kombinácie prstov („pravá noha, zadný prst; pravá
noha, dva vnútorné predné prsty“) netoxickou fixou. Takéto zafarbenie sa síce otiera (je
ho preto potrebné v odstupe niekoľkých dní obnovovať), ale je oveľa menej invazívne než
tradičné metódy (napr. zastrihávanie pazúrov). Nakoniec treba poznamenať, že analyzovať
štatisticky rast mláďat lineárnou regresiou je bežná, ale fatálna chyba. Rast možno analyzo-
vať len špeciálnymi rastovými modelmi (napr. logistickou krivkou rastu a pod.).
Pri pozorovaní správania nevyhnutne existuje kompromis medzi počtom sledovaných
jedincov a počtom typov správania, ktoré môžeme zaznamenať. Sledovaním konkrétne-
ho jedinca (focal-animal sampling) môžeme získať detailný prehľad jeho správania, ale za
cenu toho, že strácame potenciálne údaje od ostatných jedincov (napr. v rovnakom kŕd-
li). Sledovaním všetkých jedincov v skupine (all-animals sampling) získame síce prehľad
o všetkých jedincoch, ale za cenu toho, že môžeme získať informáciu len o niekoľkých málo
prvkoch správania.
92 Viď napr. Zimmerling a kol. (2004).
138
Všeobecne sa neodporúča vzorkovanie podľa ľubovôle (ad libitum), teda vykonávať ná-
hodné a nijako nevymedzené sledovanie toho, čo nám „príde pod ruku“. Sledovanie ad
libitum je totiž vždy zaťažené nekontrolovanými (a z podstaty veci nekontrolovateľnými)
zdrojmi premenlivosti: ak nemáme jedince zreteľne odlíšené (napr. kombináciou farebných
krúžkov), nevieme, či sme nesledovali väčšinou napr. mladé neskúsené samice, ktoré sú
menej plaché – a správajú sa teda inak – ako ostatné vekové triedy. Preto vzorkovanie pod-
ľa ľubovôle vedie vždy ku skresleniu (bias). Môže však poslúžiť ako inšpirácia pre neskôr
vykonanú dizajnovanú štúdiu.
Dôležité je, že pri odporúčaných spôsoboch pozorovania (konkrétny jedinec, alebo
všetci jedinci) sa musíme vopred rozhodnúť, kedy začne interval pozorovania (napr. keď
vták prvýkrát ďobne do koristi) a kedy bude ukončený (po 5 minútach od prvého ďob-
nutia koristi; potom, čo vták zmizne z dohľadu a pod.). U niektorých prvkov správania je
podstatná nielen ich kvantifikácia (ako často vták varovne volá), ale aj či je cieľový jedinec
iniciátorom daného správania, alebo len reaguje na cudzie správanie (agresívna interakcia
medzi teritoriálnymi samcami).
 Kvantifikácia správania
Akékoľvek správanie (potravné, agresívne, dvorenie apod.) možno kvantifikovať desiatkami
faktorov. Prístup „merať všetko“ nie je užitočný z viacerých dôvodov:
(1) Čím viac faktorov sa snažíme zaznamenať, tým menej pozornosti môžeme venovať
každému z nich a tým väčšie je riziko, že sa dopustíme nepresností.
(2) Nie všetko, čo sa dá zmerať, je biologicky významné alebo zmysluplné.
(3) Niektoré faktory nebudú nezávislé (t.j. budú spolu korelovať); potom však stačí me-
rať len jeden z nich, pretože meraním korelovaného faktora už žiadnu novú (t.j. nezávislú)
informáciu nezískame.
Najskôr je teda potrebné si ujasniť, čo presne sa chceme dozvedieť a čo teda budeme
merať. Ako východiskový krok nás môže zaujímať, ako sa daný druh vôbec správa. Takýto
katalóg rôznych prvkov správania a ich kvantifikácia sa označuje ako etogram. Tento reper-
toár správania zahŕňa dva typy položiek: akcie (events; trvajú krátko, napr. ďobnutie, prelet,
zobnutie potravy) a stavy (states; trvajú dlho, napr. spánok, zahrievanie mláďat, kúpanie).
V etograme môžeme kvantifikovať frekvenciu (napr. počet zobnutí koristi za hodinu) či tr-
vanie (napr. podiel času stráveného zahrievaním mláďat na hniezde).
V ďalšej fáze nás môže zaujímať špecifická zložka správania nezávisle na ostatných prv-
koch správania daného druhu. Napr. obranné správanie pri hniezde sa skladá z viacerých
komponentov: varovné volanie, nálety, kontaktné útoky atď. Musíme sa rozhodnúť: bude-
me merať niekoľko rôznych zložiek, alebo len jedinú?
V prvom prípade môžeme získať realistickejší obraz o správaní vtákov pri hniezde, ale
s rastúcim počtom meraných komponentov správania riskujeme, že sa pri kvantifikácii
dopustíme chýb, alebo že budeme merať komponenty, ktoré nie sú biologicky významné
(nemajú vplyv na odohnanie votrelca od hniezda). V druhom prípade (jediný komponent
správania) síce znižujeme riziko nepresného merania daného správania, ale riskujeme, že
nemeriame všetko, čo je biologicky podstatné. Rozhodovanie o tom, čo merať a čo nie
(nikdy nemožno zmerať všetko) by malo byť vždy založené na znalosti modelového druhu
vtáka a výsledkoch predchádzajúcich výskumov. Vplyv má však aj technika, ktorú môžeme
či nemôžeme použiť (ak máme k dispozícii videokamery, môžeme niektoré, ale iste nie všet-
ky, komponenty správania zmerať aj dodatočne).
Každú z týchto zložiek navyše môžeme kvantifikovať rôznymi spôsobmi. Jednotlivé prv-
ky správania možno merať na niekoľkých základných škálach merania, ktoré možno apli-
139
kovať na akékoľvek merané veličiny, nielen na správanie. Voľba škály potom vymedzuje,
ako možno namerané údaje štatisticky analyzovať a prezentovať. Škály (viď tiež kapitola
Premenné) sú v zásade tri:
(1) Nominálna škála dáva iba kvalitatívne „nálepky“, buď dichotomické (samec, sami-
ca; jedinec kŕmil, nekŕmil), alebo nedichotomické, teda polytomické (drozd, sýkorka, pinka;
pole, lúka, les).
(2) Ordinálna škála, na rozdiel od nominálnej, umožňuje jednotlivé kategórie zoradiť
(málo, viac, najviac agresivity; druh vzácny, pomerne bežný, bežný; tukové zásoby T0, T1...
T8). Nominálne a ordinálne škály označujeme ako diskrétne či kategorické: nemožno
z nich napr. počítať priemer (tvrdiť, že priemer z „málo“ a „najviac“ je „viac“, je nezmysel).
(3) Kontinuálna škála naopak umožňuje počítať priemer (vzdialenosť obrancu hniezda
od predátora), pretože u spojitých premenných je medzi akýmikoľvek dvoma hodnotami
nekonečný počet hodnôt (aspoň teoreticky). Hoci je veľa merateľných druhov správania
vlastne diskrétnych (počet pozorovaných kŕmení za hodinu môže byť 10 aj 11, ale nie 10,5
a ide teda o ordinálnu premennú), možno ich analyzovať ako keby boli kontinuálne, najmä
ak je rozpätie hodnôt vysoké (a blíži sa tak vlastnostiam kontinuálnych premenných).
Napr. varovné volanie voči votrelcovi pri hniezde možno merať ako nominálnu premen-
nú (rodič „varoval“, alebo „nevaroval“), ordinálnu premennú (rodič varoval „často“, „vzácne“,
„vôbec“), alebo kontinuálnu premennú (presný počet varovných volaní za jednotku času).
Nech už použijeme akúkoľvek škálu, musíme jasne definovať, čo je jej jednotkou. To je
zrejmé pri nominálnej i ordinálnej škále. Kategória nazvaná „často“ nemá bez spresnenia
žiadny význam, lebo výraz „často“ je len označením relatívneho rozdielu oproti „zriedka-
vo“ a závisí teda od okolností. Čo je u jedného druhu alebo v jednej situácii „často“, je (pri
kvantitatívnych hodnotách, ktoré by boli na kontinuálnej škále rovnaké) u iného druhu
alebo v inej situácii to isté čo „zriedkavo“. Preto musíme upresniť: „rodič varoval, často (≥
20 varovných volaní.min–1), zriedkavo (<20 volaní.min–1), alebo vôbec (0 volaní.min–1)“. Iná
možnosť je kvantifikovať správanie ako počet časových intervalov danej dĺžky, počas kto-
rých sa správanie vyskytlo: napr. počet 10-sekundových úsekov, kedy jedinec varovne volal.
Ide o kompromis medzi presnou, ale náročnou kontinuálnou kvantifikáciou, a ľahkou, ale
nepresnou nominálnou či ordinálnou kvantifikáciou. Dokonca aj pri zdanlivo samozrejmej
kontinuálnej škále by sme mali definovať, čo presne meriame, napr. odkázať na sonogram
hlasu, ktorý považujeme za varovné volanie (rôzni autori môžu pre ten istý hlasový prejav
uvádzať rôzne funkcie).
Kontinuálna škála má vždy prednosť, ale ak podmienky znemožňujú jej použitie, tak
použijeme inú škálu. Použitie kategorickej škály (nominálna, ordinálna) môže byť výhod-
nejšia, ak je napr. frekvencia volania príliš častá a ťažko zaznamenateľná. Problém je však
v tom, že umelo redukuje variabilitu medzi jedincami. Napr. jedinec, ktorý varuje na atrapu
dvadsaťkrát, dostane na nominálnej škále rovnaké skóre „varoval“ ako ten, ktorý vydá len
jedno varovné volanie; pritom biologicky môže byť rozdiel medzi týmito dvoma jedinca-
mi väčší (dvadsaťnásobný) ako medzi tým, ktorý varoval jedenkrát a tým, ktorý nevaroval
vôbec (rozdiel jediného varovania). Ak to okolnosti (typ správania, dostupnosť techniky)
umožňujú, je lepšie merať vybrané prvky správania čo najpresnejšie. Zaznamenávať sprá-
vanie totiž môžeme bez pomoci špeciálnej techniky (iba okom), ale aj s využitím techniky
(audio- a video-záznamové zariadenie, dataloggery, geolokátory).
Pre zmysluplnú kvantifikáciu správania je potrebné dbať na konzistentný dizajn poku-
sov na rôznych študovaných hniezdach, prípadne lokalitách alebo druhoch. Napr. spôsob
umiestnenia kamery alebo dermoplastického preparátu pri hniezde (horizontálna aj ver-
tikálna poloha voči hniezdu) má vplyv na správanie rodičov (napr. čím ďalej je atrapa od
140
Obr. 57. Byť svedkom prirodzenej interakcie medzi predátorom alebo hniezdnym parazitom a jeho
obeťou (korisťou či hostiteľom) je veľmi vzácne. Preto v behaviorálnych výskumoch sa často používa-
jú preparáty alebo modely predátorov a parazitov (hore preparát kukučky obyčajnej) alebo ich vajec
(dolu model cudzieho vajca v hniezde sýkorky veľkej). Korisť resp. hostitelia na ne reagujú podobne
ako na ich prirodzené originály. V prípade, že daná populácia alebo druh nebýva parazitovaný vôbec
(ako tu v prípade sýkorky veľkej), je použitie umelých modelov jediná možnosť, ako sa o antiparazitic-
kom správaní potenciálnych hostiteľov niečo dozvedieť (foto AT a TG).
141
hniezda, tým slabšie sú reakcie). Preto je treba kameru/preparát umiestniť na všetkých štu-
dovaných hniezdach rovnakým spôsobom, ideálne tak, ako tomu bolo v predošlých štúdi-
ách na danú tému. Napr. modely kukučky sa v takmer všetkých štúdiách o hniezdnom para-
zitizme štandardne umiestňujú 0,5 m od hniezda a presne v jeho výške. Ak by sme sa týchto
štandardov nedržali, nebudú naše výsledky porovnateľné s predchádzajúcimi štúdiami: ak
zistíme, že trsteniariky bahenné neútočia na atrapu kukučky umiestnenú 1 m od hniezda,
zatiaľ čo trsteniariky veľké útočia na atrapu kukučky umiestnenej priamo na hniezde, nevie-
me, či je rozdiel spôsobený tým, že trsteniariky bahenné sú menej agresívne voči kukučke
ako trsteniariky veľké, alebo či oba druhy reagujú na kukučku rovnako agresívne a u oboch
druhov ich agresivita klesá priamo úmerne vzdialenosti kukučky od hniezda. Ak z akýchkoľ-
vek dôvodov nie je možné napr. kameru umiestniť na všetkých hniezdach v rovnakej vzdia-
lenosti k cieľovému hniezdu, je potrebné polohu kvantifikovať (napr. vzdialenosť kamery
od hniezda) a zahrnúť ju do štatistických analýz ako možnú mätúcu premennú.
Podobne je dôležité kvantifikovať mieru výskumného úsilia. Pri štúdiu rozptylového
správania (dispersal) je nutné kvantifikovať, koľko času a kde (do akej maximálnej vzdiale-
nosti) sme krúžkované jedince hľadali. Pri štúdiu agresívneho správania pri hniezde musí-
me uviesť, ako dlho sme sledovali reakcie rodičov (napr. od príletu rodičov do vzdialenosti
menej ako 1 m od hniezda po nasledujúcich 5 minút). Rovnako to platí aj pre nebehaviorál-
ne štúdie. Pri použití bodového sčítania musíme uviesť, koľko času sme strávili na každom
bode, do akej vzdialenosti od bodu sme vtáky zaznamenávali a mnoho ďalších parametrov.
Pri štúdiu zloženia potravy treba kvantifikovať, ako dlho sme napr. aplikovali krčné prstence
na mláďatách.
Je však potrebné zdôrazniť, že okrem plánovaných (dizajnovaných) pokusov má výz
nam aj náhodné nesystematické pozorovanie. Podobne ako u anekdotických faunistických
záznamov (napr. pozorovanie zatúlancov) možno tiež publikované anekdotické pozorova-
nia správania zhrnúť a vyvodiť všeobecnejšie platné závery. Je však jasné, že závery z ta-
kýchto pozorovaní budú vždy slabšie než závery zo systematických pozorovaní, a tie zas
nikdy nemôžu dosiahnuť silu záverov založených na pokusoch.
J e potrebné pripomenúť, že prakticky akýkoľvek mysliteľný aspekt správania už niekto niekde

skúmal. Je dobré si ušetriť čas a energiu tým, že sa poučíme z chýb a poznatkov našich predchod-
cov.
Štatistické spracovanie údajov93

Analyzovať svoje vlastné chyby a chyby ostatných je veľmi poučné. ... popieranie svojich vlast-
ných omylov bude mať za následok len dlhodobé problémy. Sibley (2002)
Rovnako dôležitá ako kvalita dizajnu štúdie a zberu údajov je aj kvalita ich spracovania. Se-
belepšie údaje sú k ničomu, pokiaľ ich štatisticky spracujeme chybne. Preto je nutné o tom,
ako výsledky budeme štatisticky spracovávať, uvažovať už pred samotným zberom údajov,
teda ešte vo fáze plánovania štúdie.
93 Táto kapitola je určená náročnejšiemu čitateľovi s hlbším záujmom o ornitológiu a najmä o publikovanie vý-
sledkov svojej práce v odborných časopisoch alebo ich prezentáciu na verejnosti. Vychádzame pritom z pred-
pokladu, že čitateľ má už základnú predstavu o štatistike na stredoškolskej úrovni.
142
Štatistické spracovanie výsledkov je veľmi náročnou záležitosťou, bežne v nej robia chy-
by aj ostrieľaní bádatelia94. Štatistické metódy sa dnes prudko rozvíjajú, tradičné dlho pou-
žívané metódy sú často nahradzované novými. Dokonca sa mení aj celá štatistická paradig-
ma, teda hlavné názorové prúdy, ktoré sa od základov líšia v prístupoch k analýze údajov.
Tradičných, ako aj moderných štatistických metód je nepreberné množstvo. Hoci aj stručné
vysvetlenie tých najčastejšie používaných by mnohonásobne presiahlo rozsah nielen tejto
kapitoly, ale celej tejto Príručky. Našťastie existuje celý rad úvodných učebníc, ktoré sú do-
stupné pre záujemcov o hlbšie poznanie biologickej štatistiky (viď odporúčaná literatúra).
Preto v tejto kapitole uvádzame len hrubý prehľad najčastejšie používaných štatistic-
kých prístupov, spôsobov prezentácie ich výstupov a s tým spojených problémov v ornito-
lógii. Bez tohto základu nemožno ani zadať požadované analýzy ani pochopiť ich výstupy
v bežných štatistických programoch (JMP, SAS, R, Statistica apod.). To však neznamená, že
tento základ stačí – čitateľ by mal nasledujúci text brať skôr ako prehľad tém, ktorým by mal
venovať pozornosť v ďalšom štúdiu. Zvláštny zreteľ kladieme na najčastejšie chyby, ktorých
sa ekológovia, vrátane ornitológov, dopúšťajú. Aj preto je pre ornitológov nevyhnutné štu-
dovať špecializované štatistické príručky, učebnice a články a konzultovať plánované ana-
lýzy s odborníkmi (štatistikmi či skúsenejšími kolegami). Treba si uvedomiť, že v súčasných
významnejších ornitologických časopisoch už nie je možné prezentovať vlastné výsledky
bez správneho štatistického vyhodnotenia údajov.
 Základy testovania hypotéz

Zmyslom štatistického spracovania údajov je zistiť, aké faktory (prediktory, nezávislé
premenné, „x“ premenné) a ich kombinácie vysvetľujú premenlivosť v pozorovanom jave
(odpoveď, závislá premenná, „y“ premenná). Tradičným a dodnes najčastejšie používaným
prístupom k analýze údajov je testovanie nulových hypotéz (tzv. frekventistická štatisti-
ka). Ku každej biologickej otázke možno vysloviť tzv. nulovú hypotézu, podľa ktorej určitý
faktor (napr. pohlavie) nemá vplyv na pozorovaný jav (napr. hmotnosť tela): „samce a sa-
mice pinky obyčajnej sa nelíšia svojou telesnou hmotnosťou“. V tomto najjednoduchšom
možnom prípade, kedy sa pýtame, či sa líšia iba dve kategórie (samce, samice), možno po-
užiť jednoduchý t-test. Výsledkom štatistického testu (v našom prípade t-test) je testová
štatistika (napr. t-hodnota) a s ňou spojená P-hodnota. P-hodnota je pravdepodobnosť
pozorovania extrémnejších dát než tých, ktoré máme, ak platí nulová hypotéza (t.j. ak sa
samce a samice piniek skutočne hmotnostne neodlišujú). Vysoká hodnota testovej štatis-
tiky nám hovorí, že pozorované údaje sa výrazne odchyľujú od náhodného šumu (nulovej
hypotézy), a že sa zrejme deje niečo zaujímavé (v údajoch je signál). Tradične je dohodnuté,
že P-hodnoty menšie ako 0,05 sú považované za „štatisticky významné“. Za takejto situácie
(napr. keď P = 0,003) nulovú hypotézu odmietneme a tvrdíme, že „samce a samice pinky
obyčajnej sa štatisticky významne odlišujú svojou telesnou hmotnosťou“.
Štatistické testy môžu byť obojstranné (two-tailed), alebo jednostranné (one-tailed).
Obojstranný test sa nepýta na smer rozdielu, ale iba hovorí, či sa napr. skupina A významne
odlišuje od skupiny B (t.j. P-hodnota nezávisí na tom, či A > B, alebo A < B). Jednostranný
test sa pýta na smer rozdielu a preto P-hodnota závisí na tom, ktorá z porovnávaných sku-
pín je väčšia. Hoci máme v ornitológii najčastejšie smerované predikcie („v listnatom lese je
väčšia hniezdna hustota piniek obyčajných ako v ihličnatom lese“), používanie jednostran-
ných testov sa v ekológii neodporúča95.
94 Pozri napr. Lessells & Boag (1987), Engqvist (2005), Zuur a kol. (2010) a mnohých ďalších.
95 Pozri bližšie Lombardi & Hurlbert (2009).
143
Štatistická vs. biologická významnosť
Problém s testovaním nulových hypotéz tkvie v tom, že významnosť štatistického testu závisí
okrem iného od veľkosti vzorky a presnosti merania (čím väčšia presnosť, tým relatívne menší ná-
hodný šum v údajoch a tým väčšia šanca zistiť štatisticky významný rozdiel). Pri dostatočne veľkej
vzorke nám vyjde štatisticky signifikantný rozdiel aj v prípade, že samce a samice piniek sa budú
v priemernej hmotnosti líšiť len o 0,01 g. Takýto rozdiel síce môže byť štatisticky vysoko významný
(napr. P = 0,0001), ale biologicky významný takmer určite nie je (rozdiel v hmotnostiach 0,01 g je
rádovo menší ako hmotnosť jediného výkalu vyprodukovaného spevavcom veľkosti pinky oby-
čajnej – či sa meraný jedinec vyprázdni či nevyprázdni pred samotným meraním teda môže viesť
k väčšiemu rozdielu v meranej hmotnosti ako v našom prípade zistený priemerný rozdiel medzi
pohlaviami). Preto je nevyhnutné uvádzať okrem testových štatistík aj odhady parametrov (pa-
rameter estimates; charakteristiku strednej tendencie údajov, napr. priemer, a ich premenlivosti,
viď ďalej) a veľkosti efektu (effect size; v našom prípade by to bol priemerný rozdiel medzi sam-
cami a samicami, teda spomínaných 0,01 g). Pri odhadoch parametrov a veľkosti efektu nesmie
chýbať presnosť odhadov, napr. intervaly spoľahlivosti (viď ďalej). Odhady parametrov, veľkosti
efektov a ich presnosť nás totiž zaujímajú v prvom rade, pretože biologický význam rozdielov
a trendov je daný ich veľkosťou, nie štatistickou významnosťou.
Druhým základným typom otázky (po otázke týkajúcej sa „rozdielu“, pozri vyššie) je, či
zmenu v jednej premennej (napr. „dátum v sezóne“ alebo „teplota“) sprevádza zodpoveda-
júca zmena v inej premennej (napr. „veľkosť znášky“ alebo „veľkosť vajec“). Ak je pri premen-
ných jasné, že iba jedna môže mať vplyv na druhú (teplota okolitého prostredia môže mať
vplyv na veľkosť vajec, ale nie naopak), mali by sme použiť regresiu. Základné parametre,
ktoré charakterizujú regresný vzťah medzi premennými je intercept (hodnota y pre x = 0,
teda v akej hodnote pretína regresná priamka os y) a smernica, t.j. miera sklonu regresnej
priamky. Pokiaľ naopak nie je príčinný vzťah jasný (napr. veľkosť znášky ovplyvňuje veľkosť
vajec, alebo veľkosť vajec ovplyvňuje veľkosť znášky?) mali by sme použiť koreláciu. Ak
údaje spĺňajú podmienky normálneho tzv. Gaussovského rozdelenia (zvonovité rozdele-
nie symetrické okolo priemeru), použijeme Pearsonov korelačný koeficient (r), ak údaje nie
sú normálne rozdelené, použijeme Spearmanov korelačný koeficient (rs). Ten sa hodí aj pre
ordinálne a dokonca aj nominálne údaje (ale len ak x aj y majú iba dve kategórie).
Celý rad rôznych tradičných metód ako je t-test96 (porovnávanie dvoch kategórií),
ANOVA (analýza rozptylu, porovnávanie troch a viac kategórií), lineárna regresia (prediktor
aj odpoveď sú kontinuálne premenné) alebo logistická regresia (prediktor je kontinuálna
premenná, odpoveď je kategorická premenná) je založená na rovnakých princípoch. Pre-
to mnohí autori navrhujú namiesto tradičných názvov používať zhrňujúce označenie vše-
obecné lineárne modely (general linear models, GLM).
 Testovanie viacerých prediktorov naraz

Len málokedy si ale kladieme tak jednoduché otázky ako či sa líši samec a samica pinky
obyčajnej hmotnosťou, alebo či sa veľkosť znášky mení počas sezóny. Takéto otázky sú na-
vyše doslova vytrhnuté z kontextu: šanca, že hmotnosť pinky bude závisieť iba na pohlaví,
je prakticky nulová. Telesná hmotnosť určite závisí aj od veku (prinajmenšom počas poby-
96 Často označovaný aj ako „Studentov t-test“. Termín „Student“ je pseudonym jeho autora Williama Sealyho Gos-
seta (1876–1937).
144
tu v hniezde), kvality prostredia (potravná ponuka), zemepisnej šírky (pozri Bergmannovo
pravidlo) a neprebernom množstve ďalších faktorov, z ktorých niektoré budú navyše ob-
medzené len pre jedno pohlavie (hmotnosť samice odchytenej v dobe kladenia vajec určite
ovplyvní skutočnosť, či pred odchytom a zvážením nakládla či nenakládla vajcia). Preto je
jednoduché porovnanie hmotnosti samcov a samíc chybným prístupom. Miesto t-testu by
sme teda mali použiť štatistický nástroj z portfólia GLM prístupov, ktorý umožňuje vziať do
úvahy ďalšie prediktory, teda mnohonásobnú regresiu (multiple regression).
Niektoré z prediktorov však najskôr nebudú pre vysvetlenie variability v našej vzorke
údajov dôležité (t.j. nebudú mať štatisticky detekovateľný vplyv na hmotnosť piniek). Z nie-
koľkých tradičných prístupov „ako roztriediť zrno od pliev“ je najčastejšie používaná spätná
eliminácia nevýznamných členov (backward elimination). Najskôr do modelu zahrnieme
všetky prediktory (full model). Ak sú všetky prediktory významné, tak je tento plný model
zároveň modelom výsledným (final model). Spravidla (najmä ak máme veľa prediktorov)
sú niektoré prediktory štatisticky nevýznamné. V prvom kroku vylúčime prediktor, ktorý
vychádza najmenej významný (t.j. má najvyššiu P-hodnotu z tých, ktoré sú vyššie ako 0,05).
Po jeho odstránení model znovu prepočítame a vylúčime ten prediktor, ktorý je tentoraz
najmenej významný medzi prediktormi s P > 0,05 (P-hodnoty sa po odstránení ktoréhokoľ-
vek prediktoru zmenia, viď nižšie). Takto pokračujeme až do chvíle, kedy v modeli zostávajú
iba štatisticky významné členy (minimum adequate model čiže reduced model).
Alternatívny spôsob, ako dosiahnuť konečný model je postupné pridávanie premenných
(forward selection). Najskôr otestujeme vplyv každého prediktora samostatne. Potom k tomu,
ktorý je štatisticky najviac významný (najnižšia P-hodnota), pridáme postupne (vždy po jed-
nom) každý z ostatných prediktorov až do okamihu, kedy pridávané prediktory nedosahujú
štatistickú významnosť. V modeli opäť zostávajú iba štatisticky významné prediktory.
Ako odoberanie, tak pridávanie prediktorov má takmer vždy vplyv na P-hodnoty ostat-
ných prediktorov. Tak by to nebolo iba za extrémne nepravdepodobnej situácie, kedy by
prediktory neboli spolu korelované. Tak tomu v reálnom svete prakticky nikdy nie je. Napr.
ako „potravná ponuka“, tak „nadmorská výška“ vysvetľuje premenlivosť v hmotnosti piniek,
ale „potravná ponuka“ koreluje (negatívne) s „nadmorskou výškou“ (napr. čím vyššie do hôr,
tým menej potravy). Takáto prekorelovanosť prediktorov (multicolinearity) predstavuje
problém, pretože rôzne prediktory potom vysvetľujú tú istú časť premenlivosti (t.j. konkuru-
jú si). Spoznáme to aj podľa výrazne sa meniacich P-hodnôt pre daný prediktor, ak sa ocitá
v kombinácii rôznych iných prediktorov.
Pred použitím GLM je teda nutné overiť, či a ako veľmi sú rôzne prediktory navzájom
korelované. Riešením môže byť jeden z dvoch silne prekorelovaných prediktorov vylúčiť
z analýz. Aj bez akéhokoľvek počítania je napr. jasné, že prediktor „dĺžka pravého krídla“
a „dĺžka ľavého krídla“ budú extrémne silne prekorelované (obe krídla rastú závisle na cel-
kovej veľkosti tela, ktoré je symetrické). Je úplne jedno, ktorý z nich vylúčime: prekorelova-
né prediktory jednoducho popisujú rovnakú časť variability v údajoch. Možno pritom spo-
čítať parameter VIF (variance inflation factor), ktorý nám umožní objektívnejšie rozhodnúť,
ktoré konkrétne premenné sú redundantné (nadbytočné), a ktoré teda z modelu predom
vyhodíme. Alternatívne riešenie je pomocou tzv. analýzy hlavných komponentov (princi-
pal component analysis, PCA) nahradiť niekoľko navzájom prekorelovaných prediktorov niž-
ším počtom vzájomne ortogonálnych (t.j. nezávislých, neprekorelovaných) zástupných pre-
menných (tzv. hlavné komponenty). Vo výslednom rukopise je potom nutné jasne uviesť,
s ktorými pôvodnými prediktormi a ako (pozitívne, negatívne) výsledné komponenty kore-
lujú (najlepšie uviesť hodnoty korelačných koeficientov).
Eliminácia nevýznamných členov však má svoje nevýhody. Riešením je nepoužívať ani
145
postupnú elimináciu nevýznamných členov ani postupné pridávanie významných predik-
torov (ako sme si doteraz opísali), ale jednoducho prezentovať plný model. Nutnou pod-
mienkou je samozrejme overiť prekorelovanosť prediktorov.
Ako si konkrétne počínať pri analýze údajov, je často nejednoznačné – je veľa spôsobov
ako určitý súbor údajov spracovať a rôzni štatistici, učitelia i kolegovia sa často nezhodnú, kto-
rý spôsob je „ten jediný správny“. Niektorí autori napr. odporúčajú odstraňovanie štatisticky
nevýznamných členov97, iní uprednostňujú prezentáciu plného modelu98. Oba prístupy majú
svoje výhody a nevýhody. Kompromisné riešenie (a účinná obrana proti kritike zo strany re-
cenzentov) je použiť obidva spôsoby a prezentovať výsledky oboch. V prípade, že vedú k rov-
nakým (aspoň kvalitatívne) záverom, potom stačí prezentovať výsledky jedného z prístupov
a uviesť, že analýza údajov druhým spôsobom nemala vplyv na závery štúdie.
 Interakcie, polynómy a centrovanie prediktorov

Ďalšou možnou komplikáciou je, že vplyv jedného prediktora môže závisieť na inom pre-
diktore. Napr. vplyv potravnej ponuky môže byť viac dôležitý pre hmotnosť samíc, ktoré sa
vyčerpávajú viac produkciou vajec, inkubáciou a starostlivosťou o mláďatá, než pre samce.
U nich sa napríklad nemusí v rámci bežnej variability potravnej ponuky v prírode žiadny
vplyv vôbec prejaviť. Aby sme túto hypotézu overili, je potrebné do modelu zahrnúť nielen
hlavné fixné prediktory (main effects) „pohlavie“ a „potravná ponuka“, ale aj interakciu (in-
teraction) medzi týmito prediktormi. Častým výsledkom je, že interakcia vychádza význam-
ná (P < 0,05), ale hlavné efekty, alebo jeden z nich, významne nevychádza (P > 0,05). Veľmi
častou chybou je takýto výsledok potom komentovať v kapitole Výsledky slovami „interak-
cia pohlavie x potravná ponuka bola významná, ale pohlavie na hmotnosť nemalo vplyv“.
Nezmyselnosť takejto interpretácie je evidentná už z uvedeného protirečenia: v prvej časti
vety je pohlavie označené za významné, v druhej časti za nevýznamné.
Problém je v tom, že mnohé bežne používané štatistické programy (SAS, JMP, Statisti-
ca) pri výpočte P-hodnoty pre konkrétny prediktor berú do úvahy všetky ostatné predik-
tory v modeli. Tým sa vlastne pýtame, aký je vplyv tohto prediktora ak odfiltrujeme vplyv
všetkých ostatných prediktorov? Z hľadiska interakcie je to nevyhnutné: ak testujeme
interakciu, pýtame sa vlastne, či okrem obyčajných aditívnych hlavných efektov existuje
ešte niečo naviac, teda interaktívny efekt (t.j. ak odfiltrujeme vplyv samotného „pohlavia“
a samotnej „potravnej ponuky“, je tu ešte niečo navyše, pokiaľ spolu interagujú, „stretnú
sa“, napr. samice a malá potravná ponuka, alebo samec a malá potravná ponuka?). Z hľadis-
ka fixného prediktora má takáto adjustácia zmysel iba vtedy, ak v modeli nie je interakcia,
v ktorej by bol tento fixný efekt sám obsiahnutý. Ak však v modeli je interakcia, je P-hodnota
fixného prediktora ovplyvnená interakciou, v ktorej už je ten istý prediktor sám obsiahnutý.
Inými slovami, túto adjustáciu možno preložiť ako otázku „aký je vplyv pohlavia po tom,
čo je odfiltrovaný spoločný vplyv potravnej ponuky a pohlavia?“. To je zjavne nezmyselná
otázka. Práve preto je potrebné P-hodnoty, ktoré nám štatistický program dodá pre hlavné
prediktory obsiahnuté v interakcii, ignorovať a v článku ani neprezentovať. Správna inter-
pretácia je, že ak je interakcia významná, sú hlavné prediktory v nej obsiahnuté tiež vý-
znamné bez ohľadu na to, aké P-hodnoty pre ne štatistický program dodal.
To isté čo pre interakcie platí aj pre tzv. polynomiálne efekty. Napr. priebeh veľkosti
znášky je u mnohých vtákov typicky nelineárny: počet vajec v znáške začiatkom sezóny
stúpa, ale v druhej polovici sezóny naopak klesá. Aby sme tento trend vysvetlili a kvantifi-
97 Napr. Grafen & Hails (2002).

98 Napr. Forstmeier & Schielzeth (2011).
146
kovali, musíme okrem lineárneho člena (dátum znesenia prvého vajca v znáške) zahrnúť do
modelu aj kvadratický člen (dátum „na druhú“). Kvadratický člen je vlastne tiež interakcia,
totiž interakcia prediktora samého so sebou (v našom prípade vplyv dátumu v sezóne závisí
od dátumu v sezóne). Bolo by fatálnou chybou zahrnúť iba kvadratický člen – jeho prítom-
nosť medzi prediktormi sa „pýta“ iba na to, či sa veľkosť znášky počas sezóny mení nad
rámec bežného lineárneho vzťahu (celkový pokles, alebo celkový vzrast), ktorý práve preto
nesmieme z modelu vynechať. Preto rovnako ako pri interakciách nemožno interpretovať
P-hodnoty pre prediktory nižšieho rádu ani pri polynomiálnych členoch; v našom prípade
by napr. nemalo zmysel tvrdiť, že „dátum v sezóne“ s P = 0,66 je nevýznamné, pokiaľ je už
obsiahnuté v člene kvadratickom, ktorý je štatisticky významný. Správny záver je, že „dátum
v sezóne“ je významné a má ne-lineárny vplyv.
Elegantným alternatívnym riešením, ako sa zbaviť problému s interpretáciou hlavných
efektov obsiahnutých vo významnej interakcii (vrátane polynómov) je prediktory vycen-
trovať (t.j. odpočítať od každej nameranej hodnoty priemer pre danú premennú; centrovať
možno aj kategorické prediktory). Po vycentrovaní už môžeme bez obáv interpretovať aj
jednotlivé hlavné efekty, ktoré sú navyše obsiahnuté vo významnej interakcii.
 Zmiešané modely: fixné a náhodné efekty

Rozšírením GLM modelov sú potom zovšeobecnené zmiešané lineárne modely (general
linear mixed models, GLMM), ktoré okrem fixných efektov (fixed effects) umožňujú modelo-
vať aj vplyv náhodných efektov (random effects). Fixné efekty (prediktory) sú tie vysvetľu-
júce premenné, ktorých vplyv nás konkrétne zaujíma (napr. pohlavie jedinca, typ hniezda,
teplota, viď vyššie). Náhodné efekty tiež môžu vysvetľovať časť premenlivosti v údajoch, ale
samy o sebe nás nezaujímajú (napr. rok, lokalita, identita opakovane meraného jedinca).
Kým fixné efekty si vyberáme zámerne, náhodné efekty často vstupujú do hry v dôsledku
metodických alebo logistických obmedzení.
Môže nás napríklad zaujímať priemerná veľkosť znášky sýkorky veľkej na Slovensku.
Analyzujeme údaje nazbierané rôznymi pozorovateľmi počas posledných niekoľkých de-
saťročí. Rôzne roky sa medzi sebou môžu líšiť (napr. časová prekorelovanosť údajov v ne-
zvyčajne chladnom roku), preto tento potenciálne mätúci faktor musíme vziať do úvahy aj
štatisticky. Alebo z logistických dôvodov zbierame údaje na viacerých lokalitách; lokality sa
medzi sebou môžu líšiť (priestorová prekorelovanosť údajov v rámci lokality), preto musíme
identitu lokality zahrnúť do analýz. Meranie na rovnakom jedincovi (hoci napr. v rôznych
rokoch) nie sú nezávislé, jedinci sa od seba typicky líšia; preto musíme identitu jedinca za-
hrnúť do analýz ako ďalší náhodný efekt.
Minimálny počet úrovní (identita roka, lokality, jedinca apod.) pre robustné zahrnutie
náhodného efektu je 5–6. Ak máme menší počet úrovní (napr. údaje len z dvoch rokov),
je lepšie takýto prediktor zahrnúť ako fixný. Náhodné efekty môžu zahŕňať aj kontinuálne
prediktory a ich interakcie s kategorickými prediktormi. To je absolútne zásadné. Analyzu-
jeme napr. rast mláďat, teda zmeny ich hmotnosti v čase. Ak zahrnieme iba náhodný kate-
gorický prediktor, teda identitu jedinca, tak tým vlastne predpokladáme, že jedince sa líšia
iba v priemernej hmotnosti (intercept) a nelíšia sa v rýchlosti rastu (smernica). Ignorovanie
toho, že jedinci sa môžu líšiť v rýchlosti rastu (čo je v skutočnosti takmer nevyhnutné), bude
viesť k falošne pozitívnym štatisticky významným rozdielom, ktoré ale v skutočnosti neexis-
tujú. Modely s náhodnými smernicami pre rôzne subjekty (napr. jedince, populácie, druhy)
sú pre ornitológa oveľa dôležitejšie ako tradičné modely, ktoré nedovoľujú subjektom indi-
viduálne smernice.
147
Prinajmenšom časovopriestorová závislosť údajov je prítomná prakticky v každej terén-
nej štúdii. Ignorovaním prekorelovanosti údajov je porušený najzákladnejší predpoklad
akéhokoľvek štatistického testu, teda nezávislosť údajov. Štatisticky neošetrená časová,
priestorová či individuálna prekorelovanosť údajov sa označuje ako pseudoreplikácia (viď
tiež vyššie). Patrí sem aj opakované používanie rovnakého podnetu v experimentálnych
štúdiách, napr. playbackovej nahrávky, ktorú prehrávame vtákom, či atrapy predátora, kto-
rou testujeme ich reakcie na votrelca pri hniezde; tu je potrebné zahrnúť identitu nahrávky,
respektíve preparátov ako ďalší náhodný efekt. Pseudoreplikácia vo svojich mnohých po-
dobách dodnes zostáva jednou z najčastejších chýb v ekologickom, a teda i ornitologickom
výskume. Jednou z možností ako sa pseudoreplikácii vyhnúť je použitie vhodných štatis-
tických metód ako sú napr. zmiešané modely (pozri vyššie), GLS (generalized least squares)
alebo GEE (generalized estimating equations), ktoré zohľadňujú opakované merania na rov-
nakom jedincovi a podobné potenciálne problémy plynúce z opakovaných meraní. Znalosť
aspoň niektorých z týchto metód je pre dnešného ornitológa nevyhnutná.
 Diagnostika modelov
Pri všetkých lineárnych modeloch (GLM) je tiež nutné overiť, či spĺňajú tri základné pred-
poklady:
 normalitu reziduálov
 homogenitu reziduálov
 linearitu efektu
Reziduál (resp. rezíduum) je rozdiel medzi pozorovanou (nameranou) hodnotou a hod-

notou predikovanou (očakávanou) daným modelom. GLM predpokladá, že reziduály majú
normálne rozdelenie (čo overíme napr. Shapiro-Wilkovým testom alebo Kolmogorov-Smir-
novým testom). GLM ďalej predpokladá, že tieto reziduály budú homogénne, tzn. že varia-
bilita reziduálov nebude závisieť na hodnote prediktorov. Posledný kľúčový predpoklad,
linearita efektu, sa týka distribúcie pozitívnych a negatívnych reziduálov voči prediktorom:
ak sú reziduály pre veľkosť znášky negatívne na začiatku a konci hniezdnej sezóny a naopak
pozitívne uprostred sezóny, je zrejmé, že vzťah „veľkosti znášky“ a „dátum v sezóne“ nie je
lineárny. V tomto prípade je riešenie jednoduché: do modelu pridáme ako ďalší prediktor
druhú mocninu prediktora „dátum v sezóne“; tento kvadratický člen potom lepšie vysvetlí
tvar závislosti počtu vajec v hniezde na pokročilosti sezóny. Overenie linearity efektu je veľ-
mi dôležité, pretože podstatná časť prírodných javov je nelineárnych. Ak na ne aplikujeme
lineárne prediktory, dostávame nezmyselné pseudo-výsledky, ktoré nehovoria nič o skú-
manom jave, ale iba o tom, že sme neoverili platnosť modelu.
Ak nastáva ktorýkoľvek z troch uvedených problémov (nie je dosiahnutá normalita a ho-
mogenita reziduálov, efekt nie je lineárny), možno ho riešiť práve zahrnutím polynómov
(napr. kvadratický člen), interakciou medzi prediktormi alebo transformáciou prediktorov
(x), prípadne aj vysvetľovanej premennej (y). Často používané transformácie sú logaritmic-
ké a odmocninové. Percentá a podiely však takto znormalizovať nie je možné, tu je nutná
arcsin-odmocninová transformácia. Tá je u percent a podielov väčšinou potrebná, pretože
takéto údaje väčšinou nemajú normálne rozdelenie. V niektorých konkrétnych prípadoch
však ani nemusíme na surových údajoch testovať normalitu rozdelenia a rovno ich môžeme
transformovať. Ak analyzujeme napr. percentá dominancie druhov v spoločenstve alebo
percentuálne zloženie potravy, je transformácia nutná vždy – v takých prípadoch, kedy sa
sčítajú percenta do 100, nemajú totiž percentuálne údaje nikdy normálne rozdelenie. Ak
148
bežné transformácie nevedú k vyriešeniu problému, často pomôže Box-Coxova transfor-
mácia (Box-Cox transformation), ktorá je „šitá na mieru“ konkrétnemu datovému súboru
a často vedie k lepším výsledkom ako „paušálne“ transformácie (napr. logaritmické). Trans-
formácia údajov často vyrieši všetky tri problémy s predpokladmi modelu.
Je potrebné zdôrazniť, že overenie modelov sa týka nie originálnych údajov, ale rezidu-
álov. Preto je po transformácii údajov nutné znovu skontrolovať normalitu a homogenitu
reziduálov a linearitu efektu. Ak vyššie uvedené riešenia nepomáhajú, môže to byť preto,
že údaje majú inú distribúciu (napr. počty – Poissonovo rozdelenie; percentá a podiely –
binomické rozdelenie) a budeme teda musieť namiesto všeobecných lineárnych modelov
použiť zovšeobecnené lineárne (zmiešané) modely. Spomínaným a ďalším problémom,
napr. veľmi vzdialené hodnoty (outliers), ktoré môžu skresliť výsledok celej analýzy, môže-
me predísť aj tzv. exploračnou analýzou údajov, ktorá by mala predchádzať každej vážne
mienenej štatistickej analýze99.
 Prezentácia štatistických výsledkov

Pri údajoch s normálnym rozdelením v rukopise v kapitole Výsledky uvádzame odhad pa-
rametra (napr. priemer, smernicu regresnej krivky) a smerodajnú odchýlku (opisuje varia-
bilitu v údajoch), alebo strednú chybu priemeru (opisuje presnosť odhadu parametra),
alebo interval spoľahlivosti (konfidenčný interval; opisuje rozpätie, v ktorom sa s určitou
pravdepodobnosťou – najčastejšie 95 % – nachádza skutočná hodnota odhadovaného pa-
rametra). V anglickom texte sa uvádzajú skratkami SD (standard deviation = smerodajná od-
chýlka), SE (standard error = stredná chyba) a CI (confidence interval = interval spoľahlivosti).
Pre rovnaký parameter (napr. priemer dĺžky beháku samíc v danej populácii) uvádzame iba
SD, alebo SE, alebo CI (podľa toho, čo je naším cieľom oznámiť čitateľom), nie dve alebo
dokonca všetky tri tieto charakteristiky. Pre každý prezentovaný parameter je však nutné
uviesť aj veľkosť vzorky („n = 26 samíc“).
Pri výsledkoch každého štatistického testu musíme uviesť tri údaje: testovú štatistiku,
stupne voľnosti100 (degrees of freedom, skratka: df ) a P-hodnotu: „Veľkosť znášky sa v prie-
behu sezóny štatisticky významne nemenila: F = 1,99, df = 1,80, P = 0,16“ alebo „... F1,80 =
1.99, p = 0.16“. Podľa zvyklostí daného časopisu je nutné presne dodržať formát stupňov
voľnosti, veľké/malé P/p, (ne)použitie medzier okolo rovnítka a (ne)použitie kurzívy (a sa-
mozrejme používať v slovenskom alebo českom texte desatinnú čiarku a v anglickom tex-
te desatinnú bodku). Testové štatistiky (F, t, χ2), korelačné koeficienty (r, rs) a nevýznamné
P-hodnoty sa uvádzajú na dve desatinné miesta (nie „P = 0,275196“). Nevýznamné P-hod-
noty vždy uvádzame konkrétne („P = 0,39“), nikdy nie ako „P > 0,05“. Pri významných P-hod-
notách (t.j. P < 0,05) ich uvádzame tiež presne (P = 0,0007); pri veľmi nízkych hodnotách
stačí uviesť „P < 0,0001“ (nie „P = 10–8“).
Častou chybou je uvádzať iba výsledky štatistického testu (napr. F, df, P), alebo dokonca
holé P-hodnoty („samce boli väčšie ako samice: P < 0,05“). Oveľa dôležitejšie ako štatistické
výsledky sú odhady parametrov, napr. priemery pre dané kategórie (dĺžka tela samíc a sam-
cov), regresné či korelačné koeficienty atď. Pri regresii musíme uviesť ako intercept (hod-
99 Pozri Zuur a kol. (2010).

100 Stupne voľnosti udávajú počet nezávislých kusov informácií, na základe ktorých je odhadovaný daný parame-
ter. Čím väčší je počet odhadovaných parametrov (napr. regresné koeficienty v GLM), tým nižšia bude hodnota
df (každý ďalší odhadovaný parameter uberá stupne voľnosti). Preto napr. nemožno zahrnúť do modelu väčší
počet prediktorov ako je počet pozorovaní (to by sme získali záporné df ). Všeobecne sa predpokladá, že pre
rozumnú štatistickú analýzu by df malo byť vždy vyššie ako 10 (a lepšie podstatne väčšie).
149
nota y pre x = 0), tak smernicu a ich presnosť odhadu (SE): „veľkosť znášky drozda čierneho
vrcholila uprostred sezóny: veľkosť znášky = 3,99 (± 0,19) + 0,03 (± 0,07) × dátum –0.0002
(± 0,00005) × dátum2.“ Odhady parametrov atď. je treba uvádzať aj v prípadoch, že výsledok
je štatisticky nevýznamný; rozhodne nestačí napísať „samce a samice sa čo do hmotnosti
nelíšili“. Štúdia, ktorá neuvedie tieto konkrétne charakteristiky, je bezcenná, či už uvádza
sebeväčšie počty P-hodnôt. Napr. do meta-analýz, teda analýz zhrňujúcich výsledky mno-
hých jednotlivých empirických štúdií, sa zahŕňajú iba odhady parametrov, bez ohľadu na
to, či vyšli alebo nevyšli štatisticky významne; P-hodnoty sú pre meta-analýzu irelevantné.
Pre údaje s rozdelením, ktoré nespĺňa podmienky normálneho rozdelenia, by sme ne-
mali prezentovať priemer. Namiesto toho môžeme dátový súbor opísať ináč, uvedieme:
medián (prostredná hodnota), modus (najčastejšia hodnota), rozpätie (minimálna a ma-
ximálna hodnota) alebo kvantily (najčastejšie 25% a 75% kvantil, čiže dolný a horný kvan-
til: ak zoradíme hodnoty v našom súbore od najmenšej po najväčšiu, potom 25 % hodnôt
je nižších ako dolný kvantil a 75 % hodnôt je menších než horný kvantil). Údaje, ktoré sa
odchyľujú od normálneho rozdelenia, možno analyzovať tzv. neparametrickými testami,
ktoré miesto pôvodných nameraných hodnôt počítajú s poradovými hodnotami. Pre nepá-
rové údaje možno použiť Mann-Whitneyho U-test, pre párové údaje potom Wilcoxonov
Z-test. Ak porovnávame tri a viac kategórií (samce, samice, mláďatá; jedinci 1K, 2K, +2 K),
použijeme Kruskal-Wallisov test (občas možno naraziť na „Kruskal-Wallisovu ANOVA“; to
je však chybné označenie – nejde o analýzu variance, ale o neparametrický poradový test).
Neparametrické testy sú však problematické; pre nepárové údaje sa preto namiesto Mann-
Whitneyho testu a tradičného t-testu (Student‘s t-test), ktorý predpokladá rovnakú variabili-
tu v oboch porovnávaných vzorkách, odporúča t-test pre nerovné variance (Welch‘s t-test =
Unequal variance t-test). Welchov t-test dáva vždy lepšie výsledky ako tradičné alternatívy, či
už parametrické, alebo neparametrické. Pre jednoduché párové porovnanie kontinuálnych
údajov potom spravidla vyhovuje parametrický párový t-test, ktorý je podobne ako ANOVA
robustný proti narušeniu predpokladu normality dát.
 Alternatívy k testovaniu nulových hypotéz

Testovanie nulových hypotéz má celý rad problémov (nulová hypotéza takmer určite v reál-
nom svete nikdy neplatí; pravdepodobnosť nájdenia štatisticky významného vplyvu rastie
s veľkosťou vzorky nezávisle na skutočnom biologickom vplyve, viď vyššie). Preto sa uplat-
ňujú alternatívne prístupy k analýze údajov.
Jedným z nich je výber modelov (model selection; z ďalších napr. Bayesiánska štatisti-
ka). Tento prístup vychádza z úplne odlišných teoretických základov ako klasické testovanie
hypotéz: pre vysvetlenie daného javu (napr. pohlavný dimorfizmus v hmotnosti tela piniek
obyčajných) formuluje celý rad konkurujúcich si modelov. Každý model obsahuje inú kom-
bináciu prediktorov, ktoré vysvetľujú variabilitu vysvetľovanej premennej, v našom príklade
hmotnosti piniek (napr.: Model 1: „pohlavie“, Model 2: „pohlavie + dátum v sezóne“, Model 3:
„pohlavie + vek jedinca + rok“, Model 4: „rok + vek jedinca“ atď.). Tieto modely zoraďuje od
najlepšieho po najhoršie na základe tzv. informačných kritérií. Najznámejšie z niekoľkých
používaných je Akaikeho informačné kritérium (Akaike information criterion, AIC). Čím je
hodnota kritéria nižšia, tým je model lepší. Informačné kritérium berie do úvahy, ako dobre
daný model vysvetľuje variabilitu v pozorovanom jave (čím viac vysvetlenej variability, tým
nižšia hodnota kritéria), ale zároveň je toto kritérium penalizované podľa počtu prediktorov
v modeli (čím je prediktorov viac, tým je hodnota kritéria vyššia).
Výber modelov teda hľadá optimálny kompromis medzi modelmi príliš jednoduchý-
mi (a teda málo vysvetľujúcimi) a modelmi príliš zložitými (vysvetľujú veľa premenlivosti
150
v údajoch, ale obsahujú príliš veľa prediktorov a dajú sa teda ťažko interpretovať). Typickým
výsledkom je celá skupina vybraných najlepších modelov; to umožňuje odhadnúť neisto-
tu vo výbere prediktorov a odhady parametrov ošetriť váhou (weight) všetkých modelov,
v ktorých sa prediktor objavuje. Táto možnosť naopak vôbec neexistuje v paradigme testo-
vania nulových hypotéz, kde je výsledkom analýzy vždy len jeden model (pozri kategoric-
ký záver „významný“ vs. „nevýznamný“). Výber modelov teda pracuje na úplne odlišných
princípoch (informačná teória) a vedie ku kvalitatívne odlišnému typu záveru než tradičné
testovanie nulových hypotéz: je preto častou chybou tieto prístupy miešať a používať v sú-
vislosti s výberom modelov výrazy ako „test“, „hypotéza“, alebo uvádzať P-hodnoty.
 Ďalšie typy analýz

Existuje celý rad špecifickejších, ale významných druhov analýz, kde sa často chybuje. Me-
nujme aspoň niekoľko príkladov.
Jedným z najvýznamnejších parametrov vtáčej hniezdnej biológie je prežitie hniezda.
Na hniezdnu úspešnosť má najväčší vplyv predácia. Tú za väčšiny bežných situácií nie je
možné analyzovať ako jednoduchý pomer prežívajúcich a neprežívajúcich hniezd. Na-
miesto toho je potrebné analyzovať tzv. dennú mieru prežívania (daily survival rate), ktorá
potom slúži na odhad hniezdnej úspešnosti (Mayfieldova metóda a jej rôzne obmeny).
Dôležité, napr. z hľadiska ochrany vzácnych a ohrozených druhov, je poznať pomer po-
hlaví (sex ratio) dospelých vtákov alebo mláďat. Takéto údaje sa nedajú analyzovať napr.
pomocou testu dobrej zhody („chí-kvadrát“), je nutné použiť zovšeobecnené lineárne
modely, ktoré vedia vziať do úvahy prekorelovanosť údajov (napr. mláďatá v rámci jednej
znášky nepredstavujú nezávislé údaje).
Ak potom porovnávame údaje na úrovni druhov (napr. ako súvisí telesná hmotnosť
s druhovo typickou veľkosťou znášky), musíme použiť fylogenetické porovnávacie metó-
dy (phylogenetic comparative methods). Príbuzné druhy sú si často podobnejšie ako fyloge-
neticky vzdialenejšie druhy. Práve preto, že príbuzné druhy mohli zdediť svoje podobnosti
od spoločného predka, nie sú často údaje od príbuzných druhov nezávislé. Toto je potrebné
vziať v medzidruhových porovnávacích analýzach do úvahy, vrátane vnútrodruhovej varia-
bility v údajoch, teda na úrovni populácií vnútri druhu.
Často nevysloveným, ale kľúčovým predpokladom akéhokoľvek merania je, že výsledky
merania sú presné, t.j. majú vysokú opakovateľnosť (repeatability). Ak napr. zmeriame dĺž-
ku beháka drozda plavého, má analýza nameraných údajov zmysel iba vtedy, ak pri opako-
vanom zmeraní toho istého beháka toho istého jedinca dostaneme hodnotu, ktorá je veľmi
blízko tej prv nameranej (respektíve je k nej bližšia ako k hodnote nameranej u iného ná-
hodne vybraného jedinca). Inými slovami, opakované merania rovnakých jedincov by mali
medzi sebou pozitívne korelovať. Inak by naše meranie predstavovalo obyčajný náhodný
šum a naša práca by nemala zmysel. Opakovateľnosť či konzistenciu merania je dôležité
overiť, predovšetkým pokiaľ spoločne analyzujeme merania urobené rôznymi pracovníkmi
(viď tiež kapitola Písomný plán výskumu). Bez analýzy opakovateľnosti by sa tiež nezaobiš-
lo skúmanie mnohých zaujímavých otázok o vtáčej biológii, napr. ako menia jedinci svoje
správanie počas života či akú majú personalitu.
151
Prezentácia výsledkov
Mať dobrý nápad nestačí. Ešte doležitejšie je ho rozvinúť a publikovať. Brown & Lomolino
(1998)
Bádateľská práca v rámci základného výskumu, ktorá nevedie k zverejneným výsledkom,

stráca zmysel.101 Nejde len o investovaný čas a prípadne i finančné prostriedky (granty,
sponzorské dary), ale aj o etický problém. Skúmanie života vtákov totiž často znamená zá-
sah do ich prirodzeného života (odchyt do sietí, odber krvi, kontrola hniezd a pod.); takýto
zásah možno ospravedlniť iba potrebou sa o živote vtákov dozvedieť niečo nové. Ak zosta-
nú – hoci najkvalitnejšie – nazbierané údaje „v šuplíku“, nedozvedeli sme sa nič.
Kvalitná prezentácia získaných výsledkov je základným kameňom výskumnej práce.
Nezrozumiteľná, nepresná či rozvláčna prezentácia výsledkov má negatívne dôsledky pre
autora (zlá povesť; znížená šanca na získanie finančnej podpory alebo ponúk na spoluprá-
cu), ako aj ich čitateľa (strata času; snaha niečo nové sa dozvedieť prišla navnivoč). Preto
je potrebné dbať na vysoký štandard prezentácie výsledkov tak písomnou formou (texty
odborné i popularizačné) ako aj formou ústnou (prednáška na konferencii, prezentácia pre
verejnosť, výklad na terénnej exkurzii).
Ešte pred zberom údajov je potrebné prijať niekoľko zásadných rozhodnutí, vrátane
toho, ako s nazbieranými údajmi naložíme:
(1) Môžeme ich publikovať sami alebo s pomocou kolegov. Táto možnosť síce prináša
výhody (stávame sa autormi výslednej publikácie), ale platíme za ňu ďalšou prácou na ru-
kopise. Za formu aj obsah nesie každý z autorov zodpovednosť.
(2) Údaje poskytneme na publikovanie, napr. kolegom, SOS/BirdLife Slovensko, Štátnej
ochrane prírody apod. Nevýhodou je, že autorom bude niekto iný (ak sa nepodieľame na
analýze údajov alebo na písaní rukopisu, nemáme na autorstvo právo, pozri nižšie). Výho-
dou je, že ako dobrovoľní spolupracovníci nemusíme investovať čas a energiu do prípravy
publikácie (čo veľakrát zaberie podstatne viac času a námahy ako terénny zber údajov, na-
vyše bez možnosti užívať si prírodu a čerstvý vzduch). Druhá možnosť spočíva napr. v účasti
na projektoch občianskej vedy (Jednotný program sčítania vtákov v SR, krúžkovanie vtákov
a pod).
V prípade, že sa na práci bude podieľať viac autorov, je nutné, aby sme si pred začatím
výskumu ujasnili, aká bude deľba (1) práce a (2) kreditu za odvedenú prácu (autorstvo). Au-
torstvo je zodpovednosť, má jasné pravidlá a ich nerešpektovanie môže viesť k podstatným

problémom102.
Rovnako tak sa autori medzi sebou musia dohodnúť, akým spôsobom budú výsledky
prezentovať: je veľký rozdiel, či naším cieľom je publikovať v miestnom periodiku, alebo
v medzinárodnom časopise. Na jednej strane je potrebné vždy dbať na jasnú, logickú a bez-
chybnú prezentáciu výsledkov. Na druhej strane si článok do prestížnejšieho periodika (kde
si naše výsledky prečíta viac čitateľov a naša práca má v priemere väčší vplyv) vyžiada pod-
statne viac práce. Je potrebné si realisticky odpovedať na otázky: má téma, ktorú študujem
všeobecnú alebo medzinárodnú významnosť? Je množstvo a kvalita údajov dostatočná na
to, aby malo zmysel výsledný rukopis zaslať do daného časopisu?
101 A. C. Bent, ktorý v 1. polovici 20. storočia s pomocou cca 800 amatérskych prispievateľov spísal 20-dielnu
prácu o živote severoamerických vtákov, poznamenal: „Ak čitateľ na týchto stránkach nenájde niečo z toho, čo
vie o vtákoch, môže klásť vinu len sám sebe za to, že mi tieto informácie neposlal“.
102 Podrobne viď Grim (2013).
152
 Písomná prezentácia výsledkov
Predpokladajte, že všetko, co čítate, sú len táraniny, pokiaľ vás autor nepresvedčí o opaku.
Stearns (1987)
Každá časť odborného článku má svoj vlastný význam. Čitateľ predpokladá, že určité typy
informácií nájde v konkrétnom mieste článku. Je v záujme autora tieto očakávania poznať
a naplniť ich, inak čitateľa stráca. Nižšie uvádzame prehľad a charakteristiku základných čas-
tí odborného (vedeckého) článku.
Názov. Môže popisovať študovanú tému, pokladať otázku (také názvy sú pre čitateľa ob-
zvlášť atraktívne), alebo na ne dávať odpoveď (t.j. hlavný výsledok práce zhutnený do jed-
nej vety). Všeobecne sa neodporúča uvádzať v názve konkrétnu lokalitu: cieľom článku väč-
šinou nie je študovať lokalitu, ale tému; lokalitu si vyberáme preto, že je logisticky výhodná
(„po ruke“), čo je z hľadiska čitateľa irelevantné. Výnimkou sú faunistické články, kde hlav-
nou správou je doloženie napr. hniezdenia vo vymedzenej geografickej oblasti.
Autori. Zoznam autorov má obsahovať iba tých, ktorí podstatne prispeli ku koncepcii a di-
zajnu štúdie alebo k získaniu údajov alebo k ich analýze a interpretácii; a podieľali sa na
písaní rukopisu alebo jeho kritickej revízii z hľadiska významného intelektuálneho obsahu;
a schválili konečnú verziu určenú na publikovanie. Samotné získanie finančnej podpory,
zber údajov, alebo všeobecný dohľad nad výskumnou skupinou neoprávňujú ku spoluau-
torstvu. Každý autor by sa mal na práci podieľať dostatočne tak, aby mohol za zodpovedajú-
cu časť tejto práce prevziať verejne zodpovednosť. Poradie autorov by malo byť spoločným
rozhodnutím všetkých autorov. Tí by mali byť schopní poradie vysvetliť.103 Všeobecne platí,
že pri kolektívnych (viac-autorských) článkoch (1) prvý autor píše rukopis, (2) posledný (tzv.
„senior“) autor dohliada nad celým projektom a (3) poradie ostatných autorov je úmerné
ich príspevku.
Abstrakt. Abstrakt nie je zhrnutie výsledkov. Je to skrátená verzia celého článku, ktorá má
veľmi stručne vysvetliť, prečo je naša téma zaujímavá a dôležitá (t.j. Úvod), ako sme danú
tému skúmali (t.j. Metodika), čo sme zistili (t.j. Výsledky) a čo z toho plynie (t.j. Diskusia). Ab-
strakt je tiež druhá najdôležitejšia časť článku, pretože rozhoduje (po názve), či bude vôbec
čitateľ pokračovať v čítaní. Preto je kvalitný abstrakt z hľadiska písania článku zďaleka najná-
ročnejšia časť odborného textu. Tu by sme mali dôkladne zvažovať každé jednotlivé slovo.
Kľúčové slová. Tieto „heslá“ by mali byť dostatočne všeobecné, aby ich zachytilo čo najviac
čitateľov, ale zároveň dostatočne konkrétne, aby bolo jasné, o čom daná štúdia pojednáva.
Heslo „vtáky“ je príliš všeobecné a teda zbytočné; heslo „Žitný ostrov“ je príliš úzke a teda
zbytočné – konkrétna lokalita spravidla bežného čitateľa nezaujíma. Odporúča sa čo naj-
viac opakovať rovnaké kľúčové slová v názve, abstrakte a zozname kľúčových slov – vyhľa-
dávače článkov radia často výsledky podľa počtu výskytov daných kľúčových slov.
103 Viď odporúčania pre publikovanie v medicínskych časopisoch (rovnaké pravidlá platia aj pre časopisy biolo-
gické, vrátane ornitologických): http://www.icmje.org/recommendations/.
153
Úvod. Táto časť vysvetľuje, prečo je téma zaujímavá či užitočná (napr. v ochrane prírody).
Úvod smeruje od všeobecných vzťahov a zákonitostí (napr. „predácia je hlavná príčina
hniezdneho neúspechu u vtákov“) ku konkrétnej téme (napr. „závisí riziko predácie na ukry-
tí hniezda?“). V záverečnom odseku čitateľ očakáva uvedenie modelového druhu (druhov)
a jeho (ich) vhodnosť pre testovanie danej otázky a konkrétne hypotézy a predikcie. Predik-
cie, teda výsledky, ktoré očakávame, musia byť smerové. Napr. predikcie „veľkosť znášky sa
bude počas sezóny meniť“ je bezobsažná, ak jasne nepovieme, ako sa má meniť – stúpať,
klesať, alebo mať nelineárny vzťah s najvyššou znáškou v strede sezóny. Predikcie majú vy-
plývať zo všeobecnej ekologickej a evolučnej teórie, nie z toho, čo sme v skutočnosti zistili
(to by bol argument kruhom!).
Metodika. Zmyslom tejto časti je opísať, čo sme urobili, tak detailne, aby akýkoľvek čita-
teľ našej štúdie bol schopný náš postup presne zopakovať. Napr. uviesť „merali sme dĺžku
beháka“ je nedostatočné, ak jasne neuvedieme, (1) ktorý z niekoľkých spôsobov merania
dĺžky beháka sme použili a (2) s akou presnosťou sme merali: „merali sme maximálnu dĺžku
beháka (podľa Sutherland a kol. 2004, s. 107) posuvným digitálnym meradlom s presnosťou
na 0,1 mm“.
Zatiaľ čo u iných častí článku je dôležitá stručnosť, môže byť Metodika relatívne dlhá
práve preto, aby obsahovala všetky dôležité detaily. Naopak by nemala obsahovať irele-
vantné informácie („údaje sme zapisovali do terénneho diára a následne prepísali do ta-
buľky v programe Excel“). Ak by bola kapitola Metodika neúnosne dlhá, môžeme jej časť
presunúť do Príloh (viď ďalej). Žiadne ďalšie metodické detaily sa v nasledujúcich častiach
článku (Výsledky, Diskusia) už nesmú objaviť.
Prvý odsek Metodiky štandardne obsahuje informácie o tom, kedy („každoročne od za-
čiatku marca do konca júna v rokoch 2007–2009“) a kde (názov lokality, zemepisné súrad-
nice) sme údaje získali. Záverečná časť Metodiky je venovaná štatistickému spracovaniu
údajov (aké prístupy a programy sme použili). Musí byť jasné, čo boli prediktory (x-premen-
né), čo bola odpoveď (y-premenná), čo boli fixné a čo náhodné premenné, či sme údaje
transformovali apod. Nesmie chýbať veta „výsledky prezentujeme ako priemer ± stredná
chyba priemeru (SE)“ alebo „... ± smerodajná odchýlka (SD)“.
Etická poznámka. V posledných rokoch začal celý rad biologických časopisov vyžadovať
etické zdôvodnenie štúdie v samostatnej kapitole (niekedy ako podkapitolu Metodiky).
V takom prípade v tejto sekcii uvedieme čísla výskumných povolení, krúžkovacích licencií
apod. U viac-autorských článkov uvedieme aj meno autora, ktorému boli povolenia udele-
né. Ďalej je nutné detailne opísať, ako autori prispôsobili metodiku tomu, aby minimalizo-
vali riziko pre skúmané živočíchy (napr. vtáky). Napr. „Kontrolu hniezd sme vykonávali čo
najrýchlejšie (do 10 sekúnd) a všetku vegetáciu ovplyvnenú príchodom pozorovateľa sme
vrátili do pôvodného stavu“. Nedostatočné detailné etické „ospravedlnenie“ štúdie môže
byť dôvodom pre odmietnutie rukopisu!
Výsledky. Uvádzame iba zistenia, ktoré sú podstatné z hľadiska testovanej hypotézy (alebo
opisovaného javu pri opisných štúdiách). Uvádzame všetky podstatné výsledky, bez ohľadu
na to, či podporujú alebo vyvracajú naše predbežné očakávania. Nepoužívame štatistický
jazyk: „t-test potvrdil, že mladé samice sú ľahšie ako staré samice...“. Používame biologický
jazyk: „Mladé samice boli ľahšie ako staré samice (t39 = ...).“ Štatistika nie je cieľom práce, je
to len nástroj, akým sa k cieľom (záverom, interpretáciám) dopátrať.
154
Vo Výsledkoch iba vecne popisujeme. Napr. veta „Tento rozdiel podporuje našu hypoté-
zu“ nie je popis, ale interpretácia – nepatrí do Výsledkov, ale do Diskusie. Pokiaľ ide o roz-
siahlejšie analýzy, môže byť užitočné túto kapitolu rozdeliť na tematické podkapitoly.
Výsledky „rozprávame“ ako príbeh, ktorý je organizovaný logicky vzhľadom k podstat-
ným okolnostiam: napr. v čase z minulosti k súčasnosti (napr. populačné zmeny pred a po
zmene manažmentu rezervácie) alebo v priestore najskôr populácie prirodzené, potom až
introdukované. Ak to nenabúrava logiku príbehu, je strategické začať Výsledky tým najza-
ujímavejším zistením. Na rozsiahlejšie výsledky a porovnanie odkazujeme do grafov a ta-
buliek. Nikdy neodkazujme vetou („Túto závislosť jasne vidíme v Obr. 2“), ale zátvorkovým
odkazom: „Samice kŕmili mláďatá častejšie než samce (Obr. 2)“.
Diskusia. Zmyslom tejto kapitoly je iba interpretovať výsledky. V Diskusii sa už teda nesmú
objaviť žiadne nové hypotézy, metodické detaily či analýzy. Užitočné (a férové) je aj upo-
zornenie na obmedzenia našej štúdie, napr. menšia veľkosť vzorky pre niektoré analýzy,
nezahrnutie potenciálnych mätúcich premenných, alternatívne vysvetlenia apod.
Kľúčový je prvý a posledný odsek. Prvý odsek Diskusie stručne zhŕňa výsledky a dáva ich
rámcovo do súvislosti s testovanými hypotézami. Posledný odsek môže stručne pripomenúť
hlavné zistenia a načrtnúť, kam by sa mal ďalší výskum uberať. Ostatné odseky potom detail-
ne diskutujú, čo sme zistili (porovnanie s inými modelovými druhmi, lokalitami a pod). Logic-
ká štruktúra Diskusie (od konkrétnych zistení k všeobecným implikáciám) je teda zrkadlovým
obrazom Úvodu (od všeobecných poznatkov a teórií ku konkrétnym predikciám).
Poďakovanie. Je potrebné vyjadriť poďakovanie za akúkoľvek pomoc, ktorá sa špecific-

ky týkala danej práce: grantovým agentúram alebo organizáciám, ktoré výskum financo-
vali; kolegom, ktorí pomohli pri zbere údajov či okomentovaním rukopisu; recenzentom.
Naopak neďakujeme laborantom, rodinným príslušníkom, administratívnemu personálu
a ďalším, ktorí nám síce pomohli, ale nie špecificky v rámci daného výskumného projektu,
respektíve nad rámec ich bežných pracovných povinností. V tejto sekcii (alebo v sekcii Etic-
ká poznámka, viď vyššie, podľa požiadaviek konkrétneho časopisu) napíšeme, kto výskum
povolil a uvedieme čísla povolenia, ak bolo povolenie na výskum potrebné.
Literatúra. Zoznam citovaných prác musí obsahovať všetky práce, na ktoré odkazujeme
v texte, tabuľkách a grafoch. Žiadna práca nesmie byť uvedená len v texte, alebo len v zo-
zname Literatúry. Ak niektoré práce citujeme iba v Prílohách, uvádzame ich v samostatnom
zozname v Prílohách, nie v hlavnom texte rukopisu.
Citujeme iba relevantné práce, t.j. tie, ktoré tematicky a metodicky úzko súvisia s na-
šou prácou. Citujeme len pôvodné články, knihy a monografie, t.j. publikácie, ktoré prešli
recenzným konaním. Naopak necitujeme abstrakty z konferencií či nepublikované údaje
(výnimočne to možné je, ale môžeme si tým vyslúžiť kritiku recenzentov alebo editorov).
Abstrakty nie sú často recenzované a neobsahujú (aspoň v ornitológii) dosť detailné infor-
mácie (napr. odhady parametrov a výsledky štatistických testov). Rovnako tak nerobí dobrý
dojem citovať diplomové a dizertačné práce alebo technické správy, ktoré jednak opäť ne-
museli prejsť prísnym recenzným konaním a navyše môžu byť pre čitateľa ťažko dostupné.
Ušetriť na citáciách a tým pádom aj rozsahu článku môžeme tak, že namiesto tucta primár-
nych štúdií ocitujeme jednu sumarizujúcu prácu (review study).
Citácia článku v Literatúre obsahuje zoznam všetkých autorov (u troch a viac autorov
v texte potom citujeme len prvého autora a za jeho/jej menom uvedieme „et al.“ alebo
„a kol.“), rok vydania, názov článku, časopis, ročník, stranový rozsah. Číslo (na rozdiel od
155
ročníka) sa spravidla neuvádza (výnimkou sú časopisy, kde každé číslo je stránkované sa-
mostatne od strany 1). Citácia knihy obsahuje zoznam autorov (alebo editorov), rok, názov,
vydavateľa a miesto vydania. Citácie kapitoly v knihe obsahujú okrem autora a názov kapi-
toly aj stranový rozsah kapitoly a všetko, čo by inak obsahovala citácia danej knihy ako cel-
ku. Takmer každý časopis má svoj jedinečný formát citácií, ktorý musia autori článku presne
dodržať. Preto je dôležité sa s ním oboznámiť (viď Instructions to Authors, Guide for Authors).
Stále viac časopisov vychádza iba elektronicky (napr. časopisy z rady PLoS, BMC alebo
Frontiers in ...). Každý článok z takéhoto typu časopisu má stránkovanie začínajúce od 1,
preto nie je možné na článok odkázať ako v tradičných tlačených článkoch pomocou strán-
kovania. Namiesto toho sa uvádza číslo článku alebo tzv. DOI (Digital Object Identifier), čo
je jedinečná rada znakov (čísel a prípadne i písmen), ktorá jednoznačne identifikuje daný
elektronický dokument podobne ako ISBN (International Standard Book Number) identifiku-
je knihy a ISSN (International Standard Serial Number) identifikuje periodické tlačoviny, vrá-
tane vedeckých časopisov. DOI článkov v zozname literatúry vyžadujú aj niektoré tlačené
časopisy. Uvedené je spravidla v záhlaví článku a môžeme ho dohľadať na internete (napr.
Web of Knowledge alebo na stránkach časopisu).
Autori by mali citovať iba články a knihy, ktoré čítali a kde sú si istí vecnou správnosťou
citácie. Prácu citujeme s ohľadom na ich vecný obsah, nie podľa toho, kto ich napísal (napr.
očakávaný recenzent nášho rukopisu) alebo toho, či podporujú naše predstavy. Nikdy neci-
tujeme „z druhej ruky“ – kopírovanie citácií z iných článkov vedie k tomu, že cca štvrtina (!)
citácií v ekologickej literatúre je nepresných alebo chybných104: nepodporujú dané tvrde-
nia, alebo sa dokonca danej témy vôbec nedotýkajú.
Tabuľky. Hoci budú v tlači Tabuľky vnorené do textu, v rukopise, ktorý posielame do re-
dakcie, musia byť všetky tabuľky (a obrazové prílohy) až na konci za literatúrou. Tabuľky
majú jednoduchý predpísaný formát. Nesmú obsahovať žiadne vertikálne čiary. Na celú
šírku smie tabuľka obsahovať iba tri horizontálne čiary: záhlavie vymedzené čiarou zhora
a zdola plus čiaru vymedzujúcu celú tabuľku zdola. Len u komplikovanejších tabuliek môže
byť prípustné pridať niekoľko málo ďalších čiar oddeľujúcich napr. tematicky odlišné bloky
vnútri vlastného „tela“ tabuľky.
Stĺpce musia mať logické poradie: „hniezdna hustota pred odbahnením rybníka“ naľavo,
„... po odbahnení rybníka“ napravo (čítame zľava doprava). Tabuľka nesmie obsahovať nad-
bytočné (redundantné) stĺpce, napr. také, ktoré pre všetky riadky uvádzajú rovnakú hod-
notu. Redundantné sú aj stĺpce, ktorých obsah možno dopočítať z ostatných stĺpcov (napr.
počty pre kategórie možno dopočítať z uvedenej celkovej vzorky a % pre kategórie, preto
sú surové počty pre kategórie redundantné).
Údaje, ktoré chceme primárne porovnávať, môžu byť vedľa seba (t.j. v riadkoch; viď smer
čítania), alebo pod sebou (t.j. v stĺpcoch); zvolený spôsob by mal odrážať štruktúru údajov.
Údaje daného typu musia mať totožný počet desatinných miest (napr. všetky priemery na
jedno desatinné miesto; všetky nevýznamné P-hodnoty na dve desatinné miesta). U odha-
dov parametrov (priemery, regresné koeficienty a pod.) by mal počet desatinných miest byť
biologicky zmysluplný (napr. uvádzať výšku hniezda nad zemou s presnosťou na milimetre
je absurdné). Pri zostavovaní tabuliek by sme mali pamätať na to, že ich cieľom je zjednodu-
šiť pochopenie zložitej témy.
104 Viď Todd a kol. (2007).
156
Obrázky. Graf musí byť čo najjednoduchší. Platí teda jednoduché pravidlo: čím menej čiar,
tým lepšie. Preto má byť v grafe vždy len jedna horizontálna čiara (os x) a jedna vertikálna
čiara (os y); žiadne ďalšie čiary orámujúce obrázok do grafu nepatria. Výnimkou je regresná
krivka, ktorá by však mala byť preložená len v rozsahu skutočne nameraných údajov (t.j. nie
extrapolovať, ak to nie je priamo účelom práce). Regresiu by mali sprevádzať konfidenčné
intervalové krivky. V grafe s regresnou krivkou nesmú chýbať pôvodné namerané hodnoty
(graf obsahujúci len regresnú krivku bez dátových bodov je neprijateľný). Regresná krivka
by mala byť zobrazená o niečo silnejšou čiarou než osi grafu.
Pri bodových grafoch rozlišujeme jednotlivé rady údajov (napr. pre dva druhy vtákov)
buď typom značky (krúžok vs. štvorček), alebo farbou (biely vs. čierny krúžok); nikdy nie
značkou a farbou dohromady (napr. biely krúžok vs. čierny štvorček). Body musia byť do-
statočne veľké, čo je dobré pred poslaním rukopisu do redakcie overiť vytlačením grafu
v cieľovej veľkosti (typicky na jeden tlačový stĺpec, t.j. 6–8 cm). Osi musia byť jasne popísa-
né a v zátvorke za popisom osi je potrebné uviesť jednotky merania: „Frekvencia kŕmenia
(počet krmení.hod–1)“105. Tie by mali byť intuitívne dobre pochopiteľné, napr. počet kŕmení
za hodinu (aj keby doba sledovania bola len 30 minút) alebo počet druhov na jeden sčítací
bod (a nie na tri body).
Pri stĺpcových grafoch rozlišujeme rady čo najjednoduchšie: čierna vs. biela; šrafovaniu
apod. sa vyhýbame. Význam farieb vysvetlíme buď v popise grafu, alebo vysvetlivku vlo-
žíme dovnútra grafu – nie oboje. Do základu stĺpcov vložíme údaje o veľkosti vzorky pre
každú kategóriu. Ak ide o priemery, uvádzame chybové úsečky.
Niektorým typom grafov je potrebné sa vyhnúť: grafy koláčové, s perspektívou či zdan-
livo trojrozmerné sú manipulatívne a nemali by sa používať. Značky na osiach by mali sme-
rovať von (ak smerujú dovnútra, môžu kolidovať s údajovými bodmi). Ak však redakcia taký
formát grafu vyžaduje (napr. Journal of Animal Ecology), má redakčná požiadavka prioritu
nad všeobecnými pravidlami. To ostatne platí pre všetky tu uvedené odporúčania.
Ako obrázky, tak tabuľky musia byť samovysvetľujúce, teda zrozumiteľné aj bez toho,
aby čitateľ dohľadával ďalšie informácie v hlavnom texte. Oba typy grafických príloh by
mali byť informatívnejšie než rovnaká informácia prezentovaná formou textu: napr. izolo-
vaný graf, ktorý obsahuje iba dva stĺpce, zaberie viac miesta než veta obsahujúca rovnakú
informáciu; preto je treba taký graf odstrániť a informáciu presunúť do textu (pokiaľ nie je
súčasťou celého panelu grafov).
Tabuľky podávajúce rovnaký typ informácie by mali mať jednotný formát (napr. poradie
premenných v stĺpcoch). To isté platí pre grafy (rovnaké meradlo na rovnakých osiach, rov-
naké farebné/značkové kódovanie rovnakých typov údajov a pod).
Tabuľky a grafy – najčastejšie chyby

Je mnoho spôsobov ako vytvoriť tabuľku alebo graf. Väčšina z nich je zlá. Graf (na prvom
mieste) a tabuľka (na mieste druhom) sú najdôležitejšie spôsoby, ako prezentovať informá-
ciu. Na čitateľa majú dokonca väčší vplyv než samotný text článku – zlý graf vedie k strate
záujmu čitateľa, odloženiu článku a k jeho zabudnutiu. Preto je potrebné byť pri príprave
grafických príloh mimoriadne starostlivý. Z tohto dôvodu uvádzame a rozoberáme príklad
chybne koncipovanej a formátovanej tabuľky a grafu – v oboch prípadoch ide iba o naj-
častejšie používané typy týchto príloh a najbežnejšie chyby, s ktorými sa v literatúre alebo
prednáškových prezentáciách stretávame.
105 Častou formálnou chybou je používať klávesnicové mínus „-“, čo však nie je typografické mínus, ale pomlčka!
Znamienko mínus nemá klávesovú skratku a je potrebné ho vložiť priamo z ponuky „Symbol“ (−).
157
Tabuľka
Chybne koncipovaná tabuľka
Tabuľka X. Prežívanie vtákov v lese.

Prežilo Prežilo neprežilo neprežilo Celkom
Dr. Celkom P df chi
(n) (%) (%) (N) (%)
Drozd čvíkota 1 33,33 66,6 2 3 100 0.564 1 0,333
Pinky 9 90.00 10 1 11 100 *** 1 6.4000
Drozd 2 66,7 33.33 1 3 100 NS 1 0,2
Správne koncipovaná tabuľka
Tabuľka X. Prežívanie mláďat drobných spevavcov na hniezde od vyliahnutia po predáciu, alebo po

ich úspešné vyvedenie. n = počet hniezd. Údaje z listnatého lesa. Ďalšie detaily viď Metodika.
Druh Prežilo (%) Vzorka (n) χ2 P
Drozd čvíkota 33 3 0,33 0,56
Drozd čierny 67 3 0,33 0,56
Pinka obyčajná 90 10 6,40 0,01
Hneď v prvom stĺpci nie je vysvetlená skratka „Dr“. Názvy druhov sú nekonzistentné: je-
den je celým platným názvom („Drozd čvíkota“), ďalší je nejasný („Drozd“ nie je druh, ale
rod, ktorý zahŕňa celý rad druhov) a ďalší je dokonca nielen bez druhového mena, ale ešte
k tomu v množnom čísle („Pinky“; názvy druhov musia byť v tabuľke vždy v jednotnom čís-
le). Poradie riadkov je tiež chybné: príbuzné druhy majú nasledovať po sebe.
Väčšina stĺpcov tejto „tabuľky“ je zbytočná. Obsahujú totiž redundantné informácie
– z šiestich stĺpcov nasledujúcich po prvom sú skutočne potrebné iba dva (a žiadna iná
informácia ako tá nutná nemá v tabuľke čo hľadať!). Nutná je samozrejme celková veľkosť
vzorky (šiesty stĺpec), ktorá musí byť uvedená pri akomkoľvek údaji alebo štatistickej analý-
ze. Jediná ďalšia potrebná informácia je percentuálne prežívanie (tretí stĺpec), čo je kľúčová
informácia, ktorá nás v tejto tabuľke zaujíma (aspoň nám to naznačuje názov tabuľky, ktorý
je však tiež chybne, viď ďalej). Všetky ostatné stĺpce nevyhnutne vyplývajú z týchto dvoch
stĺpcov: napr. percento hniezd, ktoré „neprežilo“ nevyhnutne vyplýva z toho, že osudom
hniezda môže byť iba „prežilo“, alebo „neprežilo“, a tieto dva údaje sa musia sčítať do 100 %
(iste môžu byť aj hniezda s neznámym osudom, ale tie vôbec nemajú v analýze čo robiť,
tie je potrebné vylúčiť). Rovnako tak nemá zmysel uvádzať akékoľvek počty (druhý a štvrtý
stĺpec), ktoré možno dopočítať z percentuálneho údaja pre prežívajúce hniezda a celkovej
veľkosti vzorky. A uvádzať, že celkovo sa percentá sčítajú do 100 (siedmy stĺpec), je vyložene
zbytočné – jediný dôvod, prečo by sa nesčítali do 100, je, že sme urobili chybu vo výpočte,
alebo preklep.
Redundantné sú akékoľvek stĺpce, ktoré vo všetkých údajových riadkoch obsahujú rovna-
kú informáciu. Nehľadiac na obsahovú nezmyselnosť siedmeho stĺpca, tento obsahuje všade
„100“ a deviaty stĺpec je redundantný z rovnakého dôvodu (navyše je zrejmé, že „chí-kvadrát“
test pre dve kategórie má vždy stupeň voľnosti „1“, takže je zbytočné túto samozrejmú infor-
máciu uvádzať). V tabuľke je dokonca aj matematická chyba v súčte vzoriek pre „Pinky“.
158
Okrem týchto obsahových chýb má tabuľka aj celý rad bežných formálnych chýb. Žiad-
na tabuľka nesmie mať ohraničené všetky bunky. Záhlavie tabuľky (t.j. prvý riadok s názva-
mi kategórií, štatistík a pod.) musí byť ohraničené zhora i zdola a celá tabuľka musí byť ohra-
ničená zdola. Okrem týchto troch čiar nesmie byť v tabuľke žiadna ďalšia čiara. V žiadnom
prípade nemôže tabuľka obsahovať vertikálne čiary.
Všetky stĺpce musia byť rovnako zarovnané (doľava), alebo sú stĺpce s číslami zarov-
nané podľa desatinnej čiarky (tu je každý stĺpec zarovnaný rôzne bez akejkoľvek logiky).
Všetky názvy premenných atď. v tabuľke sa musia písať s veľkým začiatočným písmenom
(štvrtý a piaty stĺpec nie sú). Akékoľvek skratky musia byť formálne konzistentné: tu je veľ-
kosť vzorky raz označená ako „n“, inde zasa ako „N“. Poradie stĺpcov by malo byť logické
a konzistentné: ak neberieme do úvahy, že štvrtý a piaty stĺpec nemajú v tabuľke čo robiť,
potom sú radené opačne (najskôr percenta, potom veľkosť vzorky) než obsahovo paralelný
druhý a tretí stĺpec. Poradie stĺpcov tiež musí zodpovedať zavedeným zvykom: štatistické
výsledky sa vždy (ako v tabuľke tak i v texte) prezentujú v poradí: testová štatistika (tu χ2 pre
χ2-test dobrej zhody a nie „chi“, čo nič neznamená), potom stupne voľnosti (df ) a nakoniec
hodnota štatistickej významnosti (P).
Počty desatinných miest sa pohybujú od žiadneho po štyri! Počet miest musí odrážať
štatistický úzus alebo zdravý rozum. Hodnota „33,33“ vzbudzuje dojem presnosti, kým si
nevšimneme, že celková vzorka je „3“ – tu nemajú desatinné miesta vôbec čo robiť (v pod-
state na tak nízke vzorky vôbec nemá zmysel použiť štatistický test; namiesto toho mali
autori nazbierať viac údajov – pre tak bežné druhy ako sú drozdy by mala byť vzorka rádovo
minimálne v desiatkach, menšia vzorka pre pozorovacie a teda neinvazívne štúdie je nepri-
jateľná).
Nevýznamné P-hodnoty (t.j. P > 0,05) sa uvádzajú na dve desatinné miesta (tretie a ďal-
šie miesta neobsahujú žiadnu relevantnú informáciu!). Nikdy nepoužívame skratku „NS“ (tu
nie je dokonca ani vysvetlená; NS = non-significant)! Nikdy, okrem naozaj veľkých a kom-
plikovaných stĺpcových grafov, nepíšeme „***“ (tu navyše nie je vysvetlené, čo hviezdičky
znamenajú). Vždy uvádzame presné P-hodnoty na prvú nenulovú hodnotu (napr. „0,002“).
Čísla sú nekonzistentne a v jednom prípade dokonca i chybne zaokrúhlené – porovnaj
štvrtý stĺpec pre drozda čvíkotu a tretí stĺpec pre „drozda“. Testové štatistiky (tu hodnota
χ2) sa nikdy neuvádzajú na jedno, tri alebo štyri desatinné miesta – vždy len a len na dve
miesta. V slovenskom alebo českom texte používame desatinnú čiarku, nie bodku ako napr.
v anglosaskej literatúre.
Názov tabuľky je pre čitateľa tiež bezcenný. „Prežívanie vtákov“ nemá žiadny informač-
ný obsah, ak jasne neuvedieme, či ide o prežívanie dospelých vtákov alebo mláďat. Alebo
dokonca vajec? Alebo ide o celú dobu expozície hniezda od kladenia, cez inkubáciu po
vyvedenie mláďat z hniezda? Na čo odkazuje veľkosť vzorky? Sú to jednotlivé mláďatá?
Alebo hniezda?
Záverom treba však zdôrazniť, že aj opravená tabuľka je v poriadku iba formálne: obsa-
hovo ide o číry nezmysel, pretože nemá žiadny význam testovať, či sa líšia proporcie preží-
vajúcich a neprežívajúcich mláďat v rámci druhu! Zmysel by malo porovnanie napr. medzi
druhmi: „prežívajú mláďatá drozda čvíkoty lepšie ako drozda čierneho kvôli skupinovej ob-
rane hniezda v kolóniách čvíkoty?“ To je dobrá a biologicky významná otázka. Ale takúto
analýzu nemožno vykonať obyčajným χ2-testom dobrej zhody (pozri kapitolu Štatistické
spracovanie výsledkov).
159
Graf
Chybne koncipovaný graf
Obr. X. Kŕmenie mláďat drozda čierneho (druh 1 značený ako biele krúžky) a drozda plavého (druh 2
značený ako čierne štvorčeky).
Správne koncipovaný graf
Obr. X. Vzťah medzi vekom mláďaťa a frekvenciou kŕmenia na hniezde u drozda plavého () a drozda
čierneho (). Deň vyliahnutia = 0. Detaily viď Metodika.
Bodové grafy by mali ilustrovať trendy a prípadne ich rozdiely medzi porovnávanými skupi-
nami. Vyššie uvedený graf v pôvodnej verzii v tomto smere zlyháva na plnej čiare.
160
Predovšetkým údajové body sú tak malé, že ich prakticky nie je vidieť! Zvyk hodnotiť
vzhľad grafu na obrazovke počítača vedie tradične k zle formátovaným grafom. Riešenie je
vytlačiť si graf v cieľovej veľkosti: absolútna veľkosť grafu vytlačeného na šírku jedného
stĺpca tlače bude niekoľkokrát menšia ako to, čo vidíme na obrazovke!
Údajové rady sú navyše chybne vyznačené, líšia sa v troch parametroch: tvar (krúžok vs.
štvorček), výplň (biela vs. čierna) a veľkosť (rez veľkosti 3 vs. 4). Správne by sa mali značky
údajových radov (v opravenej verzii rez veľkosť 9) líšiť iba vo farbe (biele vs. čierne krúžky),
alebo tvare (napr. čierne krúžky vs. štvorčeky). Ak je to možné, mali by farby byť volené lo-
gicky: drozd čierny by nemal mať údajové body biele.
Vo vnútri grafu nemajú čo robiť vertikálne čiary a graf nemá byť ani ohraničený zvonka.
Čísla na osi x majú rôzny počet desatinných miest (udávať pri „veku“ mláďaťa desatinné
miesta je nezmysel) a rôznu veľkosť. Podobne je os x popísaná menším písmom a iným
rezom (tučným) ako os y. Graf musí byť formálne konzistentný – všetky písmená a číslice
na osiach a prípadne vnútri grafu musia mať rovnakú veľkosť a rez.
Názov zvislej osi je príliš blízko číselných údajov na rovnakej osi, takže navzájom takmer
kolidujú. Navyše názov nie je vycentrovaný voči osi. Hustota číselných údajov na vodorov-
nej osi je nezmyselne riedka (len tri hodnoty). Značky na osi x sú smerom dovnútra, značky
na osi y nekonzistentne von; správne majú byť značky zvonka v oboch prípadoch. Úplne
chýbajú vedľajšie pomocné značky (tie môžeme, ale nemusíme použiť). Názov osi x neob-
sahuje informáciu o jednotke merania (jednotkou veku sú v tomto prípade „dni“). Názov osi
y túto informáciu síce obsahuje, ale v chybnom formáte: nepíšeme „počet/hod“, ale „počet.
hod−1“.
Údajové rady sú opísané v názve grafu a potom znovu vo vloženej legende vo vnútri
grafu (použitie „druh 1“ a „druh 2“ snáď nevyžaduje komentár). Buď jedno, alebo druhé.
Navyše je názov užívateľsky zložitý – miesto priameho uvedenia symbolov ich opisuje slo-
vami. Tiež má malú výpovednú hodnotu – vo výskume nám nejde o „kŕmenie“, ale o vzťah
kŕmenia k ďalším sledovaným veličinám (tu k veku mláďaťa). Nakoniec nám vlastne presne
ani nehovorí o skutočnom veku mláďaťa: niektorí autori označujú deň vyliahnutia ako „0“,
iní ako „1“.
V grafe je navyše chyba, ktorú nemožno bez nahliadnutia do primárnych (surových)
údajov zistiť: niektoré údajové body sa prekrývajú. To sa dá vyriešiť tak, že veľkosť bodu
v grafe zväčšíme pre prekrývajúce sa body (úmerne ich počtu a uvedieme, aký je max. po-
čet prekrývajúcich sa bodov). Alternatívne riešenie je body mierne vychýliť horizontálne,
alebo vertikálne, ako v opravenom grafe.
Prílohy. Časť metodických detailov, primárne údaje či dodatočné podporné analýzy mô-
žeme prezentovať mimo vlastný rukopis (a následne článok) v prílohách. Tie bývajú ozna-
čované ako Supplementary Materials, Electronic Supplementary Materials, Additional Files,
Appendix apod. Výhodné je túto možnosť využiť najmä pri dlhších článkoch, kedy sám re-
daktor alebo recenzent môžu navrhnúť, aby sa vlastný článok skrátil presunutím jeho častí
do príloh. Niektoré časopisy majú striktný limit na počet slov v článku a vtedy sú prílohy
v podstate nutné.
Celkovo je teda odborný článok jednoduchý - má presne predpísanú a nemeniteľnú

formu z hľadiska poradia častí, ich pomenovania a často aj redakciou povoleného či čita-
teľom očakávaného rozsahu. Každá časť má svoju funkciu, ktorou sa odlišuje od všetkých
ostatných častí (Tabuľka 7).
161
Tabuľka 7. Typická štruktúra odborného článku.
Časť článku Účel

Názov Stručne vystihuje hlavný výsledok, alebo tému
Kto prispel k analýze údajov, podieľal sa na písaní rukopisu
Autori
Poradie autorov odráža typ a mieru ich prispenia
Abstrakt Skrátená verzia celého článku
Uvedenie do problematiky
Úvod Od všeobecných vedomostí a problémov ku konkrétnym otázkam
Formulácia hypotéz a predikcií
Kde, kedy a ako sme nazbierali údaje
Metodika
Ako sme spracovali údaje (štatistika)
Čísla povolení
Etická poznámka
Ako sme minimalizovali narušenie vtáčieho „welfare“
Výsledky Odhady parametrov a štatistické testy
Interpretácia výsledkov
Diskusia
Od konkrétnych zistení k všeobecným záverom
Zhrnutie Sumarizácia výsledkov
Poďakovanie Kto prispel špecificky k danej štúdii
Iba týkajúca sa témy
Literatúra
Iba položky citované v texte
Tabuľky Prehľadne zhŕňajú presné hodnoty
Obrázky Ilustrujú vzťahy (trendy, korelácie, vzory)
Primárne (surové) údaje
Prílohy Doplňujúce analýzy a ich výsledky
Ilustratívne videozáznamy, audiozáznamy, fotodokumentácia
Formálna stránka
Jednotlivé hlavné časti článku by mali mať (1) logickú štruktúru a (2) paralelnú štruktú-
ru, t.j. poradie tém/hypotéz/predikcií má odrážať biologickú realitu a byť totožné v Úvode,
Metodike, Výsledkoch aj v Diskusii. Ak napr. študujeme rôzne aspekty hniezdnej biológie,
v Úvode najskôr tematicky uvedieme dátum hniezdenia, potom veľkosť znášky a až na-
koniec hniezdnu úspešnosť – toto poradie logicky odráža časovú následnosť jednotlivých
tém (naopak začať hniezdnou úspešnosťou by bola chyba – úspešnosť je až následkom
hniezdenia a nemôže mu teda logicky predchádzať). Rovnaké poradie musíme dodržať aj
pri vysvetlení Metodiky, v prezentácii Výsledkov a ich interpretácii v Diskusii (t.j. je chyba
najskôr diskutovať veľkosť znášky a až potom dátum zahniezdenia).
Forma textu by mala byť stručná, vecná, konzistentná, bez zbytočných odbočiek. Vyhýba-
me sa „obsahovej vate“. Text „Prvý známy prípad preukázaného hniezdenia ...“ je redundantný,
pretože iné než „známe prípady“ nemožno publikovať: veta „Prvé preukázané hniezdenie ...“ má
rovnaký informačný obsah a je o dve slová kratšie – čo nie je v názve malý rozdiel (Tabuľka 8).
Žargón zahmlieva. Zvlášť začínajúci autori sa snažia vzbudiť dojem odbornosti tým, že
používajú nadbytočne odborné výrazy. 75 % výrazov v texte, ktorým bežný človek nerozu-
mie, je nepísaným kritériom vedeckých článkov len v sociálnych (predovšetkým pedagogic-
kých) vedách. Kde to je preto možné, používame všeobecne zrozumiteľné výrazy. Jednodu-
chý a priamy text najlepšie informuje čitateľa.
162
Tabuľka 8. Odporúčané obmedzenia na rozsah odborného textu (každý textový editor, napr. Word,
má funkciu, ktorá umožňuje veľmi pohodlne sledovať počet znakov, slov, odsekov). Obmedzenia sa
líšia podľa požiadaviek konkrétneho časopisu a typu článku, napr. krátka správa (short note), štandard-
ný článok (original paper) alebo prehľadový článok (review).
Časť článku Optimálna dĺžka (počet slov)

Názov 10–12
Abstrakt 200
Veta 15–20
Odstavec 150
Rukopis 5-7 000
Gramatická stránka textu by mala odrážať realitu:

(1) Všeobecné pravdy píšeme v prítomnom čase („Sýkorka veľká je dutinový hniezdič.“).
(2) Naše zistenia a opisy našej práce píšeme v minulom čase („Testovali sme, či ... a zistili
sme, že ...“).
(3) Píšeme v činnom rode: „Zistili sme ...“; nie „Zistilo sa ...“. Činný rod je vždy lepšou voľ-
bou ako trpný rod: činný rod je stručnejší, jasne identifikuje činiteľa (kto čo zistil) a tým pá-
dom jasne ukazuje, kto je za danú informáciu zodpovedný. Pre spestrenie môžeme občas
použiť aj trpný rod („Údaje boli nazbierané dobrovoľníkmi.“).
Pozor na výrazy, ktoré používame pri vyvodzovaní záverov. Napr. korelatívne údaje
nikdy nemôžu byť silným dôkazom príčinnej súvislosti, preto píšeme „Tieto korelácie na-
značujú, že ...“, nie „Tieto korelácie dokazujú, že ...“ (korelácie nedokazujú nikdy nič). Iba „Ex-
perimentálne údaje vyvracajú hypotézu ...“.
Pred odoslaním rukopisu (najskôr kolegom na kritické okomentovanie, neskôr do redakcie)
vždy skontrolujeme formálnu stránku. Nielen gramatiku a preklepy (funkcia„Pravopis a gramati-
ka“ v programe Word), ale aj dvojité medzery, medzery pred interpunkčnými znamienkami atď.
Základné pravidlo znie: z môjho počítača neodíde žiadny text bez kontroly pravopisu.
Ako písať
Než začneme písať, musíme premýšľať: „čo, komu a ako?“. Čo chcem povedať? Komu je správa
určená? Ako najefektívnejšie odovzdám to, čo chcem povedať, tomu, komu je správa určená?
Dobrým východiskovým bodom je pokúsiť sa zhrnúť našu správu do jedinej vety (tzv. take-
home message). Táto hranica nás prinúti oddeliť zrno od pliev a uvedomiť si, čo je na našej práci
naozaj podstatné. Užitočným vodítkom je aj náčrt článku a jeho logickej štruktúry (outline). Túto
hrubú „kostru“ potom obalíme textom, ktorý obsahuje všetky potrebné detaily – a nič naviac.
Rovnako tak aj písanie článku má logické poradie: najskôr píšeme Metodiku (jej napísa-
nie by malo predchádzať zberu údajov!), potom Výsledky, ktoré následne interpretujeme
v Diskusii. Je evidentné, že napr. Diskusiu nemôžeme písať pred Výsledkami – nemali by
sme čo interpretovať. Už menej zrejmé je, že Úvod je lepšie písať až po Výsledkoch a Disku-
sii. Môže sa totiž stať, že analýza údajov ukáže, že pôvodnú testovanú hypotézu nemožno
danými údajmi poriadne otestovať, alebo môžeme údaje použiť na testovanie inej, zaují-
mavejšej hypotézy. To si však vyžiada aj úplne iný Úvod, ktorý musí zodpovedať novej téme.
Abstrakt logicky píšeme až ako posledný – ide o skrátenú verziu celého článku.
Najdôležitejšia časť článku je názov. Jeho pútavosť a informatívnosť rozhoduje o tom,
či potenciálny čitateľ bude pokračovať v ďalšom čítaní, alebo obráti svoju pozornosť na iný
článok. Názov nakoniec aj rozhoduje o tom, či potenciálny čitateľ daný článok vôbec nájde
163
v publikačných databázach a vyhľadávačoch (napr. Web of Science, Scopus, Google Scho-
lar). Články sa totiž vyhľadávajú podľa kľúčových slov v názve a abstrakte.
Druhou najdôležitejšou časťou článku je abstrakt. Ak názov presvedčí čitateľa, že má zmysel
nad daným článkom tráviť čas, bude sa chcieť v stručnosti dozvedieť, čo a ako autori zistili. Tento
„výťah“ článku potom určí, či sa čitateľ bude zaujímať o článok ďalej, či si ho zapamätá a bude ho
prípadne citovať (čo je konečný zmysel odborného článku s výnimkou článkov ochranárskych).
Treťou najpodstatnejšou časťou článku sú obrázky a tabuľky. „Jeden obrázok povie viac
ako tisíc slov“. Preto je výhodnejšie ukázať údaje v obrázku ako v tabuľke; text je potom
najmenej efektívny spôsob prezentácie údajov.
Hoci sú uvedené časti najdôležitejšie, je potrebné venovať pozornosť a starostlivosť aj
ostatným častiam rukopisu. Len tak sa vyhneme častým chybám, ktoré môžu postihnúť
akúkoľvek časť rukopisu (Tabuľka 9).
Tabuľka 9. Najčastejšie chyby v prezentácii výsledkov. Podobné chyby bývajú časté v písanom (člá-
nok) ako i hovorenom (prednáška) prejave. Riešenia sú podobné v oboch situáciách.
Chyba Riešenie
Trpný rod („bolo zistené“) Činný rod („zistili sme“)
Neznalosť terminológie Používame zavedené štandardné označenie metód atď.
Pre daný druh, jav alebo metodiku používame totožný termín
Nekonzistentná terminológia
v celom článku (odborný text nie je krásna literatúra)
Držíme sa striktne odporúčaných obsahov častí rukopisu (výsledky
Miešanie obsahu častí rukopisu
patria do Výsledkov, ich diskusia do Diskusie)
Vo Výsledkoch uvedieme výsledky pre všetky parametre (a len pre
Chýbajúce/nadbytočné údaje
ne), ktoré sme podľa Metodiky merali či štatisticky odhadovali
Popíšeme naše postupy tak, aby ktokoľvek iný mohol celú štúdiu
Neúplná metodika
zopakovať
Pri kvantitatívnych výsledkoch (napr. priemer) uvádzame vždy
Neúplné opisné údaje veľkosť vzorky a mierku variability (napr. smerodajnú odchýlku)
alebo presnosti (napr. strednú chybu priemeru)
Pri každom teste uvádzame testovú štatistiku, počet stupňov
Neúplné štatistické údaje
voľnosti a presnú P-hodnotu (nikdy nie „P <0,05“)
Obmedzíme špekulácie na minimum a jasne ich odlíšime od

Špekulatívna diskusia
overiteľných faktov
Držíme sa „pri zemi“, nestaviame ďalekosiahle všeobecné závery
Pre-interpretácia výsledkov na údajoch z jednej lokality alebo modelového druhu (napr. vrabec
domový nie sú „vtáky“)
Pred zaslaním rukopisu do redakcie skontrolujeme, či nevyšli nové
Zastaraná literatúra
články na danú tému, a literatúru i poznatky aktualizujeme
Overíme, či všetky citované práce skutočne podporujú tvrdenie,
Chybná literatúra
ktoré majú podporovať. Necitujeme z „druhej ruky“
Citujeme iba pôvodné odborné práce, knihy a monografie,
Citovanie abstraktov z konferencií
t.j. zdroje, ktoré obsahujú dostatok informácií na overenie ich
alebo učebníc
dôležitosti a správnosti
Informácie sa opakujú Každá informácia (napr. priemerná veľkosť znášky) sa objavuje
v texte/tabuľkách/grafoch buď len v texte, alebo len v tabuľke, alebo len v obrázku
164
Logistika práce na rukopise
Na rukopise spravidla pracujeme niekoľko mesiacov, niekedy aj rokov. Typický odborný
článok je dnes totiž odmietnutý dvakrát, trikrát aj viackrát, čo predlžuje dobu od začatia
práce na rukopise po jeho vytlačenie trebárs aj na niekoľko rokov. To so sebou prináša veľké
množstvo zmien – presuny častí textu, doplňovanie slov i celých viet, ich odstránenie a prí-
padné neskoršie zistenie, že odstránený text nakoniec bude predsa len lepšie do rukopisu
zaradiť. Väčšinu rukopisov v dnešnej dobe píše viac autorov (jednoautorské články sú dnes
rarita). Z týchto faktov vyplýva niekoľko dôležitých odporúčaní, ktorých nedodržanie nám
môže podstatne skomplikovať prácu.
Predovšetkým je potrebné udržať počas celej doby práce rovnaký názov súboru s ru-
kopisom – málo čo je tak mätúce, ako keď nám spoluautor pošle späť ním opravený text
v inak nazvanom súbore! Ak takýto súbor navyše uložíme omylom v inej zložke, môžeme
potom po dlhšej dobe omylom začať pracovať s inou, staršou verziou toho istého článku.
Zlučovanie takýchto paralelných verzií je nočná mora – zvlášť, ak vznikne viac paralelných
verzií od viac spoluautorov. Spracovať paralelné verzie nám zaberie veľa času, nervov a zvy-
šuje riziko vzniku prehliadnutých a teda neopraviteľných chýb. Ako sa im vyhnúť?
Ak má rukopis prepisovať viac spoluautorov, mal by prvý autor (ktorý je za celú prá-
cu primárne zodpovedný) rozhodnúť, v akom poradí budú ostatní autori text komentovať
a prepisovať. Samozrejme, prvý autor musí spoluautorom zdôrazniť, že musia zapnúť sle-
dovanie zmien – vrátený text, kde nie je vidieť, čo ktorý spoluautor opravil, je v podstate
k ničomu.
Nové verzie rukopisu musia byť pochopiteľne uložené ako nový súbor pod novým ná-
zvom, aby boli okamžite odlíšiteľné od starších verzií bez nutnosti súbory otvoriť a porov-
návať ich obsahy. Jedinou (!) zmenou v názve by mal byť iba aktuálny dátum a iniciálky
toho, kto rukopis prepísal. Aj keď ide o jednoautorský rukopis, možno ukladanie nového
súboru po každom väčšom prepísaní len dôrazne odporučiť. To však platí pre zálohovanie
všetkých súborov: rukopisov, surových údajov (napr. Excel, Access), spracovaných údajov
(viď transformácie, centrovanie údajov apod.), štatistických súborov, príloh, grafov atď. Sa-
mozrejme na inom médiu, ktoré sa nachádza na inom mieste (v inej budove) ako je počítač,
na ktorom pracujeme. Okrem externých diskov je možné využiť aj tzv. „cloud“ – teda inter-
netové úložisko. Prečo? Každý súbor môže technicky zlyhať, každý počítač môže „zhorieť“
(prípadov, keď kolegovia prišli o prácu za mnoho mesiacov i rokov späť je veľa).
Všeobecne by mal byť názov súboru kompromisom medzi dĺžkou (čím kratší, tým lepší)
a informatívnosťou – mal by obsahovať všetky nevyhnutné informácie a nič naviac. Názov
by mal dať jasne najavo, kto je autorom, čo je témou, či sa jedná o text, ktorý je v opakova-
nom predložení do redakcie (tzv. resubmission), či sú v ňom zobrazené zmeny a kedy a kto
tieto posledné zmeny urobil (a je za ne teda zodpovedný), napr.: „Trnka_and_Grim_Host_
behavioural_types_RESUBMISSION_HIGHLIGHTED_2014-01-14_TG_AT.doc“.
Zvlášť ak rovnakí autori pracujú na viacerých rukopisoch súčasne, je úplne nevyhnutné
odlíšiť názvy súborov podľa témy (tu „Host_behavioural_types“). Označenie „RESUBMIS-
SION“ by malo zabrániť omylu, aby sme neposlali do redakcie starú verziu (čo sa skutočne
môže stať!). Verzálky (veľké písmená) v tomto prípade zlepšia orientáciu na prvý pohľad,
oddelia informáciu o stave súboru od informácie o téme. Niektoré redakcie vyžadujú pred-
ložiť prepracovaný rukopis v dvoch verziách: jednu so zobrazenými zmenami oproti pôvod-
ne submitovanej (t.j. zaslanej do redakcie) verzii, druhú verziu bez zobrazených zmien (t.j.
„čistý“ dokument s prijatými zmenami). Označenie súboru ako „HIGHLIGHTED“ dáva jasne
najavo, že ide o verziu so zobrazenými zmenami. S touto verziou pracujeme až do finali-
zácie rukopisu a starostlivo strážime, že (1) všetky nové zmeny sa zobrazujú ako „vysviete-
165
né“ a (2) žiadne zobrazené skoršie zmeny omylom neprijmeme (a tým zneviditeľníme). Až
konečnú verziu rukopisu nakoniec uložíme ako ďalší samostatný súbor, v ňom prijmeme
všetky zmeny a až potom finalizujeme list do redakcie (rebuttal letter). V ňom uvedieme
čísla riadkov, na ktorých sme vykonali zmeny podľa odporúčania recenzentov (samozrejme
musíme v liste uviesť, či čísla riadkov odkazujú na verziu so zobrazenými zmenami, alebo na
verziu s prijatými zmenami). Ak by sme do redakcie, ktorá vyžaduje obe verzie, poslali len
jednu verziu, bude článok odmietnutý a celá naša práca by vyšla navnivoč.
Zásadný je aj formát dátumu: poradie „rok-mesiac-deň“ vo formáte na štyri, dve a dve
miesta (t.j. január je „01“, nie „1“) výrazne sprehľadní orientáciu medzi verziami toho istého
rukopisu (tých môže byť aj niekoľko desiatok!) v správcovi súborov (napr. Total Comman-
der). Väčšina alternatívnych formátov toto neumožňuje: napr. dátum vo formáte „14.1.2014“
radí súbory podľa dňa (miesto podľa roka, potom mesiaca a nakoniec dňa), čo je irelevant-
né a prácu komplikuje. Zoradenie súborov podľa dátumu uloženia nás nezachráni, ak napr.
otvoríme starú verziu a omylom ju uložíme. Jedine formát „rok-mesiac-deň“ je riešením
problému orientácie medzi mnohými rôznymi verziami toho istého rukopisu.
Iniciály „TG_AT“ potom dávajú jasne najavo, kto a v akom poradí rukopis prepisoval,
čo tiež určuje, na kom je rad v ďalšom prepisovaní. V dnešnej ornitológii nie sú výnimkou
články s viac než desiatkou autorov. V takýchto prípadoch nedodržiavanie jasne formulova-
ného systému označovania súborov, s ktorým sú oboznámení všetci spoluautori, vedie ku
zmätkom, chybám a dokonca aj nedodržaniu termínu na zaslanie opraveného rukopisu do
redakcie – čo automaticky znamená definitívne odmietnutie rukopisu, ktorý by inak dostal
šancu.
V názvoch súborov je dobré sa vyhnúť diakritike, najmä v tých, ktoré posielame ako
e-mailové prílohy. Samozrejmosťou je vyhnúť sa diakritike v názvoch súborov, ktoré posie-
lame mimo SR a ČR – napr. americká klávesnica nemá „š, č, ť“ a pod.
Odstránený text, zvlášť ak ide o celé odseky alebo dokonca kapitoly, sa neoplatí zma-
zať nenávratne. Je užitočné založiť si samostatný „odpadový“ súbor, kam odkladáme takýto
vylúčený text. Niekedy ho môžeme vrátiť do hlavného súboru (tzv. master file), alebo z neho
dokonca vznikne nový samostatný článok – celý rad vedeckých článkov vznikol práve ta-
kýmto „odpadovým pučaním“.
Rovnaké pravidlá pomenovávania, zálohovania atď., samozrejme platia aj pre súbory
s údajmi (napr. údajové tabuľky v Exceli, kde rôzni spoluautori dopĺňajú svoje údaje, opra-
vujú chyby apod.).
Predloženie rukopisu a komunikácia s redakciou a recenzentmi

Uvedené odporúčania týkajúce sa formátu, štruktúry atď. sú len všeobecné (napr. Tabuľ-
ky 8 a 9). Pred finalizáciou rukopisu je nutné si pozorne prečítať odporúčania pre auto-
rov (Instructions to Authors, Guide for Authors), ktoré sú voľne dostupné na internetových
stránkach časopisu. Odporúčania pre autorov je nutné dodržať za všetkých okolností, t.j. aj
vtedy, ak sú v rozpore so všeobecnými odporúčaniami, ako písať a prezentovať. Niektoré ča-
sopisy napr. vyžadujú používanie trpného rodu (namiesto činného), formát grafov s odráž-
kami smerom dovnútra os (miesto von) apod. Niektoré časopisy uvádzajú, že pre recenzné
konanie môžu autori predložiť rukopis v akomkoľvek formáte, ale to je zriedkavé.
Autori vždy samozrejme musia rešpektovať konkrétne odporúčania daného časopisu
ohľadne formálnej stránky: konkrétna redakcia predpisuje, aká je maximálna povolená
dĺžka názvu, abstraktu a textu u rôznych typov článkov, koľko môže článok obsahovať ta-
buliek a obrázkov apod. Výnimočne je možné sa s redakciou dohodnúť na zaslaní dlhšie-
ho rukopisu ako je limit, alebo sa opýtať, či má redakcia o danú tému vôbec záujem (tzv.
166
pre-submission inquiry). Oproti tu uvedenej všeobecnej štruktúre článku sa poradie častí
môže v niektorých časopisoch líšiť (napr. Metodika až pred Literatúru; časopis Nature), ale-
bo môže byť určitá časť článku naviac (napr. Zhrnutie; časopis Sylvia). Ignorovaním Pokynov
pre autorov sa zvyšuje riziko odmietnutia článku – aj obyčajné formálne nedostatky môžu
byť dôvodom na odmietnutie rukopisu.
Pred zaslaním rukopisu je vždy výhodné dať text prečítať nezávislému a pokiaľ možno
čo najviac kritickému kolegovi: ak náš rukopis nezkritizuje on, urobia to recenzenti. Tí, na
rozdiel od kolegov, majú vplyv na to, či redaktor rukopis prijme, alebo odmietne. U anglicky
písaných rukopisoch je nevyhnutné dať text na doladenie rodenému hovorcovi (gramatic-
ká nedokonalosť textu je často dostatočným dôvodom na odmietnutie rukopisu). Pri voľbe
časopisu je nutné overiť jeho obsahové zameranie, dĺžkové limity, či sa platí za prekročenie
stranového limitu alebo za farebné reprodukcie obrázkov.
Zvlášť u zahraničných časopisov môže mať vplyv na pravdepodobnosť prijatia našej
práce nielen kvalita samotného rukopisu, ale aj sprievodného listu (cover letter). V ňom
stručne zdôvodníme, prečo je naša štúdia zaujímavá a dôležitá, a prečo je vhodná pre daný
časopis. Niektoré časopisy dokonca vyžadujú na osobitnom mieste (so silným rozsahovým
obmedzením, napr. 50 slov) stručné zdôvodnenie nášho zámeru publikovať článok v da-
nom časopise.
Odborné rukopisy prakticky nikdy nie sú prijímané do tlače bez zmien. Ak dá redakcia
autorom možnosť rukopis opraviť a poslať do druhého kola recenzného konania, je nutné
priložiť podrobné vysvetlenie toho, ako sme sa s pripomienkami recenzentov vysporiadali
(tzv. rebuttal letter). Pre recenzentov aj redaktorov je veľmi iritujúce, ak rukopis neobsahuje
čísla riadkov (ideálne je priebežné číslovanie, nie číslovanie každej stránky samostatne),
alebo dokonca čísla stránok – to veľmi sťažuje orientáciu v rukopise. V sprievodnom liste
je potrebné detailne popísať, ako sme pripomienky zapracovali (vrátane odkazu na čísla
riadkov). Prejsť akúkoľvek recenznú poznámku mlčaním sa nevypláca.
Od recenzentov i editorov môžeme dostať vecne chybné či neférové pripomienky. Ak
niektoré návrhy recenzentov odmietame, uvedieme stručne a vecne svoje dôvody. V ideál-
nom prípade podporíme svoje argumenty dodatočnými analýzami a odkazom na literárne
zdroje. Diskutujeme rukopis, nie znalosti alebo domnelé úmysly recenzenta. V prípade ak
je rukopis vďaka neférovým pripomienkam odmietnutý, je vhodné pri predložení rukopisu
v ďalšom časopise sa zaujatým oponentom explicitne vyhnúť (ak si je autor aspoň trocha
istý, o koho išlo) a v sprievodnom liste požiadať redaktora o ich vynechanie zo zoznamu
možných oponentov (tzv. excluded referees).
Väčšina solídnych časopisov odmieta nadpolovičnú časť rukopisov. Preto je treba brať
odmietnutie s nadhľadom. Určite sa nevypláca poslať odmietnutý rukopis bezo zmien do
ďalšieho časopisu; ak si vezmeme k srdcu pripomienky recenzentov, rukopis takmer vždy
vylepšíme. Navyše ignoráciou pripomienok riskujeme, že náš rukopis dostane do rúk ten
istý recenzent, ktorého môže náš laxný prístup priviesť k ďalšiemu negatívnemu hodnote-
niu.
Čoraz viac časopisov podmieňuje konečné prijatie rukopisu tým, že autori uverejnia
primárne údaje, na ktorých je rukopis založený. Údaje je možné publikovať ako prílohu
vlastného článku na internetových stránkach daného časopisu, alebo na špecializovaných
webových stránkach (napr. Dryad).
Publikovaním rukopisu práca nekončí: neoddeliteľnou súčasťou výskumnej práce je ko-
munikácia s médiami (televízia, rozhlas, tlač, internet, prednášky pre verejnosť). Výskum je
väčšinou platený z verejných prostriedkov. Pre autorov je teda morálnym záväzkom infor-
movať verejnosť, za čo boli prostriedky daňových poplatníkov minuté. Významná je preto aj
167
popularizácia vlastných výsledkov; autori môžu sami napísať o svojej práci, alebo poskyt-
núť informácie médiám. Rovnako tak je slušnosť poslať publikovaný článok (PDF) tým, ktorí
sa na práci podieľali, nie sú spoluautormi a sú uvedení v Poďakovaní. Nie je na škodu článok
poslať aj kolegom, ktorí pracujú na rovnakej alebo podobnej téme – znížime tým riziko, že
naša práca sa nedostane k tým, pre ktorých je najviac zaujímavá.
 Ústna prezentácia výsledkov

Očakávame, že to, čo je dôležité, sa zjavne rozpoznateľnou formou tiež ako dôležité prezentuje.
... Zbytočne sa potom uráža, keď kvôli nedostatočnej forme ním oznamovaný obsah zapadne
... Hierhold (2005)
Prezentácia na konferencii je ďalším efektívnym spôsobom zverejnenia výsledkov. Výhodné

pre autora je aj to, že dostáva okamžitú spätnú väzbu na svoju prácu a môže na jej základe
napr. upraviť rukopis pred zaslaním do redakcie.
Základné pravidlá konferenčnej/prednáškovej prezentácie sú pomerne jednoduché.
Vyplývajú zo základných biologických vlastností a teda obmedzení človeka (napr. schop-
nosť rozlišovania farieb, tvarov a veľkostí objektov) a jeho psychológie (napr. prvý dojem
je vždy rozhodujúci: prvé okamihy prezentácie v podstatnej časti rozhodujú o tom, ako
budú poslucháči prezentáciu hodnotiť). Aj najlepší prednášajúci môže urobiť zlý dojem, ak
je jeho prejav sprevádzaný nevydarenou obrazovou prezentáciou. Ak počas prípravy pre-
zentácie budeme mať neustále na mysli „ako to budú vnímať poslucháči?“, výrazne tým
zvýšime svoje šance urobiť dobrý dojem.
 Príprava prezentácie
Štruktúra. Prezentáciu spravidla pripravíme v bežne dostupnom programe Power Point
alebo jeho „open source“ verzii OpenOffice Impress; možno použiť aj alternatívy, ako je
napríklad Prezi. Prezentácia má podobnú, ale nie rovnakú štruktúru ako odborný článok.
Úvodná snímka uvádza názov (stručný je lepší), mená autorov a ich skrátené adresy (inštitú-
cie áno, ulice a PSČ nie). Nasleduje stručný úvod, formulácia cieľov práce, metodika, výsled-
ky a ich interpretácia. Záverečná snímka môže obsahovať poďakovanie spolupracovníkom

a grantovým agentúram či iným organizáciám.
Počet snímok. Prezentácia by mala mať približne toľko snímok, koľko minút máme na ňu
pridelené. Reálny počet snímok však môže byť o niečo väčší aj menší – záleží predovšetkým
na množstve a forme informácií, ktoré prezentujeme. Ak nemáme v úmysle snímku pre-
mietnuť aspoň na 15–20 sekúnd, je lepšie ju nezaradiť vôbec. Príliš krátko premietané zá-
bery odvádzajú pozornosť od témy, rozptyľujú. Každá snímka totiž vyžaduje, aby sa divák
zorientoval; rýchlo premietané zábery diváka frustrujú – kým sa stačí zorientovať na jednu
snímku, už je tu ďalšia. Napr. snímka sledovanej lokality (ak to pre pochopenie témy skutoč-
ne pomôže) stačí premietnuť spomínaných 15 sekúnd. Naopak na pochopenie informácie
z tabuľky potrebuje divák oveľa viac času, úmerne počtu riadkov a stĺpcov, ktoré predurčujú
celkové množstvo informácií v tabuľke. Správny počet a obsah snímok najlepšie odhadne-
me, keď prezentáciu premietneme (vrátane nášho slovného sprievodu) na predbežných
skúškach najskôr sami sebe a potom kolegom (pozri nižšie).
168
Veľkosť, rez106 a štýl písma. Text musí byť dobre čitateľný i z posledného radu v miest-
nosti, kde budeme prednášať. Preto môže byť zvolená veľkosť písma pre veľkú prednáško-
vú miestnosť odlišná ako pre malú seminárnu miestnosť. Minimálna odporúčaná veľkosť
písma je ~24, nadpisy potom väčšie (~32). Odporúča sa používať bezpätkové rezy písma
(Arial, Calibri, Verdana), nie pätkové (Times New Roman). Všeobecne platí, že bezpätkové
písma sú určené pre stručné heslovité texty, pätkové pre súvislý odstavcový text (ktorý sa
v prezentácii nesmie objaviť!). Používame iba základné typy písma, ktoré sú bežne použí-
vané na všetkých počítačoch. Zdôrazňovať časti textu môžeme určovacím rezom písma,
najlepšie iba tučne a navyše striedmo (nadpisy, kľúčové pojmy). Nemiešame vyznačovacie
rezy (tučné, kurzíva, podčiarknuté, Kapitálky); namiesto toho zdôrazňujeme formou nášho
hovoreného prejavu (intonácia, pauzy, gestá). Nikdy nepíšeme celé slová verzálkami (VEĽ-
KÝMI PÍSMENAMI); zle sa čítajú. Jedinou výnimkou sú zavedené skratky, ktoré musíme do-
držať (napr. DNA, GLM, SAS).
Prezentácia by mala byť formálne konzistentná: rovnaký typ písma použijeme v nad-
pisoch, texte, tabuľkách aj grafoch. Vhodne zvolená kombinácia písiem síce môže pôsobiť
esteticky lepšie, ale len málo z nás má také výtvarné cítenie alebo typografické vzdelanie,
aby si kombinácie mohol dovoliť. Všade rovnaké písmo je teda jednoduché a väčšinou
uspokojivé riešenie.
Text. Účelom prezentácie nie je prezentovať výsledky formou textu – od toho je odborný
článok. Účelom prezentácie je poskytnúť orientačnú osnovu pre prednášajúceho aj poslu-
cháčov. Preto je výhodou väčšieho rezu písma (pozri vyššie) aj to, že nás tlačí k iba veľmi
krátkemu textu. Ten by nemal obsahovať celé vety (a už vôbec nie súvislý text), ale krátke
heslá odrazené v bodoch. Jednoduchým vodítkom je vyhýbať sa slovesám. Teda v žiadnom
prípade nie „Na rybníkoch pri Gbelcoch sme v rokoch 2010 a 2011 pozorovali ...“, ale
„• rybníky – Gbelce
• 2010–2011“
Na jednu snímku by malo pripadať ~5 odrazených bodov. Vyhýbame sa hierarchickým
zarážkam, navyše číslovaným („3.1.4. Bodová metóda“). Sú neprehľadné, zavádzajúce a na
rozdiel od písaného textu do prezentácie nepatria.
Skratky používame len ak je to nevyhnutné. Použité skratky musíme vysvetliť. Rovnako
ako v písanom texte aj v prezentácii nesmú byť gramatické chyby a preklepy. Poukazuje to
na jazykové (gramatické) nedostatky prednášajúceho a môže to odvádzať a rušiť pozornosť
poslucháčov.
Animácia. Ak máme na snímke päť bodov a ku každému oznamujeme niekoľko viet (napr.
stručne vysvetlíme logiku každej hypotézy a jej predikcie), je nevýhodné ukázať poslucháčom
všetkých päť bodov naraz. Premietaný text divákov nevyhnutne zvádza na čítanie; zatiaľ čo
potom hovoríme o bode 2, divák číta bod 4 a premýšľa, čo sa vlastne skrýva pod textom, ktorý
si prečítal v bode 3. Aby sme takto netrieštili pozornosť poslucháčov (a prípadne i svoju vlast-
nú), využijeme čo najjednoduchšiu animáciu, t.j. po tom, čo dokončíme príhovor k bodu 1,
objaví sa bod 2 atď. Vyhýbame sa zložitejším animáciám (prílety, rotácia, zoomovanie a pod).
106 Rez písma je určitý druh písma, ktorý môže byť samostatný, alebo môže patriť do skupiny písiem. Skupina
písiem je napríklad Arial a jeho rezy sú Arial Black, Arial Narrow atď. Pri písaní sú k dispozícii obvykle tieto rezy:
normálny, kurzíva, tučný, tučná kurzíva.
169
Tabuľky. Niekedy nás typ údajov núti prezentovať ich formou tabuľky (graf je však takmer
vždy efektívnejší). Potom je potrebné vybrať len tie najpodstatnejšie informácie; tabuľka
by v žiadnom prípade nemala mať viac ako ~5 riadkov a ~5 stĺpcov. Počet stĺpcov je možné
obmedziť aj formou prezentácie: napr. namiesto ďalšieho stĺpca s P-hodnotami štatisticky
významné rozdiely vyznačíme hviezdičkou, alebo tučným rezom písma.
Grafy. Najúčinnejší spôsob, ako sprehľadniť zložitú tému, je graf. Názorný a zrozumiteľne
okomentovaný graf povie viac ako tucet tabuliek – zvlášť v krátkej konferenčnej prezentá-
cii, kde nie je čas na siahodlhé vysvetľovanie. Pre formálnu úpravu grafu v prezentácii platia
rovnaké pravidlá ako pre graf v odbornom či populárno-vedeckom článku s jednou výnim-
kou: graf v prezentácii má síce menovky osí, ale nie titulok (ten by bol v písanom texte pod
grafom, na prednáške ho vysvetlí ústne prednášajúci).
Obrázky. Snímky obsahujúce iba text sú únavné a neatraktívne, začínajú nudiť aj pri krát-
kych desaťminútových konferenčných prezentáciách (zvlášť pokiaľ je to už trinásta pre-
zentácia, ktorú diváci sledujú...). Vždy je preto dobré doplniť každú snímku obrázkom. Ten
by nemal byť samoúčelnou formálnou ozdobou, ale mal by poskytovať dôležitú informá-
ciu. Obrázok môže ilustrovať študovaný druh, mapu s vyznačením lokality či typ habitatu.
Výnimočne sa môže hodiť jednoduchý, rýchlo a ľahko pochopiteľný kreslený vtip, ale len
ak priamo súvisí s témou. Efektívne sú jednoduché schémy, napr. spôsob rozmiestnenia
a vzdialenosti sčítacích bodov v teréne. Veľkú výhodu v tomto smere majú výtvarne zdat-
nejší autori – jedna ručne kreslená perovka môže byť atraktívnejšia než desať animácií či
ikon stiahnutých z internetu. Úvodná snímka by mala obsahovať jednoduchú atraktívnu
fotografiu, ktorá upúta pozornosť divákov, a už svojím obsahom nadnesie tému, o ktorej
budeme hovoriť.
Video. Filmový záznam môže byť najlepším a niekedy aj jediným (napr. správanie sledova-
ného druhu) spôsobom, ako predstaviť divákom naše výsledky. Ak sa rozhodneme zaradiť
do prezentácie video, obmedzíme sa na čo najkratší zostrih – nikdy nepremietame surové
záznamy, ktoré vyžadujú preskakovať niektoré časti. Zároveň nesmieme zabudnúť uložiť pre-
zentáciu spolu s videozáznamami do rovnakej zložky. Inak sa môže stať, že počas premietania
zistíme, že videá sú iba na našom disku, nie na disku počítača, z ktorého premietame.
Zvuk. Zvukové efekty sprevádzajúce animácie do prezentácie zásadne nepatria. Jedinou

výnimkou, kedy je naopak zaradenie zvuku užitočné, je prednáška o akustickej téme (napr.
štruktúra vtáčieho spevu). Podobne ako pri videu nesmieme zabudnúť skopírovať zvukový
súbor na počítač, z ktorého premietame (do rovnakej zložky, kde je umiestnená prezen-
tácia). Súbor je potrebné uložiť vo všeobecne používaných formátoch, ktoré na spustenie
nevyžadujú osobitný program (napr. mp3, wav). Podobne ako s videozáznamom i s audi-
ozáznamami môžu nastať technické problémy, ak ich prehrávame priamo v prezentácii.
Funkčnosť videozáznamov a audiozáznamov vložených do prezentácie je preto dobré vy-
skúšať priamo na počítači, z ktorého budeme premietať neskôr načisto. Ak to nie je možné,
je istejšie nechať ich uložené zvlášť a spúšťať ich zo správcu súborov. Pred konferenciou tiež
musíme u organizátorov overiť, či v prednáškovej miestnosti budú k dispozícii reprodukto-
ry. Pred vlastnou prednáškou si overíme, či sú reproduktory zapnuté a či je úroveň hlasitosti
zodpovedajúca (ani veľmi nahlas, ani veľmi potichu).
170
Farby. Časť populácie má znížený farbocit alebo úplnú farbosleposť; preto nikdy nekombi-
nujeme zelenú a červenú. Ideálna kombinácia je žltá a modrá (napr. decentne modré poza-
die, primerane kontrastný žltý nadpis, biely text). Farebná kombinácia by vždy mala účelne
zvýrazniť text, ale nie príliš „krikľavo“. Vyhýbame sa farebným prechodom či motívom v po-
zadí. Nevhodné je aj striedanie farebných kombinácií naprieč zábermi (ak pre to však nie je
osobitný dôvod, napr. farebne odlíšené zhrnutie výsledkov na konci každej tematickej časti
dlhšej prezentácie).
Pokojne, príjemne a profesionálne pôsobí tmavý text na svetlom pozadí. Najväčší kon-
trast a čitateľnosť v nedostatočne zatemnených miestnostiach dosiahneme prostredníc-
tvom svetlého textu na tmavom pozadí (ak napr. premietame okolo poludnia alebo dopre-
du vieme, že premietacia miestnosť nie je ideálne zatemnená). Každopádne by formálna
stránka prezentácie mala byť jednotná od prvej snímky po poslednú. Cieľom nie je oslniť
poslucháča ohňostrojom farieb, ale odovzdať efektívne informáciu. Čokoľvek, čo odvádza
pozornosť od obsahu, do prezentácie nepatrí.
Formát. Súbor powerpointovej prezentácie uložíme vo formáte „pps“ (nie „ppt“). Pri spus-
tení sa potom objaví priamo prvá snímka a môžeme hladko pokračovať v premietaní. Má-
ločo je z hľadiska poslucháčov trápnejšie, než sledovať nervózneho prednášajúceho, ktorý
spustil prezentáciu vo formáte ppt, márne hľadá, kde má kliknúť, aby ju zobrazil na celú
obrazovku a diváci si medzitým prezreli bočnú lištu s prehľadom snímok, ktoré ešte len
majú prísť, ale oni už poznajú ich obsah.
V konečnej verzii prezentácie je tiež potrebné skomprimovať veľkosť obrázkov. Bežne
používané dataprojektory majú dramaticky menšie rozlíšenie obrazu než fotografie získané
hoci len amatérskymi fotoaparátmi. Nejde len o to, že vysoké rozlíšenie neupravených foto-
grafií je zbytočné (fotografie veľkosti 10 MB budú na premietacej ploche vyzerať úplne rov-
nako ako tá istá fotografia zredukovaná na 0,1 MB). Zbytočne veľké obrázky môžu najmä pri
dlhších prezentáciách (plenárne; populárne) viesť k súborom, ktoré pre ich veľkosť nemožno
zálohovať v e-maile (zálohovanie možno len dôrazne odporučiť), a ktoré môžu spôsobovať
problémy pri premietaní na menej výkonných počítačoch. Ideálne je poznať presne rozlíše-
nie prístroja, na ktorom budeme prezentovať a pripravovať prezentáciu na mieru pre neho.
Reálne však rozlíšenie premietačky väčšinou nepoznáme, preto je dobré predpokladať vyššie
rozlíšenie premietanej plochy, minimálne 1024 x 768, radšej 1600 x 1200 bodov.

 Prezentácia107
Pri prezentácii by sme mali mať neustále na pamäti, ako ju bude z hľadiska formy i obsahu
vnímať nie prednášajúci, ale poslucháč, a teda divák. V krátkom časovom úseku (typicky 10
minút) je aj pre skúsených prednášateľov veľkou výzvou zaujať poslucháčov, ktorí už za se-
bou môžu mať niekoľko prednášok. V porovnaní s písaným textom preto v prezentácii vždy
musíme zjednodušovať – ale nie na úkor vecnej správnosti. Rovnako tak musíme venovať
pozornosť formálnej stránke (pozri vyššie). Divákov nesmieme ani nudiť (napr. zábery bez
obrázkov), ani zahltiť (na jednu snímku patrí jeden graf a/alebo obrázok, ale nie viac).
107 Odporúčaniami, ako má vyzerať samotná prezentácia, sa zaoberá obrovské množstvo literatúry. Preto niet
divu, že existujú aj iné odporúčania ako tie uvedené v tejto príručke. Tu uvedené odporúčania odrážajú vše-
obecný konsenzus.
171
Žiadny zodpovedný a skúsený profesionálny prednášajúci si netrúfne prednášať bez
starostlivej prípravy. Pre neskúsených prednášajúcich to potom platí dvojnásobne: nikdy
neprednášať bez prípravy a opakovaného preskúšania si prezentácie. Nevyhnutnou čas-
ťou prípravy prezentácie je vyskúšať si prednes nahlas, v stoji, v čo najreálnejšej situácii:
v miestnosti s dataprojektorom a s kolegami, ktorí zastúpia poslucháčov. Prednes opakuje-
me do tej doby, kým nie je plynulý, zrozumiteľný, v strednom tempe (príliš pomalý prejav
uspáva, príliš rýchly prejav irituje) a zmestí sa do časového limitu, ktorý na „premiére“ do-
staneme. Hovoríme spisovne.
Gestikulácia a grimasy sú úplne prirodzenou a nevedomou stránkou ventilácie nervozi-
ty každého človeka. Ak si prednášku odskúšame pred kolegom, alebo pred zrkadlom, mô-
žeme si nevedomé „tiky“, gestá apod. uvedomiť a dostať ich pod kontrolu. Hoci by organi-
zátori sami mali poskytnúť laserové ukazovadlo, je dobré mať aj svoje vlastné. Pre menšie
prednáškové miestnosti je ideálne práve to ukazovadlo, ktoré máme každý na konci svojej
ruky. Úspešní prednášajúci svoje nervózne gestá nepotláčajú, ale vedome ich využívajú:
upravujú ich a robia z nich efektné prezentačné „nástroje“.
Aby prednáška prebehla hladko, je potrebné venovať pozornosť aj technickej priprave-
nosti. Prezentáciu pošleme e-mailom organizátorom a odoslanú správu s priloženým súbo-
rom prezentácie si ponecháme ako zálohu (t.j. z priečinka „Odoslané“ ju vymažeme až po
prednáške). Prezentáciu je samozrejme potrebné mať pri sebe aj fyzicky, najlepšie na USB
kľúči, ideálne na dvoch USB na dvoch miestach (napr. jeden „kľúč“ vo vrecku, druhý v ba-
tohu, ako zálohu). Ak pripravujeme prezentáciu v OpenOffice alebo inom programe, vždy
ju exportujeme aj do PowerPointu (.pps) pre prípad, že by originálny formát nešiel na cie-
ľovom počítači spustiť. Kópia v e-maile môže pomôcť v prípade, že počítač nekomunikuje
s USB kľúčom (napr. ak na danej akcii organizátori kopírujú prezentácie prednášajúcich až
pred začiatkom každej sekcie).
Užitočné je mať pri sebe vytlačenú prezentáciu vrátane poznámok či celého hovore-
ného textu (u neskúsených prednášajúcich). Na vytlačených podkladoch si môžeme zvý-
razňovačom vyznačiť kľúčové informácie či miesta, kde má nastať zmena (napr. spustenie
ukážkového videa, predvedenie meracieho zariadenia, poslanie novo vyvinutej hniezdnej
búdky do publika). Vhodné je poznamenať si jedno alebo dve témy pre prípad, že nebudú
otázky z publika. Takáto príprava, okrem toho, že pomáha prezentáciu sa naučiť a pochopiť,
čo je dôležité, aj odstraňuje nervozitu – nemôže nastať situácia, na ktorú by sme neboli
pripravení.
Aj pre skúseného prednášajúceho je stresujúce prednášať v úplne neznámom prostre-

dí. Pred vlastným vystúpením je teda vhodné navštíviť prednáškovú miestnosť a zoznámiť
sa s jej usporiadaním (veľkosť, horizontálne alebo naopak stúpajúce rady sedadiel pre po-
slucháčov). Kľúčové je umiestnenie dataprojektoru, počítača a stolíka pre prednášajúceho.
Podľa veľkosti a štruktúry miestnosti sa rozhodneme, či budeme hovoriť do mikrofónu (ak
je k dispozícii), alebo priamo, ako budeme ovládať dataprojektor (cez počítačovú klávesni-
cu, alebo priamo ovládačom dataprojektoru) a kde a ako sa môžeme pri prednášaní pohy-
bovať (vhodné vo veľkých miestnostiach, v malých často nemožné). Používanú techniku
pochopiteľne musíme poznať a vedieť, ako ju ovládať. Prezentáciu si priamo v danej po-
sluchárni môžeme vyskúšať pred konferenciou alebo počas prestávky kým nezačne naša
sekcia (samozrejme tak, aby prezentáciu prípadní prítomní nevideli!).
Prednes. Predovšetkým je potrebné rešpektovať limity predpísané organizátormi danej

konferencie. Ak je napr. predpísaná dĺžka prezentácie 10 minút, pripravíme si prezentáciu
na 8–9 minút: empirická skúsenosť opakovane potvrdzuje, že vlastná prezentácia zaberie
172
z rôznych dôvodov (nervozita prednášajúceho; nečakané vyrušenie; drobná technická po-
rucha; „okno“) o cca 10 % dlhšie než očakávame a ako máme pripravené. Ak „pretiahneme“
časový limit, sami sa pripravujeme o možnosť diskusie s divákmi. Ak dosiahneme i koniec
času vymedzeného pre diskusiu (spravidla 5 minút), musíme počítať s tým, že moderátor
má právo (a z hľadiska ďalších prednášajúcich a divákov i povinnosť) náš prejav okamžite
ukončiť, aj keby to malo byť v polovici vety.
Osobitnú pozornosť venujeme prvým niekoľkých vetám. Prvé sekundy prezentácie
rozhodujú o celkovom dojme a tým pádom aj vplyve prednášky. Zlý začiatok, zlý koniec.
Naopak dobrý začiatok prinúti publikum k tolerancii k prípadným chybám (napr. prerieknu-
tiam či „oknám“) neskôr v prednáške. Je dobré si pripraviť niekoľko variantov úvodných viet
(„do zálohy“). Musíme počítať aj s tým, že moderátor sám nadhodí tému, ktorej sa môžeme
chytiť a tak svoju prezentáciu hladko uviesť.
Najhorší začiatok prednášky je zopakovanie textu, ktorý je uvedený na úvodnej sním-
ke: „Volám sa Pavol Novák a názov mojej práce je Štúdia správania muchára sivého ...“. Diváci
vidia. Aký má zmysel im predčítať, čo už si na snímke prečítali? Navyše nás už predstavil
moderátor a nám beží vzácny čas. Porovnateľné faux pas je, keď nám začne vyzváňať ne-
vypnutý mobil (to samozrejme platí aj pre divákov).
Väčšiu časť dojmu z prednášky si diváci odnášajú nie z reči prednášajúceho, ale z reči
jeho tela. 80 % informácií prijímame zrakom, a to aj keď niekoho počúvame. Pri prednášaní
stojíme čelom k obecenstvu, t.j. nevedieme monológ s premietacou plochou, alebo mo-
nitorom. Udržiavame očný kontakt s publikom, hovoríme nahlas a v strednom tempe. Ro-
bíme primerane dlhé pauzy. Tie nám dajú možnosť sa nadýchnuť, rozmyslieť nasledujúcu
vetu a divák získava šancu si lepšie zapamätať, čo sme mu oznámili. Nikdy neschovávame
ruky do vreciek a nekrížime ruky na prsiach (obranné gesto vyjadrujúce strach, odstup ale-
bo nesúhlas). Namiesto toho necháme ruky voľne pozdĺž tela a priebežne ich používame
ako „ukazovadlo“ – neukazujeme avšak do publika (a už vôbec nie prstom), ale na premie-
taciu plochu. Pohyb má aj ďalšiu funkciu než len dodať prezentácii dynamiku: je to účinný
„hromozvod“ pre nervozitu. Tej sa neubránia ani profesionáli s desiatkami rokov praxe.
Ak sme ukončili vlastný prednes v časovom limite, dostaneme najskôr otázky od po-
slucháčov. V našej odpovedi je užitočné jednou vetou a inými slovami zhrnúť, na aký dotaz
budeme odpovedať. Jednak získavame čas na premyslenie odpovede, jednak tým pomá-
hame ostatným divákom: zvlášť vo väčších sálach nemusia všetci diváci dobre počuť, na
čo sa pýta niekto na druhom konci sály. Odpovedáme stručne, vecne a priamo na otázku.
Ak odpoveď nepoznáme, neodvádzame pozornosť inam („To je iste zaujímavé, ale tiež sme
zistili, že ...“), ale jednoducho povieme, že nevieme. Môžeme aj vyzvať spoluautora či kolegu
z auditória, či nepozná odpoveď on(a).
Ak zlyhá technika (dataprojektor, počítač, oboje), nie je všetko stratené. Môže nastúpiť
herecká improvizácia.
173
8. Práca ornitológa v teréne
Ornitologická výstroj a výzbroj

Základná výzbroj je pri pozorovaní vtákov rovnaká či už sa jedná o profesionálneho ornito-
lóga alebo amatérskeho pozorovateľa. Jej súčasťou by vždy mal byť ďalekohľad a kvalitná
terénna určovacia príručka. Niekto môže síce namietať, že vtáky sa dajú pozorovať len tak,
bez pomôcok. Ďalekohľad a určovací kľúč by napriek tomu mali byť považované za nevy-
hnutnosť. Ďalekohľad nám objekt nášho záujmu priblíži a ponúkne nám perspektívu, ktorú
bohužiaľ prostý zrak poskytnúť nemôže, a vďaka kľúčom zistíme a pomenujeme to, na čo
sa pozeráme. Je jasné, že sa nejedná o výbavu kompletnú. Jej ďalšie súčasti budú odrážať
špecifický prístup a záujem majiteľa, pre ktorého môže mať práca v teréne charakter vedec-
ký, technický alebo aj umelecký. Pozorovateľ vtákov sa môže sústrediť napríklad len na ich
hlasové prejavy, môže študovať ich správanie, prostredie, v ktorom sa vyskytujú, môže sa
zamerať na hniezdenie, ťah či iné aspekty ich života a v súlade s tým bude používať množ-
stvo zariadení. Ďalekohľad a určovacia príručka budú napriek tomu aj naďalej predstavovať
základnú oporu pri jeho práci.
 Ďalekohľad
Najvhodnejšie bude zoznámiť sa najprv so základnými pojmami, ktorými sú ďalekohľady
charakterizované, aby sme získali ucelenú predstavu o tom, čo by mala optika vhodná na
pozorovanie vtákov spĺňať.
 Binokulárny ďalekohľad
Optické parametre ďalekohľadu

Základné parametre každého ďalekohľadu sú vyjadrené niekoľkými číslicami. Väčšinou sa
jedná o dve, tri alebo štyri čísla uvedené priamo na tele prístroja. Podstatný je údaj vo for-
máte 8 x 42 alebo 10 x 50. Prvé číslo tu znamená zväčšenie (násobok) a druhé priemer ob-
jektívu (v mm). Ďalšia, doplňujúca hodnota býva udávaná v stupňoch (napr. 8,8°) a jedná sa
Ornitologická príručka – Práca ornitológa v teréne
o zorný uhol ďalekohľadu; tu môže suplovať iné dvojčíslie (napr. 131 m/1000 m) udávajúce
šírku zorného poľa.
Zväčšenie. Numerická hodnota zväčšenia vyjadruje vzťah medzi skutočnou veľkosťou
pozorovaného objektu a jeho zväčšenými rozmermi. Objekt vzdialený 1000 m pozorovaný
ďalekohľadom zväčšujúcim 10x sa nám bude javiť, ako by sme ho voľným okom pozorovali
zo vzdialenosti 100 m. Laickou chybou je používať zväčšenie ako synonymum pre kvalitu
ďalekohľadu. Vyberať ďalekohľad len na základe zväčšenia a priemeru objektívu je zavádza-
júce. Záleží predovšetkým na kvalite optiky. Plastový ďalekohľad ponúkaný v radovo desiat-
kach eur, ktorým obchodný reťazec špecializujúci sa na potraviny dopĺňa svoj sortiment,
hoci by mal astronomické parametre, nebude tým najvhodnejším pre prácu v teréne. Oveľa
väčšiu službu nám urobí optika renomovaného výrobcu s osem až desaťnásobným zväčše-
174
Obr. 58. Správny výber a používanie ďalekohľadu je základný predpoklad úspechu každého ornito-
lóga a vtáčkara (foto TG).
Obr. 59. Základné parametre ďalekohľadu bývajú zväčša uvedené priamo na jeho tele. Ďalekohľad
s premenlivou ohniskovou vzdialenosťou na obrázku má zväčšenie od 8x do 20x a priemer objektívu
50 mm. Jeho zorný uhol je 4,8°–3,25° a šírka zorného poľa 84–57m/1000 m (foto AT).
175
ním a priemerom objektívu napr. 42 mm. Ostatne, uvedené zväčšenia sú na pozorovanie
vtákov ideálne. Ďalekohľady zväčšujúce menej neposkytujú pre prácu v teréne dostatočný
výkon, a pri ďalekohľadoch s väčším zväčšením (12x, 15x alebo 20x) je obraz vďaka chveniu
ľudských rúk zas nestabilný. Tu už je potrebný cvik, pevná opora alebo použitie statívu.
Priemer objektívu. Druhé číslo z dvojice základných parametrov ďalekohľadu, prie-
mer objektívu, vyjadruje vnútorný priemer tubusu objektívu čiže priemer jeho vonkajšej
šošovky (v mm). Čím je táto hodnota vyššia, tým viac svetla preniká do optickej sústavy
ďalekohľadu a tým jasnejší poskytuje obraz aj za zhoršených svetelných podmienok. Z hľa-
diska konštrukcie sa však väčší priemer objektívu odráža v celkovej hmotnosti ďalekohľadu
a preto nám tento údaj môže prezradiť, či sa jedná o menší a ľahší výrobok (priemer 21–35
mm) alebo robustný ďalekohľad s vyššou hmotnosťou (spravidla priemer 42–56 mm).
Zorný uhol a šírka zorného poľa. Hodnota zorného uhla udáva aktuálny uhol zorného
poľa meraný z optického stredu objektívu, pod ktorým optická sústava ďalekohľadu umož-
ňuje pozorovať svoje okolie. Vyjadrený môže byť v stupňoch alebo šírkou zorného poľa
vo vzdialenosti 1000 m od pozorovateľa. Príklad: keď je na ďalekohľade uvedená hodnota
131 m/1000 m potom ním uvidíme vo vzdialenosti jedného kilometra výrez krajiny v šír-
ke 131 m. S väčším zväčšením táto hodnota klesá. Pre určovanie vtákov, kedy je potrebná
pohotovosť a rýchle zameranie pozorovaného objektu, sú vhodné ďalekohľady s väčším
zorným uhlom resp. šírkou zorného poľa. Práca s nimi je totiž jednoduchšia a pohodlnejšia.
Výstupná pupila a svetelnosť. Priemer výstupnej pupily (v mm) vyjadruje veľkosť ob-
razu, ktorý vytvára optika ďalekohľadu na šošovke okuláru. Keď sa pozrieme na vnútornú
šošovku okuláru ďalekohľadu namiereného proti svetlu, zbadáme okrúhly svetelný obraz
určitého priemeru – to je výstupná pupila. Jej hodnotu zistíme jednoduchým podielom
priemeru objektívu a zväčšenia ďalekohľadu (napr. pri ďalekohľade s parametrami 10x50
má priemer výstupnej pupily 50/10 = 5 mm). Čím je táto hodnota vyššia, tým je ďalekohľad
svetelnejší. To ale neznamená, že by sme mali za každú cenu pri kúpe hľadať ďalekohľad
s čo najväčším priemerom výstupnej pupily. Priemer zrenice ľudského oka kolíše od 2–3
mm za denného svetla po 7 mm za tmy. Ak by sme bezo zvyšku chceli využiť maximál-
nu svetelnosť ďalekohľadu, museli by sme dokázať roztiahnuť zrenicu nášho oka práve na
veľkosť výstupnej pupily. S pribúdajúcim vekom však táto schopnosť klesá a štyridsiatnik
už výhody svetelného ďalekohľadu (napr. s priemerom výstupnej pupily 7 mm pri ďale-
kohľade s parametrami 8x56) nedokáže využiť. Druhou mocninou priemeru výstupnej pu-
pily získame tzv. relatívnu svetelnosť. Čím je jej hodnota vyššia, tým je obraz v ďalekohľade
jasnejší. Inou hodnotou umožňujúcou porovnať vlastnosti ďalekohľadu za horších svetel-
ných podmienok je stmievací faktor, čo je druhá odmocnina zo súčinu priemeru objektí-
vu a zväčšenia (pre ďalekohľad s parametrami 7x42 je stmievací faktor ~17, čo je spodná
hodnota u ďalekohľadov vhodných pre horšie svetelné podmienky). Relatívna svetelnosť aj
stmievací faktor sú parametre spočítané len na základe známych rozmerov bez vzťahu ku
kvalite optických súčiastok ďalekohľadu, k použitiu antireflexných vrstiev a konštrukčných
vlastností. Nevypovedajú teda priamo o kvalite optiky.
Konštrukčné parametre ďalekohľadu

Optické parametre v podstate rovnakým spôsobom charakterizujú optické vlastnosti kaž-
dého ďalekohľadu a umožňujú tým na základe exaktných údajov ich objektívne porovna-
nie. Konštrukčné parametre ďalekohľadu však môžu niektorému z prístrojov s rovnakými
optickými parametrami priniesť kvalitatívne nečakanú pridanú hodnotu.
Lineárne a klasické ďalekohľady. Všetky dnešné ďalekohľady sú prizmatické, čo zna-
mená, že sú u nich v objektíve i v okulári použité konvexné šošovky. Obraz, ktorý vďaka
176
nim získame, je stranovo a výškovo obrátený, a preto sa musí následne otočiť do správnej
polohy hranolmi. Tie sú dvojakej konštrukcie. Buď sa jedná o dva hranoly trojuholníkové
(porro) alebo strechovité (roof ). V prvom prípade sa svetlo prechádzajúce optickou sústa-
vou niekoľkokrát láme a jeho lúč tvorí písmeno „Z“. Ďalekohľad má potom klasickú kon-
štrukciu s okulármi, ktoré nie sú v jednej osi s objektívmi. V druhom prípade prechádza
svetlo ďalekohľadom priamo. Jedná sa o lineárne ďalekohľady, ktoré pôsobia kompaktnej-
šie oproti klasickým ďalekohľadom a môžu byť aj ľahšie. Strata svetla prechodom takto rie-
šenou optickou sústavou môže byť väčšia, ale s využitím kvalitnej optiky sú ďalekohľady
oboch typov vo výsledku rovnako kvalitné.
Antireflexné vrstvy. Snahou výrobcov optiky je zabezpečiť čo najvyšší priechod svetla
optickou sústavou ďalekohľadu s minimálnymi stratami spôsobenými jeho odrazom a roz-
ptylom. To možno docieliť tak, že sú všetky optické časti sústavy pokryté antireflexnou
vrstvou, ktorá môže byť aj niekoľkonásobná (označenie FMC – fully multi coated). Pri výbere
ďalekohľadu je dobré mať na zreteli aj tento fakt, pretože ošetrenie šošoviek antireflexnými
vrstvami zlepšuje svetelnosť ďalekohľadu.
Zoom. Ďalekohľady s premenlivou ohniskovou vzdialenosťou na trhu síce nájdeme, ale
žiadny z nich nedosahuje optické kvality prístrojov s pevným ohniskom. Pri väčšom zväčše-
ní dramaticky ubúda svetla a navyše sa začína prejavovať nestabilita obrazu vďaka chveniu.
Ostrenie a jeho rozsah. Štandardom dnešných binokulárnych ďalekohľadov je stredo-
vé ostrenie s ostriacim krúžkom umiestneným medzi tubusmi, ktorý ovláda oba okuláre.
U starších modelov bolo nutné ostriť každý okulár zvlášť, jednalo sa o individuálne ostrenie,
ktoré bolo pri použití v teréne zdĺhavé a nepraktické. Rozdiel je tiež v tom, či sa pri ostre-
ní pohybujú vonkajšie časti okulárov (vysúvajú sa) alebo či je ostrenie vnútorné, ktoré sa
navonok žiadnym posunom optických členov neprejavuje. V prvom prípade sú takto kon-
štrukčne riešené ďalekohľady náchylnejšie na nečistotu, ktorá do nich môže spolu s vlh-
kosťou vnikať, zatiaľ čo v druhom prípade je odolnosť ďalekohľadov voči prachu a vode
značná. Zvlášť pre ornitológa je dôležitý rozsah ostrenia určený predovšetkým minimálnou
ostriacou vzdialenosťou. Výhodné je, keď táto vzdialenosť nepresahuje dva alebo tri metre.
To je dôležité predovšetkým pre pozorovanie vtákov v hustých porastoch s obmedzenou
viditeľnosťou.
Dioptrická korekcia, očný reliéf a medziočná vzdialenosť. Dioptrickú korekciu v bež-
nom rozsahu 2–5 dioptrií uvítajú predovšetkým tí, ktorí si pri použití ďalekohľadu nechcú
dávať dole okuliare. Pôvodne bol otočný prstenec tejto korekcie umiestnený na pravom
okulári, teraz býva v blízkosti ostriacej stredovej skrutky. Pre užívateľa okuliarov je dôležitá
tiež hodnota tzv. očného reliéfu. Udáva sa v mm a ide o maximálnu vzdialenosť oka od oku-
lára, keď ešte obraz zorného poľa nemá tmavé okraje a je teda vidieť celý. Človek s okuliarmi
by mal vyberať ďalekohľad so vzdialenosťou výstupnej pupily v rozsahu 14–20 mm, aby sa
okom, pred ktorým je sklo okuliarov, dostal do takej vzdialenosti šošovky okuláru, ktorá mu
umožňuje vidieť obraz celého zorného poľa. Rovnako tak možnosť regulovať medziočnú
(interpupilárnu) vzdialenosť má význam v tom ohľade, že si okuláre ďalekohľadu nastavíme
presne na rozostup svojich očí a získame tým kompaktne kruhový a ostrý obraz zorného
poľa bez skreslenia a dvojitého videnia.
Pogumovaný povrch a plnenie inertným plynom. Medzi posledné konštrukčné vlast-
nosti ďalekohľadu, ktoré sa pozitívne prejavujú na jeho užitočnosti, patrí ošetrenie jeho po-
vrchu pogumovaním, čím získa na odolnosti proti mechanickému poškodeniu a menším
nárazom. Zároveň poskytuje komfort vašim rukám v zimnom období. Plnenie inertným
plynom, najčastejšie dusíkom, potom zabezpečí, aby sa optika ďalekohľadu nezahmlievala
pri náhlych zmenách teplôt.
177
Tipy k výberu binokulárneho ďalekohľadu
äčší neznamená lepší. Pri výbere dajte prednosť kvalitnejšiemu výrobku renomovanej firmy
V
s menším zväčšením než lacnému ďalekohľadu s veľkým zväčšením; kvalitné menšie ďalekohľady
spravidla predčia lacný výrobok z plastu, ktorého parametre sú skôr reklamné, než aby zodpove-
dali skutočnosti.
Ideálne parametre. Pre pozorovanie vtákov sú najvhodnejšie ďalekohľady so zväčšením 7–10x
a priemerom vonkajšej šošovky 42–50 mm, t.j. 7x42, 8x42, 10x42, 7x50 a 10x50; ďalekohľady zväč-
šujúce 7–8x majú väčšiu šírku zorného poľa, sú svetelnejšie, majú dostatočne malú minimálnu
ostriacu vzdialenosť a ľahko sa s nimi zameriava na letiaci objekt; ďalekohľady zväčšujúce 10x
majú menšiu šírku zorného poľa, majú tendenciu k chveniu, sú ťažšie, ale na druhej strane sa ho-
dia na pozorovanie na väčšiu vzdialenosť (rybníky, vodné nádrže, otvorená krajina).
Individuálne nároky. Pri výbere je vhodné si vyskúšať niekoľko typov ďalekohľadov, porovnať
ich a zistiť, ktorý vám vyhovuje najlepšie; ani po dlhšej dobe pozorovania by sme nemali mať
nepríjemné pocity v očiach a rozostrený pohľad.
Pozor na cenu. Cena sa môže aj v prípade rovnakého modelu priepastne odlišovať, dobré je pre-
jsť si ponuky na internete a starostlivo porovnať ceny. Je zbytočné platiť viac, ako je nutné. Rovna-
ko tak ale neušetríme kúpou technicky podradného výrobku.
 Statívový ďalekohľad
Ornitológ venujúci sa pozorovaniu vtákov po nejakom čase zistí, že mu jeho binokulár pri
niektorých príležitostiach nepostačuje, aj keby sa jednalo o prvotriedny výrobok, s ktorým
je už po rokoch používania zžitý. Pre pozorovanie husí divých vzdialených niekoľko sto-
viek metrov v poliach a bahniakov pohybujúcich sa na druhej strane vypusteného rybníka
jednoducho optika s osem alebo desaťnásobným zväčšením nepostačuje. Na prečítanie
krčného goliera husi alebo k odhaleniu drobných detailov v šate pobrežníka čiernozobého
je nutný spektiv, monokulárny ďalekohľad pevne upevnený na statíve. K tomuto zisteniu
dôjde každý, kto pozorovanie vtákov v teréne berie vážne a chce mu dať novú kvalitu. Cha-
rakteristiky optických vlastností uvedené vyššie pre binokulárne ďalekohľady platia aj pre
ďalekohľady stativové. Pri ich výbere budeme skôr hľadieť na špecifiká plynúce z ich kon-
štrukčných vlastností.
Veľkosť ďalekohľadu a priemer objektívu. Podľa priemeru môžeme stativové ďale-
kohľady rozdeliť zhruba do troch kategórií:
– 60 mm (50–70 mm) – najkompaktnejšie a najľahšie monokuláry, ktoré pri priemere
50 mm v podstate zodpovedajú polovici bežného binokulára; niektoré majú dokon-
ca rovnakú konštrukciu s využitím porro hranolov; oproti ďalekohľadom s väčším
priemerom šošovky majú nepatrne horšiu svetelnosť a s rovnakým okulárom dávajú

menšie zväčšenie (príkladom môže byť Swarovski ATS65 HD, Kowa TSN-600 a TSN-660,
Zeiss Diascope 65 mm, Nikon Fieldscope 60 mm a pod).
– 85 mm (75–95 mm) – najčastejšie zastúpená kategória, v ktorej sa dá nájsť to naj-
lepšie, čo súčasný trh ponúka; zodpovedá tomu bohužiaľ aj cena často presahujúca
hranicu 1500 EUR (napr. Kowa TSN-883, Nikon EDG Fieldscope, Leica APO-Televid 82
alebo Swarovski ATX 95). Aj tu sa však dajú nájsť prístroje s priaznivejším pomerom
ceny a výkonu – Pentax PF-80ED a Vortex Razor HD alebo aj lacnejšie Celestron Ultima
80ED, Bushnell Legend Ultra; pozornosť si zaslúžia vynikajúce výrobky firmy Meopta
(Meostar S2-82 HD).
178
– 100 mm – najťažšie a najväčšie monokuláry s hmotnosťou cez 2,5 kg, ktoré si vyžadujú
pevný statív (napr. Pentax PF-100 ED). Zaujímavé je, že sa im špičkoví výrobcovia až na
výnimky vyhýbajú.
Priame a lomené ďalekohľady. Priame (straight) ďalekohľady majú os okuláru v osi ob-
jektívu na rozdiel od ďalekohľadov lomených (angled), pri ktorých je os okuláru odklonená
od osi objektívu spravidla o 45°. Zacielenie na pohybujúci sa objekt je síce jednoduchšie
pri ďalekohľade priamom, ale tým jeho výhody končia. Tento typ ďalekohľadu je nutné mať
v úrovni očí, čo znamená nutnosť použitia vyššieho a hlavne stabilnejšieho statívu alebo
pozorovania v sede na prenosnej stoličke. Dlhšie pozorovanie, kedy je nutné držať hlavu
vzpriamene, sa prejavuje bolesťou krčných svalov. Lomená verzia ďalekohľadu je pre pozo-
rovateľa komfortnejšia. Sprvoti je ťažšie nájsť pozorovaný cieľ, ale cvikom sa táto nevýhoda
stiera. Hlava je pri pozorovaní v miernom predklone, teda v prirodzenejšej polohe, ktorá
toľko nenamáha krčné a chrbtové svalstvo.
Zväčšenie a typ okuláru. Kvalitu obrazu ovplyvňuje rovnakým dielom ako objektív, tak
aj okulár. Ten býva u statívových ďalekohľadov výmenný, a preto sa musíme rozhodnúť, aký
typ zvoliť. K dispozícii sú okuláre s premennou ohniskovou vzdialenosťou (zoomom) ale-
bo s konštantným zväčšením. Prvý typ predstavuje konštrukčný kompromis, pri ktorom sú
všetky klady optickej sústavy ďalekohľadu využité len pri najmenšom zväčšení – obraz má
najširšie zorné pole a priemer výstupnej pupily je najväčší. Pri ďalšom zväčšovaní svetelnosť
klesá, rastie vinetácia (rozsah čiernych okrajov obrazu) a začína sa prejavovať chromatická
aberácia (farebné posuny na okraji kontrastných hrán). Zhoršenie obrazu je pri väčšom
zväčšení ešte výraznejšie v prípade horších svetelných podmienok (dážď, šero). Najbež-
nejšie zoomové okuláre ponúkajú zväčšenie v rozsahu 20–60x, prípadne 25–75x. Okuláre
s pevným ohniskom majú zvyčajne zväčšenie 20x, 30x alebo 45x a sú konštruované tak, aby
v maximálnej miere využili všetky klady celej optickej sústavy.
Tipy k výberu statívového ďalekohľadu
Neponáhľať sa. Zbrklosť sa pri investícii do statívového ďalekohľadu nevypláca. Je potrebné

zbierať informácie, pýtať sa, čítať recenzie, skúšať, prejsť si internetové burzy, inzertné servery,
navštíviť bazáre s fototechnikou a hľadať. Veľakrát sa vám dostane do ruky treba starší model, ale
za zlomok ceny súčasných ďalekohľadov.
Nepodľahnúť reklamným trikom. Maximálne zväčšenie statívového ďalekohľadu blížiace sa
priemeru objektívu je u lacnejších prístrojov vždy podozrivé, také ďalekohľady majú často horšie
optické vlastnosti a obraz v nich býva tmavý. Špičkové ďalekohľady si poradia aj s väčším zväčše-
ním, kvalita je tu transparentná už vďaka cene.
Alternatívy. Niektorí ornitológovia používajú na pozorovanie vtákov aj ďalekohľady astronomic-
ké. Typickým príkladom je veľmi kladne hodnotený Tele Vue-85 Evergreen.

Investujte do kvalitnej optiky. Investíciou do drahšieho statívového ďalekohľadu uznávanej
značky sa vyhnete peripetiám s následným predajom nevyhovujúceho ďalekohľadu a hľadaniu
lepšieho, čo sa môže aj niekoľkokrát opakovať.
 Statív
Pri použití monokulárneho, silno zväčšujúceho ďalekohľadu bude statív nevyhnutnou sú-
časťou vašej výzbroje. Mal by ďalekohľadu poskytovať čo najstabilnejšiu oporu a tým pri
pozorovaní v maximálnej miere eliminovať nežiaduce chvenie prístroja. Pri výbere je nevy-
hnutné prihliadať k niekoľkým základným parametrom.
179
Výška. Potrebné je voliť statív s dostatočnou výškou, aby mohol byť používaný pri pria-
mom postoji bez nutnosti predkláňania sa a krčenia. Praktický je nižší statív s vysúvateľnou
stredovou tyčou. Zložený je skladnejší a jednoduché vytiahnutie alebo zasunutie stredovej
tyče umožní využívať ďalekohľad niekoľkým pozorovateľom s rôznou telesnou výškou.
Nosnosť. Mala by vyhovovať vašej výbave, nielen pozorovacej optike, ale v prípade že
fotografujete, tiež najvyššej hmotnosti používanej fotografickej zostavy. Nie je nutné kupo-
vať statív s nosnosťou 18 kg, keď na ňom budete mať upevnený len statívový ďalekohľad
s hmotnosťou 1,5 kg.
Materiál statívu. K dispozícii sú spravidla lacné plastové a nie príliš stabilné statívy,
pevné, ale ťažké statívy oceľové, potom statívy hliníkové a karbónové. Karbónové statívy
sú ľahké, stabilné, ale drahšie. Tie najkvalitnejšie nesú označenie Gitzo, ale dajú sa nájsť aj
lacnejšie alternatívy od firiem Benri či Manfrotto.
Počet nôh. Zvyčajne sa používajú trojnohé statívy, tzv. tripody. Oveľa ľahšie sú mono-
pody (jednonohé statívy), ale tie nie sú pre statívové ďalekohľady príliš vhodné. Využijú ich
skôr fotografi s výbavou, ktorá má účinnú optickú stabilizáciu.
Statívová hlava. Monokulárny ďalekohľad je na statíve upevnený pomocou statívovej
hlavy. Na účely pozorovania vtákov je ideálna obyčajná dvojcestná statívová hlava s vodia-
cou rukoväťou. Na trhu sa objavili už aj hlavy určené priamo pre „birdwatching“ (napr. mo-
dely GH1720QR a GH2720QR od firmy Gitzo, ale plne postačujúca je aj obyčajná videohlava
Manfrotto 128 RC).
 Terénna určovacia príručka

Časy, kedy kvalitná určovacia literatúra domácej proveniencie až na výnimky takmer nee-
xistovala a ornitológ bol odkázaný na to, čo sa mu podarilo získať zo zahraničia, sú našťastie
nenávratne preč. Súčasná situácia je úplne opačná. V každom kníhkupectve sa dá nájsť celý
rad publikácií zameraných na našu, resp. európsku avifaunu. Buď sa jedná o knihy so širším
zameraním, v ktorých je vtákom venovaná len určitá časť, alebo ide priamo o atlasy vtákov
a terénne určovacie príručky. Nájdeme knihy domácich autorov (tých je stále ešte málo) aj
preklady zahraničných titulov. K dispozícii sú publikácie fotografické alebo kreslené, určo-
vacie kľúče rozdeľujúce vtáky podľa farby, čeľade alebo morfologických znakov, príručky
zamerané na určitú geografickú oblasť, knihy kvalitné aj publikácie úplne nevhodné.
Aká by mala určovacia príručka byť a čo by mala obsahovať?

Dobrá určovacia príručka má charakter nielen referenčnej publikácie, ale aj učebnice, ktorá
rozšíri naše vedomosti kedykoľvek do nej nahliadneme. Nemusí sa jednať len o jej okamžité
použitie na porovnanie znakov práve pozorovaného operenca. Podstatné je však tiež to,
aby bola kompaktná a ľahká.
Koncept ideálnej určovacej príručky má ustálenú formu, ktorá sa v podstate nemení.
Na pravej strane každej dvojstránky sú ilustrácie či fotografie daného druhu, na strane ľa-
vej jeho meno vrátane vedeckého (veľmi vhodné je aj anglické označenie), základné infor-
mácie o jeho výskyte (v ktorej oblasti a v ktorom ročnom období sa dá pozorovať, akým
biotopom dáva prednosť), jeho opis vrátane kľúčových určovacích znakov (najlepšie pre
jednotlivé pohlavia a vekové skupiny), správanie a hlasové prejavy. Pre názornosť by mal
byť text doplnený schematickou mapkou výskytu daného druhu alebo grafom mapujúcim
jeho výskyt pre danú geografickú oblasť v priebehu roka. V prípade takto koncipovanej
určovacej príručky máme všetky informácie pohromade bez nutnosti listovania z jedného
180
konca knihy na druhú. Následnosť druhov spravidla zodpovedá systematike.
Pri výbere podobnej publikácie je vhodné, zvlášť pre začiatočníka, dať prednosť domá-
cemu autorovi. Zabezpečíme si tým aktuálnosť určovacej príručky pre mnohokrát špecifické
podmienky našej krajiny alebo oblasti. Tieto rozdiely nemusia byť markantné, ak siahneme
po preklade literatúry vzťahujúcej sa k niektorej zo susedných krajín, hoci aj tak sú viditeľné.
Výhodou pre začiatočníka je, že si môže vybrať typ určovacej príručky, ktorá mu bude
najlepšie vyhovovať a ktorej bude pri práci v teréne dávať prednosť. Postupne rovnako zistí,
že žiadna z nich neobsahuje všetky potrebné informácie a bude prikupovať ďalšie. Tie sa
budú vzájomne dopĺňať, a tak nakoniec získa všetky potrebné informácie. Napriek tomu sa
určite nájde jedna kniha, ktorej budeme dávať prednosť a ktorá nám bude najčastejšie robiť
spoločnosť po cestách prírodou. Ktorá by to mohla byť?
Kreslené vs. fotografické určovacie príručky

Základná určovacia príručka by mala byť najlepšie kreslená už z toho dôvodu, že v nej pri
každom druhu patrí minimálne niekoľko ilustrácií odlišujúcich samca od samice či mladé-
ho jedinca, vtáky sú v nej zachytené v typickom postoji s dôrazom na ich určovacie zna-
ky a v lepšom prípade sú zarámované typickým biotopom, v ktorom sa vyskytujú. Pri fo-
tografických publikáciách (na slovenskom knižnom trhu napr. Hume 2004 alebo Elphick
& Woodward 2008) je často pre každý druhu vymedzený iba jeden obrázok, ktorý zďaleka
nemôže postihnúť všetky jeho „podoby“ (napr. Hudec 1990). Ak je fotografií viac, nezriedka
sú rôznej kvality a nájdu sa aj publikácie, v ktorých sú fotografie divých vtákov doplnené
obrázkami nie príliš vydarených múzejných preparátov. Existuje celý rad veľmi kvalitných
fotografických publikácií, problém je ale v tom, že tie skôr ašpirujú na umelecké dielo než
praktickú terénnu určovaciu príručku.
Z čoho vyberať?
Na určovaciu literatúru bude mať iné nároky začínajúci pozorovateľ vtákov a iné skúsený
vtáčkar. Začínajúci pozorovateľ, ktorý sa s vtákmi svojho okolia ešte len zoznamuje, by nemal
z rozsiahlej ponuky literatúry voliť terénnu príručku opisujúcu detailne všetky druhy Európy
a priľahlého okolia. Zmätené listovanie stovkami strán farebných tabúľ preplnených operen-
cami, len aby našiel obyčajnú sýkorku veľkú, nie je asi najvhodnejším začiatkom. Skôr by sa
mal poobzerať po niečom jednoduchšom. Klasikou domácej proveniencie, ktorú nájdeme
v knižnici niekoľkých generácií ornitológov, je nestarnúca kniha Ptáci od Waltra Černého. Nie
príliš farebné ilustrácie Karola Drchala sú vcelku názorné a hravo sa vyrovnajú s mnohými no-
vodobými „určovacími príručkami“ obsahujúcimi iba drobné schematické kresby. O obľube
tejto publikácie svedčí aj jej niekoľkonásobná reedícia (posledná z roku 2004).
Ďalšou, tentoraz drobnou knihou vreckového formátu, je Atlas ptáků České a Slovenské
republiky autorov Karola Hudeca a Jana Dungela. V jej textovej časti je stručným opisom za-
chytený každý druh, ktorý sa na území Českej a Slovenskej republiky dá zastihnúť, jeho ak-
tuálna početnosť a charakteristika výskytu. Na schematických mapkách je znázornený areál
hniezdneho rozšírenia každého druhu, areál jeho celoročného výskytu a jeho zimovisko. Pri
väčšine druhov je aj farebný graf zobrazujúci dobu výskytu, priebehu hniezdenia a ďalších
aktivít v priebehu roka. Farebné tabule zachytávajúce 436 druhov vtákov sú dostatočne veľké,
ale v niektorých prípadoch nepresné z hľadiska ich telesných proporcií či farebnosti. Na druhú
stranu obsahujú oproti iným príručkám hniezda, vajíčka a pri niektorých radoch (zúbkozobce,
bahniaky, krátkokrídlovce a ďalšie) aj mláďatá v prachovom perí. Práve táto príručka by mohla
byť pre svoju názornosť, jednoduchosť a obsažnosť vhodná pre začiatočníkov.
Ak hľadáme jedinú určovaciu príručku zahŕňajúcu vtáky celej Európy a jej najbližšieho
181
okolia, a ak sa rozhliadneme po internetových diskusiách, potom je jednoznačnou voľbou
druhé, aktualizované a rozšírené vydanie knihy Birds of Europe autorov Mullarneye, Svens-
sona, Zetterstöma a Granta. Táto publikácia je plne použiteľná v Európe, ale aj v severnej
Afrike a na Blízkom Východe. Stručným a pritom dostatočným spôsobom opisuje 722 dru-
hov vtákov vyskytujúcich sa v danej oblasti, 23 druhov introdukovaných a 103 vzácnych
zatúlancov. To všetko na 3500 menších, ale veľmi názorných ilustráciách. Táto kniha sa dá
zaobstarať aj v českom preklade Ptáci Evropy, severní Afriky a Blízkého Východu, vydanom
v roku 2012. Tu sa ale už jedná o literatúru vhodnú skôr pre vyspelejšieho pozorovateľa
vtákov s určitými skúsenosťami. Každopádne býva táto príručka vzhľadom ku kvalite obra-
zovej i textovej označovaná často ako vôbec najlepší vtačí atlas v histórii.
Výborná a s predchádzajúcou publikáciou porovnateľná je ilustrovaná príručka Larsa
Jonssona Birds of Europe, ktorá tiež presahuje hranice Európy a opisuje aj druhy severnej
Afriky a Blízkeho Východu. Kvalita jej ilustrácií (2500) je premenlivá, ale obrázky sú väčšie
a veľmi názorné.
S rastúcimi skúsenosťami a praxou v teréne, prípadne so špecializáciou na určitú sku-
pinu vtákov, budeme nútení hľadať odpovede na otázky determinácie ťažko identifikova-
teľných druhov v rozsiahlejších prácach, ktoré si síce stále zachovávajú charakter určovacej
literatúry, ale do terénu sa už pre svoj rozsah a objem brať nedajú. Jednou z takýchto kníh
je The Handbook of Bird Identification autorov Marka Beamana a Steva Madgea. Na 868 stra-
nách, 357 farebných tabuliach a 625 farebných mapách je zachytené všetko, s čím sa v Eu-
rópe, prípadne v západnom Palearkte, môžeme stretnúť.
Nezvyklou, avšak veľmi kladne hodnotenou príručkou je Advanced Bird ID Handbook od
Nilsa Van Duivendijka. Nie sú v nej žiadne ilustrácie, zato však obsahuje opis kľúčových zna-
kov 1350 druhov vyskytujúcich sa vo Veľkej Británii, Európe, severnej Afrike a na Blízkom
Východe. Túto publikáciu ocenia skôr skúsenejší pozorovatelia vtákov.
Tipy k výberu terénnej určovacej príručky
Začať s menej obsiahlou literatúrou, v ktorej sú zachytené bežnejšie a predovšetkým tuzemské

druhy. Vyhneme sa tak frustrujúcemu pocitu, kedy medzi tisíckami kresieb nedokážeme nájsť ani
obyčajného vrabca. Po obsiahlejšej literatúre siahnuť až s rastúcimi skúsenosťami v teréne.
Dať prednosť domácemu autorovi – zvlášť začiatočníci ocenia príručku písanú „na mieru“
prostrediu a podmienkam, v ktorom sám vtáky pozoruje. Načo nám budú špecifiká pozorovania
morských druhov opisované v preklade z nemčiny, keď nám stačia vtáky našich rybníkov?
Dať prednosť ilustrovanej príručke – vtáky v ilustrovanej príručke sú zachytené v rôznych ša-
toch a pozíciách a v príslušnom biotope, čo nám fotografická príručka koncipovaná často tak, že
k jednému druhu patrí len jedna fotografia, nemôže ponúknuť.
 Mp3 prehrávač
Zariadením, ktoré sa vo výbave ornitológov a vtáčkarov objavuje čoraz častejšie, je digitál-
ny audio prehrávač. Bežne býva označovaný ako mp3 prehrávač, hoci si dokáže poradiť aj
so súbormi iných formátov. V prípade ornitológa neslúži mp3 prehrávač spravidla na počú-
vanie hudby, ale skôr k tzv. hlasovej provokácii zameranej na vtáky (playback). Je známe,
že takmer všetky vtáky citlivo reagujú na spev, varovanie alebo iné hlasové prejavy prísluš-
níkov svojho druhu, ale aj iných druhov. Tým, že zvuk vychádzajúci z mp3 prehrávača do-
sadíme do úlohy imaginárneho soka alebo koristi, využijeme zvedavosť vábeného jedinca,
182
ktorý sa priblíži na vzdialenosť a do miest prijateľnejších na jeho pozorovanie. V podstate
ide o sofistikovanejší spôsob vábenia, ktorý je na rozdiel od tzv. pishingu (viď kapitola Ur-
čovanie vtákov v prírode) orientovaný na konkrétny druh, prípadne konkrétneho jedinca.
Hlasová provokácia sa najviac osvedčuje pri teritoriálnych druhoch v čase hniezdenia.
Ponuka mp3 prehrávačov je bez preháňania obrovská, od tých najmenších s hmotnos-
ťou niekoľko gramov, ktoré majú výstup iba na slúchadlá a obmedzenú kapacitu vnútornej
pamäte (napr. iPod Shuffle s hmotnosťou 12,5 g a vnútornou pamäťou 2GB), po robustnej-
šie zariadenia s farebným displejom, kapacitným interným pamäťovým diskom a integrova-
ným reproduktorom (napr. Cowon X7 160GB). Po pripojení zariadenia k počítaču si na neho
stačí nahrať vtáčie hlasy a vyraziť do terénu. Iba pri menších prehrávačoch bez vstavaného
reproduktora je ešte nutné prikúpiť externý reproduktor s vlastným napájaním (väčšinou
na dve ceruzkové batérie). Úlohu mp3 prehrávača môže veľmi dobre plniť aj smartphone.
Jeho vnútornú pamäť je možné rozšíriť pamäťovými kartami, ktoré bez ťažkostí pojmú tisí-
ce nahrávok. Kompletná sada nahrávok hlasov vtákov The Bird Songs of Europe, North Africa
and the Middle East (Schulze & Dingler 2007), ktorá zahŕňa všetky európske druhy vrátane
zatúlancov, má napríklad po prevedení do formátu mp3 iba 1,6 GB. Výhodou mobilného
telefónu je aj vstavaný reproduktor, ktorý je vo väčšine prípadov pre prácu v teréne posta-
čujúci. Naviac máte mobilný telefón väčšinou po ruke a pripravený na použitie.
Použitie hlasovej provokácie má však aj svoje obmedzenia a pravidlá. Používať by sa
malo vždy v čo najmenšej miere, citlivo a s rešpektom voči vtákom aj ostatným pozoro-
vateľom. Dôležité je postupovať s rozvahou, všetko si starostlivo naplánovať, púšťať vždy
len krátke sekvencie nahrávky a sledovať reakcie svojho okolia. Veľmi hlasný a dlhotrvajúci
playback stráca svoj význam a môže skôr uškodiť, než aby priniesol požadovaný efekt (viď
tiež habituácia v kapitole Typy učenia u vtákov).
Druhou možnosťou použitia digitálnych audio zariadení je zhotovenie zvukového
záznamu, ktorý môže v prípade nahrávky vtáčieho hlasu slúžiť rovnako ako fotografia, teda
ako dokladový materiál výskytu určitého druhu na danej lokalite, alebo nám môže poslú-
žiť pri dodatočnom určení neznámeho hlasu. Digitálne záznamníky sú napr. s úspechom
používané pri tzv. akustickom monitoringu nočných druhov vtákov, kedy sa pri určitej
schéme rozmiestnenia na skúmanej ploche a celú noc alebo aj dlhšiu dobu zaznamenávajú
všetky zvuky v okolí. Dodatočnou analýzou nahrávok sa potom dá preukázať prítomnosť
niektorých druhov sov bez toho, aby sme ich museli vidieť alebo počuť. Pre tieto účely stačí
digitálny záznamník s vstavanými citlivými mikrofónmi (napr. Olympus LS-11). Ak si chceme
zaobstarať kvalitnú nahrávku, je potrebná však už profesionálna výbava vrátane externého
mikrofónu so smerovou parabolou.
Ako pozorovať a určovať vtáky

Keď som zazrel nejakého nového vtáka, nejaký nový druh, pocítil som čudný nepokoj. Keď vták
uletel a zanechal ma tápajúceho v neznalosti, niečo mi zovrelo hrdlo – bolo to ako neznáma
temnota, plná neurčitého pocitu zármutku a straty. Seton (1977)
Základom určovania vtákov v prírode je skúsenosť. Ide o skúsenosť teoretickú (štúdium lite-
ratúry), ako i terénnu (vlastné pozorovanie v prírode). Domáca príprava je nepostrádateľná
– ísť do terénu bez naučených určovacích znakov je najlepší spôsob, ako vtáky určiť chybne,
alebo vôbec. Terénna skúsenosť je rovnako nevyhnutná – až po mnohých stovkách alebo
tisícoch hodinách v teréne sa v mozgu pozorovateľa zafixujú mentálne obrazy, ktoré mu
183
umožnia určiť vtáky pozorované len zlomok sekundy, alebo na veľkú vzdialenosť (pozri Box
na s. 202). Učenie možno urýchliť analýzou vlastných aj cudzích určovacích omylov – ob-
čas chybuje každý, i ten najskúsenejší terénny pozorovateľ. A žiadny seriózny pozorovateľ
vtákov nebude tvrdiť, alebo dokonca si sám sebe nahovárať, že je schopný spoľahlivo určiť
všetky pozorované vtáky.
Hoci možno vtáky pozorovať aj bez akéhokoľvek vybavenia (tak ako priekopnícki po-
zorovatelia až do začiatku 20. storočia), je zrejmé, že bez ďalekohľadu by sme sa pripravili
o väčšinu potešenia z pozorovania a podstatnú časť jedincov by sme neurčili vôbec (viď tiež
kapitola Ornitologická výstroj a výzbroj). S ďalekohľadom sa treba zžiť. Mnoho vtákov po
stretnutí s človekom rýchlo uletí. Preto často záleží na zlomkoch sekundy, či daného jedinca
stihneme dostať do zorného poľa. Veľmi pomáha pripravenosť pozorovateľa: pokiaľ vieme,
na akú vzdialenosť je ďalekohľad zaostrený a ktorým smerom zaostrujeme na blízko a kto-
rým na diaľku, nestrácame drahocenné sekundy a znižujeme riziko, že vták odletí skôr, než
na neho doostríme. Preto je užitočné mať predzaostrené na strednú vzdialenosť, kde sú naj-
väčšie šance, že ďalšieho operenca zaznamenáme. V lese to bude kratšia vzdialenosť (~20–
30 m) ako v otvorenej krajine (~50–100 m). Skúsený pozorovateľ potom ľahko odhadne
vzdialenosť jedinca a už pri zdvíhaní ďalekohľadu z krku k očiam intuitívne doostruje podľa
rozdielu medzi predzaostrenou vzdialenosťou a skutočnou (odhadovanou) vzdialenosťou
vtáka. To si možno nacvičiť na rôzne vzdialených objektoch (blízky ker, špička stromu stov-
ku metrov ďaleko, stavba na obzore). Ešte náročnejšie – a preto aj dôležitejšie – je naučiť sa
rýchlo ostriť na pohybujúceho sa vtáka a udržiavať ho potrebný čas v rovine ostrosti.
Rovnako je dôležité si nacvičiť prácu s určovacou príručkou. Každý autor a ilustrátor
majú vlastný štýl opisu, respektíve zobrazenie vtáčích druhov. Je dobré si prelistovať rôz-
ne atlasy. Zistiť, ktorý maliar má ako vtáky „napozerané“ a dokáže teda na stránky atlasu
preniesť ťažko opísateľný druhový „jizz“ (pozri box na s. 202). V tom pomôžu dva prístupy:
porovnať obrázky v atlase s fotografiami či bežnými druhmi na záhrade či v parku a nechať
si poradiť od skúsenejších kolegov. Až potom by sme si mali zvoliť atlas, ktorý nám „sedí na
mieru“ (podrobnejšie viď kapitola Terénna určovacia príručka). Vo vybranom atlase je po-
trebné si aspoň nahrubo zapamätať poradie skupín (to sa líši často podstatne medzi rôzny-
mi atlasmi), aby sme v teréne mohli hľadať pohotovo a skôr, než nám obraz pozorovaného
vtáka vymizne z krátkodobej pamäti.
Žiadny vták nikdy nevyzerá ako jeho idealizovaný obraz v atlase. Atlasy zámerne ukazu-
jú priemerný, typický vzhľad a mierne vyzdvihujú kľúčové určovacie znaky. Všetky mor-
fologické znaky vtáčieho tela vykazujú vnútrodruhovú premenlivosť, niekedy dosť značnú,
ktorú atlas nikdy nemôže obsiahnuť. Nehľadiac na atlasové zobrazenie v štandardizovanej
póze (tzv. Petersonov systém) za nerealisticky perfektných svetelných podmienok (napr.
vtáky v atlasoch spravidla nehádžu tieň). Preto je obzvlášť dôležité štúdium fotografií; tak
sa začiatočník zoznámi s tým, aký dojem robia rôzne určovacie znaky v rôznych uhloch,
vzdialenostiach a svetelných podmienkach. Každé určovanie vtákov je vždy založené na
pozorovateľovom dojme, a preto pozorovateľ musí vedieť, aký je vzťah medzi dojmom
a reálnou podobou konkrétnych určovacích znakov.
Nikoho neprekvapí, že šanca na pozorovanie vtákov rastie s tichým a pokojným správa-
ním, nenápadným oblečením a pomalým pohybom. Najlepší spôsob, ako zmariť pozoro-
vanie sebe aj ostatným, je začať prudko gestikulovať a vzrušene oznamovať, aký že to ope-
renec „sedí tamto na vetvi“. Rovnaký účinok môže mať obyčajné prudké zdvihnutie ďale-
kohľadu k očiam. Nezanedbateľný vplyv má aj oblečenie, ktoré nešuští (napr. vetrovka) – to
ocenia aj prípadní ďalší pozorovatelia. Často uvidíme viac, keď sa – najmä v lese – zastavíme
na určitom mieste a jednoducho počkáme, až sa vtáci sami ukážu. Vhodné miesta sú tie,
184
ktoré vyhľadávajú same vtáky: závetrie, vodné zdroje (v suchších obdobiach), tieň (v letnom
poludní) či naopak preslnené miesta (v zime). Viac vtákov býva na okrajoch porastov a v he-
terogénnom prostredí, prípadne v blízkosti vodných plôch.
Začiatočníckou chybou je zazrieť vtáka a hneď otvoriť určovaciu príručku. Namiesto
toho je potrebné vtáka starostlivo a čo najdlhšie pozorovať, všímať si rôzne znaky (pozri
ďalej) a až potom konfrontovať videné s knihou. Ako referenčnú kategóriu je potrebné si
najskôr „nakukať“ bežné druhy (napr. na kŕmidle na záhrade) a až potom sa začať zaujímať
o tie menej bežné (napr. na rybníku). Vzácny druh spoznáme spoľahlivo až tak, že vylúčime
ostatné potenciálne bežné druhy. Obzvlášť vhodné ako „výučbový materiál“ pre začiatoč-
níka sú synantropné vtáky žijúce v blízkosti človeka – sú menej plaché, dovolia nám teda
pozorovať ich z blízka a po dlhšiu dobu než napr. lesné vtáky. Jednoznačne je lepšie začať
v zime, kedy je vtákov podstatne menej ako na jar. Najmenej vhodné obdobie pre začia-
tok pozorovateľských aktivít je obdobie migrácie. Neschopnosť určiť všetky tie nepreberné
farebné a tvarové formy naraz býva deprimujúce a môže nás od nášho zámeru naučiť sa
určovať a poznávať vtáky rýchlo odradiť. V rámci dňa je pre začiatočníka nevhodné skoré
ranné obdobie – zlé svetelné podmienky (šero, ranné hmly) a príliš vysoká vtáčia aktivita
(zvlášť hlasová) sú mätúce a učenie spomaľujú.
 Určovanie vtákov v prírode

Podstatou určovania akýchkoľvek organizmov je porovnávanie. Napr. porovnávame pozo-
rovaného vtáka s iným vtákom v blízkosti, alebo neživým predmetom ako meradlom jeho
telesnej veľkosti. Vždy porovnávame konkrétneho jedinca s iným súčasne videným jedin-
com, alebo s tým, čo vidíme v atlase, alebo s tým, čo sme si zapamätali.
Určovanie je teda proces vylučovania možných alternatív. Pri určovaní vtákov, na roz-
diel od rastlín, obojživelníkov a iných, je potom obzvlášť dôležitá schopnosť vylúčiť alterna-
tívne možnosti čo najrýchlejšie: pri bežnom pozorovaní, kedy vtáky neodchytávame, máme
často len pár sekúnd, alebo dokonca len zlomok sekundy na to, aby sme pozorovaného
jedinca správne určili. Určovanie vtákov je špecifické aj tým, že vtáky často určujeme zo
značnej vzdialenosti, a musíme teda vedieť, ako sa použiteľnosť rôznych znakov mení so
vzdialenosťou sledovaného jedinca.108
Preto je dôležité mať dobrú predstavu o tom, s ktorými druhmi vtákov sa v danej oblasti,
biotope a ročnom období môžeme potenciálne stretnúť. Je však potrebné mať na pamäti,
že taká a priori predstava má svoje výhody aj nevýhody. Na jednej strane takéto očakáva-
nie uľahčuje určovanie v náročných pozorovacích podmienkach. Na strane druhej však
nevyhnutne vedie k „napasovaniu“ pozorovaných jedincov do vopred daných kategórií
a tým pádom k chybám. Ostatne k mnohým u nás sa vyskytujúcim druhom môžeme nájsť
ďalšie veľmi podobné druhy, ktoré sa u nás (pravidelne) nevyskytujú a ktoré niekedy ani nie
sú zahrnuté v európskych určovacích príručkách. Porovnávať (teda určovať) môžeme len
v rámci druhov, o ktorých uvažujeme. Ak bežný pozorovateľ niektoré podobné druhy ani
nepozná, nemôže o nich uvažovať a chyby v určovaní teda musia vznikať.
108 To je mimochodom dôvod, prečo všetka literatúra na určovanie vtákov bola až do Petersonovho prelomového
atlasu v roku 1934 v teréne k ničomu. Staršie príručky boli totiž založené na opisoch múzejných preparátov.
Uvádzali znaky, ktoré slúžia na určovanie v ruke (na vzdialenosť desiatok centimetrov), teda tie znaky, ktoré
žiadny vtáčkar nepotrebuje, pretože zväčša určuje vtáky na vzdialenosť desiatok či stoviek metrov.
185
Obr. 60. Prehliadnuť malé a rýchlo sa pohybujúce vzácne druhy kolibiarikov v prírode môže aj skúse-
ný pozorovateľ (zľava doprava a zhora dolu: kolibiarik čipčavý, k. sykavý, k. sivozelený a k. žltkastote-
menný; foto SH).
Problematickí sú obzvlášť zatúlanci. Zatúlanec je vták, ktorý je tam, kde by podľa našich
očakávaní byť nemal. Pri druhovo bohatých čeľadiach (napr. kolibiarikovité) existuje celý
rad veľmi podobných druhov, z ktorých mnohé u nás nežijú, avšak sa k nám môžu občas za-
túlať, ako potvrdzujú odchyty takýchto jedincov. Je veľmi pravdepodobné, že mnohé z nich
uniknú našej pozornosti alebo sú chybne determinované ako bežné druhy – rozlíšiť niekto-
ré druhy je veľmi ťažké aj za tých najlepších podmienok. Potom niet divu, že pri kolibiari-
kovi pozorovanom zo 40 metrov v korune stromu v protisvetle nevidíme všetky podstatné
určovacie znaky a je ľahké ho „napasovať“ do „škatuľky“ niektorého bežného druhu, aby
nezostal neurčený. To isté platí pre hlasové určovanie.
Navyše rôzne štúdie ukazujú, že aj skúsení pozorovatelia sčítajúcí rovnakou metódou

v rovnakom čase na rovnakom mieste udávajú mierne odlišné počty jedincov konkrétnych
druhov a dokonca aj nie celkom súhlasné druhové zoznamy. Všeobecne potom platí, že
máme tendenciu vidieť to, čo chceme vidieť (napr. vzácneho zatúlanca namiesto podob-
ného „nezaujímavého“ bežného druhu)109. Inými slovami, dokonalé a bezchybné určovanie
neexistuje a chýb sa dopúšťajú aj tí najskúsenejší terénni pozorovatelia. To by však malo
byť motiváciou pre celoživotné rozvíjanie determinačných schopností každého, kto vtáky
určuje. Dvojnásobne to platí pre každého, kto svoje výsledky zverejňuje.
109 Pri vzácnych a zriedkavých druhoch vtákov, aby sa vyhlo hlavne možným omylom najmä pri publikovaní,
správnosť a vierohodnosť takýchto pozorovaní overuje Faunistická komisia SOS/BirdLife Slovensko.
186
Nasledujúci prehľad nie je kompletným prehľadom konkrétnych určovacích znakov
(napr. farba dúhovky) a kontextových faktorov (napr. biotop) ovplyvňujúcich proces určo-
vania – od toho sú určovacie príručky, kde je potrebné o znakoch nielen čítať, ale predo-
všetkým si ich „nakukať“ (pozri vyššie). Prehľad iba poukazuje na rôzne typy znakov a uvá-
dza ich konkrétne príklady a ťažkosti.
Geografická oblasť. Je zrejmé, že v rôznych častiach sveta nájdeme veľmi odlišné druhové
zloženie vtáčích spoločenstiev. Avšak aj v užšom geografickom meradle strednej Európy
nájdeme v podobnom prostredí (napr. otvorená nížinná krajina) na rôznych lokalitách dosť
odlišné druhy (napr. Podunajská nížina vs. Východoslovenská nížina). Mapy v určovacích
príručkách aj atlasoch rozšírenia vtákov však musíme brať s rezervou. Druhové areály sú
časopriestorovo dynamické, zvlášť potom pri druhoch, ktoré k nám zasahujú svojím rozšíre-
ním len okrajovo. Navyše sú literárne údaje vždy krok (alebo i viac krokov) za realitou, takže
nemôžu nikdy presne odrážať skutočné rozšírenie vtákov „tu a teraz“.
Že daná lokalita leží vnútri areálu zobrazeného v atlase teda neznamená nevyhnutne,
že tam daný druh aj nájdeme (každá mapa rozšírenia „zaokrúhľuje“ reálne nazbierané údaje
podľa biotopových nárokov daného druhu). A naopak: že sa nachádzame mimo zobrazený
areál výskytu druhu neznamená, že pozorovanie daného druhu je tam vylúčené (viď napr.
zatúlanci).
V súvislosti s geografickým rozšírením je potrebné si uvedomiť, že akýkoľvek kľúčový
určovací znak, ktorý je v rámci nášho stredoeurópskeho priestoru diagnostický (t.j. vysoko
spoľahlivý) nájdeme aj u druhov, ktoré žijú inde v Európe či vo svete. Hodnota znaku teda
vždy závisí na tom, kde sa pozorovateľ nachádza – žiadny znak nie je spoľahlivý paušálne,
celosvetovo.
Prostredie. Medzi vtákmi nájdeme kontinuum od druhov, ktoré nie sú z hľadiska prostredia
vyberavé (napr. sýkorka veľká, pinka obyčajná, drozd čierny) až po druhy s relatívne úzkymi
biotopovými nárokmi (napr. včelárik zlatý, škovránik stromový, muchárik malý). Nároky sa
často dramaticky líšia aj pri veľmi blízko príbuzných druhoch. Trsteniarik veľký je extrémny
biotopový špecialista, hniezdi takmer len v trvalo zaplavených porastoch trste obyčajnej.
Trsteniarik bahenný má voľnejšie nároky na prostredie: hniezdi v zaplavených aj nezapla-
vených porastoch trste obyčajnej a navyše aj pálky úzkolistej. Trsteniarik obyčajný hniezdi
naopak v nezvyčajne širokej škále prostredí zahŕňajúcich žihľavové „monokultúry“, vysokú
bylinnú vegetáciu, repkové aj obilné polia, suché tŕstie či už sú okolo rybníkov alebo poto-
kov a riek. Každý druh sa však môže zatúlať mimo svoj typický biotop a zvlášť na ťahu vtá-
ky nájdeme v prostrediach úplne odlišných od ich preferovaného hniezdneho prostredia.
Napr. prepelica poľná, typický poľný vták, sa na ťahu zastavuje na strechách mestských do-
mov. Ostatne, aj trsteniarika veľkého môžeme na ťahu počuť spievať v krovinách uprostred
mesta alebo na okraji lesa.
Zvláštnym a ekologicky extrémnym biotopom je mestské prostredie. V mestách vše-
obecne žije menší počet druhov, ale mestské populácie majú často mnohonásobne vyššiu
hniezdnu hustotu než populácie rovnakého druhu žijúce v okolitej poľnohospodárskej kra-
jine alebo v lese. Niektoré vtáky sa dokonca úplne vyhýbajú nezastavaným miestam, či už
celoročne (vrabec domový), alebo mimo ľudských sídiel nehniezdia (dážďovník obyčajný).
Drobný vták s hrdzavým chvostíkom v meste je skôr žltochvost domový, ale mimo mesto
skôr žltochvost hôrny, hoci aj tento druh sa môže vyskytovať v niektorých mestách; po-
tom pomôžu ďalšie znaky ako mikrohabitat (jedinec posedávajúci na streche paneláku je
takmer určite žltochvost domový) či hlas.
187
Vtáčie druhy mestá postupne „kolonizujú“ a tieto zmeny sú často nesmierne rýchle, nie-
kedy v období niekoľko pár rokov. Napr. holub hrivnák bol v našich mestách skôr vzácnym
druhom, ale v súčasnosti prekonáva dramatické zmeny v rozšírení a početnosti. V budúc-
nosti môžeme očakávať ďalšie zvyšovanie vtáčej diverzity v mestách. Z tohto hľadiska teda
literárne údaje o tom, kde daný druh žije, alebo ktoré prostredie uprednostňuje, budú rých-
lo zastarávať. Aj to by mal mať začiatočník na pamäti pri nahliadnutí do určovacej príručky,
ktorá bola vytlačená trebárs „len“ pred pár rokmi.
Ročná doba. Niektoré druhy vtákov u nás stretneme iba počas zimovania alebo na ťahu
(pinka severská, chochlačka morská). To samozrejme nevylučuje „časové zatúlance“, teda
jedincov, ktorí sa objavia na ťahu mimo druhovo typické obdobie. S globálnymi zmena-
mi klímy sa čoraz častejšie stáva, že niektoré jedince sťahovavých druhov u nás prezimujú
(napr. kanárik poľný, škorec obyčajný, žltochvost domový, pozri tiež kapitola Migrácia).
Znalosť časového priebehu migrácie nám môže pomôcť pri určovaní. Miniatúrny „ne-
urotický“ vtáčik v korune stromu v zime je najskôr králik zlatohlavý, pretože králik ohni-
vohlavý je v strednej Európe sťahovavý (inde nie). Škorec obyčajný okrem iného niekedy
napodobňuje hlas vlhy obyčajnej; ak započujeme „vlhu“ vo februári či marci, môžeme si
byť istí, že ide o škorca obyčajného (hlasová aktivita vlhy obyčajnej začína najskôr koncom
apríla, zvyčajne však až v prvej dekáde mája). Do budúcnosti sa však dá očakávať, že sa
časový vzor spevnej aktivity rôznych druhov bude meniť v súvislosti s globálnymi zmenami
klímy a hodnovernosť časových znakov sa bude meniť podobne, ako pri už spomínanom
rozšírení vtákov.
Hlasové prejavy. Predovšetkým v lesných prostrediach a iných opticky horšie priepustných

biotopoch (napr. trstiny) je znalosť hlasov nepostrádateľná. Väčšinu vtáčích jedincov ostat-
ne skôr budeme počuť ako uvidíme a skoro ráno a v noci to ani nemôže byť inak. Niektoré
druhy za bežných pozorovacích okolností väčšinou ani nemožno určiť inak ako podľa hlasu
(kolibiarik čipčavý vs. kolibiarik spevavý; trsteniarik bahenný vs. trsteniarik obyčajný).
Naučiť sa však vtáčie hlasy nie je pre väčšinu ľudí ľahké. A aj toho najskúsenejšieho po-
zorovateľa môže zmiasť aberantne (odchýlne) spievajúci jedinec (zvláštnym „expertom“ je
v tomto smere penica čiernohlavá s niekedy úplne bizarnými nepenicovitými hlasovými
prejavmi).
Určovacie príručky typicky uvádzajú transkripcie (prepisy) vtáčích hlasov. Problém je
v tom, že prepisy sú vždy subjektívne, vrátane toho, čomu sa daný hlas podobá či nepodo-
bá. Stačí nahliadnuť do niekoľkých príručiek a okamžite vidíme, že rôzni autori prepisujú
ten istý hlas diametrálne odlišne (viď box na s. 190). Súvisí to pravdepodobne aj s odliš-
ným vnímaním hudby a zvukov ako aj výslovnosťou u rôznych národov (napr. kolibiarik
čipčavý v anglickom jazyku sa transkribuje ako „chiff-chaff“, v nemeckom jazyku „zilp-zalp“,

v holandskom jazyku „tjiftjaf“). Aby pre nás boli atlasové prepisy použiteľné, je nevyhnutné
zoznámiť sa aspoň so základnými hlasmi a porovnať si ich so spôsobom prepisu; naučíme
sa tak, aký spôsob a pravidlá prepisu daný autor používa.
Dobrý spôsob, ako sa hlasy naučiť, je pozorovať spievajúce alebo inak sa ozývajúce je-
dince priamo v teréne. Najrýchlejšie sa učíme pod vedením skúseného kolegu. Neznáme
hlasy môžeme nahrať prostredníctvom diktafónu alebo mobilného telefónu a záznamy
potom konzultovať so skúseným kolegom alebo nahrávkou (pozri box: Odporúčané zdro-
je hlasových nahrávok na s. 191). Takéto nahrávky majú aj dokladovú hodnotu (doloženie
výskytu druhu na určitej lokalite). Zafixovanie vtáčích hlasov do pamäti pomáha, keď sa ich
snažíme slovne opísať, napodobniť a nakresliť ich. Platí to pre volanie (varovné, kontaktné,
188
Obr. 61. Vizuálna podobnosť medzi trsteniarikom bahenným (vľavo) a trsteniarikom obyčajným
(vpravo) je tak veľká, že v prírode je tieto druhy podľa vzhľadu odlíšiť takmer nemožné. Predpokladá
sa, že aj pri ich determinácii v ruke býva minimálne 5 % jedincov určených chybne (foto SH).
agresívne, žobravé) aj pre teritoriálne hlasy, teda spev spevavcov a tie hlasy nespevavcov,
ktorých funkciou je označovanie teritória (húkanie sov a holubov, bučanie bučiaka, bubno-
vanie ďatľov).
Jednoznačná transkripcia hlasu do našich ľudských slabík sa dá urobiť pri tých spevoch,
ktoré sú „sekané“ do strof a „slabík“ delených pauzami (viď však vyššie). Jasný príklad je
„kuku“, ktoré dalo kukučke obyčajnej aj jej zvukomalebné meno. Ľahko možno zachytiť aj
hlas sýkorky veľkej („ci-be ci-be ci-ci-be ...“) a iné repetitívne (opakujúce sa) spevy (napr.
drozd plavý). Známe sú však aj antropomorfné prepisy, ako „poď na pivo“ (vlha obyčajná)
či „päť peňazí“, „pod spodok“ alebo „poďte žať“ (prepelica poľná). Naopak kontinuálne (t.j.
neslabikové) spevy penicovitých či pinkovitých vtákov alebo drozda čierneho sú slabikovo
v podstate neprepisateľné.
Namiesto toho môžeme spev opísať podľa tempa: spev hýľa obyčajného je pomalý,
takmer „ospalo“ znejúci, zatiaľ čo spev kanárika poľného je unáhlený. Dôležitá je celková
štruktúra rýchlosti spevu: u repetitívnych spevov sa jasne odlišuje guľometne rýchly spev
orieška obyčajného od pomalšieho drozda plavého; ďalší repetitívny spevavec, slávik oby-
čajný, potom strieda rýchle „orieškovské“ pasáže s pomalými „drozdími“. Svrčiaky držia stále
rovnaké tempo, často celé minúty, inokedy sa spev môže zrýchľovať až do zacvrlikania (ko-
libiarik sykavý).
189
Príklady prepisov vtáčieho hlasu: strnádka obyčajná
Černý & Drchal (2005): „ci ci ci ci ci cíí“

Dungel & Hudec (2001): „cicicicici-cié“
Heinzel a kol. (1997): „a little bid of bread and no cheeese“
Jonsson (2003): „tzi-tzi-tzi-tzi-tzi-tzi-tzuuh“
Obhlídal (1981): „titititititi-cié“
Peterson a kol. (1985): „chi-chi-chi-chi-chi-chweee“
Svensson a kol. (2009; angl. orig.): „si-si-si-si-si-si-süüü, sre-sre-sre-sre-sre-sre- siii-suuuu“
Svensson a kol. (2012; český preklad): „si-si-si-si-si-si-sýý, sre-sre-srre-sre-sre-sre síí-súú“
Hlasitosť sama o sebe závisí na toľkých vplyvoch (poveternostné podmienky, vzdiale-

nosť jedinca, motivácia „speváka“), že je sama o sebe pre určenie nepoužiteľná. Napr. hla-
sitosť svrčiaka zelenkavého sa neustále mení podľa toho, ako vták otáča hlavu. Namiesto
toho je dôležité, či spievaná strofa je od začiatku do konca stále rovnako hlasitá (sýkorka
veľká), stúpa (penica čiernohlavá), alebo klesá (kolibiarik spevavý).
Ako pre vizuálne určovanie, tak aj pre určovanie hlasov platí, že je založené na dojmoch a po-
citoch pozorovateľa – spev sa niečomu podobá a má nejakú „náladu“ (nezabúdajme však, že
ide o čistý antropomorfizmus, teda obyčajné projekcie našich ľudských pocitov, ktoré s pocitmi
vtákov samotných nijako nesúvisia). Hlas strnádky lúčnej pripomína zatrasenie zväzkom kľúčov,
kontaktný hlas glezga obyčajného znie ako ťukanie kladivka o kremeň a spev svrčiaka sláviko-
vitého je veľmi podobný hlasu medvedíka obyčajného110 (ktorý zas pri povrchnom počúvaní
môže znieť podobne ako hlas ropuchy zelenej). Tak ako pri hudbe aj tu platí, že dojmy sú subjek-
tívne: spev svrčiaka zelenkavého niekomu pripomína budík prikrytý perinou, inému vzdialenú
zbíjačku. To nie je problém, ak pozorovateľ podľa svojho jedinečného dojmu, hoci nezdieľa ten-
to dojem s ostatnými pozorovateľmi, je schopný podľa neho vtáka určiť správne. Avšak väčšina
pozorovateľov sa zhodne v tom, že tesár čierny sa ozýva jasavo, žlna zelená zahuhlane, zatiaľ čo
žlna sivá melancholicky jasno (oddelené tóny navyše postupne klesajú a spomaľujú sa). Spev
môže byť veselý (drozd plavý) aj melancholický (drozd čierny), drsný (trsteniarik veľký) aj mäk-
ký (trsteniarik bahenný), melodický (žltochvost hôrny) aj nemelodický („chrchlanie“ žltochvosta
domového), môže byť flautovitý, dutý, kovový, chaotický, uhladený atď.
Jednoduchý nákres štruktúry hlasu (kontaktného atď.) môže aspoň nahrubo odrážať
kľúčové aspekty hlasového prejavu vtáka: štruktúru (delené slabiky vs. súvislý prejav), rých-
losť (počet slabík za jednotku času), rytmus (štruktúra vzdialeností medzi slabikami) a výšku
(ak si k schéme pripojíme os x, ktorá vyjadruje čas, a os y, ktorá vyjadruje relatívnu výšku tó-
nov). K schéme môžeme pripojiť zmienku o hlasitosti (napr. „stúpa, poslednú tretinu klesá“)
a náladu (smutný spev červienky obyčajnej).
Ak venujeme starostlivú pozornosť spevom, ktoré sa laikovi zdajú byť nerozoznateľné,

zistíme, že sa líšia v celom rade aspektov, ktoré možno opísať slovami. Napr. penica slávi-
kovitá má hlboký zamatový hlas, pripomínajúci zurčiaci potôčik, hlasitosť i tempo sú sta-
bilné od začiatku do konca. Naopak penica čiernohlavá má v priemere vyšší jasnejší prejav
a hlasitosť i tempo sa mení počas celého spevu: hlasitosť stúpa od počiatočného rýchleho
nesmelého švitorenia až do finále tvoreného pomalšími flautovými tónmi.
Učiť sa kombináciou vizuálneho a sluchového vnímania je zďaleka najefektívnejšie.
To však u niektorých skupín nejde, pretože šanca dané druhy uvidieť je minimálna (napr.
110 Hmyz z radu rovnokrídlovce (Orthoptera), ktorý takmer celý život žije v zemi.
190
chrapkáča poľného, sovy). Preto majú svoju nezastupiteľnú úlohu audionahrávky vtáčích
hlasov. Okrem komerčných nahrávok (pozri box Odporúčané zdroje hlasových nahrávok)
sú k dispozícii aj bezplatné a voľne stiahnuteľné nahrávky, niekedy však oveľa nižšej kvality
než nahrávky komerčné. Ideálna je kombinácia oboch: najskôr sa naučiť kvalitné nahrávky,
kde je počuť iba daný druh a prípadné ďalšie druhy sa ozývajú len z diaľky, a až neskôr si
napočúvať menej kvalitné nahrávky, kde sa prelína hlas záujmového druhu s mnohými ďal-
šími. Práve takéto menej kvalitné zvukovo neprehľadné nahrávky odrážajú realitu, s ktorou
sa pozorovateľ v prírode najčastejšie stretáva: napr. v rannom chorále nikdy nepočujeme
žiadny druh tak čisto ako na kvalitnej komerčnej nahrávke.
Zoznámiť sa s hlasom konkrétneho druhu z viacerých rôznych nahrávok má ďalší pod-
statný význam: vtáčie hlasy sú premenlivé geograficky (tzv. dialekty, teda nárečia: pinka
obyčajná, strnádka obyčajná) a často aj individuálne (predovšetkým u vtákov, ktoré imitujú
hlasové prejavy iných vtákov: škorec obyčajný, trsteniarik obyčajný, sedmohlások obyčajný,
slávik modrák, pŕhľaviar červenkastý). Ak by sme si napočúvali len jednu nahrávku, môže-
me sa ľahko upnúť na určité stránky konkrétneho záznamu, ktoré ale neodrážajú typické
vlastnosti spevu na druhovej alebo populačnej úrovni.
Odporúčané zdroje hlasových nahrávok:
• Roche J. C. 2012: Bird Songs and Calls of Britain and Europe. Komplet 4 CD s 396 stopami (každá
stopa = 1 druh). Nahrávky obsahujú pre každý druh stručnú ukážku spevu aj rôznych typov vá-
benia. Ideálne ako rýchla referencia, pre playback sa často nehodia.
• Schulze A. & Dingler K. H. 2007: The Bird Songs of Europe, North Africa and the Middle East.
Najkompletnejší súbor všetkých vtákov Európy, vrátane vzácnych zatúlancov: 2817 nahrávok
819 druhov. Špičková technická kvalita. Zahŕňa spevy, varovné a iné volania, niekedy dokonca aj
žobranie mláďat. Vynikajúci aj ako playback.
• Pelz P. – Biophon. Vyšiel rad CD s rôznymi výbermi nahrávok pokrývajúcich všetky naše druhy.
Použiteľné ako playback. Nevýhodou je, že napr. pri spevavcoch takmer vždy chýba vábenie (t.j.
nahrávky obsahujú iba spev).
• http://www.xeno-canto.org/ – Voľne stiahnuteľné nahrávky, obrovský výber (v septembri 2014
takmer 190 000 nahrávok). Technická kvalita niekedy slabá, ale pri troche snahy možno pre väč-
šinu druhov nájsť dostatočne kvalitný záznam.
•P re vážnejších záujemcov je celý rad špecificky zameraných zdrojov, napr. hlasy migrujúcich a zi-
mujúcich vtákov (Franklin F. & Chappuis C. 1989: Sounds of Migrant and Wintering Birds) alebo
hlasy penicovitých vtákov (Sample G. 2003: Warbler Songs and Calls of Britain and Europe).
Veľkosť. Správne odhadnutie veľkosti môže byť obzvlášť pre začiatočníka ťažká úloha.
Pomôže vštepiť si škálu bežných druhov (napr. sýkorka belasá, vrabec, škorec, drozd, ho-
lub, bažant) a tie potom používať ako meradlo. Ako pri iných znakoch (napr. sfarbenie,
telesné proporcie) je pre začiatočníkov výhodné sa zamerať na jedinca nablízko a po-
tom ho nepretržite sledovať až do odletu (obzvlášť užitočná metóda to je pre určovanie
dravcov a veľkých čajok). Vďaka tomu sa naučíme, ako vnímame veľkosť druhu v rôznych
vzdialenostiach a vzhľadom k okolitým „merítkam“ (listy stromov, pouličné osvetlenie,
stĺp elektrického vedenia).
Je potrebné mať na pamäti, že veľkosť je často mätúca. Absolútna veľkosť (napr. dĺž-
ka tela v cm) neodchytených vtákov nemožno nikdy s dostatočnou presnosťou odhadnúť
(a už vôbec nie pre podobné druhy, kedy sa veľkosti líšia napr. len o 10 %). Namiesto toho
je potrebné sa zamerať na relatívne rozdiely: vták je väčší, alebo menší ako iný vták, alebo
191
Obr. 62. Spodné chvostové krovky svrčiakov, na obrázku konkrétne svrčiaka zelenkavého, im dodá-
vajú typický „cigarový“ tvar (foto TG).
192
Obr. 63. Volavku počas letu ľahko rozpoznáme od podobne veľkého bociana alebo žeriava podľa
esovite prehnutého krku (vľavo bocian biely, vpravo volavka popolavá; foto SH).
blízky predmet. Ďalšia – a zďaleka najlepšia – možnosť je sledovať proporcie rozličných

častí tela toho istého jedinca: napr. je dĺžka zobáka rovnaká / menšia / väčšia ako vzdiale-
nosť od bázy zobáka po zátylok? Ideálna je kombinácia oboch znakov: napr. bernikla čer-
venokrká na seba v kŕdli husí upozorní nielen pomernou veľkosťou (menšia ako hus), ale aj
proporčne krátkym krkom (neberúc do úvahy teraz jeho farbu).
Relatívnu veľkosť je vždy ťažšie posúdiť ako proporčnú veľkosť. Preto je potrebné sa
zamerať pri určovaní na telesné proporcie pozorovaného vtáka.
Telesné pomery a tvary. Pomery veľkostí častí tela, napr. proporčná dĺžka zobáka, krku
alebo nôh, sú dôležitým určovacím znakom zvlášť preto, že takmer nezávisia na svetelných
podmienkach. Drozd čierny má proporčne dlhší chvost ako škorec obyčajný, či už ho vidí-
me dobre nasvieteného, alebo len ako siluetu v protisvetle. Samice kačice lyžičiarky majú
síce podobné operenie ako samice ostatných kačíc, ale okamžite ich prezradí ich nápad-
ne široký zobák (t.j. v porovnaní s ostatnými kačicami). Zobák zakrivený dohora nedáva
pochybnosti o tom, že ide o šabliarku modronohú. Tvar zobáka odráža potravnú ekológiu
každého druhu a je typický na úrovni čeľade alebo rodu (viď kapitola Adaptácia na rôzne
typy prostredia).
Chochol, teda predĺžené perá na temene hlavy, je užitočným znakom, pretože len málo
našich vtákov ho má a navyše ide o druhy ekologicky tak odlišné, že už len kombinácia
predĺžených pier na hlave a prostredie stačí spravidla k bezpečnému určeniu. Drobný vtá-
čik s nápadným špicatým chocholčekom nemôže byť v našich lesoch nič iné ako sýkor-
ka chochlatá, v zimnom období potom nanajvýš nápadne väčší chochláč severský. Jediná
193
naša „kačica“ s nápadným kosákovitým chocholom je chochlačka vrkočatá, s kratším potom
potápač veľký („uhladenejším“) alebo potápač prostredný („neupraveným“). Drobný cho-
cholatý vták na ruderálnej ploche pri supermarkete je pipíška chochlatá, o niečo väčší vták
s dlhším chocholom v starom sade je dudok chochlatý.
Z podobne vyzerajúcich trsťových spevavcov odlíšime svrčiaky od trsteniarikov podľa
dĺžky spodných chvostových kroviek, ktoré sú u svrčiakov dlhšie a dávajú im cigarový tvar
tela. Dĺžka krídla alebo jeho častí môže byť pomocným znakom pri určovaní podobných
kolibiarikov: kolibiarik spevavý má dlhší presah ručných letiek za ramenné letky (tzv. ra-
mienko) ako kolibiarik čipčavý.
Nápomocná môže byť aj póza, ktorú vták zaujíma: drozd trskota má vzpriamenejší „hrd-
ší“ postoj, ako „učupený“ drozd plavý. Podobne nás pri pobyte na Balkáne na seba už z diaľ-
ky upozorní skaliarik plavý svojim napriamenejším postojom ako ostatné skaliariky. Kukuč-
ka obyčajná sediaca na vetvi alebo telegrafnom drôte má často zvesené krídla.
Telesné pomery súvisia so správaním: tvar tela a jeho proporcie závisia na tom, či vták
spí, naťahuje sa za potravou, preťahuje sa, alebo sa krčí v chladnom počasí. Zvlášť niektoré
sovy (napr. myšiarka ušatá) môžu meniť siluetu dramaticky, podľa „nálady“. Hoci majú volav-
ky a bociany podobne relatívne dlhý krk, lietajú bociany vždy s natiahnutým krkom, volavky
krk esovite skladajú. Ale pozor: pri krátkych preletoch môžu aj volavky držať krk natiahnutý.
S natiahnutým krkom lieta aj žeriav popolavý. Záleží aj na tvare zloženého krku: volavka po-
polavá má krk hladko oblý, volavka purpurová nápadne hranatý. Orol skalný plachtí s typic-
ky mierne nadvihnutými krídlami, orol kráľovský väčšinou drží krídla v rovine. Včelár lesný
plachtí s krídlami typicky mierne zvesenými, myšiak hôrny drží krídla skôr v rovine.
Kukučku obyčajnú spoznáme od inak dosť podobného jastraba krahulca okrem iného
aj podľa spôsobu letu: kukučka máva krídlami skôr pod rovinou tela (podobne ako kalužia-
čik malý). Dudok chochlatý či cíbik chochlatý majú nezvyčajne široké krídla, čo súvisí s ich
neobvyklým plieskavým letom. Ak za letného podvečera pozorujeme v rozvoľnenom lese
zvláštny pomalý trepotavý let vtáka v kombinácii s dlhým zobákom a kratučkým chvostom,
ide o sluku hôrnu.
Obr. 64. Aj spôsob pohybu vtákov po kmeni stromov je druhovo špecifický (zľava doprava: brhlík
obyčajný, kôrovník dlhoprstý a ďateľ hnedkavý; foto SH).
194
Správanie. Vtáčie správanie
sa môže javiť ako neobyčaj-
ne dynamické a plastické.
Napriek tomu sú mnohé
prvky správania natoľko cha-
rakteristické pre konkrétny
druh, že môžu pomôcť od-
haliť identitu pozorovaného
jedinca. Vták lezúci po kmeni
stromu dole hlavou je vždy
brhlík obyčajný. Drobný vták
zavesujúci sa akrobaticky
hore nohami na drobných
koncových vetvách je niek-
torá zo sýkoriek, stehlík čížik
alebo mlynárka dlhochvostá.
Miniatúrny vták lezúci špirá-
lovito okolo kmeňa stromu
zdola nahor je jeden z dvoch
našich druhov kôrovníkov.
Drozd trskota zbiera
často potravu v otvorenom
priestore ďaleko od kríkov
a stromov, naopak drozd pla-
vý sa väčšinou drží blízko ve- Obr. 65. Nepotápavé kačice (ako tieto kačice divé) sa nezvyk-
getácie. Ďateľ hnedkavý pre nú úplne ponárať pod vodu. Chvost a časť tela im pri ponára-
potravu, ktorá mu spadla na ní „trčia“ nad vodou (foto SH).
zem, zlietne; ďateľ veľký nie.
Drozd čierny skáče po trávni-
ku typicky „obojnožne“, škorec „vykračuje“. Avšak aj drozd čierny môže bežať škorčím spôso-
bom. Pokiaľ sa kačica celá ponorí pod vodnú hladinu a následne sa pri odlete rozbieha po
vodnej hladine, je zrejmé, že to nie je kačica nepotápavá, ale potápavá – nepotápavé kačice
„panáčkujú“ a vzlietajú priamo z hladiny bez rozbehu. Ak vezie na chrbte väčší vodný vták
podstatne menšieho, je to niektorá z našich potápok (rodič voziaci mláďa).
Aj pohyby chvostom môžu napovedať, o ktorý druh sa jedná. Po pristátí drozd čierny
typicky niekoľko krokov popobehne, chvost vztýči do kolmej polohy a nechá ho pomaly
klesnúť. Trhane pobehujúci menší vták s dlhším chvostom, ktorým kmitá, je bezpečne tra-
sochvost. Drobný vták poklepávajúci chvostom a sediaci na streche mestského domu je

takmer určite žltochvost domový.
Ak z podobného miesta vyletí plieskavým „netopierím“ letom malý vták, je to isto kaná-
rik poľný. Z našich trsteniarikov spieva v letku len trsteniarik malý. Vták, ktorý vyletel z vyvý-
šeného miesta, ulovil v letku hmyz a vrátil sa na rovnaké miesto, je niektorý z muchárikov.
Stredne veľký vták, ktorý vyletel do výšky a potom s roztiahnutými krídlami pomaly klesá, je
zas niektorý z holubov. Vták, ktorý sa dlho trepoce na jednom mieste nad poľom, je takmer
určite sokol myšiar; ostatné menšie druhy sokolov sa trepotajú len zriedka. Trepotať sa však
môže aj myšiak hôrny, ktorý ale podobne ako ostatné jastrabovité dravce skôr plachtí (t.j.
s natiahnutými krídlami bez veslovania). Trepotanie je však typické pre zimujúce myšiaky
severské.
195
Obr. 66. Potápka chochlatá podobne ako ostatné druhy našich potápok „vozí“ svoje mladšie mláďatá
na chrbte (foto SH).
Spôsob letu z miesta na miesto (t.j. nie v rámci toku či lovu, pozri vyššie) je typický napr.
pre škorca obyčajného – strieda rýchly veslovací let (t.j. mávanie krídlami) s úsekmi kĺza-
vého letu (t.j. bez pohybu krídel). Niektoré vtáky sú typické priamym energickým letom
(holuby), iné zase hojdavým vlnovkovitým (ďatle).
Zo spevavcov jedine vodnár potočný dokáže pokračovať v chôdzi z brehu do vody a po-
tom ďalej vo vode. Naopak drobný vták posedávajúci na vrcholku kra môže byť ktorýkoľvek
náš spevavec.
Sociabilita. Niektoré druhy sa bežne vyskytujú v kŕdľoch, iné prakticky nikdy. Ak na tráv-
niku uvidíme kŕdeľ niekoľkých desiatok menších tmavých vtákov, je zrejmé, že sa nejedná
o drozdy čierne, ale škorce obyčajné. Kŕdeľ tmavých vtákov krúžiacich nad jesennou trsti-
nou tvoria tiež istotne škorce. Kŕdeľ veľkých čiernych vtákov prezradí havrany, vrany čierne
sa vo väčších kŕdľoch vyskytujú len vzácne – a nikdy nie v kŕdľoch stoviek jedincov.
Sfarbenie. Známe príslovie hovorí, že „podľa peria poznáš vtáka“. Avšak pre určenie dru-
hovej identity jedinca je jeho celkové sfarbenie mnohokrát tým najmenej dôležitým zna-
kom.111 Dva veľmi podobne sfarbené vtáky môžu patriť k rôznym druhom (napr. samica
kačice divej a samica kačice chripľavky), zatiaľ čo dva úplne odlišne sfarbené vtáky patria
k rovnakému druhu (napr. samica a samec kačice divej). V celom rade bežných situácií je na-
vyše sfarbenie ako určovací znak nepoužiteľné: na plachtiacom dravcovi v ostrom protisvet-
le nevidíme žiadne farby, len siluetu. Inokedy nie je sfarbenie na určenie vôbec potrebné:
vták škorcovitého obrysu s pretiahnutými strednými kormidlovými perami je jednoznačne
včelárik zlatý a nie je dôležité, či jeho sfarbenie vidíme, alebo nie (napr. proti svetlu). Drozda
čierneho, a mnoho ďalších druhov, spoznáme, hoci je daný jedinec albín – druhovú identi-
111 Prvá moderná príručka pre určovanie vtákov v teréne (Peterson 1934) mala 32 z celkového počtu 35 obra-
zových tabúľ vytlačené čiernobielo. Ako sám Peterson poznamenal, skutočné farby nie sú pre určovanie tak
dôležité.
196
Obr. 67. Určovanie vtákov môže komplikovať aj ich rôzne sfarbenie počas roku, napr. svadobný (vľa-
vo) a prostý šat (vpravo; hore kalužiak tmavý, dolu pinka severská; foto SH).
tu zistíme z tvaru a veľkosti tela úplne jednoznačne napriek pozorovanému aberantnému

sfarbeniu. A nakoniec, skúsený pozorovateľ spozná väčšinu vtákov intuitívne počas zlomku
sekundy podľa ich proporcií, štýlu pohybu apod., teda dávno pred tým, než by mohol o ne-
jakom sfarbení vôbec začať vedome uvažovať.

Napriek tomu špecializované príručky na určovanie vtákov najviac priestoru venujú prá-
ve sfarbeniu. Preto tu uvedieme len všeobecné odporúčania, na čo si treba pri určovaní dá-
vať pozor. Predovšetkým je potrebné, aby mal pozorovateľ povedomie o zdrojoch premen-
livosti vo sfarbení rôznych druhov. Sfarbenie môže byť dané pohlavím, vekom, ročným ob-
dobím (svadobný vs. prostý šat), individuálnou kondíciou, mierou preperenia, opotrebením
pier či obyčajným zašpinením (napr. sfarbenie nôh bahniakov môže byť mätúce v dôsledku
pokrytia bahnom). Sfarbenie sa líši medzi poddruhmi, morfami aj jedincami. Určitý jedinec
197
Obr. 68. Pri určovaní vtákov si najskôr všímame celkový tvar, veľkosť a proporcie; príbuzné druhy po-
tom dourčíme podľa ich celkového sfarbenia, odtieňu a farebných vzorov (hore havran čierny, vľavo
dolu straka obyčajná a vpravo kavka tmavá; foto SH).
akéhokoľvek druhu potom môže mať nezvyklé sfarbenie112, v dôsledku napr. chýbajúcich
pigmentov, či už tmavých (leucismus) alebo všetkých (albinizmus). Niektoré jedince môžu
mať naopak nadpriemerné množstvo tmavých pigmentov (melanizmus). Výnimočne mô-
žeme stretnúť aj mätúce medzidruhové hybridy (napr. u kačíc).
112 Pozri van Grouw (2013).
198
Ďalej je výhodné poznať hranice perníc (t.j. oblastí na tele vtáka, z ktorých vyrastajú
perá). Pera v rámci jednej pernice sú často rovnako sfarbené, takže celkový vzor na tele vtá-
ka kopíruje v mnohých prípadoch okraje perníc (napr. fúz, nadočný prúžok, trtáč). Znalosť
hraníc perníc tiež uľahčuje pochopenie slovných opisov sfarbenia a tým aj komunikáciu
s ostatnými pozorovateľmi.
Dôležité môže byť celkové sfarbenie: čierny vták veľkosti holuba s šedým zátylkom je
bezpečne kavka tmavá. Čiernobiely vták strednej veľkosti s dlhším chvostom je určite straka
obyčajná. Jasne žltý vták s čiernymi krídlami je bezpochyby vlha obyčajná. Uniformne môžu
byť sfarbené alebo vzorované celé veľké plochy: mladý jastrab veľký má spodinu tela pokry-
tú pozdĺžnymi škvrnami, dospelý vták priečne vlnkovanú.
Z drobnejších znakov sú kľúčové prúžky (nadočný, krídlové) či škvrny (napr. v krídlach),
pretože sú kontrastné a teda informatívne aj za zhoršených svetelných podmienok. Prúžky
v krídlach bývajú pri letiacich vtákoch vidieť iba zhora – dolná strana krídla v priemere ob-
sahuje najmenej určovacích znakov v porovnaní s ostatnými časťami vtáčieho tela. Dôležitá
však môže byť u niektorých skupín, ako bocianov alebo dravcov (napr. kontrastné škvrny
v ohybe krídel odlišujú myšiaka severského od myšiaka hôrneho). Tvar a rozsah škvŕn na
krídlach silno závisí na pozícii jednotlivých pier (natiahnuté krídlo v letku vs. zložené krídlo
v sede). Významná môže byť aj miera priesvitnosti pier, napr. letiek (rybáre). To platí predo-
všetkým pre ručné letky, ktoré sa navzájom prekrývajú menej než letky lakťové. Kulík bledý
má čiernu škvrnu na báze spodnej strany krídla („podpazušie“), ktorá je diagnostická, tzn.
že už len na základe tohto jediného znaku môžeme vylúčiť zámenu s ostatnými druhmi
tohto rodu. Podobne významný pre určovanie môže byť trtáč: malý vták obratne „plávajú-
ci“ vzduchom s bielym trtáčom okamžite vylučuje lastovičku obyčajnú, brehuľu hnedú aj
dážďovníka obyčajného a dáva poznať, že ide bezpečne o belorítku obyčajnú (možnosť zá-
meny s lastovičkou červenochrbtou je minimálna – na Slovensku bola zistená iba jedenkrát
za posledné dve storočia). Začiatočníkovi, ktorý neodhadne celkovú veľkosť tela, pomôže
hrdzavý trtáč rýchlo odlíšiť strnádku obyčajnú od kanárika poľného so žltým trtáčom.
Sfarbenie chvosta môže byť tiež kľúčové: jednak môže byť druhovo či rodovo špecifické
a často je chvost jediná časť vtáka, ktorú dobre zbadáme (napr. keď vták odlieta do vege-
tácie). Často sú inak vyfarbené okrajové perá, napr. skaliarik sivý má krajné chvostové perá
bližšie k telu biele, ďalej od tela čierne, stredné celé čierne (ide však o znak celého rodu,
zvlášť v južnej Európe nemôže slúžiť na determináciu na úrovni druhu, aspoň nie bez jem-
nejšieho rozlíšenia rozsahu čiernej a bielej farby). Škovránok poľný má biele krajné chvos-
tové perá, zatiaľ čo podobne sfarbený a správajúci sa škovránik stromový má – okrem iných
rozdielov – krajné chvostové perá hnedé a koniec chvosta biely.
Sfarbenie neoperených častí tela (zobák, ozobie, oči, nohy) môže tiež pomôcť pri deter-
minácii druhov: napr. v šere lesného podrastu môžu drozda plavého prezradiť jeho nápad-
ne svetlé nohy. Kolibiarik spevavý má svetlejšie nohy ako kolibiarik čipčavý. Myšiarka ušatá
má oranžové oči, myšiarka močiarna žlté. Kulík riečny a kulík piesočný majú inak sfarbené
očné krúžky, zobák a nohy. Sfarbenie zobáka môže byť závislé však aj na veku (jasne žltý zo-
bák majú až dospelé samce drozda čierneho) aj na ročnom období (samce drozda čierneho
majú zobák v hniezdnom období žltší).
Všeobecné odporúčania
Niektoré určovacie znaky, tzv. diagnostické znaky, majú vysokú výpovednú hodnotu a vy-
sokú váhu pri určení jedinca. Prítomnosť znaku jasne determinuje druhovú identitu, jeho
absencia jasne vylučuje daný druh. Ostatné určovacie znaky, tzv. pomocné znaky, majú
samy o sebe nízku výpovednú hodnotu. Neurčujú druhovú identitu, ale podporujú (prí-
199
Obr. 69. V skutočnosti menšia samica jastraba krahulca (vľavo) a väčší samec jastraba veľkého (vpra-
vo) v letku. Ako vidieť, veľkosť vtákov je pre ich determináciu v tomto prípade nepoužiteľná (foto SH).
padne nepodporujú) kľúčové diagnostické znaky. Je však potrebné mať na pamäti, že vždy
pri určovaní používame, trebárs i len podvedome, viac znakov (veľkosť, tvar, spôsob letu
a pod). Je zrejmé, že podľa jedného znaku nemožno určovať: ak by sme sa rozhodli len
podľa diagnostického znaku „biely trtáč“, nerozpoznali by sme ani belorítku obyčajnú od
hýľa obyčajného. Preto diagnostické znaky slúžia až na konečné určenie v rámci niekoľkých
podobných druhov, alebo sú rozhodujúce v kombinácii s inými znakmi: napr. vták, ktorý
vyletí z podrastu horského lesa (znak: biotop) a má biely trtáč, je bezpečne hýľ obyčajný
a nie belorítka obyčajná.
Zvlášť u ťažko identifikovateľných zameniteľných druhov (napr. penicovité vtáky či ďa-
leko letiace dravce) je úplne zásadné, aby pozorovateľ mal jasno v tom, ktoré znaky sú dia-
gnostické a ktoré len pomocné. Napr. sfarbenie oka je všeobecne slabý znak, aj preto, že ho
možno za normálnych okolností len ťažko správne posúdiť. Podobne spôsob letu nemôže
byť takmer nikdy diagnostickým znakom, lebo skoro akýkoľvek vták môže mávať druhovo
netypickým spôsobom, ak si to vynucujú netypické poveternostné podmienky (snáď s vý-
nimkou dudka chochlatého a cíbika chochlatého). Navyše štýl letu aj tvar krídel sa mení
počas preperovania – po vypadnutí vnútorných ručných letiek sú pohyby krídla rýchlejšie

a „lajdácke“, po vypadnutí vonkajších ručných letiek sa krídlo javí kratšie a guľatejšie, let
trhanejší (čo môže byť mätúce pri určovaní čajok).
Rovnako ako pri určovaní akýchkoľvek iných živočíchov, aj pri určovaní vtákov je teda
nevyhnutné používať kombinácie znakov – spoliehať sa na jeden kľúčový diagnostický
znak je väčšinou rizikové, zvlášť pre začínajúceho pozorovateľa. Navyše, ktorýkoľvek znak
môže „chýbať“: je zakrytý vegetáciou, prekrytý nečistotou alebo zatienený blízkym objek-
tom, takže pôsobí neočakávane. Význam kombinácie znakov platí dvojnásobne pre „rarity“
(vzácne druhy): čím menej pravdepodobné je pozorovanie daného druhu na danej lokalite
(či v danej ročnej dobe), tým lepšie dôkazy potrebujeme pre potvrdenie jeho prítomnosti,
vrátane viac znakov (či už doložených fotografií či zápisu z terénu).
200
Treba si pamätať, že každý určovací znak je vnútrodruhovo premenlivý a tým pádom
môže byť pri extrémnych hodnotách mätúci. Veľká samica jastraba krahulca sa môže javiť
skoro rovnako veľká ako malý samec jastraba veľkého. Navyše pri rýchlom prelete dravca
nemusíme odhadnúť jeho veľkosť presne. Preto je potrebné si všímať ďalšie znaky (telesné
pomery ako relatívnu šírku krídel a chvosta, tvar atď.) a až podľa kombinácie týchto znakov
sa rozhodnúť.
Absencia znaku je tiež znak. Napr. pre potápky je typické, že chvostové perá sú tak
zredukované, že prakticky (z hľadiska pozorovateľa) úplne chýbajú.
Pozorovacie podmienky sú často ďaleko od ideálnych. Vták sa len mihne okrajom nášho
zorného poľa, mimo oblasť ostrého videnia. Vták sedí na ostrovčeku ďaleko od brehu.
Vzduch sa vlní. Za takýchto okolností nemožno kľúčové znaky spoľahlivo posúdiť. Namiesto
„strieľania“ od boku by sa mal seriózny pozorovateľ zmieriť s tým, že daného jedinca nie je
možné spoľahlivo určiť.
Začiatočníckou chybou je spoliehať sa na znaky, ktoré nie sú nezávislé. Nie je prekvapu-
júce, že väčšie druhy vtákov mávajú krídlami pomalšie ako druhy menšie. Argument „vták
sa mi javil veľký a navyše mával pomaly krídlami“ je zavádzajúci: ide iba o jeden znak, nie
o dva. Vták sa nám javí väčší preto, že máva pomaly krídlami. Určiť absolútnu veľkosť je ťaž-
ké aj pri možnosti porovnania, napríklad s iným známym druhom (pozri tiež Mätúce určova-
cie znaky a optické ilúzie). Určiť veľkosť bez možnosti porovnania je extrémne nespoľahlivé,
ak nie nemožné. Iba nezávislé znaky zvyšujú šancu na správne určenie; závislé znaky nie.
Dobrý spôsob, ako sa naučiť poznávať vtáky za zhoršených podmienok (vzdialenosť,
smer a kvalita osvetlenia, prekážky v podobe konárov a lístia) je časté pozorovanie určitého
jedinca počas jeho rôznych aktivít (zber potravy, odlet, let) a v rôznom prostredí (v kroví,
na konári, v tráve). Naučíme sa tak využívať aj len kusé informácie, ktoré získame pri oby-
čajnom vzhliadnutí vtáka alebo len niektorej časti jeho tela vo vegetácii. Táto metóda je
obzvlášť užitočná pre dravce: sledujeme ich pri odlete a uvedomujeme si, ktoré znaky sú na
danú vzdialenosť ešte spoľahlivo rozpoznateľné, posúditeľné a teda použiteľné.
Všeobecne teda platí, že pre určovanie na blízko používame iné znaky ako na diaľku.
Napr. zblízka môžeme posúdiť farbu dúhovky či dĺžku nadočného prúžku, z diaľky ani jeden
z týchto znakov neuvidíme a preto sa musíme zamerať na pomer veľkosti hlavy, relatívnu
dĺžku chvosta apod.
Pri cestách do zahraničia je potrebné pamätať, že stredoeurópska avifauna je veľmi
nereprezentatívnou vzorkou vtáctva európskeho a o to viac svetového. Preto znaky, ktoré
u nás vylučujú zámenu, nie sú mimo naše územie tak spoľahlivé alebo sa nedajú použiť
vôbec.
Mätúce určovacie znaky a optické ilúzie

• Zdanlivá (vnímaná) veľkosť časti tela, napr. chvosta, závisí od kontextu: na celkovej sku-
točnej veľkosti tela, dĺžke krídel a dĺžke podchvostových kroviek. Vzhľadom na nemož-
nosť v teréne presne odhadnúť absolútne rozmery, vníma pozorovateľ hodnoverne iba
rozdiely medzi jedincami (relatívna veľkosť) a rozdiely vo vnútri jedinca (proporcie me-
dzi časťami tela). Pre určovanie voľne sa pohybujúcich vtákov v teréne (na rozdiel od
určovania odchytených vtákov v ruke) je teda absolútna veľkosť irelevantná; jediné na
čom záleží sú vzájomné rozdiely a v prvom rade proporcie.
• Pri veľkom zväčšení (statívový ďalekohľad) sa jedince vzdialenejšie od pozorovateľa zda-
jú väčšie než bližšie jedince.
• Svetlo orezáva okraje siluet – jedinec sediaci v protisvetle sa javí menší ako ten istý jedi-
nec sediaci po svetle.
201
• Kontrast medzi sfarbením vtáka a okolím ovplyvňuje vnímanú veľkosť jedinca: vysoký
kontrast dáva zdanlivý dojem väčšej veľkosti, malý kontrast vedie k iluzórnemu dojmu
menšej než skutočnej veľkosti. Rôzne objekty, vrátane vtákov, sa v hmle javia väčšie ako
skutočne sú.
• Intenzita svetla má vplyv na naše vnímanie farieb a kresby. V prudkom poludňajšom
svetle sa napr. kontrast medzi hornou a dolnou stranou tela stiera (čo je dôsledok jednej
z foriem kryptického sfarbenia, tzv. protitieňa, viď aj kapitola Topografia vtáčieho tela).
Svetlo odrazené od svetlého podkladu (piesok, sneh) pôsobí naopak. Vtáčie perie môže
naberať odtiene vďaka odrazenému svetlu od okolitých predmetov.
• Sfarbenie môže závisieť na uhle pohľadu: pri pohľade kolmo z boku sa napr. sivý vták
javí svetlejší, pri pohľade zošikma tmavší.
• Kresba na krku (napr. pri potápliciach) sa môže značne meniť podľa toho, či jedinec
krk natiahne alebo zloží. Našuchorené perá (v chladnom počasí) dávajú klamný dojem
vzorovania na perách, ktoré nie je viditeľné, ak sú perá zložené a tesne priliehajú k telu
(v teplom počasí). Okrem toho našuchorené perie ovplyvňuje tvar a veľkosť vtáka, či už
absolútnu, relatívnu, alebo proporčnú.
• Aj druhy s rovným zakončením chvosta sa môžu javiť, akoby mali chvost vykrojený: ak
sa chvostové perá zložia do strán, vznikne zdanlivý zárez uprostred chvosta. V období
preperovania a narastania pier nevyhnutne vznikajú atypické tvary chvosta (aj krídel).
Určovanie podľa celkového dojmu

Skúsený pozorovateľ vtákov neurčuje väčšinu vtákov vedome podľa konkrétnych znakov (čo je
jediný spôsob, ktorý môže začiatočník použiť). Namiesto toho väčšinu jedincov určí podľa cel-
kového dojmu, teda kombinácie veľkosti, tvaru, telesných proporcií, štýlu pohybu, samozrejme
s vedomím prostredia a ročného obdobia. Konkrétne znaky ako sfarbenie hrajú len druhoradú
úlohu. Ide o podobný princíp, ako keď spoznáme na ulici známeho už z diaľky, hoci má na sebe
nové oblečenie a nevidíme detaily jeho tváre; namiesto toho je nám okamžite jasné, že to je on
alebo ona. Identitu sme spoznali podvedome, napriek tomu je ťažké slovami opísať, podľa čoho
konkrétne, aj keď najčastejšie pôjde o dojem z telesnej výšky, telesných proporcií a štýlu chôdze.
V anglickej literatúre sa pre tento typ rozpoznávania vžil termín „jizz“. Jeho pôvod je neznámy.
Tradične sa ako zdroj uvádza skratka GISS pochádzajúca z žargónu pilotov Kráľovského letectva
(General Impression of Size and Shape, t.j. celkový dojem veľkosti a tvaru jednotlivých typov lieta-
diel). Vojenský termín však bol zavedený až za 2. svetovej vojny a jizz prvýkrát použil už v roku
1922 T. A. Coward: „Jizz ... nie je možné jasne definovať. Je to skôr charakter ako znak, niečo jedno-
značného a napriek tomu nepopísateľného, niečo čo okamžite vyjadrí identitu“. Dodnes jizz zostal
jedným z kľúčových termínov v terénnom určovaní vtákov. Vtáky, ktoré zazrieme len kútikom oka
(teda mimo poľa ostrosti nášho zraku), možno – ak vôbec – určiť iba podľa jizz.
Skúsený pozorovateľ okamžite spozná z diaľky pinku obyčajnú už len podľa typickej siluety
a „kuracieho“ štýlu poskakovania po zemi. Potápka chochlatá v letku pôsobí vychudnuto a má ty-
pický pohyb krídlami. Kalužiak sivý je „elegantnejší“ ako kalužiak červenonohý, drozd čvíkota lieta
„neporiadne“, stehlík konôpka je „nervózny“, penica slávikovitá má milý „výraz“ atď. Práve takéto
dojmy, často ťažko opísateľné slovami, sú základom určovania vtákov podľa jizz.
202
Ako prilákať vtáky zvukom, ale bez playbacku?
Ako si uľahčiť pozorovanie drobných spevavcov? Vtáky pred človekom unikajú, ale jednoduchým
trikom možno aspoň niektoré druhy prilákať späť. Pozorovateľovi stačí vyludzovať jednoduché
pískavé zvuky ako „pššš“ či „psss“. Metódu hojne používajú pozorovatelia v Severnej Amerike,
v Európe nemá takú obľubu. Avšak na tento tzv. pishing dobre reagujú napr. sýkorky, penice, sojka
obyčajná či mlynárka dlhochvostá. Pishing funguje preto, že sykavý zvuk vydávaný človekom
vtáky vnímajú podobne ako varovné hlasy sýkoriek, ktoré útočia na nepozvaných votrelcov (napr.
sojku). Niektoré druhy reagujú na pishing doslova ako na diaľkové ovládanie, napr. sýkorka veľká
alebo králik zlatohlavý.
Tieto zvuky možno vydávať s rôznymi rozstupmi medzi nasledujúcimi opakovaniami, s rôz-
nou hlasitosťou, gradáciou, akcentom apod. Rôzne druhy reagujú rôzne a tak je výhodné opako-
vať ten spôsob pishingu, na ktorý daný jedinec či kŕdlik reaguje najlepšie. Pishing bežne používajú
anglosaskí vtáčkari a fotografi, a pishing bol využitý aj v mnohých vedeckých výskumov. Ukázalo
sa, že môže podstatne zvyšovať detektabilitu vtákov napr. počas bodového sčítania (počet ziste-
ných jedincov aj druhov na bod).
Na rozdiel od spevavcov nespevavce na pishing spravidla nereagujú. Výnimkou môžu byť
niektoré ďatle, dravce a sovy. Ak nespevavce na pishing nejako reagujú, tak skôr útekom – avšak
aj to môže byť užitočné pri zisťovaní ich výskytu.
Alternatívnou metódou, ktorá tiež dobre funguje, je tvorba sykavých zvukov nasávaním vzdu-
chu naprázdno zošpúlenými perami alebo cez chrbát ruky. Penica čiernohlavá a ďalšie penice sa
zas nechajú prilákať imitáciou ich varovných hlasov („tak“) – pozorovateľ môže tieto zvuky vy-
dávať jazykom o podnebie. Aj vtáčkar môže využiť starú loveckú metódu lákania sov a dravcov
„vrešťaním“. Všetky tieto metódy najlepšie fungujú, keď sa pozorovateľ najskôr priblíži k cieľové-
mu jedincovi, kryje sa vegetáciou a až potom začne vyludzovať zvuky. Vtáky sa podobne ako na
iné podnety habituujú aj na pishing; preto je užitočné robiť krátke pauzy. Ak pozorujeme v skupi-
ne kolegov, je rozumné, aby pishing v danej chvíli vykonával len jeden z nás.
Pishing je cennou pomôckou a niekedy aj jedinou záchranou, napríklad v prípadoch, keď si
nie sme istí určením jedinca skrývajúceho sa v hustej vegetácii. Podobne ako pri použití playbac-
ku či napodobňovaní hlasov sov je však potrebné túto metódu používať uvážlivo, s ohľadom na
dobro (welfare) pozorovaných vtákov (najmä v čase hniezdenia).
Určovanie vtákov podľa pobytových znakov

O svojej prítomnosti zanechávajú vtáky celý rad nepriamych dôkazov. Okrem hniezd a vajec
(viď ďalšia kapitola) sú to následky pohybu (odtlačky nôh – stopy) a potravného správania
(zvyšky koristi, vývržky, trus). Tiež izolované vtáčie perá, dôsledok preperovania či predácie,
môžu pomôcť určiť druhovú identitu. Určovaniu podľa týchto znakov sa venujú rozsiahle
špecializované príručky (pozri Odporúčaná literatúra).
Všeobecne je pri stopách, teda odtlačkoch nôh, dôležitá ich celková veľkosť, postavenie
prstov a ich orientácia, vzdialenosť medzi stopami a ich vzájomné postavenie (za sebou,
vedľa seba). Podstatná je prítomnosť plávacej blany a jej postavenie medzi prstami.
Zvyšky koristi môžu tiež napovedať, ktorý vták sa tu vyskytoval. Ploché kamene pokry-
té rozbitými ulitami slimákov, tzv. nákovky, svedčia o prítomnosti drozda plavého. Drobné
hlodavce a hmyzožravce, drobné vtáky (mláďatá aj dospelé) a väčší hmyz nabodnuté na
tŕňoch trniek a hlohu poukazujú na prítomnosť strakoša. Rybárik riečny otiera rybie šupiny
o konáre (ale podobne môžu vyzerať aj stopy po drobných cicavcoch).
Tesár čierny zanecháva po vytesávaní lariev často pretiahnuté vysoké štrbiny. Ďubník
203
trojprstý niekedy vyvára rady („retiazky“) drobných vytesaných štrbín. Podľa „opracovania“
šišky možno tiež určiť, či ide o prácu ďatľa, orešnice perlavej, alebo krivonosa smrekového,
poprípade veverice stromovej.
Niektoré vtáky vyvrhujú nestráviteľné časti svojej koristi v podobe vývržkov. Vo vývrž-
koch nájdeme chlpy, kosti, perie, nestrávené chitinizované časti hmyzích tiel apod. Naj-
častejšie ich vytvárajú sovy a dravce, ale aj volavky, bociany, čajky či lelky. Drobné vývržky
vytvárajú aj niektoré spevavce, napr. vodnár potočný, strakošovité a drozdovité (drozd, žl-
tochvost, červienka). Podľa obsahu vývržkov môžeme aj zistiť, či sa jedná o vývržok dravca
alebo sovy. Vývržky dravcov neobsahujú kosti a ak, tak silno natrávené. Sovie vývržky obsa-
hujú kosti neporušené.
Určovanie hniezd, vajec a mláďat vtákov

Hlavnou podmienkou pre určenie hniezda je jeho nájdenie. Hniezda hľadáme podľa meto-
diky opísanej vyššie (pozri Metódy výskumu hniezdnej a potravnej biológie). Pri determiná-
cii hniezd majiteľa nájdeného hniezda často prezradí jeho samotná prítomnosť – z hniezda
sme ho buď vyplašili, alebo z diaľky sledujeme, kto hniezdo navštevuje. Ale pozor: vtáky
môžu navštevovať aj hniezda, ktoré im nepatria (napr. dutinové hniezdiče ako sýkorka veľ-
ká). Preto je potrebné vziať do úvahy ďalšie okolnosti: veľkosť, štruktúru a materiál hniezda,
vzhľad vajec, vodítkom je aj biotop. Niekedy to však nie je potrebné, alebo to ani nie je
možné. To platí obzvlášť pre dutinové druhy a druhy hniezdiace v norách, kde väčšinou nie
je možné vlastnosti a obsah samotného hniezda skontrolovať vzhľadom k ich neprístup-
nosti (podobne hniezda sýkorky uhliarky či žltochvosta hôrneho môžu byť skryté v nepre-
hľadnom koreňovom systéme vyvrátených stromov a nie je možné ich skontrolovať bez
poškodenia okolia hniezda).
Obr. 70. Hniezdnu noru včelárika zlatého v pieskovej stene (vľavo) alebo v zemi (v strede) ľahko ro-
zoznáme od hniezdnych nor iných druhov podľa vyhrabaných „koľajničiek“. Vpravo hniezdna nora
brehule hnedej (foto AT).
204
Obr. 71. Výstelka hniezda niektorých dutinových druhov spevavcov (hore sýkorka veľká, dolu žlto-
chvost hôrny; foto TG).
205
V norách v pieskovňach či hlinitých svahoch hniezdia iba brehule hnedé a včeláriky zlaté
(vzácne aj iné druhy); ich nory spoznáme aj mimo hniezdne obdobie podľa tvaru (prierezu)
vchodu (brehuľa hnedá má vchod guľovitý, včelárik zlatý má vychodené „koľajničky“, ktoré
sú známkou po hrabaní nory). Na rozdiel od týchto koloniálnych vtákov si hrabe noru vo
vymletom brehu tečúcich vôd solitérne rybárik riečny. Dutiny ďatľov môžu byť obsadené
sýkorkami či muchárikmi, takže podľa samotného vzhľadu dutiny sa majiteľ nedá určiť. Vý-
nimkou je brhlík obyčajný, ktorý vletový otvor oblepuje hlinou.
Ak máme možnosť skontrolovať obsah dutinového hniezda, napr. v búdke alebo prí-
stupnej polodutine, pomôže pri určovaní jeho výstelka. Mucháriky majú hniezdo čisto z trá-
vy, bez výstelky. Žltochvost hôrny môže mať hniezdo len z trávy, alebo vystlané perím. Brh-
lík obyčajný si vystiela hniezdo úlomkami borovicovej kôry. Škorec obyčajný používa perie,
srsť a mach. Sýkorky majú hniezdo vystlané veľkým množstvom machu.
Otvorené hniezda určíme podľa vyššie zmienených vlastností. Najjednoduchšie sú
„hniezda“ bez výstelky, teda jednoduchá jamka alebo priehlbenina, do ktorej kladú napr.
kulíky. Typické vtáčie hniezdo je však postavené z rastlinného materiálu. Holuby a hrdličky
si stavajú jednoduché hniezda tvorené len riedkym roštom vetiev – biele vajcia bývajú vi-
dieť aj zospodu, hniezda sú teda v podstate priehľadné. Ako nevzhľadná kopa raždia s boč-
ným vchodom, umiestnená vysoko na strome, vyzerá hniezdo straky obyčajnej. Podobne
ako pri ďalších krkavcovitých vtákoch aj jej staré hniezda obsadzujú dravce (napr. sokol
myšiar) a sovy (napr. myšiarka ušatá).
Zďaleka najčastejším typom, ktorý nájdeme v kríkoch a nízkych stromoch je však otvore-
né miskovité hniezdo. Stavajú ho najmä zástupcovia čeľade penicovité a pinkovité. Výstelka
buď chýba (penice), alebo ju tvorí mach (pinky) či perie (stehlíky). Kanárik poľný a stehlík
čečetka (podobne ako iné stehlíky) neodnášajú trus mláďat, takže zostáva zachytený na
okraji hniezda.
Špecifickým biotopom sú pobrežné trsťové a pálkové porasty a močiare. Košíkovité
hniezda spletené čisto zo suchého tŕstia (kvetenstvo, listy) a zavesené na niekoľkých ston-
kách trste alebo pálky patria určite trsteniarikovi bahennému (menšie hniezdo) a trstenia-
rikovi veľkému (väčšie hniezdo). Väčšie hniezda z lúčovito preložených trstinových stoniek
môžu patriť bučiačikovi močiarnemu. V trstinách vo vode si ako náš jediný dravec stavia
hniezdo kaňa močiarna. Hniezda kačíc (najčastejšie v bylinnej vegetácii, niekedy aj ďaleko
od vody) bývajú vystlané páperím. Potápky stavajú plávajúce hniezda z navŕšenej tlejúcej
vegetácie; pri odchode z hniezda rodič prekryje vajcia hniezdnym materiálom113. Hniezdo
lysky čiernej postavené z odumretých stoniek a listov býva zas takmer vždy v plytkej vode.
Jedinečné hniezdo má mlynárka dlhochvostá (guľovité s bočným vchodom a s nápad-
nou prímesou lišajníkov) a kúdeľníčka lužná (vak s tunelovitým vchodom zavesený na kon-
cových vetvách nad vodou). Guľovité hniezda s bočným vchodom majú aj kolibiariky (ob-
sahuje trávu a listy, umiestnené je na zemi alebo nízko nad ňou), oriešok obyčajný (z machu
pod previsnutými svahmi) či vodnár potočný (tiež z machu ale nad vodou).
Niektoré vtáky používajú na stavbu hniezda hlinu. Aj laik spozná miskovité celohline-
né hniezda lastovičky obyčajnej (vnútri ľudských stavieb – stajní, stodôl apod.), a belorítky
obyčajnej, ktoré je na rozdiel od lastovičieho hniezda zvonku ľudských stavieb a je horným
okrajom prilepené k stropu budovy. Hlinu používajú aj iné vtáky, ale iba ako doplnkový
materiál: drozd čierny vymazáva kotlinku hlinou (ktorú prekryje trávou), drozd plavý zme-
113 Zakrývanie vajec hniezdnym materiálom má u potápok dvojaký význam: znižuje pravdepodobnosť odhalenia
hniezda s bielymi vajcami predátormi a pomáha udržiavať teplotu v hniezde počas neprítomnosti rodičov
(viď Prokop & Trnka 2011).
206
Obr. 72. Hniezda belorítky obyčajnej (hore) sú na rozdiel od hniezd lastovičky obyčajnej (dolu) prile-
pené zhora k stropu budovy (foto SH).
207
Obr. 73. Odlišný vzhľad alebo veľkosť vajec v násade môže poukazovať na prítomnosť parazitického
vajca. Násada trsteniarika obyčajného (hore) a žltochvosta hôrneho (dolu) s vajcom kukučky obyčaj-
nej; foto TG).
208
sou trúchnivého dreva, hliny a slín, čo dáva
hniezdnej kotlinke nezameniteľný „dre-
votrieskový“ charakter.
Vajcia vtákov, respektíve zvyšky škru-
pín, nájdeme vzácne aj mimo hniezda (po-
zostatok po predácii, škrupiny vynesené
rodičmi po vyliahnutí mláďat, vajcia vypad-
nuté po poškodení hniezda vetrom a pod).
Jediná možnosť, ako takéto nálezy určiť, je
pomocou špecializovaných atlasov.
Ak vtáčie vajcia nájdeme, je to takmer
vždy v hniezde. Druhovú príslušnosť určí-
me bezpečne podľa pozorovania majiteľa
inkubujúceho znášku, alebo brániaceho
hniezdo. Ak nie je majiteľ prítomný (napr.
hniezdo už je opustené), môžeme sa riadiť
tvarom a typom hniezda (pozri predchá-
dzajúca kapitola). Veľkosť znášky nie je pre
určenie druhu s istotou použiteľná. Znáška
môže byť neúplná preto, že rodič hniezdo
opustil pred dokončením znášky, alebo do-
šlo k strate vajec (rodič vyniesol poškodené
vajcia, sojka vyniesla niekoľko vajec a pre
tie ostatné sa zatiaľ nevrátila). Znáška môže
byť aj (oveľa) väčšia ako druhovo typická
v prípadoch vnútrodruhového parazitizmu.
Klamný môže byť aj niekedy dosť odlišný
vzhľad vajec v jednom hniezde; môže ísť
o dôsledok medzidruhového parazitizmu,
napr. kukučky obyčajnej. U kačíc sa potom
mieša vnútro- a medzi-druhový parazitiz-
mus.
Môžeme nájsť aj predované znášky,
kedy v hniezde zostanú len prázdne škrupi-
ny. Mnohí autori podľa vzhľadu vaječných
pozostatkov odvodzovali, ktorý predátor
hniezdo zlikvidoval. Všetky tieto štúdie sú
však chybné. Porovnanie zvyškov vajec a vi-

deonahrávok, ktoré presne identifikujú pre-
dátora na danom hniezde, totiž jasne uka-
zuje, že identita predátora sa podľa zvyškov
vajec v hniezde zistiť nedá. A to nielen na
úrovni druhu – dokonca nemožno spoľahli-
vo určiť, či hniezdo predoval cicavec, alebo
Obr. 74. Sfarbenie vajec je spoľahlivým určo-
vták! vacím znakom mnohých druhov vtákov, naj-
Mnohé vajcia majú tak typický vzhľad, mä spevavcov (zhora dolu: žltochvost hôrny,
že to umožňuje ich určenie až do úrovne slávik obyčajný a pŕhľaviar čiernohlavý; foto
druhu. Orientujeme sa podľa veľkosti, tva- TG a SH).
209
ru, lesku, podkladovej farby a škvŕn (veľko-
sť a distribúcia škvŕn na ostrom a tupom
póle vajca). Vtáky, ktoré kladú čisto biele
vajcia, hniezdia hlavne v dutinách alebo
polodutinách (ďatle, žltochvost domový,
ale pozor, žltochvost hôrny má vajcia krás-
ne modré), norách (brehuľa hnedá, včelárik
zlatý, rybárik riečny), alebo v neprístupných
uzavretých hniezdach (belorítka obyčajná,
vodnár potočný, kúdeľníčka lužná). Biele
vajcia však nájdeme aj v hniezdach vtákov,
ktoré si stavajú otvorené hniezda (holuby,
potápky, niektoré kačice, bociany, bučiačik
močiarny). A naopak, niektoré dutinové
hniezdiče majú vajcia pigmentované, napr.
tmavo škvrnité (sýkorky, brhlík obyčajný)
alebo jednoliato sfarbené (žltochvost hôr-
ny, viď aj vyššie).
Najtypickejšie vtáčie vajcia sú škvrnité.
Takéto krypticky sfarbené vajcia kladie väč-
šina vtákov stavajúcich si otvorené hniez-
da (penicovité, pinkovité, čajky, bahniaky).
Škvrny bývajú najčastejšie nahromadené
ako venček na tupom póle vajca. Niekedy
nachádzame aj tenké vlasové škvrny (u str-
nádok). Vzácnejšie sú vajcia jednofarebné
neškvrnené. Krásne modré (alebo modro-
zelené) vajcia kladú vrchárky, mucháriky,
práhľaviar červenkastý a už spomínaný žl-
tochvost hôrny. Veľmi tmavé hnedé vajcia
má zas slávik obyčajný.
Ak chceme vedieť, v akom štádiu je
znáška (vajcia čerstvo nakladené, čiastočne
nasadnuté alebo silno nasadnuté), zvyk-
ne sa robiť tzv. „vodný test“. Vychádza sa
z toho, že počas inkubácie sa hmotnosť va-
jec znižuje. Čerstvo znesené vajce klesá ku
dnu, vajce krátko pred vyliahnutím pláva

na hladine a vyčnieva nad ňu. Medzi týmito
extrémami je postupný prechod umožňu-
júci aspoň zhruba odhadnúť stupeň na-
sadnutia vajca. Menej invazívna je metóda
presvietenia vajca silnou baterkou, ktorá
nám umožní vidieť postupne sa vyvíjajúci
Obr. 75. Sfarbenie zobákovej dutiny a škvrny
na jazyku sú dôležité pri určovaní spevavcov
zárodok (väčšina vajec nie je silne pigmen-
(zhora dolu: penica čiernohlavá, žltochvost tovaná, takže metóda dobre funguje).
hôrny, trsteniarik bahenný; foto TG).
210
Obr. 76. Mláďatá drozdovitých vtákov majú typické škvrnité sfarbenie, často veľmi odlišné od šatu
svojich rodičov (hore žltochvost hôrny), iné sa podobajú na svojich rodičov (dolu sýkorka veľká;
foto TG).
211
Podobne ako u vajec, aj mláďatá najčastejšie spoznáme podľa ich rodičov. A to oveľa
ľahšie ako vajcia, lebo zvlášť malé spevavce kŕmia mláďatá každých pár minút. Ak nájdeme
mláďa vypadnuté z hniezda a hniezdo sa nám nepodarí nájsť (je napr. príliš vysoko vo vege-
tácii), môže nám pri určení pomôcť sfarbenie zobákovej dutiny (vrátane prípadných škvŕn
na jazyku), farba kože (u holátok), prítomnosť prachového peria (u našich spevavcov zried-
kavo) a farba obrysového peria. Vtáčie mláďatá rastú extrémne rýchlo (zvlášť pri kŕmivých
vtákoch) a menia svoj vzhľad doslova pred očami, a to z hľadiska operenia, sfarbenia (napr.
ružová koža kukučky v priebehu pár dní po vyliahnutí sčernie) ako i telesných pomerov
(napr. proporčná veľkosť zobáka). Pri určovaní mláďat sa preto bez špecializovaných príru-
čiek a skúseností nezaobídeme.
Mláďatá čerstvo vyletené z hniezda môžu mať typický šat odlišný od dospelých jedincov
(napr. typické škvrnité operenie mláďat drozdovitých). Ak nie sú rodičia v blízkosti, je po-
trebné konzultovať určovacie príručky, ktoré spravidla tieto šaty tiež zobrazujú.
Ornitologický zápisník
Pri terénnom pozorovaní vtákov bezvýhradne platí, že to, čo si nezapíšeme, ako by sa vôbec
nestalo. S rastúcim množstvom času, ktorý trávime vonku s ďalekohľadom pri očiach, naras-
tá aj počet zaujímavých, ale aj bežných pozorovaní, ktoré by mali byť archivované či už pre
naše osobné použitie alebo ako zdroj údajov pre prácu iných. Spoliehať sa na neomylnosť
a bezchybnosť našej pamäte sa nedá. Všetko by malo byť zaznamenané do ornitologického
zápisníka, ktorý je rovnako dôležitý ako ďalekohľad alebo terénna určovacia príručka.
Záznamy by mali byť vykonávané bezprostredne počas pozorovania a mali by mať pev-
nú štruktúru. Bezprostrednosť je nutná vzhľadom k podrobnostiam, ktoré by sme inak
čoskoro zabudli. Nejde len o slovný opis znakov pozorovaného jedinca, ale s prihliadnutím
na vlastné schopnosti je dobré pripojiť aj jednoduchú skicu, ktorej umelecká hodnota nie je
podstatná. Podstatné sú len schematicky načrtnuté charakteristické znaky, ktoré vidíte, ako
je napr. tvar zobáka, dĺžka chvosta a krídel, výrazná kresba alebo farebná kombinácia peria.
Výhodou sú tiež dokumentačné fotografie či zvukový záznam. So slovným opisom týka-
júcim sa správania pozorovaného jedinca, jeho spôsobu lovu či letu a s ďalšími okolnosťami
pozorovania potom vzniká hodnoverný záznam dokumentujúci výskyt určitého druhu na
danej lokalite alebo slúžiaci na neskoršiu determináciu neznámeho druhu.
Priamo v teréne si robíme poznámky najčastejšie do vreckového zápisníka, ale v dnešnej
dobe najrôznejších technických vymožeností môžeme zvoliť aj iný spôsob. Jedným z nich
je diktafón, čiže hlasový záznamník. Jeho veľkou prednosťou je možnosť simultánneho
pozorovania a záznamu. Nemusíte spúšťať pohľad z pozorovaného vtáka a pritom vznikajú
korektné a neskôr dobre využiteľné údaje. Pri kvantitatívnom sledovaní ťahu spevavcov na
hrebeňoch hôr, kedy okolo preteká nekonečná rieka vtáčích tiel, by znamenal každý pohľad
do denníka pri zapisovaní narastajúcu nepresnosť v zaznamenaných počtoch jednotlivých
druhov. V tomto prípade je diktafón ideálny spôsob „vedenia zápiskov“. Inú možnosť po-
núkajú rôzne typy mobilných komunikátorov a PDA zariadení (Personal Digital Assistant),
pre ktoré sú určené aplikácie slúžiace k zberu údajov, ktoré potom po pripojení zariadenia
k počítaču prenesieme do vlastnej databázy. Súčasťou týchto zariadení býva často aj GPS
(satelitná navigácia), čo znamená, že máme pri každom pozorovanom druhu uvedenú pres-
nú lokalizáciu v podobe zemepisných súradníc. Takto získaným údajom môžeme neskôr
dať aj zaujímavú grafickú podobu.
212
Obr. 77. Napriek moderným technickým vymoženostiam vreckový zápisník ostane vždy nenahradi-
teľným pomocníkom každého ornitológa (foto TG).
213
Či už si zápisky vedieme priamo v teréne do vreckového zápisníka a neskôr ich prepisu-
jeme do denníka, pozorovacích kariet, do tabuliek analógových alebo digitálnych, do súk-
romnej alebo verejnej databázy, či už používame diktafón alebo PDA, je dôležité, aby tieto
záznamy mali pevnú štruktúru a obsahovali nasledujúce informácie:
• Dátum a lokalizáciu pozorovaní
• Čas pozorovania a počasie
• Zoznam pozorovaných druhov a okolnosti pozorovania
Dátum a lokalizácia pozorovaní

Dva údaje, bez ktorých sa nezaobíde žiadny záznam. Súčasťou lokalizácie by mal byť miest-
ny názov lokality, názov najbližšej dediny či mesta, okres a kraj (skratkou), prípadne zeme-
pisné súradnice alebo príslušné číslo kvadrátu faunistickej siete.
Čas pozorovania a počasie

Sem patrí začiatok a koniec pozorovania a stručný opis počasia vrátane oblačnosti, zrážok,
sily a smeru vetra, teploty, výšky snehovej pokrývky apod. Tieto údaje nám môžu poskyt-
núť rad zaujímavých informácií obzvlášť v dobe vtáčej migrácie, kedy môžeme zistiť, kedy
konkrétne druhy tiahnu a za akých poveternostných podmienok. Na škodu nie je v skratke
spomenúť aj vývoj meteorologickej situácie posledných dní. K tomu nám pomôžu aj inter-
netové stránky zaznamenávajúce aktuálny stav počasia (napr. stránky Slovenského hydro-
meteorologického ústavu: http://www.shmu.sk/sk/).
Zoznam pozorovaných druhov a okolnosti pozorovania

Zoznam pozorovaných druhov, počet jedincov, pohlavie a vek, určovacie znaky, správanie,
hlasové prejavy, údaje o hniezdení (alebo okolnosti, z ktorých možno na hniezdenie usu-
dzovať – stavba hniezda, nosenie materiálu k jeho stavbe alebo potravy mláďatám) alebo
opis biotopu, v ktorom bol vták pozorovaný – to všetko patrí do kategórie základných úda-
jov, ktoré by mal každý záznam automaticky obsahovať.
Ukážka záznamu z terénneho denníka
16. apríl 2012 – Brno, Hády

trasa: priestor mapovacieho štvorca 6766-CCa v rámci Mapovania vtákov Brna (15 km)
čas: 6:30 – 9:15
počasie: Jasno s pribúdajúcou oblačnosťou, svieži JV vietor, teplota okolo 5 °C.
Mapovanie vtákov Brna tento rok prebieha tretím, a posledným rokom. Chcem sa pre-
to mrknúť na „svoj“ štvorec pod Hádmi. Začínam klasicky dole pri slučke ulice Pod Hády,
kde parkujem, a potom prechádzam ruderál severne od nej. Je pomerne chladno. Oproti
minulému roku je jar oneskorená, hoci sa v posledných dňoch valí krajinou ako záplava.
Najvýraznejšie hlasy z krovinami zarastenej plochy patrí kolibiarikom čipčavým, drozdo-
vi čiernemu a peniciam čiernohlavým. Prvýkrát tohto roku počujem penicu obyčajnú. Po
prudkom svahu šplhám až k asfaltke ulice Hády a prechádzam amfiteáter Ruženčinho lomu.
Ako sa vzduch otepľuje, tak narastá vtáčia aktivita. Početnejšie sú kolibiariky spevavé a ďalší
nový hlas patrí penici popolavej. Na ploche s redšími kríkmi pokrikujú krutohlavy. Skúšam
214
ich trochu provokovať nahrávkou a darí sa. Po dlhej dobe si ich môžem krásne prehliadnuť.
Sú štyria. Vraciam sa k autu a prechádzam nad Veľkou Klajdovkou. Ozýva sa tu žltochvost
hôrny a škorce. Potom pomaly prechádzam listnatým lesom východne od ulice Jedovnická.
V podraste sú početné červienky a v korunách sa naháňajú glezgy. Lesom putuje tiež pokri-
kujúca skupina ôsmich sojok. Len ojedinele nachádzam trs pečeňovníka, fialiek alebo pár
pľúcnikov.
Pozorované druhy:
r uderál severne od ulice Pod Hády (GPS: 49°12´51.428˝ N, 16°40´15.330˝ E): strnádka
obyčajná (4 ex.), žlna zelená (hlas), penica čiernohlavá (9 párov), sojka obyčajná (2 ex.),
kolibiarik čipčavý (5 spievajúcich M), drozd čierny (4 spievajúce M), bažant obyčajný
(4 ex.), žltochvost domový, sýkorka belasá (5 ex.), sýkorka veľká (10 ex.), glezg obyčajný
(12 ex.), tesár čierny (hlas), stehlík obyčajný (2 ex.), kolibiarik spevavý (6 spievajúcich M),
penica obyčajná, drozd plavý (4 ex.), mlynárka dlhochvostá, drozd čvíkota (2 ex.), sokol
myšiar, kačica divá (2M + F), červienka obyčajná, holub hrivnák, krutohlav hnedý (4 ex.),
volavka popolavá (prelet), žltochvost hôrny (F, Růženčin lom), škovránok poľný, jastrab
krahulec, holub plúžik, brhlík obyčajný (2 ex.), penica popolavá, škorec obyčajný (2 ex.)

listnatý les východne od Jedovnické ul. (GPS: 49°13´10.766˝ N, 16°41´4.062˝ E): drozd
trskota, brhlík obyčajný (4 ex.), pinka obyčajná (6 ex.), drozd čierny (5 spievajúcich M),
sojka obyčajná (8 ex.), penica čiernohlavá (7 spievajúcich M), sýkorka veľká (4 ex.), ko-
libiarik čipčavý (7 spievajúcich M), sýkorka belasá (4 ex.), červienka obyčajná (10 ex.),
mlynárka dlhochvostá (2 ex.), strnádka obyčajná (5 spievajúcich M), zelienka obyčajná
(2 ex.), stehlík obyčajný (4 ex.), glezg obyčajný (8 ex.), ďateľ veľký (2 ex.), škovránok poľ-
ný, myšiak hôrny, žltochvost hôrny (pár), penica popolavá, žltochvost domový.
Archivácia údajov a práca s nimi

Údaje, najmä dlhodobejšie za viac sezón, by nemali ostať uložené len v zápisníkoch, ale
nevyhnutné je ich bezpečne archivovať pre ďalšie možné použitie. Postup archivácie a ná-
slednej práce s údajmi úplne závisí na každom pozorovateľovi. Ten, kto sa spolieha na ana-
lógové údaje, skôr či neskôr zistí, že práca s nimi je náročná a zdĺhavá. Žiaduce je ich pre-
vedenie aspoň v zjednodušenej forme do digitálnej podoby. Urobíme tak v akomkoľvek

tabuľkovom editore (napr. Microsoft Office Excel), v ktorom si pre každý rok založíme súbor
s nasledujúcimi stĺpcami: dátum, druh, počet, pohlavie / vek, lokalita, GPS, poznámka. Po-
mocou filtrov potom nie je v tomto súbore problém behom okamihu nájsť údaje typu kedy
a kde bol ktorý druh pozorovaný a v akých počtoch. Na základe týchto údajov možno ďalšie
detaily pozorovania ľahko dohľadať z denníkovej formy zápiskov vedených v analógovej
alebo digitálnej podobe.
Ďalším krokom práce s vlastnými digitálnymi údajmi môže byť import tabuľkových
súborov do niektorej databázovej aplikácie typu Microsoft Office Access, v ktorej sa dajú
nadefinovať zložitejšie otázky ako napr.: zoznam a počet druhov pozorovaných na určitej
lokalite, prvý a posledný dátum pozorovania každého druhu v danom roku, počet návštev
215
určitej lokality apod. V prostredí databázových aplikácií sa dajú prepojiť rôzne tabuľky ale-
bo čiastkové databázy na základe zhodnej položky. K určitému pozorovaniu obsahujúcemu
položku LOKALITA tak môžeme pripojiť doplňujúce informácie o tejto lokalite z inej tabuľky
(napr. nadmorskú výšku, zemepisné súradnice, číslo štvorca faunistickej siete atď.). Možnos-
tí práce s elektronickými údajmi je však oveľa viac.
Špecializovaný softvér
Predchádzajúce riadky patrili práci s vlastným archívom, ktorého funkčnosť závisí od úrov-
ne počítačovej gramotnosti každého pozorovateľa. Existujú však aj alternatívne spôsoby
archivácie údajov a práce s nimi pomocou aplikácií, ktoré si nemusíme vyvíjať sami, ale
ktoré sú cielene vyvíjané pre prírodovedca, a teda aj pre ornitológov. Nutná je však voľba, či
si chceme naďalej udržať plnú kontrolu nad svojimi údajmi, ktoré nám zostanú v počítači na
lokálnom disku a ku ktorým nemá nikto nepovolaný prístup, alebo ich zadáme do niektorej
z verejných internetových databáz, v ktorej sú k dispozícii aj ostatným kolegom.
V prvom prípade musíme do kúpy počítačovej aplikácie investovať určitú sumu peňazí
a s údajmi pracujeme „na svojom vlastnom piesočku“ podľa algoritmov, nad ktorými si už ne-
musíme lámať hlavu. Získame v podstate akýsi súborový manažér, ktorý nám vnesie poriadok
do našich pozorovaní, ale aj do fotodokumentácie. Tu sú niektoré z používaných aplikácií:
AviSys (http://www.avisys.net/)
BirdBase (http://birdbase.com/)
Birder´s Diary (http://www.birdersdiary.com/)
Wings (http://web.mac.com/wings_4d/Wings/Welcome.html)
Thayer (http://www.thayerbirding.com/)
Wildlife Lister (http://home.surewest.net/bruwebb/Lister.htm)
Wildlife Recorder a Pocket Bird Recorder
(http://www.wildlife.co.uk/birding_software/Default.htm)
V druhom prípade sa zaobídeme bez počiatočného finančného vkladu. Za správu vlast-

ných údajov totiž poskytujeme protihodnotou a bezplatne práve tie v pote tváre získané
pozorovania, ktoré budú teraz prístupné verejne. Okrem dobrého pocitu, že sme práve
prispeli svojou troškou do mlyna ľudského poznania, ponúkajú tieto verejné databázy naj-
rôznejšie grafické a tabuľkové výstupy práve z našich údajov. Mnoho pozorovateľov týmto
spôsobom spracováva všetky svoje údaje získané v teréne bez nutnosti kupovať, vlastniť
alebo vymýšľať akýkoľvek softvér k ich správe. Typickým príkladom je rozsiahla webová da-
tabáza eBird (http://ebird.org/content/ebird/) vyvinutá v spolupráci Cornell Lab of Ornitho-
logy a National Audubon Society pre potreby severoamerických birderov. Podobný cha-
rakter má aj celosvetová databáza Observado (http://observado.org/index.php), v Európe
potom švédska Artportalen (http://www.artportalen.se/), holandská Waarneming (www.
waarneming.nl), britský BirdTrack (http://www.bto.org/birdtrack/) a rad ďalších. Obdobou
je tiež česká avifaunistická databáza Birds.cz (http://birds.cz/avif/) prevádzkovaná Českou
spoločnosťou ornitologickou a slovenská aves (http://aves.vtaky.sk).
216
V prípade, že svoje údaje zadávame cez webové rozhranie priamo do verejnej databázy,
je potrebné si uvedomiť, že o ne môžeme vďaka nejakému nepredvídateľnému kolapsu
systému, v ktorom sú udržiavané, prísť. Stáva sa to výnimočne vzhľadom k zabezpečeniu
týchto systémov, ale je rozumné s tým počítať. Preto je dobré nechať si po zadaní do data-
bázy vyexportovať svoje údaje do tabuľkovej podoby a tú si akýmkoľvek spôsobom zazálo-
hovať (HDD počítača, CD, DVD, externý pamäťový disk apod.).
217
9. Fotografovanie vtákov
a ďalšie spôsoby dokumentácie
Fotografická technika
Fotoaparát je v súčasnosti neodmysliteľnou súčasťou výbavy terénneho pozorovateľa
vtákov. Nie, že by tomu nebolo tak aj v minulosti, ale klasická fotografia, založená na ne-
gatívnych či inverzných filmoch a fotoprístrojoch bez autofokusu bola žiaľ až do polovice
minulého storočia až na druhom mieste za strelnými zbraňami pri dokumentácii vzácnych
druhov. Dnešná dokonalá digitálna technika tak umožňuje získať dokladové fotografie
vzácnych druhov, čo ešte v nedávnej minulosti bolo takmer nemožné.
Dokumentačná fotografia neznamená len dokladovanie vzácnych zatúlancov či hniez-
dičov, ale využívame ju aj na dokumentáciu biotopov, nevšedných javov pri hniezdení, love
a zbieraní potravy, na odčítanie krúžkovaných vtákov odčítacími krúžkami atď. Na bežnú
dokumentáciu hniezd, mláďat vtákov, odchytených vtákov pri krúžkovaní a pod. stačí jed-
noduchý kompaktný digitálny fotoaparát. Na dokumentáciu dospelých vtákov v prírode sú
však už potrebné jednooké zrkadlovky s možnosťou výmeny teleobjektívov. Záleží teraz,
akú váhu sme pri prácach v teréne ochotní so sebou nosiť. Platí totiž, čím väčšia ohnisková
vzdialenosť a svetelnosť teleobjektívu, tým väčšia váha.
Pri fotografovaní vtákov sa nezaobídeme bez teleobjektívov s väčším ohniskom, zväč-
ša od 300 mm až po tie najsilnejšie (500–600 mm, prípadne až 800 mm), pričom môžeme na
zvýšenie ohniskovej vzdialenosti využiť aj extender (telekonvertor) aspoň 1.4 x. Pri fotení
Ornitologická príručka – Fotografovanie vtákov a ďaľšie spôsoby dokumentácie
menej plachých druhov vystačíme s menšími ohniskami, pri plachejších je nutné siahnuť na
500–600 mm. Súčasný trh ponúka dve po technickej stránke takmer rovnocenné značky –
Canon a Nikon, ktoré sa najčastejšie odporúčajú. Môžeme si vybrať z tzv. amatérskej rady,
poloprofesionálnej alebo profesionálnej rady, čo je samozrejme výrazne rozlíšené nielen
kvalitou, ale aj cenami. Pre menej náročných by možno stačil jednoduchý ľahký kompaktný
fotoaparát so zoomovým objektívom (napríklad značka Olympus, Panasonic), ktorý čiastoč-
ne nahrádza teleobjektív a pre dokumentačné zábery postačuje.
Pred fotografovaním si treba osvojiť základné veličiny, bez ktorých sa v žiadnom prí-
pade nezaobídeme: expozičný čas, clona a ISO. Všetky tri navzájom súvisia a nadstave-
nie jednej na fotoprístroji ovplyvňuje druhú aj tretiu. Čím je vyššia clona, tým dosiahne-
me väčšiu hĺbku ostrosti, ale predĺžime expozičný čas a hrozí neostrosť snímku vplyvom
pohybu fotoaparátu pri snímaní alebo pohybom fotografovaného vtáka. Expozičný čas
sa dá znížiť zvýšením ISO (citlivosti), ale hrozí šum (zrnenie) na výslednej fotografii. Šum
sa dá odstrániť vo fotoeditore, ale iba do určitej miery, a ak nerobíme príliš veľký vý-
rez. Šum ovplyvňuje aj teplota, prehriatím snímača (v letných horúčavách, alebo dlhým
zapnutím displeja) sa šum zvyšuje. Roztrasenie snímok môžeme čiastočne eliminovať aj
použitím statívu, teleobjektívu so stabilizáciou, a drôtenou alebo diaľkovo ovládanou
spúšťou.
218
Obr. 78. Fotografia nahradila v súčasnosti iné spôsoby dokumentácie výskytu a hniezdenia vtákov.
Hore druhý výskyt kukavice chochlatej na Slovensku zistený v roku 2007 pri Veľkých Ripňanoch (prvý
výskyt v roku 1985 pri Nitre bol doložený zástrelom). Dolu prvé fotograficky zdokumentované hniez-
denie trsteniarika tamariškového v NPR Parížske močiare v roku 2014 (vajcia a mláďatá v hniezde; foto
SH a AT).
Neostrosť fotografií je často zapríčinená aj vlnením vzduchu, najmä pri použití teleob-
jektívov s vyšším ohniskom, kedy obyčajne fotografujeme na väčšiu vzdialenosť. Najmenšie
alebo žiadne vlnenie je počas slnečného dňa v skorých ranných hodinách, v neskorých po-
poludňajších hodinách a nad vodnou hladinou. Ak je zamračené, dá sa bez rušivého vplyvu
vlnenia fotografovať po celý deň.
Keďže ide o dokumentačnú fotografiu, snažíme sa zachytiť vtáka na záberoch tak, aby
bolo vidno charakteristické rozlišovacie znaky a najlepšie je urobiť vždy viac záberov, aby
bol objekt zachytený z viacerých strán (z boku, spredu, od chrbta). Aby čo najlepšie vynikla
kresba a sfarbenie, snažíme sa fotografovať tak, aby sme mali slnko za našim chrbtom.
219
Obr. 79. Pri použití silných teleobjektívov sa za dobrých svetelných podmienok dajú aj bez krytu
fotografovať vtáky na väčšie vzdialenosti (foto SH).
220
Pri fotení vtákov, najmä v hniezdnom období, treba maximálne dodržiavať nielen etické
zásady fotografovania, ale aj príslušné právne predpisy o ochrane prírody. Treba si uvedo-
miť, že všetky vtáky sú chránené zákonom a ich fotografovanie pri hniezdach sa klasifiku-
je ako vyrušovanie počas hniezdenia a je trestné. Súčasná fotografická digitálna technika,
najmä kvalitné zrkadlovky a silné teleobjektívy umožňujú však dostatok príležitostí foto-
grafovania vtákov vo voľnej prírode tak, aby sme ich nerušili v ich prirodzenom správaní
a neporušovali zákon.
Vo väčšine prípadov sa dajú vtáky fotograficky dokumentovať s využitím teleobjektí-
vov pri bežnej vychádzke, bez akéhokoľvek skrývania sa. Niektoré druhy sú plaché viac, iné
menej, zväčša to na získanie dokumentačných fotografií postačí. Pri fotografovaní počas
vychádzky je vhodné nenápadné terénne oblečenie, prípadne maskovací oblek s napodo-
bením lístia a pod. Pokiaľ však chceme získať kvalitnejšie snímky, napríklad na publikovanie
v časopisoch, atlasoch a pod., treba použiť niektoré zo spôsobov maskovania, aby sme sa
dostali ku vtákom bližšie.
Spôsoby fotografovania vtákov

 Fotografovanie z auta
Najjednoduchším spôsobom fotografovania vtákov je fotografovanie z auta, ktoré sa dá
úspešne použiť pri mnohých druhoch. Niektoré druhy vtákov radi posedávajú na stromoch,
kríkoch, bylinách, ale aj na zemi či vodných plochách a brehoch vôd vedľa ciest. Mnohé
jedince síce odlietajú na väčšie vzdialenosti a najmä vtedy, ak auto zastaví. Preto je dobré
fotografovať za pomalej jazdy, ale treba dbať na to, aby sme mali na fotoaparáte nadstave-
ný čo najkratší expozičný čas a neopierali fotoaparát o auto, pretože chod motora snímky
roztrasie. Ak sledujeme a fotografujeme vtáky zo stojaceho auta, je dobré motor vypnúť
a oprieť si teleobjektív o rám okna, pod teleobjektív umiestniť vankúš, vrecko naplnené
ryžou, pieskom alebo niečo podobné na stabilizovanie objektívu.

 Fotografovanie z krytu
Pre získanie kvalitných fotografií sa však používa najčastejšie fotografovanie z krytu. Ten
si buď môžeme kúpiť hotový, skladací (na trhu je veľký výber), alebo si môžeme vyhotoviť
vlastný z celtoviny a maskovacej siete. Kryt umiestňujeme tam, kde očakávame pohyb vtá-
kov – na brehoch vôd, pri zdroji potravy, kŕmidle, napájadle a pod., nikdy však nie v blízkosti
hniezd, pokiaľ nemáme úradné povolenie! Platí zásada, že čím je kryt lepšie prispôsobený
prostrediu, tým menej rušivo pôsobí na vtáky. Pri fotografovaní z krytu je vhodné používať
statív. V kryte je potrebné sa správať ticho, objektívom pohybovať veľmi opatrne a najmä
vtedy, ak sú vtáky zaujaté napr. zberom potravy a nesledujú kryt. Treba pamätať aj na to,
aby nebolo vidieť našu siluetu v kryte a najmä jej pohyb. Najvhodnejšie sú kryty cez ktoré
nepreniká svetlo.
221
Obr. 80. Použitie krytu (hore) alebo maskovacieho obleku (dolu) nám umožní dostať sa bližšie k vtá-
kom a nerušene ich fotografovať (foto EH a PO).
222
 Fotoplť
V posledných rokoch je populárne fotografovanie z takzvanej „fotoplte“. V podstate sa jed-
ná o „plavidlo“, na ktorom je postavený kryt a ktoré tlačí fotograf v ňom skrytý pred sebou
po vodnej hladine. Fotoaparát je upevnený na statívovej hlave na dne plavidla tesne nad
vodnou hladinou. Pomalým približovaním sa dá dostať k mnohým vtákom, plávajúcim na
hladine. Snímky z úrovne hladiny s rozostreným pozadím sú veľmi pôsobivé. Tak sa nám
môže podariť nafotografovať potápky, voziace mláďatá na chrbte, driemajúce kačice, či
husy pri úprave peria. Platí však zásada, že kryt na plavidle musí byť maskovaný pálkou,
trstinou alebo iným materiálom, ktorý sa vyskytuje v okolí, a približovať sa treba opatrne
a veľmi pomaly. Fotoplť sa dá použiť len na vodách, kde dosiahneme na dno v neopréno-
vom obleku, ale ak nám studená voda neprekáža, môžeme byť aj v „kúpacom úbore“. Tiež je
nevhodné a často až nemožné fotografovať z fotoplte počas silného vetra, kedy sa vytvára-
jú na hladine vlny. Nosnú časť fotoplte je možné vyrobiť z rôznych materiálov – polystyrénu,
prázdnych plastových fliaš a iných ľahkých materiálov, plávajúcich na hladine. Treba však
dbať na bezpečnosť plavidla – aby sme neutopili drahú fotovýbavu. Fotoplť nie je možné
použiť v chránených územiach, kde je vstup zakázaný.
Nefotografujte v kolóniách!
Z ochranárskeho hľadiska je neprípustné fotografovať vtáky počas hniezdenia v kolóniách, a to ta-

kým spôsobom, že vstúpime do hniezdnej kolónie, či už s krytom, alebo fotoplťou. Jedná sa najmä
o brodivce (volavky, beluše, lyžičiare a pod.), čajky, rybáre, čoríky a iné vtáky. Prítomnosť fotografa
môže spôsobiť v kolónii taký chaos, že mnohé mláďatá povyskakujú z hniezd, utopia sa, alebo
dôjde k zachladnutiu znášok. Iné je, ak je kolónia na ostrove a „dočiahneme“ do hniezd teleobjek-
tívom z brehu, kde sú na prítomnosť ľudí vtáky zvyknuté. Fotografovanie vtákov pri hniezdach,
a to nielen v okolí vôd, je možné len na základe špeciálneho povolenia z Ministerstva životného
prostredia SR, ktoré je však možné získať len výnimočne, ak sa jedná o fotografovanie pre účely
výskumu a v záujme záchrany ohrozených druhov.

 Použitie hlasových nahrávok
V poslednom čase sa medzi vtáčkarmi na prilákanie vtákov rozšírilo používanie hlasových
nahrávok jednotlivých druhov. Najlepšie funguje u spevavcov, ale dobre reagujú aj ďatle,
niekedy aj potápky, niektoré kačice, chriaštele, kury, sovy a pod. Treba však zdôrazniť, že
práve v hniezdnom období, kedy vtáky najlepšie reagujú na hlas domnievaného soka, tre-
ba nahrávky používať opatrne a uvážene, aby nedošlo k prílišnému stresovaniu vtákov po-
čas hniezdenia. Pri používaní nahrávok sa nezaobídeme bez odborných vedomostí – treba
vedieť vtáky podľa hlasu v teréne identifikovať, aby sme vedeli zvoliť nahrávku príslušného
druhu. Ako nosiče audionahrávok sa najlepšie osvedčil mp3-prehrávač (diktafón) s vysunu-
tým reproduktorom (pozri kapitolu Mp3 prehrávač). Často postačuje však aj bežný mobilný
telefón. Nie všetky vtáky reagujú na hlas rovnako a nie v každom období hniezdenia. Oby-
čajne treba využiť prvý moment prekvapenia, väčšina druhov rýchlo objaví „podvod“ a viac
sa nedá oklamať. Niektoré vtáky reagujú na hlas aj v zimnom období, niektoré aj na spev,
iné len na vábenie.
223
 Fotografovanie letiacich vtákov
Fotografovanie vtákov za letu bolo v minulosti s klasickou fototechnikou, najmä s teleob-
jektívmi bez autofokusu, takmer nemožné. Snímky letiacich vtákov, aj vzhľadom na znač-
ne vysokú cenu inverzných filmov (diapozitívov), boli vzácnosťou. S príchodom digitálnej
techniky a najmä kvalitných teleobjektívov s možnosťou automatického zaostrovania (au-
tofokus) sa však „letovky“ stali celkom bežnou záležitosťou. Na letovky je vhodné použiť
ľahšie teleobjektívy, najmä ak chceme fotografovať „z ruky“ bez použitia statívu. Vhodný
je napr. teleobjektív s pevným ohniskom 400 mm a svetelnosťou 5,6, s použitím pažbovej
opierky, ale dajú sa kúpiť aj originálne, ktoré sú však dosť drahé. Pri fotografovaní zo statívu
možno použiť aj objektív s ohniskovou vzdialenosťou 600 mm v spojení s extenderom 1,4 x.
Pri fotografovaní pohybujúcich sa objektov, teda aj „letoviek“, je vhodné mať prepnutý na
zrkadlovke režim priebežného ostrenia (AF SERVO, Continuous, AF-C, AI SERVO, podľa tej
ktorej výrobnej značky), ktorý nám počas sériového snímania, alebo pokiaľ držíme spúšť
v polohe ostrenia, sústavne doostruje objekt, ak sa približuje, alebo vzďaľuje. Ak sa však
objekt približuje veľmi rýchlo (napr. oproti nám letiaci útočiaci sokol sťahovavý), ani tento
režim obyčajne nestíha doostrovať. Režim jednej snímky na jedno odpálenie spúšte sa dá
síce tiež použiť, ale je ešte väčší predpoklad, že vták z hĺbky ostrosti zmizne skôr, než uzá-
vierka po zaostrení záber odexponuje.
Fotografovanie vtákov za letu sa realizuje zväčša na otvorených priestranstvách, takže je
tam obyčajne svetla dosť. Je pochopiteľné, že na pohyblivé objekty treba dávať rýchlejšie,
t.j. kratšie časy (1/1000–1/2000), ktoré sa pri nižšej intenzite svetla dajú dosiahnuť zvýše-
ným ISO. Najjednoduchšie je fotografovanie letoviek oproti oblohe, kedy sa lepšie zaostru-
je. Najlepšie podmienky sú pri nízkom osvetlení – teda ráno a popoludní. Pri zamračenej
oblohe nie je vhodné fotografovať, hoci ide aj to – treba však ísť podľa potreby s korekciou
expozície do plusu, za cenu svetlej, až bielej oblohy a studených farieb objektu. Tak či tak,
pri fotografovaní letoviek oproti oblohe sú obyčajne krídla vtákov zospodu zatienené, čo sa
dá čiastočne eliminovať už spomínanou korekciou expozície vo fotoaparáte, alebo potom
pri postprocesingu v počítači použiť funkciu „prejasnenie tieňov“ vo fotoeditore.
Celková expozícia pri fotografovaní závisí aj od nadstavenia režimu merania expozície.
Vhodné je priemerové (celoplošné) meranie s vyvážením na stred. Pri iných nadstaveniach

merania expozície vychádzajú korekcie expozície celkom odlišne. Napríklad pri bodovom
meraní expozície nie je obyčajne treba s korekciou nič robiť. Pokiaľ je to možné, nikdy ne-
fotíme na maximálne otvorenej clone („na plnú dieru“), ale vždy treba pricloniť aspoň o 1,
maximálne však o 2 clony. Neodporúča sa však používať vyššiu clonu ako 8, a to nielen pri
letovkách. Ďaleko efektnejšie sú však letovky oproti inému, rozmazanému pozadiu, než je
obloha. Tu je však niekedy problém so zaostrením, pretože autofokus často preostruje na
pozadie, hlavne ak je objekt v zornom poli príliš malý. Preto je dobré pri ostrení použiť vždy
1 stredový bod.
224
Obr. 81. Fotografovanie vtákov počas letu neprináša len pôsobivé zábery ale môže slúžiť aj na ich do-
datočnú identifikáciu (hore zľava do prava: myšiak hôrny, kaňa stepná, volavka purpurová a mlynárka
dlhochvostá, dolu fotografovanie rybára dlhochvostého; foto SH).
225
Ako na malé lietajúce druhy vtákov
Veľké, pomaly lietajúce vtáky sa fotografujú pomerne ľahko, oveľa ťažšie sa fotografujú za letu
drobné vtáky. Tie je vhodné fotografovať z krytu na miestach, kde prilietajú za určitým účelom
– napríklad pri kŕmidle alebo napájadle. V tomto prípade často pomôže, ak autofokus vypneme.
Najprv však vypozorujeme, ako sa na danom mieste vtáky správajú a vytipujeme si priestor, kto-
rým preletujú resp. miesto kde pristávajú alebo odkiaľ štartujú. Sem potom zaostríme a vypneme
autofokus. Následne pozorujeme pohyb vtákov cez priezor v kryte (nie cez fotoaparát) a exponu-
jeme sériovým snímaním, ak sa vták objaví už pred zaostreným priestorom. Tu sú však skutočne
potrebné čo najrýchlejšie časy, aby boli snímky dostatočne ostré. Je predpoklad, že čím väčší po-
čet záberov naexponujeme, tým skôr z nich potom vyberieme niečo zaujímavé.
 Digiscoping
Vtáky je možné fotograficky dokumentovať aj cez statívový ďalekohľad pomocou takzva-
ného digiscopingu – použitia medzičlánku (adaptéra) na okulári, ku ktorému sa dá pripojiť
telo fotoaparátu. Môžeme fotografovať aj kompaktným fotoaparátom, priloženým k okulá-
ru ďalekohľadu, ale snímky nie sú zďaleka tak kvalitné, ako fotografie vyhotovené pomocou
zrkadlovky, pripojenej k monokuláru pomocou adaptéra. Výhodou je, že ak vlastníme kva-
litný statívový ďalekohľad, nie je nutné investovať do drahých teleobjektívov.
Ochranárske zásady pri fotografovaní vtákov

Všetky druhy vtákov žijúcich na našom území patria medzi chránené živočíchy. Preto aj pri
ich fotografovaní treba dodržiavať etické zásady, aby nedošlo k negatívnym zásahom do
ich života, najmä počas hniezdenia. Je neprípustné stavať kryty pri hniezdach a fotogra-
fovať vtáky pri inkubovaní násad alebo kŕmení mláďat v hniezde. Je však mnoho druhov,
ktoré hniezdia v blízkosti človeka a našu prítomnosť si prakticky nevšímajú, najmä ak foto-
grafujeme so silným teleobjektívom z väčšej vzdialenosti a bez úpravy okolia hniezda. Tak
sa dajú veľmi ľahko urobiť zábery vtákov s potravou v zobáku, alebo napríklad pri stavbe
hniezda. Nie je problém nafotografovať napríklad kúdeľníčky lužné pri zapletaní rastlinné-
ho materiálu do hruškovitého hniezda na vŕbe alebo lastovičky či belorítky zbierajúce blato
na hniezdo či kŕmiace mláďatá na balkóne alebo v maštali. Treba si však uvedomiť, že sa
nezaobídeme bez odborných vedomostí. Čím viac je fotograf vtákov vyzbrojený odbor-
nými vedomosťami, tým väčšiu šancu má na úspech. Kým fotograf začiatočník obyčajne
skončí pri bežných záhradných a parkových druhoch, skutočný nadšenec sa dokáže dostať
aj k tým najskrytejšie žijúcim vtákom.
Ostatné spôsoby dokumentovania výskytu vtákov
 Dokumentácia vtákov pomocou audionahrávok

Tak, ako v súčasnosti využívame už existujúce nahrávky na prilákanie vtákov pred objektív
fotoaparátu, môžeme zisťovať ich prítomnosť nahrávaním hlasov v teréne. Na to sa použí-
226
vajú rôzne diktafóny s mikrofónom, ktoré inštalujeme v teréne a po určitej expozícii analy-
zujeme nahrávky v laboratóriu (kancelárii). Tieto nahrávky slúžia súčasne aj ako relevantný
dokumentačný materiál dokladujúci prítomnosť druhu na konkrétnej lokalite (pozri aj ka-
pitolu Mp3 prehrávač).
 Zbierky preparátov, osteologického a oologického materiálu

Najmä v minulosti, ešte v minulom storočí, sa budovali rozsiahle zbierky preparátov v mú-
zeách, dávnejšie predtým aj v súkromných zbierkach. Vytvárali sa kolekcie kožkového ma-
teriálu (tzv. balky), dermoplastických preparátov, prsných kostí, vajec i hniezd (viď kapitolu
Sociálne a technologické revolúcie). Súčasná legislatíva v ochrane prírody tieto činnosti
značne obmedzila, súkromné zbierky (s výnimkou trofejí poľovných druhov, ktorých lov je
povolený zákonom) sú zakázané a v obmedzenom množstve, z nájdených uhynutých vtá-
kov sa budujú zbierky už len v múzeách a niektorých, najmä vedeckých a pedagogických
inštitúciách. Pri náleze uhynutého vtáka je podľa Vyhlášky MŽP SR č. 24/2003 Z. z., ktorou
sa vykonáva Zákon NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších
predpisov (najmä novely vyhlášky č. 158 z 22. mája 2014), potrebné exemplár odovzdať
príslušnému organizačnému útvaru Štátnej ochrany prírody (Správa CHKO alebo NP), ktorý
určí ďalšie nakladanie s ním.
 Vývržky
Aj pomocou vývržkov a nestráviteľných zvyškov potravy môžeme doložiť prítomnosť
niektorých druhov vtákov v lokalite. Okrem toho sú cenným materiálom na štúdium ich po-
travnej ekológie a súčasne prispievajú k rozširovaniu poznatkov o výskyte a rozšírení drob-
ných cicavcov, najmä rozborom vývržkov sov a dravých vtákov (pozri aj kapitolu Určovanie
vtákov podľa pobytových znakov).
Obr. 82. Vývržky s nestrávenými a neporušenými kosťami sú dôkazom prítomnosti sov, v tomto prí-
pade sovy obyčajnej, v lokalite (foto SH).
227
10. Ornitológia, legislatíva, etika
Za chránené živočíchy sa ... považujú aj všetky druhy voľne žijúcich vtákov prirodzene sa vysky-
tujúcich na európskom území členských štátov Európskeho spoločenstva [teda aj Slovenska].
Zákon NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny
Druhová ochrana
Pri laickom pozorovaní vtákov ako aj pri vedeckom ornitologickom výskume musíme mať
stále na pamäti, že objektom nášho pozorovania alebo výskumu sú chránené druhy ži-
vočíchov, a teda aj všetkých u nás divo žijúcich vtákov. Preto pozorovateľ a výskumník je
povinný dodržiavať legislatívne predpisy, ktoré sa týkajú ochrany vtáctva. Na Slovensku je
základným právnym predpisom, ktorý obsahuje aj ustanovenia o ochrane vtákov zákon
NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon“)114. Podľa tohto zákona (§ 35, Druhá hlava, Tretia časť) nie je dovolené žiadneho
chráneného živočícha, teda ani žiadneho vtáka:
a) chytať, zraňovať alebo usmrtiť v jeho prirodzenom prostredí,

b) rušiť v jeho prirodzenom vývine, najmä ho vyrušovať v dobe rozmnožovania, výcho-
vy mláďat, zimného spánku, migrácie,
c) ničiť a poškodzovať jeho biotop, najmä obydlie, hniezdo, miesto rozmnožovania, zís-
kavania potravy, odpočinku, preperovania alebo zimovania,
d) ničiť jeho vývinové štádiá vo voľnej prírode vrátane prázdnych vajec,
e) zbierať jeho vývinové štádiá vo voľnej prírode vrátane prázdnych vajec,
f ) držať vrátane držby prázdnych vajec z voľnej prírody,
g) chovať v ľudskej opatere,
h) predávať, kupovať alebo vymieňať a ponúkať s cieľom predaja alebo výmeny,
i) premiestňovať alebo prepravovať,
Ornitologická príručka – Ornitológia, legislatíva, etika
j) medzidruhovo krížiť,
k) vyvážať.
Podobne zákon upravuje aj kto a za akých podmienok je oprávnený vykonávať prieskum

a výskum chránených živočíchov, teda aj vtákov. Podľa § 56, odsek 1 (Štvrtá časť) tohto zá-
kona „Prieskum alebo výskum prírody a krajiny, jej zložiek [vtákov] alebo prvkov je opráv-
nená vykonávať len právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá má na jeho vykonávanie
kvalifikačné predpoklady, a ak ide o výskum osobitne chránenej časti prírody a krajiny,
aj súhlas orgánu ochrany prírody“. Oprávnená osoba je podľa odseku 3 tohto paragrafu
114 Aktuálne znenie zákona je možné získať na http://jaspi.justice.gov.sk.
228
zároveň povinná vopred oznámiť orgánu ochrany prírody „začatie a ukončenie výskumu
osobitne chránenej časti prírody a krajiny a do 60 dní po jeho ukončení podať organizácii
ochrany prírody poverenej vedením národnej databázy správu o jeho výsledku“. V prípa-
de ak oprávnená osoba porušuje podmienky ochrany prírody a krajiny ustanovené týmto
zákonom, predpismi vydanými na jeho vykonanie alebo určené v súhlase orgánu ochrany
prírody, môže podľa odseku 6 „orgán ochrany prírody ... oprávnenej osobe zakázať vykoná-
vanie výskumu“.
Územná ochrana
Súčasne počas pohybu v teréne treba dodržiavať aj ostatné nariadenia týkajúce sa hlavne
územnej ochrany prírody. Na území Slovenska je pritom vyhlásených 5 stupňov ochrany
s presne stanovenými obmedzeniami, čo sa môže a nemôže v území s daným stupňom
ochrany vykonávať. So zvyšujúcim sa stupňom sa podmienky ochrany územia sprísňujú:
1. s tupeň ochrany – predstavuje voľnú krajinu bez zvláštnych obmedzení, uplatňujú sa

tu ustanovenia o všeobecnej ochrane prírody a krajiny podľa zákona.
2. stupeň ochrany – platí predovšetkým v chránených krajinných oblastiach (CHKO),
v ochranných pásmach niektorých chránených území, zónach D chránených území,
v niektorých územiach európskeho významu alebo ich častiach.
3. stupeň ochrany – platí predovšetkým na územiach národných parkov (NP), ochran-
ných pásmach niektorých chránených území, zónach C chránených území, v niekto-
rých územiach európskeho významu alebo ich častiach.
4. stupeň ochrany – platí predovšetkým v chránených areáloch (CHA), prírodných pa-
miatkach (PP), prírodných rezerváciách (PR), niektorých ochranných pásmach chrá-
nených území a v zónach B chránených území, v niektorých územiach európskeho
významu alebo ich častiach.
5. stupeň ochrany – platí v národných prírodných rezerváciách (NPR) a národných prí-
rodných pamiatkach (NPP), zónach A chránených území a v niektorých územiach
európskeho významu alebo ich častiach. V tomto stupni sú najprísnejšie podmienky
ochrany.
Podrobné informácie o jednotlivých chránených územiach, stupňoch a podmienkach

ich ochrany je možné získať na www.sopsr.sk v sekcii chránené územia.
Za účelom zabezpečenia priaznivého stavu druhov vtákov európskeho významu a bio-
topov sťahovavých druhov vtákov a zabezpečenia podmienok ich prežitia a rozmnožovania

je v rámci Natura 2000115 na Slovensku v súčasnosti vyhlásených aj 41 Chránených vtáčích
území (CHVÚ), v ktorých platia podmienky obmedzujúce činnosti, ktoré môžu mať nega
tívny vplyv na priaznivý stav biotopov týchto druhov.
115 Natura 2000 je sústava chránených území členských krajín Európskej únie, ktorej hlavným cieľom je zacho-
vanie prírodného dedičstva, ktoré je významné nielen pre príslušný členský štát, ale najmä pre EÚ ako celok.
Táto sústava chránených území má zabezpečiť ochranu najvzácnejších a najviac ohrozených druhov voľne
rastúcich rastlín, voľne žijúcich živočíchov a prírodných biotopov vyskytujúcich sa na území štátov Európskej
únie a prostredníctvom ochrany týchto druhov a biotopov zabezpečiť zachovanie biologickej rôznorodosti
v celej Európskej únii.
229
Podrobné informácie o jednotlivých Chránených vtáčích územiach, ich vyhlášky a pod-
mienky ich ochrany je možné získať na www.sopsr.sk/natura/.
Medzinárodné dohovory
Ďalšie obmedzenia týkajúce sa aj výskumu vtáctva vyplývajú i z viacerých medzinárodných
dohovorov a dohôd, ku ktorým Slovenská republika pristúpila. Sú to najmä:
• Dohovor o ochrane európskych voľne žijúcich organizmov a prírodných stanovíšť

(Bernský dohovor),
• Dohovor o ochrane sťahovavých druhov voľne žijúcich živočíchov (Bonnský doho-
vor),
• Dohovor o biologickej diverzite,
• Dohovor o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočí-
chov a rastlín (CITES/Washingtonská konvencia),
• Dohovor o mokradiach majúcich medzinárodný význam predovšetkým ako biotopy
vodného vtáctva (Ramsarský dohovor),
• Dohoda o ochrane africko-euroázijských druhov sťahovavého vodného vtáctva
(AEWA),
• Memorandum o porozumení pri ochrane a manažmente stredoeurópskej po-
pulácie dropa fúzatého,
• Európsky dohovor o krajine.
Podrobné informácie o týchto dohovoroch je možné získať tiež na www.sopsr.sk v sekcii

medzinárodná spolupráca.
Ornitologická etika
Primum non nocere [Najmä neuškodiť]. Hippokratés (460–377 p. n. l.)
Počas pozorovania vtákov alebo ich výskumu sa, či chceme alebo nie, stretneme aj so zá-
kladnými etickými problémami vykonávania nášho hobby alebo práce. Počnúc bežným
pozorovaním vtákov alebo ich fotografovaním až po odchyt vtákov a manipuláciu s nimi
(krúžkovanie, odber krvi, meranie, váženie), či sledovaním ich hniezdnej biológie a správa-
nia (vyhľadávanie hniezd, meranie vajec, experimentovanie), vystavujeme vtákov stresu,

čo môže mať (a často aj má) negatívne dôsledky na ich kondíciu, zdravotný stav a rozmno-
žovanie. Tieto dôsledky môžu byť pre ne aj fatálne (úhyn vtáka v sieti, opustenie hniezda
a zachladnutie vajec, predácia hniezda).
Mnohí vtáčkari a fotografi si možno ale ani neuvedomujú, že napr. aj bežným pozorova-
ním vtákov na ich migračných zastávkach negatívne zasahujú do ich životného cyklu. Po-
čas častého rušenia si vtáky totiž nedokážu dostatočne oddýchnuť a načerpať sily (tukové
zásoby) na ďalšiu cestu do zimovísk alebo na jar na hniezdiská, a hoci to nemusí spôsobiť
priamo ich smrť, prílišné oslabenie organizmu ich môže znevýhodniť v konkurencii s inými
vtákmi, napr. pri obsadzovaní hniezdnych teritórií a získaní potenciálnych partneriek. Aj
krúžkovanie mláďat na hniezde môže mať nepriame negatívne dôsledky. Napr. pri krúžko-
vaní bocianov čiernych na hniezdach mladé vtáky počas útokov (klovaní) na krúžkovateľa
230
si môžu poulamovať špičky zobákov tak, že už do konca života nebudú schopné efektívne
loviť potravu.
Mnohé činnosti pritom po určitej dobe robíme už rutinne (vyberanie vtákov zo sietí,
meranie vajec, „pasovanie“ vtáka do hľadáčika objektívu fotoaparátu), čo na jednej strane
zefektívňuje našu prácu, ale súčasne oslabuje našu koncentráciu a spôsobuje, že strácame
empatiu a cit pre strach a bolesť vtákov, s ktorými interagujeme. Väčšinou na negatívny
vplyv našej aktivity nás upozorní až nález prázdneho hniezda, zachladnutých vajec alebo
uhynutých mláďat pri opätovnej kontrole hniezda či utopeného vtáka v spodnom vaku
siete. Vtedy si mnohí dávame otázku, aký zmysel má naša práca alebo hobby? Vyrovnajú
sa nami dosiahnuté výsledky, úspechy a osobné uspokojenie dôsledkom, ktoré majú na
vtáky? Viacerí pritom čelíme nielen tejto osobnej dileme ale aj postojom a otázkam časti
verejnosti: „Načo chytáte vtáky? Veď je to trápenie!“ alebo „Musíte rušiť vtáky pri hniezde-
ní?“. Niektorých to už aj odradilo a z týchto dôvodov skončili s aktívnou ornitológiou. Ale
to by potom nemohol ani lekár vyšetrovať a operovať (pacienti pri kolonoskopii prežívajú
tiež stres a bolesť, pri operácii môžu zomrieť) a laborant podieľať sa na farmaceutickom
výskume (lieky majú i vedľajšie účinky, treba ich testovať na zvieratách a ľuďoch).
Preto takéto otázky sú scestné a zavádzajúce. Akákoľvek činnosť, ktorá prehlbuje naše
poznatky a uspokojuje našu túžbu po poznaní má zmysel. Ide len o to poznať hranice, kedy
ešte naše poznávanie nie je na škodu tých, ktorých poznávame, t.j. aby naše záujmy (vedec-
ké, krúžkovateľské, fotografické či vtáčkarské) neprevládli nad záujmami vtákov. Za týmto
účelom v mnohých krajinách vznikajú tzv. etické komisie, ktoré dohliadajú nad dodržiava-
ním základných etických zásad pri výskumnej práci (napr. na univerzitách) a etické kódexy
pozorovateľov vtáctva116. Mnohé časopisy vyžadujú dokonca uvádzať v metodike alebo
samostatnej podkapitole (Ethical Note) aj informácie, ako bolo nakladané so skúmanými
organizmami, či nedochádzalo počas výskumu k ich trápeniu, nadmernému rušeniu alebo
dokonca úhynu (viď kapitola Písomná prezentácia výsledkov).
Hlavná zodpovednosť za dodržiavanie základných etických pravidiel v ornitológii je
však na každom ornitológovi alebo vtáčkarovi samotnom. Malo by sa stať súčasťou jeho
osobnej cti.
116 Viď napr. http://www.birdwatcher.cz/kodex_birdwatchera.html.
231
11. Vtáky a spoločnosť
Vtáky boli bohovia pre človeka – magické, neobyčajné a múdre. Dnes sú ľudia pre ne diabli – na
zemi, na mori i na oblohe. Peters (1905)
Vzťahy človeka a vtákov študuje dnes samostatná vedecká disciplína – etnoornitológia.

Vtáky ovplyvnili človeka a človek ovplyvnil vtáky po celé tisícročia, čo žijeme vedľa seba.
Maľby vtákov v jaskyniach z doby kamennej (minimálne pred 18-22 tisíc rokmi) vo Francúz-
sku, Španielsku, Číne, Afrike, Austrálii a inde sú dokladmi záujmu ľudí o vtáctvo. Ilustrácie
vtákov napr. na čínskom hodvábe poznáme stovky až tisíce rokov dozadu a sú zjavným
prejavom obdivu a úcty človeka k vtáčiemu svetu.
Dnes je ťažké aj odhadnúť, kde vznikol záujem ľudí o vtáctvo. Bola to ich výživná hodno-
ta, magické schopnosti letu, alebo často mysteriózny vzhľad, farebnosť, zvláštne správanie,
či neuveriteľné schopnosti vokalizácie, u spevavcov v podobe spevu, u niektorých skupín
dokonca imitácia ľudskej reči? Mýty, príbehy, maľby a sochy z pradávnych dôb dokazujú, že
asi všetky tieto dôvody sa v ľudskej histórii prelínali.
Primitívne ľudské civilizácie pripisovali často mnohým vtákom nadprirodzené sily. Napr.
staré japonské kmene Ainu verili, že po zjedení čerstvého srdca z vodnára sa stanú múdri
a elegantní. Primitívne kmene zo severnej Indie verili, že po zjedení oka sovy získajú schop-
nosti vidieť v tme. Niektoré kmene v Maroku nejedli mozog z kureniec, aby neboli bojazliví
a napr. niektoré turecké kmene verili, že po zjedení jazyka vtákov, budú mať lepšie rétorické
schopnosti117.
Vtáky a ich produkty

Zdá sa, že vtáky a ich vajcia slúžili ako potrava človeka odjakživa. Archeológovia dokázali, že
kura divá bola domestikovaná v Indii asi 3200 rokov p. n. l. a v Číne a Egypte asi 1500 rokov
p. n. l. Predpokladá sa dokonca, že tento druh bol dovezený do Ekvádoru a Peru ešte v pred-
kolumbovskom období. Dodnes sa vyšľachtilo viac ako 260 plemien kury domácej na mäso
a vajcia a priemerný človek zje dnes v USA a Európe 18–20 kg kureniec za rok. Kura je dnes
Ornitologická príručka – Vtáky a spoločnosť
najpočetnejším hospodárskym vtákom na svete.

Podobne slúžia ku konzumu aj viaceré druhy vtákov, napr. morka divá, kačice, husy, bažanty,
perličky, prepelice. Holuby divé boli domestikované v Egypte asi 3100 rokov p. n. l. ako posvätné
vtáky a boli spájané s plodnosťou a odvtedy boli vypestované mnohé ich plemená. Vtáky pro-
dukujú aj iné materiálne hodnoty pre človeka. Napr. pštrosy dvojprsté sú chované aj pre perie
a kožu. Kvôli týmto komoditám viacero druhov vtákov vyhynulo, resp. sú tesne pred vyhynutím.
Hlavne v minulosti rôzne kmene používali perie vtákov vo svojej garderóbe a ozdobách (Obr. 1).
117 Podrobnejšie viď Cocker & Tipling (2013).
232
Mimoriadnu hodnotu má tiež guáno (trus) vtákov ako hnojivo. Jeho produkcia je známa
hlavne na morskom pobreží, kde sa ťažia milióny ton ročne (Južná Amerika). Ďalšími komo-
ditami sú napr. tuk a olej z vtákov. Napr. žalúdočný olej z víchrovníka tenkozobého bol sta-
rými Tasmáncami používaný ako vitamínový nápoj, lubrikant a náplň do lámp. Vo viacerých
ázijských kuchyniach sú do jedál podávané aj hniezda niektorých druhov kvôli vysokému
obsahu mucilaginóznych bielkovín (produkty slinných žliaz jaskynných salangán, pozri
tiež kapitolu Stavba, umiestnenie a typ hniezda). Až 20–30 ton týchto hniezd sa predávalo
z Bornea a Indomalajských ostrovov každý rok, hlavne do Číny.
Vtáky a ich hospodársky význam pre človeka

Vtáky sú odjakživa významným pomocníkom človeka pre ich fantastický apetít v konzume
hmyzu, hlodavcov a ďalších organizmov, ktoré môžu byť škodlivé v lesnom a poľnom hos-
podárstve, na kultúrnych rastlinách a drevinách. Avšak tieto užitočné aktivity nie sú až
tak jednoznačné a priame, ako sa na prvý pohľad zdá. Zoberme si fenomén nášho škorca
obyčajného. Počas kalamity chrústov a rôznych fytofágnych húseníc a lariev hmyzu je hos-
podármi chválený, počas vinobrania a času čerešní hanený. Alebo taký americký vlhovec
červenokrídly v čase hniezdenia konzumuje milióny húseníc, v mimohniezdnom období
potom obilie, ryžu a semená rastlín. A aj druhy, ktoré sú výlučne hmyzožravé, nemusia byť
len užitočné pre človeka – môžu konzumovať tak fytofágne druhy a skupiny hmyzu ako aj
ich hmyzích predátorov a opeľovačov (napr. včeláriky). Podobne semenožravé druhy – na
jednej strane likvidujú semená burín, na druhej strane často spôsobujú tým aj šírenie burín.
Celková hospodárska nika (funkcia) jednotlivých druhov vtákov je len vzácne opísaná.
Nepopierateľne významnými pomocníkmi lesného hospodára sú ďatle, a tiež dutinové
hniezdiče, ktorým môžeme zdvihnúť hustotu v cielených lesných porastoch búdkami nie-
koľkonásobne. Významným podobným pomocníkom hospodárov sú aj myšožravé vtáky
(dravce, sovy a iné) a nepopierateľnú hygienickú funkciu majú supy, dravce a krkavcovité
vtáky, konzumujúce kadávery. Veľmi dôležitá je funkcia vtákov ako opeľovačov a distribú-
torov niektorých druhov rastlín. K známym opeľovačom patria napr. kolibríky a im príbuzné
skupiny (napr. medárikovité, nektárovkovité, bobuliarovité, okánikovité atď.). K význam-
ným šíriteľom semien patria napr. kačice, holuby, ďatle, drozdy, brhlíky a krkavcovité vtáky
a ich tropické ekologické ekvivalenty.
Vtáky vďaka našej sympatii k nim dostali ornitológiu k jedným z najprepracovanejších
vedeckých disciplín. Poskytli mnohé experimentálne podklady a vedecké objavy fyziológii,
endokrinológii, etológii, parazitológii, virológii, ekológii a iným odborom. Napr. pochope-
nie vtáčej malárie a chrípky a ďalších onemocnení viedlo k lepšiemu pochopeniu týchto
chorôb u človeka. Nakoniec, aj letecká pošta začala holubmi...
Vtáky ako estetický objekt pre ľudskú spoločnosť

Človek už v dobe ľadovej osídľoval jaskyne, ktoré ozdoboval aj nástennými maľbami rôz-
nych druhov vtákov. Medzi nimi dominovali pštrosy, alky, bažanty, sovy, labute, kačice, orly
a iné dravce. Vtáky boli často spájané s rôznymi poverami, boli využívané vo folklóre, umení
a tiež ako totemy. V historickej literatúre často nachádzame kresby človeka s vtáčími hlava-
mi. Napr. v starovekom Egypte človek s hlavou sokola znázorňoval Hora, boha Slnka, alebo
s hlavou ibisa zobrazoval Thovta – boha Mesiaca, boha múdrosti. V pravekom Grécku bola
233
Aténa, bohyňa múdrosti symbolizovaná sovou, symbolom moci vládcu bohov Dia bol orol.
Vo folklóre viacerých etník bol krkavec čierny spájaný so zlovestnými poverami až smrťou.
Vtáky sú často používané v symboloch a heraldike. Orol je často používaný ako symbol
sily a vojny, naopak napr. holub a hrdlička ako symbol lásky a mieru. Napr. krkavec, resp.
havran s prsteňom v zobáku je v hunadyovskom erbe Rakúsko-Uhorska. Mnohé vtáky sú
použité v erboch rôznych rodov ako aj obcí a miest. Len na Slovensku sú vtáky (celkom asi
25 druhov) zobrazené v erboch 211 obcí (7 % z 2930 erbov obcí). Najčastejším motívom je
biela holubica v rôznych pozíciách a s rôznymi ďalšími motívmi, ktorá symbolizuje ducha
svätého, a ktorú má až 63 obcí. Nasledujú pelikán a labuť veľká (občas od seba ťažšie odlíši-
teľné) – celkom 20 obcí, hus 20 obcí, bocian biely 19 obcí, orol 17 obcí, jastraby a sokoly asi
10 obcí, krkavce, vrany a havrany (7 obcí). K špecifickým druhom patria na erboch Slovenska
napr. bažant, beluša, cíbik, hlucháň, chavkoš, straky a kačice (pozri tiež www.e-obce.sk).
Hlasy vtákov inšpirovali mnohých hudobných skladateľov. Viacerí z nich zaradili spev
a vokalizáciu vtákov do svojich hudobných diel (Vivaldi, Haydn, Dvořák, Beethoven, Mahler
a iní).
Vtáky a ich význam pre rekreačné aktivity človeka

V minulosti bol lov jeden z hlavných druhov obživy, dnes je to forma zábavy, napr. poľovníc-
tvo. V súčasnosti je len napr. v USA celkom 20 miliónov registrovaných poľovníkov, u nás asi
50 tisíc. Vo svete sú dve hlavné skupiny tzv. „poľovnej pernatej zvere“ – vodné vtáky (kačice,
husy, niektoré bahniaky ako sluka, močiarnica) a vtáky voľnej poľnej a lesnej krajiny (bažan-
ty, jarabice, prepelice, lesné kury, morky a holuby).
Odlišnou formou zábavy človeka je oddávna sokoliarstvo. Sokoly, orly, jastraby
a niektoré ďalšie rody dravcov sú trénované k lovu rôznych druhov zveri (králikov, bažantov,
v trópoch aj líšok, antilop atď.). Najstaršie záznamy o sokoliarstve pochádzajú z Číny (asi
2000 rokov p. n. l.). Najviac sa praktizuje v Ázii, menej v Európe a USA.
Dnes sa masovo rozvíja pozorovanie vtáctva (pozri kapitolu Ornitológia a iné formy
záujmu o vtáctvo) vo voľnej prírode na všetkých kontinentoch. Hlavne v západnej Európe
a Amerike dosahuje úroveň slušného obchodu spojeného s turistikou a predajom ďale-
kohľadov a ďalšieho vybavenia – v súčasnosti ide o najrýchlejšie sa rozvíjajúce priemyselné
odvetvie na svete vôbec! Spojený s tým je predaj špičkových ďalekohľadov a foto optiky,
rozvíja sa budovanie pozorovacích krytov a veží, ako aj riadenie migrácii do centier birdwat-
chingu pomocou riadenia hladiny vôd, výsadieb bobuľonosných drevín a prikrmovania na
migračných zastávkach. Za rekordom, dosiahnuť čo najvyšší počet pozorovaných druhov,
cestujú mnohí vtáčkari do rôznych zemí a kontinentov.
Prikrmovanie vtákov sa okrem cieľa pomoci vtákom stalo tiež určitou formou zábavy,
kedy ľudia priťahujú k svojim domovom vtáky na kŕmidlá, a to nielen počas nepriaznivej
zimnej klímy, ale často nesprávne aj v ostatných obdobiach roka. Chov a predaj vtákov je
už oddávna zdrojom zábavy a obchodu človeka, a to nielen s papagájmi, kanárikmi, ale aj
s rôznymi inými skupinami. U nás, žiaľ, ešte stále sa vyskytuje aj nezákonný obchod s divo
žijúcimi vtákmi. Na burzách (aj internetových) možno zakúpiť rôzne druhy najmä seme-
nožravých vtákov, holuby hrivnáky, stehlíky, hýle, dokonca i fúzatky trstinové a ďalšie.
234
Konflikt vtáky verzus človek
Azda najväčším konfliktom zo strany vtákov je ich systematické zabíjanie a lov človekom.
Na druhej strane vtáky napriek svojej malej veľkosti a krehkosti môžu občas spôsobovať
človeku pomerne veľké hospodárske škody na úrode. Stáva sa to hlavne tam, kde človek
výsadbou rozsiahlych monokultúr niektorých rastlín zvýši nezámerne aj hustotu hlavných
konzumentov semien a plodov týchto rastlín. Na druhej strane výsadbou monokultúr zlik-
vidujeme mnohé cenné druhy vtákov, vyžadujúcich mozaikovitosť habitatov a s tým spo-
jenú pestrosť potravy.
K skupinám druhov, ktoré môžu spôsobovať ekonomické škody patria napr. škorce, ple-
tiarky, pinkovité, krkavcovité, papagáje, holuby. Príkladom môže byť pletiarka červenozobá
v Afrike, keď milióny jedincov tohto druhu môžu zlikvidovať takmer celú úrodu obilia (napr.
denne až 60 ton obilia – Tanzánia, Keňa). Vtákmi môžu byť miestami ohrozené aj iné plodiny
ako obilie. Vodné vtáky v Oregone a Kalifornii občas likvidujú napr. šalát. Čerešne a vinič
sú často poškodzované v Austrálii, v Európe i v severnej Amerike napr. škorcami a inými
frugivornými druhmi. Dravce (u nás jastraby) občas likvidujú farmárom voľne pustenú hydi-
nu. Známe sú tiež škody spôsobované kormoránmi a inými rybožravými druhmi vtákov na
rybách v rybnom hospodárstve.
Avšak, v mnohých prípadoch je za negatívnym pôsobením vtákov vlastne človek, kto-
rý neúmerne zvýšil potravnú ponuku príslušnej skupine vtákov na nejakom území. Iným
príkladom konfliktu medzi vtákmi a človekom sú väčšie koncentrácie niektorých druhov
v sídlach, ktoré môžu poškodzovať historické budovy a pamiatky. Napr. holub domáci
produkuje až do 11,5 kg trusu ročne. Človek svojimi stavbami nahradil niekdajšie lesné bio-
topy s dostatkom dutín a skalné biotopy výstavbou mohutných bytových blokov a mostov
s dostatkom rôznych dutín a výklenkov, kde umožňuje vtákom (dážďovníky, belorítky, vrab-
ce, škorce, papagáje a iné) hniezdiť. Avšak, vtáky sa nestihli úplne na tento jav adaptovať
a už im bytovky zatepľujeme a hniezda zhadzujeme, za čím stojí prepad viacerých hniezd-
nych populácií.
Za osobitnú zmienku stojí i konflikt vtáctvo verzus letectvo. Zatiaľ nedostatočne pre-
skúmaný je problém vtákov ako vektorov rôznych humánnych onemocnení. Viaceré
chlamydiózy a salmonelózy sa šíria z trusu vtákov. Vtáky sú často medzihostiteľmi rôznych
krvcicajúcich druhov hmyzu a kliešťov. Naše trsteniariky veľké a malé si už napr. zo sebou
k nám prinášajú z Afriky aj kliešťa, ktorý prenáša konžsko-krymskú hemoragickú horúčku.
Dnes je známych okolo 200 arbovírusov (vírusov prenášaných článkonožcami), viaceré boli
izolované z vtákov.
Človek sa bráni proti škodám spôsobovaným vtákmi rôznymi spôsobmi, často ovplyv-
ňujúcimi žiaľ aj necielené organizmy.
Človek a jeho podiel na vymieraní vtákov

V posledných dvoch storočiach dramaticky narástol vplyv človeka na prírodné prostredie
na celej planéte. Naše zásahy do prostredia sú často extrémne a neúmerné našim potre-
bám a silne deštruktívne. Likvidujeme vtáctvo priamo i nepriamo. Symbol vymierania vtá-
kov dront nelietavý bol vyhubený potkanmi a mačkami, introdukovanými na Maskarénske
ostrovy človekom. K hlavným priamym príčinám vymierania patrí lov a odchyt pre rôzne
ciele. Viaceré druhy tzv. vtáčích obrov na Madagaskare (vuronovité) a na Novom Zélande
(moa) vyhynuli práve zásluhou lovu už v 17. a 18. storočí. Podobne dopadli ďalšie desiatky
235
Obr. 83. Hrozbou pre vtáky (tu volavku popolavú) je aj vedenie vysokého napätia (foto JS).
236
druhov, často aj veľmi početné (holub sťahovavý v Severnej Amerike). Obrovské množstvo
vtákov bolo ohrozené importom a exportom kvôli chovu (papagáje a iné). Milióny tučnia-
kov boli zlikvidované kvôli ich tuku, ďalšie milióny sú zabíjané kvôli potrave, a v niektorých
regiónoch Zeme a aj Európy na migračných trasách dodnes.
Nepriame vplyvy sú často ťažšie merateľné a spôsobujeme ich zmenami prírodného
prostredia, likvidáciou habitatov a potravných zdrojov. Meníme prírodné habitaty na poľné
a lesné monokultúry, mestá, nákupné centrá, betónové a priemyselné džungle so všetkými
ich podpornými sieťami, diaľnicami, elektrickými vedeniami, optickými káblami atď. Súčas-
ná poľnohospodárska produkcia pokryla takmer polovicu suchej zeme. Po zobratí každo-
ročnej úrody nechávame na určitú časť roka zem takmer sterilnú. Kombajny, traktory a iné
mechanizmy zabíjajú ročne tisíce až milióny vtákov, čo prispieva k tomu, že vtáky otvorenej
krajiny patria k najviac ohrozeným. Pralesy a prírode blízke lesy boli nahradené miliónmi
hektárov monokultúr. Klesajú populácie druhov odkázaných na hniezdenie v dutinách, na-
priek tomu, že človek vyvesuje stále viac a viac búdok a iných podporných zariadení.
Obr. 84. Laločník huia bol unikátnym druhom spevavca, ktorý obýval Severný ostrov Nového Zélan-
du. Mal výraznejší pohlavný dimorfizmus v tvare a veľkosti zobáka ako ktorýkoľvek iný známy vtáčí
druh: samica mala dlhý zahnutý zobák (na snímke), samec robustný a krátky (približne polovičnej veľ-
kosti). S tým súvisela najmä deľba práce pri hľadaní potravy: samec rozštiepaval práchnivejúce drevo,
samica vyberala zo štrbín potravu. Slávny ornitológ John Gould dokonca samca a samicu opísal ako
dva odlišné druhy. Podobne ako mnoho iných druhov v Tichomorí laločník huia vyhynul v dôsledku
troch ľudských činností: veľkoplošná likvidácia pôvodných lesov, introdukcia nepôvodných hlodavcov
a drobných šeliem a lov pre muzeálne a súkromné zbierky bohatých zberateľov. Posledný vierohodný
záznam žijúceho laločníka huia je zo začiatku 20. storočia (Auckland Museum, Nový Zéland; foto TG).
237
Hustota diaľnic a motorových ciest rastie a s tým rastie aj počet obetí na vtáctve. Už v r.
1960–1965 bolo zistených na cestách Anglicka celkom 3 milióny zabitých vtákov ročne. Vie-
me si predstaviť tieto čísla dnes, pri dnešnej hustote automobilovej dopravy? A čo znečis-
ťovanie prostredia exhalátmi a inými polutantami? Čo efekty pesticídov? Tieto neohrozujú
len vtáky a ich potravné zdroje, ale aj nás samých. Biotopy vtákov v mnohých krajinách vy-
zerajú na prvý pohľad pekne a úhľadne, no pri detailnom pohľade do trávy, pod kameň, či
na strom zistíme, že tam niet života, hmyzu a teda ani potravy pre ďalšie úrovne potravných
sietí. Polutanty a pesticídy často zlikvidovali a do organizmov dostali také hladiny jedov, že
tieto sa nesú ešte dlhé roky v potravných reťazcoch od rastlín, hmyzu až po človeka. Potom
niet divu, že napr. v niektorých oblastiach západnej Európy dnes ťažko zastihneme vrabce,
lastovičky či strakoše.
Dnes môžeme so znepokojením sledovať, že nám asi od roku 1500 vymrelo minimálne
190 druhov vtákov z 30 čeľadí. Z dnešných asi 10 tisíc druhov je priamo ohrozených vyhy-
nutím asi 1200.
Synantropizácia alebo prečo sa vtáky sťahujú do miest?

Urbanizácia, teda konverzia lesných a iných prostredí na človekom zastavané územie, je
jedným z hlavných trendov zmien v súčasnom svete. Kým pred polstoročím žila v mestách
sotva tretina obyvateľov planéty, začalo okolo roku 2010 mestské obyvateľstvo v globál-
nom meradle prevažovať nad nemestským. Niet divu, že tieto dramatické zmeny podstatne
zasiahli aj živú prírodu.
Všeobecne máme sklon predpokladať, že vplyv človeka na prírodu je negatívny. Napriek
tomu sa rôzne živočíchy, vrátane mnohých druhov vtákov, človeku a mestám nielen že ne-
vyhýbajú, ale dokonca ich uprednostňujú. Ako si tento proces synantropizácie vysvetliť?
Napríklad vrabce domové dosahujú v mestách asi 100-krát vyššiu hniezdnu hustotu ako
mimo mesta. Spomeňme si aj na v mestách všadeprítomné holuby, žltochvosty domové
či drozdy čierne. A nemusí ísť len o „starousadlíkov“, ktorí človeka sprevádzajú už tisícročia
(ako napríklad práve vrabce a holuby). Počas posledných niekoľkých rokov naše mestá do-
slova zaplavili holuby hrivnáky; bežnejšie sa, aspoň v niektorých mestách, stávajú aj žlto-
chvosty hôrne, predtým skôr obmedzené na mimomestské „prírodné“ lesy.
V prvom rade je potrebné vziať do úvahy, ako konkrétne sa mestá líšia od okolitej poľ-
nohospodárskej krajiny. Priemerná teplota vo väčších mestách býva aj o niekoľko stupňov
Celzia vyššia ako v okolí (tzv. efekt mestského tepelného ostrova). To je obrovský rozdiel,
ak zvážime, že globálna zmena klímy predstavuje zmenu o sotva jediný stupeň Celzia (kon-
krétne: 0,8) za celé storočie! V mestách navyše bývajú asi o tretinu vyššie zrážky ako v okolí.
Vegetačná sezóna v mestách teda trvá dlhšie než v ich okolí – dobrý dôvod, prečo by sa
mala napr. pinka obyčajná „nasťahovať“ do mesta.

Výhodou nemusí byť len dlhšie obdobie, kedy možno hniezdiť. Podstatné je samozrej-
me aj prekonanie nepriaznivých zím. Ľudia v tomto smere vtákom pomáhajú plánovane aj
neplánovane: prikrmujú vtáctvo na kŕmidlách a nepriamo aj kuchynskými a ďalšími odpad-
kami, ktoré v okolí miest chýbajú, alebo sú zriedkavé. Zložitosť týchto vzťahov a závislostí
potom pekne ilustruje fakt, že potravná ponuka po skončení zimy, teda počas hniezdnej se-
zóny, býva v mestách menšia ako mimo mesta – preto môžu mať mestské vtáky, zvlášť hmy-
zožravce, nižšiu hniezdnu úspešnosť v mestách, a to napriek tomu, že ich uprednostňujú.
Ďalším paradoxom je potom jeden z významných vplyvov, ktoré určujú hniezdnu a tým
pádom aj reprodukčnú úspešnosť vtákov. Reč je o predácii, teda „žraní“ hniezd. Ponuka
238
Obr. 85. Synantropizácia vtákov je spojená s celým radom ďalších rozdielov oproti pôvodnému
prostrediu. V mestských populáciách nachádzame napr. zvýšený výskyt jedincov s farebnými mutá-
ciami. Najčastejšou mutáciou je čiastočný leucismus (tu u drozda čierneho). Ide o čiastočnú alebo
úplnú stratu eumelanínu a phaeomelanínu v perí. Na rozdiel od albínov, ktorí strácajú pigment nielen
v perí, ale aj v očiach a koži, majú leucistní mutanti normálne vyfarbené oči (foto TG).
potravy môže rozhodnúť o tom, či sa mláďatám darí lepšie, či menej lepšie; len výnimoč-
ne môže byť potravy tak málo, že niektoré z mláďat uhynie. Naopak predácia rozhoduje
o úspechu vtáčieho hniezdneho pokusu čiernobielo: ak predátor, napríklad mačka či kuna,
hniezdo nájde, znamená to pre potomstvo a niekedy dokonca aj pre vtáčích rodičov defi-
nitívny koniec. V mestách býva typicky väčšia hustota predátorov. Paradoxne to ale nemá
vzťah k úspešnosti hniezdenia vtákov – v konkrétnych mestách, kde vidíme viac vrán, strák,
sokolov myšiarov či sojok nebýva nevyhnutne nižšia hniezdna úspešnosť. Ako je to možné?
Ako sme uviedli už vyššie, v mestách je viac rôznej dostupnej potravy (napr. odpadkov)
a predátori potom nemusia zložito hľadať starostlivo ukryté vtáčie hniezda – namiesto toho
im postačí to, čo im človek „predložil“. Okrem „živiť sa niečím iným“ je tu ešte stratégia „živiť
sa niekde inde“. Napr. sokol myšiar síce hniezdi na povalách a v štrbinách budov, ale loviť
lieta na pole za mestom.
Vyššie spomínaný predátorský paradox („viac strák neznamená nevyhnutne smrť pi-
niek“) môže mať aj ďalšie, vzájomne nevylučujúce sa príčiny. Napr. mesto poskytuje celý
rad príležitostí umiestniť hniezdo mimo dosah aj toho najobratnejšieho predátora. Práve
rôzne škáry v ľudských stavbách môžu byť jedným z dôvodov, prečo sa niektorým vtákom
v meste páči – cítia sa tam bezpečnejšie.
Mestský životný štýl sa premieta aj do množstva zaujímavých zmien vo vtáčej biológii.
V meste je hluk. Niet divu, že mestské vtáky často menia štruktúru svojho spevu tak, aby
lepšie „vyznela“ v okolitom ruchu a šume. Mestský hluk je typicky hlboký – vtáky, napr. sý-
korky veľké, preto posúvajú svoj spev smerom do „falzetu“. Vtáčí samčekovia tiež spievajú
hlasnejšie a častejšie opakujú strofy, čím majú vyššiu šancu, že ich správa určená samičke si
to „prekľučkuje“ medzi okolitými rušivými vplyvmi.
239
Mestské vtáky sa aj inak správajú. Zatiaľ čo v lese pred vami drozd čierny uletí na často aj
niekoľko desiatok metrov, v meste pred vami sotva pobehne – a to už mu musíte stáť takmer
„za pätami“. Vo všeobecnosti sa zdá, že táto vtáčia úniková vzdialenosť (flush initiation
distance) dobre súvisí s miestnym rizikom predácie – kde je veľa jastrabov krahulcov (mimo
mesto a viac na juhu Európy ako na severe), vtáky sa boja viac a utekajú na väčšie vzdialenosti.
Mestské vtáky majú typicky dlhšiu hniezdnu sezónu, kladú priemerne menšie znášky,
ale ich mláďatá rastú horšie. Tieto a ďalšie rozdiely však nie sú toľko nápadné ako fakt, ktorý
neprehliadne ani laik: druhová pestrosť – nielen vtákov – je v mestách nižšia než v pestrejšej
a menej rušenej nemestskej krajine. Avšak hustoty tých druhov, ktoré do mesta prenikli, sú
zas oveľa vyššie ako v okolitom prostredí.
Zmien v biológii, ekológii a správaní vtákov v ľudskej blízkosti je oveľa viac. Avšak zau-
jímavejší je nasledujúci paradox: o mestských vtákoch, teda o tých, ktoré majú biológovia
priamo pod nosom, vieme zatiaľ veľmi málo. Väčšina štúdií vtákov prebiehala až do nedáv-
nej minulosti mimo mesta, najčastejšie v hospodárskych lesoch, prípadne mokradiach či na
poliach. Mestá boli prehliadané. Až počas posledných rokov sa bádatelia viac zameriavajú
na mestá a to je dobre: veď vyššie naznačené zmeny vtáčej biológie patria k najlepšie dolo-
ženým príkladom evolučných zmien v prírode.
Ornitologické inštitúcie a organizácie vo svete

Na ochranu a poznávanie vtákov začali vznikať rôzne ornitologické spoločnosti organizova-
né na viacerých úrovniach. K najznámejším patrí dnes medzinárodná organizácia BirdLife
International (založená v r. 1922 a do r. 1993 pod názvom International Council for Bird
Preservation – ICBP), združujúca hlavne organizácie na ochranu a výskum vtákov, a organi-
zujúca pravidelné svetové mítingy. Najstaršou ornitologickou organizáciou je International
Ornithological Union (IOU), organizujúci v štvorročných intervaloch svetové ornitologické
kongresy (International Ornithological Congresses), a to od roku 1884. Nasledovný, už 26.
sa po 130 rokoch IOU konal v auguste 2014 v japonskom Tokiu.
Na Európskej úrovni existuje partnerská organizácia IOU European Ornithologist‘s
Union (ďalej EOU), združujúca európske ornitologické spoločnosti a jednotlivcov a organi-
zujúca Európske ornitologické kongresy. Tieto sa konajú v dvojročných intervaloch od roku
1997. Vtedy bola pri tej príležitosti v talianskej Bologni na zakladajúcom kongrese tiež za-
ložená EOU. V dňoch 27.–31. 8. 2013 sa konal zatiaľ posledný, 9. kongres EOU na Univerzite
East Anglia v anglickom meste Norwich, organizovaný a sponzorovaný vedúcimi britskými
ornitologickými a výskumnými inštitúciami: British Ornithologist‘s Union, British Trust for
Ornithology, Edward Grey Institute of Field Ornithology, Royal Society for Bird Protection,
University of East Anglia.
Prehľad dejín poznávania vtáctva a ornitológie na Slovensku

Treba si v plnej miere uvedomiť vierohodnosť poučky, že ak nepoznáme minulosť, nemôže-
me správne pochopiť ani súčasnosť. Ako môžeme napr. posudzovať súčasný stav rozšírenia
vtákov na Slovensku ak nepoznáme ich rozšírenie a výskyt v minulosti? K tomu potrebuje-
me však vedieť aj okolnosti, za akých sa takéto údaje v minulosti získavali. Práve preto je
poznanie dejín ornitológie dôležité.
240
Prehľad dejín poznávania vtáctva a ornitológie na Slovensku môžeme rozdeliť do dvoch
etáp. V prvej etape (do konca 17. storočia) sa nedá hovoriť o ornitologických prácach. Ob-
javujú sa len náhodné, nesystematické údaje, ktoré nachádzame v rôznych kronikách, ur-
bároch, zápisniciach, organizačných a právnych nariadeniach. Ale i tieto údaje sú pre nás
významné, pretože potvrdzujú výskyt určitých druhov na Slovensku.
Druhá etapa nastupuje začiatkom 18. storočia, kedy sa objavujú práce, ktoré sú už vý-
sledkom systematického záujmu pre poznanie našej avifauny. Prvá významná práca po-
chádza z pera talianskeho polyhistora Marsigliho z roku 1726, ktorá si všíma prírodné a his-
torické podmienky stredného Podunajska (v piatom diele tejto práce sa špeciálne venuje
vtákom). O niečo neskôr je to ďalší polyhistor, tentokrát slovenského pôvodu Matej Bel,
ktorého práca Notitia Hungariae z roku 1736 obsahuje vzácne údaje o živočíšstve a zvlášť
o vtáctve Slovenska.
Významným medzníkom na Slovensku je založenie prvej Trnavskej univerzity v roku
1635, na pôde ktorej vyšli dve zásadné ornitologické diela. Szentiványiho ornitologická di-
zertácia poskytujúca súhrnný pohľad na problematiku ornitológie vôbec118, a ďalej tu vyšla
prvá práca o sokoliarstve119. Tu spomenieme ešte jednu prácu. Je to prvá ornitologická mo-
nografia (o dropoch) zo Slovenska, ktorá bola uverejnená v Bratislave v roku 1781120.
V 18. storočí je to už celý rad osobností, ktoré významnou mierou prispievajú k poznaniu
prírody a vtáctva Slovenska. V roku 1802 vzniká národné múzeum v Budapešti121, ktorého
spolupracovníkmi, alebo priamo pracovníkmi sa stávajú mnohí naši ornitológovia. Z nich
na jednom z prvých miest treba spomenúť Petényiho122. V roku 1893 vzniká ornitologický
ústav v Budapešti, okolo ktorého sa zhromažďuje väčšina vtedajších ornitológov zo Slo-
venska. Tento ústav obsahoval mimoriadne veľa ornitologického materiálu (rukopisného
i dokladového), bol však pri prechode frontu v roku 1945 úplne zničený. V druhej polovici
19. storočia mali ornitológovia možnosť svoje práce uverejňovať jednak vo viedenskom ča-
sopise Ornis (od roku 1885), alebo budapeštianskom Aquila (od roku 1894).
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 zoologický výskum sa sústredil okolo
Národného múzea v Prahe, Karlovej univerzity v Prahe a Univerzity Komenského v Bratisla-
ve. V období 1. Československej republiky existovali dve ornitologické spoločnosti, ktorých
členovia boli mnohí ornitológovia zo Slovenska. 5.4.1926 vzniká Československá ornitolo-
gická spoločnosť v Prahe (ČSOS), 4.12.1932 Moravský ornitologický spolok v Přerove (MOS).
Vznikajú tiež dva ornitologické časopisy. Prvým bol Moravský ornitolog – po prvých dvoch
číslach premenovaný na Československý ornitolog (v roku 1934), o dva roky neskôr vyšlo
prvé číslo ornitologického časopisu Sylvia v Prahe (1936).
Po rozpade 1. Československej republiky a vzniku Slovenského štátu vzniká v Bratislave
29.4.1940 Slovenská prírodovedecká spoločnosť, ktorá mala svoju Ornitologickú sekciu. Tak
isto v roku 1942 vzniká Slovenská akadémia vied a umení, neskôr v roku 1953 Slovenská
akadémia vied. Tu sa ornitológia najskôr rozvíjala vo Faunistickom laboratóriu, neskôr na
Ústave zoológie. Z publikačných médií v tomto období spomenieme aspoň dve: časopis
Príroda (1946–1950) a Prírodovedný sborník (1946–1951), premenovaný na Biologický
sborník (1952) a nakoniec na Biológiu (od roku 1953 vychádza dodnes). Nemôžeme nespo-
menúť, že bohatú publikačnú činnosť vyvíjajú aj zborníky vydávané na Slovensku múzeami
118 Vyšla v jeho práci Curiosora et selectiora variarum scientiarum miscellanea, 1.-3. Trnava v rokoch 1689–1709.
119 Pray (1749).
120 Huszty (1781).
121 Bohaté zbierky pochádzajúce zo Slovenska boli však počas revolúcie v roku 1956 zničené.
122 Bližšie pozri Matoušek (1999).
241
(spomenieme aspoň Bratislavu, Košice a Liptovský Mikuláš), ale tiež rôznymi ochranárskymi
organizáciami a spoločnosťami.
Po prechode frontu v roku 1945 bola činnosť Československej ornitologickej spoločnos-
ti obnovená v celoštátnom merítku. Táto spoločnosť fungovala až do roku 1982, kedy bola
premenovaná na Českú ornitologickú spoločnosť. O tri roky neskôr (1985) vzniká Slovenská
ornitologická spoločnosť (SOS), ktorá začala v roku 1987 vydávať aj svoj vlastný vedecký
časopis Tichodroma. V roku 1993 vznikla nová organizácia Spoločnosť pre ochranu vtáctva
na Slovensku (SOVS), ktorá bol zameraná predovšetkým na ochranu a popularizáciu vtác-
tva. Po súbežnom pôsobení SOVS a SOS došlo v roku 2006 k zlúčeniu oboch organizácií
pod súčasným spoločným názvom Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko.
Krúžkovanie vtákov ako samostatná aktivita ornitológov prebieha na Slovensku už od
začiatku 20. storočia. Prvých vtákov na území Slovenska okrúžkoval budapeštianskymi
krúžkami v r. 1908 Béla Szeöts a bol tiež prvým krúžkovateľom vtákov na území bývalej
Československej republiky123. Neskôr boli na Slovensku krúžkované vtáky aj krúžkovacou
stanicou Lotos v Čechách (napríklad kormorány v Podunajsku). V období 1. Československej
republiky sa krúžkovalo ďalšími dvoma krúžkovacími stanicami so sídlom v Prahe a v Přero-
ve. Krúžkami pražskej krúžkovacej stanice sa na Slovensku krúžkovalo až do roku 2001. Od
roku 2002 už má Slovenská ornitologická spoločnosť vlastnú krúžkovaciu centrálu s vlast-
nými krúžkami, ktorá je registrovaná aj v medzinárodnej organizácii European Union for
Bird Ringing (EURING).
Súčasné ornitologické organizácie na Slovensku

 Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko
Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko (ďalej SOS/
BirdLife Slovensko) je mimovládna organizácia, občianske združe-
nie, ktorej hlavným poslaním je ochrana a výskum prírody, najmä
voľne žijúceho vtáctva a jeho biotopov. Zastupuje našu krajinu v me-
dzinárodných organizáciách: BirdLife International, EURING a Asso-
ciation of European Rarities Committees (Zväz európskych faunistic-
kých komisií).
SOS/BirdLife Slovensko priamo nadväzuje hlavne na činnosť a tradície Československej
ornitologickej spoločnosti, Slovenskej ornitologickej spoločnosti a Spoločnosti pre ochranu
vtáctva na Slovensku.
SOS/BirdLife Slovensko nadväzujúc na aktivity predchádzajúcich organizácií, pokračuje
vo vydávaní časopisu Tichodroma a vydáva časopis Vtáky, zabezpečuje projekty ochrany
vtáctva a jeho biotopov, organizuje semináre a konferencie. Organizuje aj krúžkovanie vtác-

tva (reprezentuje Slovensko v EURINGu), zabezpečuje činnosť Faunistickej komisie, ktorá
sa vyjadruje k pozorovaniam vzácnych a prvozaznamenaných druhov vtákov na Slovensku,
úzko spolupracuje s partnermi BirdLife International na riešení problémov ochrany vtáctva
a jeho biotopov a zastupuje Slovensko v Medzinárodnom výbore faunistických komisií pre
vtáctvo (International Raritees Commitee). Dnes má spoločnosť celkom okolo 500 členov.
123 Atlas migrace ptáků České a Slovenské republiky (Cepák a kol. 2008, p. 24) nesprávne uvádza Kurta Loosa
z roku 1910.
242
Faunistická komisia posudzuje:
• všetky druhy alebo poddruhy, ktoré neboli doposiaľ na Slovensku zistené,
• druhy alebo poddruhy, u ktorých nebolo doposiaľ na Slovensku zistené hniezdenie,
• ďalšie druhy alebo ich poddruhy, pri ktorých posudzovaniu podlieha každý údaj o hniezdení
alebo o výskyte (s výnimkou určených pravidelných známych oblastí hniezdenia),
• na požiadanie (napr. redakcie časopisu) môže faunistická komisia overiť aj pozorovania iných
vtáčích druhov alebo poddruhov.
Úplný zoznam druhov a poddruhov podliehajúcich hláseniam faunistickej komisie nájdete na
www.vtaky.sk/stranka/50-Faunisticka-komisia.html alebo na stránkach časopisu Tichodroma.
Pozorovania jedincov týchto druhov alebo poddruhov je potrebné nahlásiť predsedovi faunistic-
kej komisie. Po svojom zasadnutí zašle predseda komisie rozhodnutie autorovi pozorovania. V prí-
pade, že pozorovanie nie je dostatočne zdokumentované alebo druh/poddruh je determinovaný
nesprávne, komisia pozorovanie neschváli pre publikovanie vo vedeckej tlači.
Ďalšie informácie o Slovenskej ornitologickej spoločnosti/BirdLife Slovensko môžete získať

na www.vtaky.sk.
 Ochrana dravcov na Slovensku

Ochrana dravcov na Slovensku (Raptor Protection of Slovakia – RPS) je mi-
movládna organizácia – občianske združenie, ktorá sa venuje výskumu
a ochrane voľne žijúcich dravých vtákov a sov na Slovensku. Pôvodne Sku-
pinu pre výskum a ochranu dravcov a sov (SVODAS) založil v roku 1975 Šte-
fan Danko. Od roku 1993 po rozdelení Československa sa rozdelila aj Čes-
koslovenská SVODAS na českú a slovenskú. V slovenskej Skupine pokračo-
vali v publikovaní správ o činnosti traja tzv. krajskí koordinátori (Danko, Karaska, Chavko).
Posledná správa za Skupinu v časopise Buteo bola publikovaná za rok 1994, za rok 1995 už
v Tichodrome. Od roku 1998 je Skupina pre výskum a ochranu dravcov a sov mimovládnou
neziskovou organizáciou – občianskym združením. Od roku 2004 organizácia vystupuje
a používa jednoduchší názov Ochrana dravcov na Slovensku (RPS) a v súčasnosti združuje
takmer 150 členov a sympatizantov z celého Slovenska. Vydáva časopisy Slovak Raptor
Journal a Dravce a sovy.
Ďalšie informácie o Ochrane dravcov na Slovensku môžete získať na www.dravce.sk.
Ornitologické časopisy
Len v databáze Web of Sciences (ďalej WOS) je v odbore Ornithology celkom 21 časopisov
s impakt faktorom124 0,2–2,5 (najvyššie Auk, Journal of Avian Biology, Journal of Ornitholo-
gy, Ibis). Ornitologické články však možno nájsť aj v časopisoch ďalších odborov (Behavioral
124 Impakt faktor (impact factor, IF) sa počíta ako priemerná citovanosť článkov z daného časopisu v roku tri,
ktoré vyšli v rokoch jedna a dve. Napr. časopis Journal of Ornithology mal v roku 2013 IF = 1,927, čo znamená,
že priemerná citovanosť článkov, ktoré v tomto časopise vyšli v rokoch 2011 a 2012, bola v roku 2013 rovná
1,927. Impakt faktor je jedným z meradiel kvality odborných časopisov, ale vplyv má na neho celý rad ďalších
okolností, takže ide len o veľmi hrubé meradlo (viď Grim 2009).
243
Sciences, Biology, Ecology, Evolutionary Biology, Genetics, Zoology atď.), takže len v data-
báze WOS je určite aspoň 100 kvalitných časopisov, kde ornitológ môže publikovať (a do-
zvedieť sa nové poznatky). Ďalšie stovky regionálnych a národných časopisov vychádzajú
v jednotlivých krajinách. Napr. len v susednej Českej republike vychádza asi 10 časopisov
s ornitologickou problematikou (Folia Zoologica – je v databáze WOS, Sylvia – v databá-
ze SCOPUS, ďalej regionálne časopisy Acrocephalus, Crex, Kroužkovatel, Panurus, Prunella,
Sluka, Zprávy MOS atď.). Bližšie viď Príloha 3.
Na Slovensku vychádza tiež viacero periodík a časopisov, kde sa publikujú články s orni-
tologickou problematikou. Najstarším odborným časopisom je časopis Biologia (do r. 2013
celkom 68 ročníkov a je v databáze WOS, vydáva Slovenská akadémia vied). Špecializované
časopisy sú Tichodroma (26 ročníkov, vydáva SOS/BirdLife Slovensko) a Slovak Raptor Jour-
nal (8 ročníkov, vydáva Ochrana dravcov na Slovensku/RPS), Folia faunistica Slovaca (18
ročníkov, vydáva Faunima, Bratislava). Všetky tri sú v databáze Zoological Records.
Priestor je aj pre popularizáciu ornitológie a vtáctva na Slovensku. Populárne ornitolo-
gické časopisy u nás sú: Vtáky (v r. 1994–2006 časopis vychádzal pod názvom Vtáčie správy,
dnes spolu 20 ročníkov, vydáva SOS/BirdLife Slovensko) a Dravce a sovy (dnes 9 ročníkov,
populárny časopis Ochrana dravcov na Slovensku/RPS). Ornitológovia a ochrancovia vtác-
tva a prírody môžu publikovať aj v ďalších univerzitných, muzeálnych a ochranárskych ča-
sopisoch a zborníkoch (napr. Acta zoologica Universitas Comenianae, Zborník Slovenského
národného múzea, Naturae tutela, Natura Carpatica a ďalšie).
Samozrejme, dnes v dobe internetu je ornitológom k dispozícii veľké množstvo linkov
a časopisov, ktoré ponúkajú nekonečné čítanie v rôznych Open Access časopisoch (t.j. v ča-
sopisoch, ktoré sú voľne prístupné bez predplatného), na študovni Google (Google Scholar,
kde je i naša Tichodroma) atď. Ornitológ tak má možnosť vybrať si, študovať a svoje výsled-
ky publikovať v najrozličnejších časopisoch a médiách.
244
Obr. 86. Murárik červenokrídly − vzácny hniezdič a symbol avifauny Slovenska. Jeho vedecké rodové
meno a vzhľad prevzal do svojho názvu a loga i slovenský ornitologický časopis Tichodroma (foto SH).
245
12. Použitá a odporúčaná literatúra
1. Čo je ornitológia?
Bibby C. J. 2003: Fifty years of Bird Study. Bird Study 50: 194–210.
Birkhead T. 2003: A Brand New Bird: How Two Amateur Scientists Created the First Genetically
Engineered Animal. New York: Basic Books.
Birkhead T. 2008: The Wisdom of Birds. New York: Bloomsbury.
Birkhead T., Wimpenny J. & Montgomerie B. 2014: Ten Thousand Birds: Ornithology Since
Darwin. Princeton: Princeton University Press.
Doležal R. 2008: Soutěž v pozorování ptáků: úsměvy a extrémy birdwatchingu. Vesmír 87:
126–128.
Erritzoe J., Kampp K., Winker K. & Frith C. B. 2007: The Ornithologist‘s Dictionary. Barcelona:
Lynx Edicions.
Fišerová L. 2010: Fridrich II. Štaufský a jeho dielo De arte venandi cum avibus. Sambucus 6:
45–55.
Greenwood J. J. D. 2007: Citizens, science and bird conservation. Journal of Ornithology
148(Suppl 1): S77–S124.
Grim T. 2011a: Amatérská a profesionální ornitologie: ornitolog nemusí „poznat ptáky“.
Ptačí svět 18(1): 20–22.
Grim T. 2011b: Ornitologie: věda pro každého? Tichodroma 23: 115–125.
Grim T. 2011c: Ptáčkaři a ornitologové jsou dvě odlišné skupiny, které mají spolupracovat.
Vesmír 90(7-8): 382.
Huxley J. S. 1916: Bird-watching and biological science. Auk 33: 142–161, 256–270.
Lack D. L. 1973: My life as an amateur ornithologist. Ibis 115: 421–441.
Mayr E. 1984: The contributions of ornithology to biology. BioScience 34: 250–255.
Moss S. 2004: A Bird in the Bush: A Social History of Birdwatching. London: Aurum Press.
Moss S. 2009: Birding Past, Present and Future: A Global View. In: del Hoyo J., Elliott A. &
Christie D. (eds.): Handbook of the Birds of the World, Vol. 14, Bush-shrikes to Old World
Sparrows. Barcelona: Lynx Edicions.
Ornitologická príručka – Použitá a odporúčaná literatúra
Obhlídal F. 1981: Ornitologická příručka. Praha: Státní zemědělské nakladatelství.

Walters M. 2003: A Concise History of Ornithology. London: Christopher Helm Publishers.
2. Pôvod a vývoj vtákov

Clarke J. A. 2004: Morphology, phylogenetic taxonomy, and systematics of Ichthyornis and
Apatornis (Avialae: Ornithurae). Bulletin of the American Museum of Natural History
286: 1–179.
Hope S. 2002: The Mesozoic Radiation of Neornithes. In: Chiappe L. M. & Witmer L. M. (eds.):
Mesozoic Birds: Above the Heads of Dinosaurs. Oakland: University of California Press.
Chiappe L. & Calvo J. O. 1994: Nequenornis volans, a new Late Cretaceous bird (Enantiornithes:
Avisauridae) from Patagonia, Argentina. Journal of Vertebrate Paleontology 14: 230–246.
Mayr G. 2009: Paleogene Fossil Birds. Heidelberg: Springer-Verlag.
246
O’Connor J. K. a kol. 2013: A new Enantiornithine from the Yixian formation with the first
recognized avian enamel specialization. Journal of Vertebrate Paleontology 33: 1–12.
Roček Z. 2002: Historie obratlovců. Praha: Academia.
Roček Z. 2013: Kronika zoologického poznávání. Praha: Academia.
Zelenkov N. V. 2013: Zoologičeskije problemy četvertičnoj paleornitologiji. Zoologičeskij
žurnal 92: 1077–1087.
3. Systematické členenie vtákov

Barker F. K. a kol. 2004: Phylogeny and diversification of the largest avian radiation
Proceedings of the National Academy of Sciences of the USA 101: 11040–11045.
Fjeldså J. 2013: Avian Classification in Flux. In: del Hoyo J., Elliott A., Sargatal J. & Christie D.
A. (eds.): Handbook of the Birds of the World, Special Volume: New Species and Global
Index. Lynx Edicions, Barcelona.
Hackett S. J. a kol. 2008: A phylogenomic study of birds reveals their evolutionary history.
Science 320: 1763–1768.
Johansson U. S. a kol. 2013: A complete multilocus species phylogeny of the tits and
chickadees (Aves: Paridae). Molecular Phylogenetics and Evolution 69: 852–860.
Livezey B. C. & Zusi R. L. 2007: Higher-order phylogeny of modern birds (Theropoda, Aves:
Neornithes) based on comparative anatomy. II. Analysis and discussion. Zoological
Journal of the Linnean Society 149: 1–95.
McCormack J. E. a kol. 2013: A phylogeny of birds based on over 1,500 loci collected by
target enrichment and high-throughput sequencing. PLoS ONE 8: e54848.
Nylander J. A. A. a kol. 2008: Accounting for phylogenetic uncertainty in biogeography:
a bayesian approach to dispersal-vicariance analysis of the thrushes (Aves: Turdus).
Systematic Biology 57: 257–268.
Sibley Ch. G. & Ahlquist A. J. 1991: Phylogeny and Classification of Birds: A Study in Molecular
Evolution. New Haven: Yale University Press.
Zrzavý J. 2006: Fylogeneze živočišné říše. Scientia: Praha.
4. Stavba vtáčieho tela

Hanson T. 2011: Feathers: The Evolution of a Natural Miracle. New York: Basic Books.
Proctor N. S. & Lynch P. J. 1998: Manual of Ornithology: Avian Structure & Function. New
Haven: Yale University Press.
5. Biológia a ekológia vtákov

Bagemihl B. 1999: Biological Exuberance: Animal Homosexuality and Natural Diversity. New
York: St. Martin‘s.
Blackburn T. M., Lockwood J. L. & Cassey P. 2009: Avian Invasions. Oxford: Oxford University
Press.
Dean W. R. J., Siegfried W. R. & MacDonald I. A. W. 1990: The fallacy, fact, and fate of guiding
behavior in the greater honeyguide. Conservation Biology 4: 99–101.
Elkins N. 1999: Weather and Bird Behaviour. London: T. & A. D. Poyser.
Emlen J. M. 1966: The role of time and energy in food preference. American Naturalist 100:
611–617.
Grim T. & Remeš V. 2006: Opeřený průšvih: víme vůbec něco o ptačí ekologii obecně? Vesmír
85(8): 462–472.
247
Holt B. G. a kol. 2013: An update of Wallace’s zoogeographic regions of the world. Science
339: 74–78.
Larson J. E. 2006: Evolúcia: neobyčajná história jednej vedeckej teórie. Bratislava: Slovart.
MacArthur R. H. & Pianka E. R. 1966: On the optimal use of a patchy environment. American
Naturalist 100: 603–609.
Newton I. 2003: The Speciation and Biogeography of Birds. London: Academic Press.
Newton I. 2008: The Migration Ecology of Birds. London: Academic Press.
Prokop P. & Trnka A. 2011: Why do grebes cover their nests? Laboratory and field tests of two
alternative hypotheses. Journal of Ethology 29: 17–22.
Robinson S. A., Forbes M. R. & Craig E. H. 2008: Is the ingestion of small stones by double-
crested cormorants a self-medication behavior? Condor 110: 782–785.
Stutchbury B. J. M. & Morton E. S. 2001: Behavioral Ecology of Tropical Birds. San Diego:
Academic Press.
Townsend C. R., Begon M. & Harper J. L. 2010: Základy ekologie. Olomouc: Univerzita
Palackého.
Wallace A. R. 1876: The Geographical Distribution of Animals. London: Macmillan and
Company.
6. Správanie vtákov
Alcock J. 2009: Animal Behavior: An Evolutionary Approach. Sunderland: Sinauer Associates.
Bradbury J. W. & Vehrencamp S. L. 2011: Principles of Animal Communication. Sunderland:
Sinauer Associates.
Davies N. B., Krebs J. R. & West S. A. 2012: An Introduction to Behavioural Ecology. Oxford:
Wiley-Blackwell.
Dawkins R. 1998: Sobecký gen. Praha: Mladá fronta.
Dugatkin L. A. 2013: Principles of Animal Behavior. New York: W. W. Norton & Company.
Grim T. 2000: Paralelní vysvětlení: proč a jak se ptát „proč“ a „jak“. Vesmír 79(2): 92–93.
Tinbergen N. 1963: On aims and methods of ethology. Zeitschrift für Tierpsychologie 20:
410–433.
Veselovský Z. 2005: Etologie: biologie chování zvířat. Praha: Academia.
Wilson E. O. 1975: The Sociobiology: The New Synthesis. Cambridge, Massachusetts: Harvard
University Press.
7. Základy vedeckého výskumu v ornitológii

Alley M. 2003: The Craft of Scientific Presentations: Critical Steps to Succeed and Critical
Errors to Avoid. New York: Springer.

Anderson D. R. 2008: Model Based Inference in the Life Sciences: A Primer on Evidence. New
York: Springer.
Bolker B. M. a kol. 2009: Generalized linear mixed models: a practical guide for ecology and
evolution. Trends in Ecology & Evolution 24: 127–135.
Brinzík M. a kol. 2009: Príručka pre výskum početnosti vtákov. Bratislava: Slovenská ornito
logická spoločnosť/BirdLife Slovensko.
ČSO BirdLife 2011: Jak nemá vypadat přednáška na konferenci. http://www.youtube.com/
watch?v=EzfZuVsIQMk
Engqvist L. 2005: The mistreatment of covariate interaction terms in linear model analyses
of behavioural and evolutionary ecology studies. Animal Behaviour 70: 967–971.
248
Forstmeier W. & Schielzeth H. 2011: Cryptic multiple hypotheses testing in linear models:
overestimated effect sizes and the winner’s curse. Behavioral Ecology and Sociobiology
65: 47–55.
Garamszegi L. Z. & Møller A. P. 2010: Effects of sample size and intraspecific variation in
phylogenetic comparative studies: a meta-analytic review. Biological Reviews 85: 797–
805.
Garamszegi L. Z. a kol. 2009: Changing philosophies and tools for statistical inferences in
behavioral ecology. Behavioral Ecology 20: 1363–1375.
Garland T. & Adolph S. C. 1994: Why not to do two-species comparative studies: limitations
on inferring adaptation. Physiological Zoology 67: 797–828.
Grafen A. & Hails R. 2002. Modern Statistics for the Life Sciences. Oxford: Oxford University
Press.
Graham M. H. 2003: Confronting multicollinearity in ecological multiple regression. Ecology
84: 2809–2815.
Grim T. 2013: (Spolu)autorství: triky a pověry. Živa 61(3): LV–LVII.
Hendl J. 2009: Přehled statistických metod. Praha: Portál.
Hierhold E. 2005: Rétorika a prezentace. Praha: Grada Publishing.
Hurlbert S. H. 1984: Pseudoreplication and the design of ecological field experiments.
Ecological Monographs 54: 187–211.
Janda J. & Řepa P. 1986: Metody kvantitativního výzkumu v ornitologii. Praha: Státní
zemědělské nakladatelství.
Johnson D. H. 1999: The insignificance of statistical significance testing. Journal of Wildlife
Management 63: 763–772.
Johnson D. H. 2002: The importance of replication in wildlife research. Journal of Wildlife
Management 66: 919–932.
Krackow S. & Tkadlec E. 2001: Analysis of brood sex ratios: implications of offspring
clustering. Behavioral Ecology and Sociobiology 50: 293–301.
Lehner P. N. 1996: Handbook of Ethological Methods. Cambridge: Cambridge University
Press.
Lessells C. M. & Boag P. T. 1987: Unrepeatable repeatabilities: a common mistake. Auk 104:
116–121.
Lombardi C. M. & Hurlbert S. H. 2009: Misprescription and misuse of one-tailed tests. Austral
Ecology 34: 447–468.
Matthews J. R. & Matthews R. W. 2008: Successful Scientific Writing. Cambridge: Cambridge
University Press.
Nakagawa S. & Cuthill I. C. 2007: Effect size, confidence interval and statistical significance:
a practical guide for biologists. Biological Reviews 82: 591–605.
Nakagawa S. & Schielzeth H. 2010: Repeatability for Gaussian and non-Gaussian data:
a practical guide for biologists. Biological Reviews 85: 935–956.
O‘Connor M. 1991: Writing Successfully in Science. London: Chapman & Hall.
Pekár S. & Brabec M. 2009: Moderní analýza biologických dat. Praha: Scientia.
Procházka P. 2006: Analýza stabilních izotopů – alternativní metoda studia migrace ptáků.
Sylvia 42: 3–21.
Quinn G. P. & Keough M. J. 2002: Experimental Design and Data Analysis for Biologists.
Cambridge: Cambridge University Press.
Ruxton G. D. 2009: The unequal variance t-test is an underused alternative to Student’s t-test
and the Mann–Whitney U test. Behavioral Ecology 17: 688–690.
249
Ruxton G. D. & Colegrave N. 2006: Experimental Design for the Life Sciences. Oxford: Oxford
University Press.
Schielzeth H. 2010: Simple means to improve the interpretability of regression coefficients.
Methods in Ecology & Evolution 1: 103–113.
Schielzeth H. & Forstmeier W. 2009: Conclusions beyond support: overconfident estimates
in mixed models. Behavioral Ecology 20: 416–420.
Stearns S. C. 1987: Some modest advice for graduate students. ESA Bulletin 68: 145–150.
Sutherland W. J., Newton I. & Green R. E. 2004: Bird Ecology and Conservation: A Handbook
of Techniques. Oxford: Oxford University Press.
Šesták Z. 2000: Jak psát a přednášet o vědě. Praha: Academia.
Taborsky M. 2010: Sample size in the study of behaviour. Ethology 116: 185–202.
Tkadlec E. 2011: Strategie a metody vědecké práce v přírodních vědách. Olomouc: Univerzita
Palackého.
Todd P. A. a kol. 2007: Citing practices in ecology: can we believe our own words? Oikos 116:
1599–1601.
Voříšek P. a kol. 2008: A Best Practice Guide for Wild Bird Monitoring Schemes. CSO/RSPB.
Weidinger K. 2003: Hnízdní úspěšnost – co to je a jak se počítá. Sylvia 39: 1–24.
Zimmerling J. R., Craigie G. E. & Robinson A. E. 2004: A comparison of techniques for marking
passerine nestlings. Wilson Bulletin 116: 240–245.
Zuur A. F., Ieno E. N. & Elphick C. S. 2010: A protocol for data exploration to avoid common
statistical problems. Methods in Ecology & Evolution 1: 3–14.
8. Práca ornitológa v teréne

Bezzel E. 2006: Poznáváme ptáky podle peří. Líbeznice: Víkend.
Blomdahl A., Breife B. & Holmström N. 2003: Flight Identification of European Seabirds.
London: A & C Black Publishers.
Bouchner M. 1986: Poznáme je podle stop. Praha: Artia.
Brown R. a kol. 2003: Tracks & Signs of the Birds of Britain & Europe. London: Christopher
Helm Publishers.
Cieslak M. & Dul B. 2006: Feathers: Identification for Bird Conservation. Warsaw: Natura
Publuishing House.
Clark W. S. 1999: A Field Guide to the Raptors of Europe, the Middle East, and North Africa.
Oxford: Oxford University Press.
Couzens D. 2005: Identifying Birds by Behaviour. London: Collins.
Coward, T. 1922: Bird Haunts & Nature Memories. London: F. Warne & Company
Černý W. & Drchal K. 2005: Ptáci. Praha: Aventinum.

Dolejš K. 1984: Stopařství. Praha: Státní zemědělské nakladatelství.
Dungel J. & Hudec K. 2001: Atlas ptáků České a Slovenské republiky. Praha: Academia.
Elphick J. & Woodward J. 2012: Vtáky. Bratislava: Slovart.
Forsman D. 1999: The Raptors of Europe and the Middle East. London: A & C Black Publishers.
Gensbol B. 2007: Collins Birds of Prey. London: HarperCollins.
Gotzman J. & Jablonski B. 1972: Gniazda naszych ptaków. Warszawa: Państwowe Zaklady
Wydawnictw Szkolnych.
Grim T. 2014: Nesnesitelná lehkost tropického birdwatchingu. Ptačí svět 21(3): 9–11.
Harrison C. & Castell P. 2002: Bird Nests, Eggs and Nestlings of Britain and Europe. London:
Collins.
Harrison P. 1985: Seabirds: An Identification Guide. London: Christopher Helm Publishers.
250
Hayman P. & Hume R. 2007: Bird: The Ultimate Illustrated Guide to the Birds of Britain and
Europe. London: Mitchell Beazley.
Heinzel H., Fitter R. & Parslow J. 1997: Birds of Britain and Europe with North Africa and the
Middle East. London: HarperCollins.
Hudec K. 1990: A Guide to Birds. Praha: Aventinum.
Hume R. 1990: Birds by Character: Field Guide to Jizz Identification. London: Macmillan.
Hume R. 2004: Vtáky Európy. Bratislava: Ikar.
Chandler R. 2009: Shorebirds of the Northern Hemisphere. London: Christopher Helm
Publishers.
König C. & Weick F. 2008: Owls of the World. London: Christopher Helm Publishers.
Message S. & Taylor D. 2005: Waders of Europe, Asia and North America. London: A & C Black
Publishers.
Olsen K. M. & Larsson H. 1995: Terns of Europe and North America. London: Christopher
Helm Publishers.
Olsen K. M. & Larsson H. 2004: Gulls of Europe, Asia and North America. London: A & C Black
Publishers.
Onley D. & Scofield P. 2007: Field Guide to the Albatrosses, Petrels and Shearwaters of the
World. London: Christopher Helm Publishers.
Peterson R. T. 1934: A Field Guide to the Birds. Boston: Houghton Mifflin Co.
Peterson R., Mountfort G. & Hollom P. A. D. 1985: A Field Guide to the Birds of Britain and
Europe. London: Collins.
Richarz K. 2008: Atlas stop zvířat. Praha: Academia.
Shirihai H., Gargallo G. & Helbig A. 2001: Sylvia Warblers. London: A & C Black Publishers.
Sibley D. A. 2002: Sibley‘s Birding Basics. New York: A. A. Knopf.
Sibley D. A. 2011: The proper use of playback in birding. Sibley guides – identification of North
American birds and trees. Webové stránky: http://www.sibleyguides.com/2011/04/the-
proper-use-of-playback-in-birding/ (Český překlad: http://www.birdwatcher.cz/clanky_
sibley_hlasova_provokace.html)
Svensson L. a kol. 2010: Ptáci Evropy, severní Afriky a Blízkého Východu. Plzeň: Ševčík.
Tailor D. 2006: Shorebirds of North America, Europe and Asia: A Guide to Field Identification.
Princeton: Princeton University Press.
Vinicombe K. 2014: The Helm Guide To Bird Identification. London: Christopher Helm
Publishers.
Walters M. 2007: Ptačí vejce. Praha: Knižní klub.
9. Fotografovanie vtákov a ďalšie spôsoby dokumentácie

Máté B. 2011: The Invisible Wildlife Photographer. Pusztaszer: Fotonatura.
Sisson M. 2014: Photographing Birds: Art and Techniques. Ramsbury: The Crowood Press.
Varesvuo M., Peltomäki J. & Máté B. 2013: The Handbook of Bird Photography. Santa Barbara:
Rocky Nook.
10. Ornitológia, legislatíva, etika

Fair J., Paul E. & Jones J. (eds.) 2010: Guidelines to the Use of Wild Birds in Research.
Washington: Ornithological Council.
Keller M. 2005: Etyka ornitologiczna, czyli zachowujmy się fair wobec ptaków. Woliera:
Wydanie specjalne 1.
251
11. Vtáky a spoločnosť
Armstrong E. A. 1958: The Folklore of Birds. New York: Dover Publications.
Cocker M. & Tipling D. 2013: Birds & People. London: Jonathan Cape.
Grim T. 2009: IF: triky a pověry. Živa 57(1): XII–XIII.
Hodson N. L. & Snow D. W. 1965: The road deaths inquiry. Bird Study 12: 90–99.
Huszty Z. G. 1781: Der Ungarische Trappe. Ungarisches Magazin 1: 466–474.
Lepczyk Ch. A. & Warren P. S. 2012: Urban Bird Ecology and Conservation. Berkeley:
University of California Press.
Matoušek B. 1999: Dvesto rokov od narodenia Jána Šalamúna Petiana – Petényiho.
Tichodroma 12: 287–299.
Pray G. 1749: De Institutione ac venatu Falconum libri duo; Perillustrium, Reverendorum,
Praenobilium, Nobilium, ac Eruditorum Dominorum Neo-baccalaureorum honoribus
dicati. Tyrnaviae: Typis Academicis Societatis Jesu.
Smythies B. E. 1968: The Birds of Borneo. London: Oliver & Boyd.
Trnka A. 2008: Vtáky v histórii a v živote človeka. Biológia, ekológia, chémia 12: 20–22.
van Grouw H. 2013: What colour is that bird? The causes and recognition of common colour
aberrations in birds. British Birds 106: 17–29.
Ďalšia odporúčaná literatúra

Bennett P. & Owens I. 2002: Evolutionary Ecology of Birds. Life Histories, Mating systems,
and Extinction. Oxford: Oxford University Press.
Berthold P. 2001: Bird Migration. A General Survey. Oxford: Oxford University Press.
Cepák J. a kol. 2008: Atlas migrace ptáků České a Slovenské republiky. Praha: Aventinum.
Danko Š., Darolová A. & Krištín A. (eds.): 2002: Rozšírenie vtákov na Slovensku. Bratislava:
Veda.
Ehrlich P. R. a kol. 1994: The Birdwatcher‘s Handbook: A Guide to the Natural History of the
Birds of Britain and Europe. Oxford: Oxford University Press.
Hansell M. H. 2000: Bird Nests and Construction Behaviour. Cambridge: Cambridge
University Press.
Hudec K. a kol. 1994: Fauna ČR a SR. Ptáci I. Praha: Academia.
Hudec K., Šťastný K. a kol. 2005: Fauna ČR. Ptáci II. Praha: Academia.
Kovalik P. a kol. 2010: Slovenské mená vtákov sveta. Bratislava: Slovenská ornitologická
spoločnosť/BirdLife Slovensko.
Olekšák M. & Gálffyová M. 2012: Príručka pre krúžkovateľa. Bratislava: Slovenská ornitologická
spoločnosť/BirdLife Slovensko.
Šťastný K., Hudec K. a kol. 2011: Fauna ČR. Ptáci III. Praha: Academia.
Veselovský Z. 2001: Obecná ornitologie. Praha: Academia.
Welty J. C. & Baptista L. 1988: The Life of Birds. New York: Saunders College Publishing.
Zdroje citátov
Brown J. H. & Lomolino M. V. 1998: Biogeography. Sunderland: Sinauer Associates.
Novotný V. 2000: Kargo kult, český vědecký. Vesmír 79: 284.
Seton E. T. 1977: Cesta životem a přírodou. Praha: Orbis.
252
Obr. 87. Vtáky a umenie. Obraz (kolorovaná rytina) samca morky divej od J. A. Audubona na aukcii
v New Yorku. Jeho hodnota bola stanovená na 100 000 – 125 000 dolárov (foto TG).
253
Vedecké mená vtákov
Slovenský názov taxónu Vedecký názov taxónu

albatros Diomedea
albatrosovité Diomedeidae
alka Alca
alkovité Alcidae
anhimovité Anhimidae
anhinga Anhinga
astrildovité Estrildidae
bahniaky Charadriiformes
barbetovité Megalaimidae
batarovité Thamnophilidae
bažant obyčajný Phasianus colchicus
belaňa tundrová Bubo scandiacus
belorítka obyčajná Delichon urbicum
beluša Ardea, Egretta
beluša malá Egretta garzetta
beluša veľká Ardea alba
bernikla červenokrká Branta ruficollis
bobuliarkovité Melanocharitidae
bobuliarovité Dicaeidae
bocian biely Ciconia ciconia
bocian čierny Ciconia nigra
bocianovité Ciconiidae
bociany Ciconiiformes
bojovník bahenný Philomachus pugnax
bradáň žltohlavý Gypaetus barbatus
bradavčiakovité Pityriaseidae
Ornitologická príručka – Vedecké mená vtákov
brehár čiernochvostý Limosa limosa

brehár hrdzavý Limosa lapponica
brehuľa hnedá Riparia riparia
brhlíčkovité Neosittidae
brhlík obyčajný Sitta europaea
brhlíkovité Sittidae
brodivce Ardeiformes
bučiačik močiarny Ixobrychus minutus
254
bučiak Botaurus
cetiovité Cettiidae
cíbik chochlatý Vanellus vanellus
cistovníkovité Cisticolidae
čajka Larus
čajka smejivá Chroicocephalus ridibundus
čaplička mangrovová Butorides striata
čaplička vlasatá Ardeola ralloides
červenák karmínový Carpodacus erythrinus
červienka obyčajná Erithacus rubecula
člnozobcovité Balaenicipitidae
člnozobec veľký Balaeniceps rex
čmeľovec kubánsky Mellisuga helenae
čmeľovec širokochvostý Selasphorus platycercus
čorík Chlidonias
ďateľ bielochrbtý Dendrocopos leucotos
ďateľ hnedkavý Dendrocopos syriacus
ďateľ veľký Dendrocopos major
ďatľovce Piciformes
dážďovník bielochrbtý Apus pacificus
dážďovník obyčajný Apus apus
dážďovník plavý Apus pallidus
dážďovníkovité Apodidae
dinosaury Dinosauria
dront nelietavý Raphus cucullatus
drop veľký Otis tarda
drozd červenkavý Turdus iliacus
drozd čierny Turdus merula
drozd čvíkota Turdus pilaris
drozd indický Turdus simillimus

drozd kolohrivec Turdus torquatus
drozd mandarínsky Turdus mandarinus
drozd plavý Turdus philomelos
drozd trskota Turdus viscivorus
drozdovité Turdidae
ďubník trojprstý Picoides tridactylus
dudok chochlatý Upupa epops
255
dudroš hájový Malacocincla abbotti
dulus družný Dulus dominicus
dulusovité Dulidae
dutinovce Bucerotiformes
emuovité Dromaiidae
faetonovité Phaethontidae
fregatovité Fregatidae
fuzáňovité Lybiidae
fúzatka trstinová Panurus biarmicus
glezg obyčajný Coccothraustes coccothraustes
guačaro jaskynný Steatornis caripensis
guačarovité Steatornithidae
hadiar krátkoprstý Circaetus gallicus
hadožrút nohatý Sagittarius serpentarius
hadožrútovité Sagittariidae
haja tmavá Milvus migrans
hákozobec družný Rostrhamus sociabilis
harpya opičiarka Harpia harpyja
havran čierny Corvus frugilegus
hihiovité Notiomystidae
hlavaňa Scotopelia
hlaváňovité Capitonidae
hltavka chochlatá Bubulcus ibis
hlucháň hôrny Tetrao urogallus
hoacin chochlatý Opisthocomus hoazin
hoacinovité Opisthocomidae
hokovité Cracidae
holohlavcovité Picathartidae
holub divý Columba livia
holub domáci Columba livia f. domestica

holub hrivnák Columba palumbus
holub sťahovavý Ectopistes migratorius
holubovité Columbidae
hrabavce Galliformes
hrdlička záhradná Streptopelia decaocto
hrdzavka potápavá Netta rufina
hrnčiarik Furnarius
256
hrnčiarikovité Furnariidae
hus divá Anser anser
hýľ obyčajný Pyrrhula pyrrhula
chavkoš nočný Nycticorax nycticorax
chochláč severský Bombycilla garrulus
chochlačka bielooká Aythya nyroca
chochlačka morská Aythya marila
chochlačka sivá Aythya ferina
chochlačka vrkočatá Aythya fuligula
chrapkáč poľný Crex crex
chriašteľovcovité Heliornithidae
chriašteľovité Rallidae
ibis posvätný Threskiornis aethiopicus
ibisovec hnedý Plegadis falcinellus
ibisovité Threskiornithidae
irenovité Irenidae
jagavcovité Galbulidae
jakana obočnatá Metopidius indicus
jakanovité Jacanidae
jakárka krivozobá Pseudopodoces humilis
jalovité Philepittidae
jamkozubotvaré Thecodontia
jarabica poľná Perdix perdix
jariabok hôrny Tetrastes bonasia
jarovité Aegithinidae
jastrab krahulec Accipiter nisus
jastrab veľký Accipiter gentilis
jastrabovité Accipitridae
kačica divá Anas platyrhynchos
kačica chripľavka Anas strepera

kačica lyžičiarka Anas clypeata
kaguovité Rhynochetidae
kajka Somateria
kakaduovité Cacatuidae
kalužiačik malý Actitis hypoleucos
kalužiak červenonohý Tringa totanus
kalužiak sivý Tringa nebularia
257
kalužiak tmavý Tringa erythropus
kaňa močiarna Circus aeruginosus
kaňa popolavá Circus pygargus
kaňa stepná Circus macrourus
kanárik divý Serinus canaria
kanárik domáci Serinus domestica
kanárik poľný Serinus serinus
kapuciarka modrá Cyanocitta cristata
kardinálovité Cardinalidae
kariamovité Cariamidae
kariamy Cariamiformes
kavka tmavá Coloeus monedula
kazuáre Casuariiformes
kazuárovité Casuariidae
ketupa Ketupa
kivi Apteryx
kiviovité Apterygidae
kľuváčovité Buphagidae
klzáčikovité Dendrocolaptidae
kolesnákovité Hypocoliidae
kolibiarik čipčavý Phylloscopus collybita
kolibiarik iberský Phylloscopus ibericus
kolibiarik kanársky Phylloscopus canariensis
kolibiarik sivozelený Phylloscopus trochiloides
kolibiarik spevavý Phylloscopus trochilus
kolibiarik sykavý Phylloscopus sibilatrix
kolibiarik vrchovský Phylloscopus sindianus
kolibiarik žltkastotemenný Phylloscopus inornatus
kolibiarikovité Phylloscopidae
kolibríkovité Trochilidae
komárožrútovité Conopophagidae
kondorovité Cathartidae
kondory Cathartiformes
kormorán Microcarbo, Phalacrocorax
kormorán čierno-biely Microcarbo melanoleucos
kormorán ušatý Phalacrocorax auritus
kormorán veľký Phalacrocorax carbo
258
kotingovité Cotingidae
kôrovník dlhoprstý Certhia familiaris
kôrovníkovité Certhiidae
krakľa belasá Coracias garrulus
krakle Coraciiformes
krakľovcovité Brachypteraciidae
králik ohnivohlavý Regulus ignicapilla
králik zlatohlavý Regulus regulus
králikovité Regulidae
krátkokrídlovce Gruiformes
krátkonožce Apodiformes
krivonos smrekový Loxia curvirostra
krivozobovité Pomatostomidae
krkavcovité Corvidae
krkavec čierny Corvus corax
kršiak rybár Pandion haliaetus
krutohlav hnedý Jynx torquilla
kryptilovité Macrosphenidae
kúdeľníčka lužná Remiz pendulinus
kukavica chochlatá Clamator glandarius
kukučka dutohlasá Cuculus saturatus
kukučka obyčajná Cuculus canorus
kukučkovité Cuculidae
kukučky Cuculiformes
kulík bledý Pluvialis squatarola
kulík piesočný Charadrius hiaticula
kulík riečny Charadrius dubius
kulík vrchovský Eudromias morinellus
kura divá Gallus gallus
kurlan chriaštelí Aramus guarauna

kurlanovité Aramidae
kurol kukučí Leptosomus discolor
kurolovité Leptosomidae
kuroly Leptosomiformes
kuvičok vrabčí Glaucidium passerinum
kuvik obyčajný Athene noctua
kuvik zemný Athene cunicularia
259
kvesal chochlatý Pharomachrus mocinno
labkáň stepný Syrrhaptes paradoxus
labuť veľká Cygnus olor
laločník huia Heteralocha acutirostris
laločníkovité Callaeidae
lastovička červenochrbtá Cecropis daurica
lastovička obyčajná Hirundo rustica
lastovičkovité Hirundinidae
lastúrničiarovité Haematopodidae
lelčíkovité Aegothelidae
lelek lesný Caprimulgus europaeus
lelek spáč Phalaenoptilus nuttallii
lelkovcovité Nyctibiidae
lelky Caprimulgiformes
lenivkovité Bucconidae
leskláčovité Phoeniculidae
lezcovité Climacteridae
ležiak úhorový Burhinus oedicnemus
lobošovité Eurylaimidae
lýrochvostovité Menuridae
lyska čierna Fulica atra
lyskonoh ploskozobý Phalaropus fulicarius
lyskonoh úzkozobý Phalaropus lobatus
lyžičiar Platalea
marabu zdochlinár Leptoptilos crumenifer
mäsiarikovité Malaconotidae
medárikovité Meliphagidae
medosajovité Promeropidae
medozvestka krikľavá Indicator indicator
medozvestkovité Indicatoridae
mezitovité Mesitornithidae
mlynárka dlhochvostá Aegithalos caudatus
mlynárkovité Aegithalidae
moa Dinornithiformes
moaovité Dinornithidae
močiarnica Gallinago
momotovité Momotidae
260
morka divá Meleagris gallopavo
mravčiarikovité Formicariidae
muchár sivý Muscicapa striata
muchárik bielokrký Ficedula albicollis
muchárik čiernohlavý Ficedula hypoleuca
muchárik malý Ficedula parva
muchárovité Muscicapidae
mucholovkovité Petroicidae
murárik červenokrídly Tichodroma muraria
myšiak galapágsky Buteo galapagoensis
myšiak hôrny Buteo buteo
myšiak hrdzavochvostý Buteo jamaicensis
myšiak severský Buteo lagopus
myšiak štvorfarebný Parabuteo unicinctus
myšiarka močiarna Asio flammeus
myšiarka ušatá Asio otus
myšovcovité Coliidae
myšovec Colius
nanduovité Rheidae
nektárnikovité Coerebidae
nestor kea Nestor notabilis
netopierar súmračný Macheiramphus alcinus
okánikovité Zosteropidae
okuliarnatkovité Prionopidae
orešnica perlavá Nucifraga caryocatactes
orieškovité Troglodytidae
oriešok hrdzavotylový Campylorhynchus rufinucha
oriešok obyčajný Troglodytes troglodytes
oriešok tropický Troglodytes musculus
orliak morský Haliaeetus albicilla

orol korunkatý Stephanoaetus coronatus
orol kráľovský Aquila heliaca
orol skalný Aquila chrysaetos
ostrovčan klinozobý Geospiza difficilis
ostrovčan pichavka Camarhynchus pallidus
ovociarkovité Paramythiidae
pachriašteľovité Eurypygidae
261
papagáje Psittaciformes
pardálkovité Pardalotidae
pastier ružový Pastor roseus
páv korunkatý Pavo cristatus
pelikán hnedý Pelecanus occidentalis
pelikánovité Pelecanidae
pelikány Pelecaniformes
penica čiernohlavá Sylvia atricapilla
penica jarabá Sylvia nisoria
penica obyčajná Sylvia communis
penica popolavá Sylvia curruca
penica slávikovitá Sylvia borin
penicovité Sylviidae
perličkovité Numididae
pinka obyčajná Fringilla coelebs
pinka severská Fringilla montifringilla
pinkovité Fringillidae
pipíška chochlatá Galerida cristata
piprovité Pipridae
pitovité Pittidae
plameniaky Phoenicopteriformes
plamienka driemavá Tyto alba
plazopanvé Saurischia
plazožrút krikľavý Herpetotheres cachinnans
pletiarka červenozobá Quelea quelea
pletiarkovité Ploceidae
pobrežník Calidris
pobrežník červenokrký Calidris ruficollis
pobrežník čiernozobý Calidris alpina
pobrežník hrdzavý Calidris canutus

pobrežník sivý Calidris temminckii
pobrežník tenkozobý Calidris tenuirostris
pomorníkovité Stercorariidae
postriežkarovité Tyrannidae
potápač prostredný Mergus serrator
potápač veľký Mergus merganser
potápka čiernokrká Podiceps nigricollis
262
potápka chochlatá Podiceps cristatus
potápka malá Tachybaptus ruficollis
potápky Podicipediformes
potáplice Gaviiformes
pôtik kapcavý Aegolius funereus
pralesníček Myrmotherula
pravták Archaeopteryx
prepelica poľná Coturnix coturnix
prepeľovcovité Turnicidae
prepeľovité Pedionomidae
pŕhľaviar červenkastý Saxicola rubetra
pŕhľaviar čiernohlavý Saxicola rubicola
pštros dvojprstý Struthio camelus
pštros sivonohý Struthio molybdophanes
pštrosovité Struthionidae
pštrosy Struthioniformes
rajkovité Paradisaeidae
rúrkonosce Procellariiformes
rybár dlhochvostý Sterna paradisaea
rybár riečny Sterna hirundo
rybárik riečny Alcedo atthis
rybárikovité Alcedinidae
rybárka krátkozobá Gelochelidon nilotica
rybárovce Ichthyornithiformes
salangána jaskyniarka Aerodramus salangana
sedmohlások obyčajný Hippolais icterina
skaliar pestrý Monticola saxatilis
skaliarik plavý Oenanthe isabellina
skaliarik sivý Oenanthe oenanthe
skrabiarovité Atrichornithidae
slávik modrák Luscinia svecica
slávik obyčajný Luscinia megarhynchos
sliepočka vodná Gallinula chloropus
sluka hôrna Scolopax rusticola
slukovité Scolopacidae
snehuľa Lagopus
sokol kobcovitý Falco vespertinus
263
sokol lastovičiar Falco subbuteo
sokol myšiar Falco tinnunculus
sokol rároh Falco cherrug
sokol sťahovavý Falco peregrinus
sokolovité Falconidae
sokoly Falconiformes
sova dlhochvostá Strix uralensis
sovy Strigiformes
spevavce Passeriformes
stehlík čečetka Acanthis flammea
stehlík čížik Spinus spinus
stehlík hnedkavý Acanthis cabaret
stehlík konôpka Linaria cannabina
stehlík obyčajný Carduelis carduelis
stehlík polárny Acanthis hornemanni
stepiar Pterocles
stepiare Pteroclidiformes
straka obyčajná Pica pica
strakoš bieločelý Lanius nubicus
strakoš červenohlavý Lanius senator
strakoš obyčajný Lanius collurio
strakošíkovité Platysteiridae
strakošovité Laniidae
striežik zelenkavý Acanthisitta chloris
striežikovité Acanthisittidae
strnádka lúčna Emberiza calandra
strnádka obyčajná Emberiza citrinella
strnádka trstinová Emberiza schoeniclus
strnádkovité Emberizidae
strnádlik spevavý Melospiza melodia

sulovité Sulidae
sup Gyps
svrčiak slávikovitý Locustella luscinioides
svrčiak zelenkavý Locustella naevia
svrčiakovité Locustellidae
sýkorka belasá Cyanistes caeruleus
sýkorka čečinová Periparus melanolophus
264
sýkorka čiapočkatá Poecile atricapillus
sýkorka čiernohlavá Poecile montanus
sýkorka hôrna Poecile palustris
sýkorka chochlatá Lophophanes cristatus
sýkorka japonská Parus minor
sýkorka lazúrová Cyanistes cyanus
sýkorka sivochochlatá Lophophanes dichrous
sýkorka šedivá Parus cinereus
sýkorka uhliarka Periparus ater
sýkorka veľká Parus major
sýkorkovité Paridae
šabliarka modronohá Recurvirostra avosetta
šiatorníkovité Ptilonorhynchidae
škorcovité Sturnidae
škorec jednofarebný Sturnus unicolor
škorec obyčajný Sturnus vulgaris
škovránik stromový Lullula arborea
škovránkovité Alaudidae
škovránok poľný Alauda arvensis
štetinárovité Dasyornithidae
tabonovité Megapodiidae
takatrovité Scopidae
tangara červenobruchá Anisognathus igniventris
tangara horská Buthraupis montana
tangarovité Thraupidae
tapakulo horský Scytalopus canus
tapakulovité Rhinocryptidae
tesár čierny Dryocopus martius
tesárik dubový Melanerpes formicivorus
tetrakovité Bernieridae
tetrov hoľniak Lyrurus tetrix
timáliovité Timaliidae
tinamovité Tinamidae
tinamy Tinamiformes
trasochvost čiernohlavý Motacilla feldegg
trasochvost žltý Motacilla flava
trasochvostovité Motacillidae
265
trogónovité Trogonidae
trogóny Trogoniformes
trsteniarik bahenný Acrocephalus scirpaceus
trsteniarik malý Acrocephalus schoenobaenus
trsteniarik obyčajný Acrocephalus palustris
trsteniarik tamariškový Acrocephalus melanopogon
trsteniarik veľký Acrocephalus arundinaceus
trsteniarik vodný Acrocephalus paludicola
trsteniarikovité Acrocephalidae
trubačovité Psophiidae
trupiálovité Icteridae
tŕňochvostovité Orthonychidae
tučniak obrovský Aptenodytes forsteri
tučniaky Sphenisciformes
tukanovité Ramphastidae
turako Tauraco
turakovité Musophagidae
vangovité Vangidae
včelár lesný Pernis apivorus
včelárik zlatý Merops apiaster
včelárikovité Meropidae
vdovkovité Viduidae
vejárnikovité Rhipiduridae
veslonožce Suliformes
víchrovcovité Procellariidae
víchrovník tenkozobý Puffinus tenuirostris
vlha obyčajná Oriolus oriolus
vlhovec červenokrídly Agelaius phoeniceus
vlhovité Oriolidae
vodnár potočný Cinclus cinclus

volavka Ardea, Egretta
volavka čierna Egretta ardesiaca
volavka popolavá Ardea cinerea
volavka purpurová Ardea purpurea
volavkovité Ardeidae
vrabcovité Passeridae
vrabec domový Passer domesticus
266
vrabec poľný Passer montanus
vrana čierna Corvus corone
vrana dôvtipná Corvus moneduloides
vrana hrubozobá Corvus macrorhynchos
vrchárka červenkavá Prunella collaris
vrchárka modrá Prunella modularis
vrchárkovité Prunellidae
vrieskavcovité Cracticidae
vuron Aepyornis
výr skalný Bubo bubo
výrik lesný Otus scops
výšinárovité Thinocoridae
zamatovcovité Maluridae
zanášač Molothrus
zanášavka čiernohlavá Heteronetta atricapilla
zdochlinár biely Neophron percnopterus
zelenáčikovité Chloropseidae
zelienka obyčajná Chloris chloris
zobákorožcovité Bucerotidae
zubatovtáky Hesperornithiformes
zúbkozobce Anseriformes
žeriav popolavý Grus grus
žeriavovité Gruidae
žlna sivá Picus canus
žlna zelená Picus viridis
žlnovité Picidae
žltochvost domový Phoenicurus ochruros
žltochvost hôrny Phoenicurus phoenicurus
267
Register
aberácia 179 biorytmy 91 člnozobec veľký 29

adaptácia 30, 63, 64, 67, birdwatcher 15, 16, 17, 19 čmeľovec kubánsky 42
88, 89 birdwatching 12, 15, 16, - širokochvostý 65
agresivita 88, 109, 110, 21, 234 čoríky 223
126, 142 bobuliarovité 233 Dawkins R. 105
albatrosy 42, 74 bocian biely 48, 60, 76, 93, dážďovník bielochrbtý 93
albinizmus 198 128, 193, 234 - obyčajný 51, 91, 187,
alky 83, 233 - čierny 85, 128, 230 199
alula 49 bociany 29, 32, 34, 35, 46, - plavý 48
amatér 15, 21, 23, 24 49, 52, 64, 74, 78, 91, 93, dážďovníky 49, 51, 80, 83,
anhingy 70 94, 194, 199, 204, 210 93, 235
antropomorfizmus 190 bojovník bahenný 105, dialekt 191
apomorfie 31 106, 111 digiscoping 226
apteriae 55 bradáň žltohlavý 68, 69, dimorfizmus 75, 101, 108,
areál 40, 56, 59, 61, 62, 63, 72 150, 237
181, 187 brehár čiernochvostý 49 dinosaury 26, 27
Aristoteles 8, 12, 13, 89 - hrdzavý 93 diverzita 41, 42, 64, 97, 188
astrildovité 67, 70 brehuľa hnedá 63, 64, 78, dohovor Bernský 230
Audubon J. A. 16, 75, 253 114, 199, 204, 206, 210 - Bonnský 230
avifauna 16, 43, 180, 201, brhlík obyčajný 194, 195, - Ramsarský 230
241, 245 206, 210, 215 dront nelietavý 235
bahniaky 32, 34, 35, 47, 52, brhlíkovité 70, 79 drop veľký 42, 43, 53, 64
64, 68, 75, 78, 83, 178, brko 53 drozd červenkavý 60
181, 197, 210, 234 brodivce 32, 34, 64, 78, 85, - čierny 40, 62, 63, 85,
barbetovité 59 223 108, 123, 158, 187, 190,
batarovité 35, 58 bučiačik močiarny 86, 193, 195, 206, 215, 240
bažant obyčajný 48, 49, 206, 210 - čvíkota 60, 88, 109,
215 bučiaky 74, 189 158, 202, 215
behák 26, 49, 50, 52, 119, Campbell B. 20 - indický 40
120, 132, 136, 138 carpometacarpus 47 - kolohrivec 60
belaňa tundrová 59 cetiovité 41 - mandarínsky 40
Bel M. 241 cíbik chochlatý 77, 87, - plavý
60, 72, 123, 189,
belorítka obyčajná 50, 92, 194, 200 190, 194, 195, 206, 215
199, 200, 206, 207, 210 cistovníkovité 41 - trskota 194, 195, 215
beluša malá 45, 46, 71 Cory Ch. B. 16 drozdovité 36, 52, 70, 79,
- veľká 60 čajka 41, 69, 72, 83, 130, 107, 204, 211, 212
beluše 223, 234 204, 210, 223 dudok chochlatý 60, 134,
Ornitologická príručka – Register
Bent A. C. 152 čajka smejivá 41, 76 194, 200, 267

Bergmann C. G. L. Ch 42 čaplička mangrovová 71 dudroš hájový 98
Bergmannovo pravidlo - vlasatá 60 dulus družný 59
42, 145 červenák karmínový 92, dulusovité 58, 59
bernikla červenokrká 193 103, 106, 107 Duncker H. 24
bežce 32, 33, 34, 73, 74, 78 červienka obyčajná 190, dutinovce 78
biliverdín 81 215 ďalekohľad binokulárny
biogeografia 40, 61 člnozobcobité 34 174, 177, 178
268
- klasický 176, 177 guačaro jaskynný 63, 71 hypotalamus 91
- lineárny 176, 177 guačarovité 58 hypotermia 56
- lomený 179 guáno 233 hypotéza arboreálna 27
- monokulárny 178, 179, Gullick T. 19 - čiastočnej kompenzá
180 habituácia 112, 114, 183, cie 74
- priamy 179 háčiky 53, 55 - kurzoriálna 27
- statívový 124, 178, 179, hadiar krátkoprstý 60, 68, - nulová 143, 150, 151
180, 201 69 - vedecká 118
ďateľ bielochrbtý 77 hadožrút nohatý 69 Chance E. P. 15
- hnedkavý 60, 194, 195, hadožrútovité 58 Chapman F. 16, 24
- veľký 51, 96, 195, 215 Haffer J. 24 chavkoš nočný 45, 59
ďatľovce 32, 33, 34, 35, 64, haja tmavá 80 chochláč severský 44, 46,
70, 71, 78, 95 hákozobec družný 68 67, 95, 193
ďubník trojprstý 60, 203 Hamilton W. D. 104 chochlačka bielooká 45,
emetiká 134 harpya opičiarka 69 60
emuovité 34, 58, 81 havran čierny 44, 63, 96, - morská 188
endemit 57, 59 198 - sivá 62
endotermia 56 hlavane 68 - vrkočatá 62, 194
epiareál 59 hlaváňovité 59 chrapkáč poľný 60, 128,
etnoornitológia 232 hltavka chochlatá 60, 71 131, 191
etogram 139 hlucháň hôrny 45, 49, 60, chriašteľovcovité 33, 59
etológia 8, 24, 72, 104, 105, 70, 95, 131 chriašteľovité 33, 34
137, 233 hoacin chochlatý 30, 67 ibis posvätný 8
euareál 59 hoacinovité 58 ibisovec hnedý 60
experiment 63, 124, 126, 127 hokovité 30, 58 ibisovité 33, 34
faetonovité 33, 59, holoareál 59 imitácia 114, 115
fidelita 94, 136 holohlavcovité 58 imprinting 112, 114
filopatria 94, 99 holub divý 59, 63, 232 inbreeding 95
Fisher J. 19, 24 - domáci 235 infanticída 76
fitness 66, 73, 75, 90, 104 - hrivnák 60, 91, 188, introdukcia 63, 237
Fjeldså J. 35, 36 215, 234, 238 irenovité 58
fluktuácia 62, 95 - plúžik 215 irupcia 95
formula krídla 49 - sťahovavý 237 jagavcovité 58
fregatovité 72 holubovité 67 jakana obočnatá 76
Fridrich II. Štaufský 13 Hosking E. 17 jakanovité 74, 75
fuzáňovité 59 hrabavce 29, 31, 32, 33, 64, jakárka krivozobá 40
fúzatka trstinová 46, 47, 70, 74, 78, 130, 131 jalovité 58
67, 96, 234 hrdlička záhradná 60, 62 jamkozubotvaré 26
fylogenéza 29, 32, 33, 34, hrdzavka potápavá 60, jarabica poľná 60, 82, 95,
35, 36, 40, 41, 59, 102, 103, 113 96
104, 123 hrnčiarikovité 35, 58, 78 jariabok hôrny 45, 60
gastrolity 70 hrnčiariky 80 jastrab krahulec 13, 44, 45,

geolokátory 136, 138, 140 hus divá 93, 178 88, 194, 200, 201, 215,
gilda ekologická 70 Huxley J. S. 24 240
- hniezdna 78 Huxley T. H. 26 - veľký 199, 200, 201
- potravná 70 hýľ obyčajný 47, 66, 67, jastrabovité 33, 34,195
glezg obyčajný 65, 67, 70, 189, 200 Jenner E. 14
190, 215 hypofýza 91 jizz 184, 202
269
kačica divá 51, 60, 76, 107, kolibríkovité 67, 70, 74 kukučka dutohlasá 93
112, 195, 196, 215 komárožrútovité 58 - obyčajná 14, 15, 44, 83,
- chripľavka 196 kompas magnetický 94 88, 91, 104, 110, 125,
- lyžičiarka 65, 193 - nebeský 94 133, 135, 141, 189, 194,
kaguovité 58 kompetícia 74, 90 208, 209
kajky 80 kondorovité 33, 34 kukučkovité 88
kakaduovité 58 kondory 27, 35, 42, 66, 69 kukučky 30, 32, 34, 50, 81
kalužiačik malý 194 konvergencia 29, 31, 32, kulík bledý 199
kalužiak červenonohý 202 35, 101 - piesočný 60, 199
- sivý 202 kopulácia 73, 76, 85, 99, - riečny 47, 199
- tmavý 47, 197 108 - vrchovský 60, 75
kalužiaky 47 korekcia dioptrická 177 kura divá 232
kaňa močiarna 86, 87, 206 kormorán čierno-biely 70 - domáca 232
- popolavá 73 - ušatý 70 kurlan chriaštelí 68
- stepná 225 - veľký 44, 45, 51, 70, 76 kurlanovité 58
kanárik divý 59 kormorány 51, 52, 70, 83, kurol kukučí 33
- domáci 24 130, 235, 242 kurolovité 33, 58
- poľný 60, 62, 73, 188, kostrnka 52, 53 kurovité 49, 52, 95
189, 195, 199, 206 kotingovité 58, 67 kuvičok vrabčí 60, 131
kapuciarka modrá 109 kôrovník dlhoprstý 65, 66, kuvik obyčajný 60, 65, 131
kardinálovité 41 194 - zemný 63
kariamovité 33, 58 kôrovníkovité 67, 68, 70 kvesal 8, 9
kariamy 30 kôrovníky 195 labkáň stepný 95
karotenoidy 52, 103, 106 krakľa belasá 126, 275 labuť veľká 76, 234
kavka tmavá 198, 199 krakle 32, 34, 35, 50, 78 Lack D. 17, 24
kazuáre 27, 32, 33, 34, 42 krakľovcovité 58 lastovička červenochrbtá
kazuárovité 58 králik ohnivohlavý 42, 43, 93, 199
Keith S. 21 188 - obyčajná 60, 91, 92,
ketupa 68 - zlatohlavý 66, 90, 188, 93, 110, 114, 199, 206,
kivi 32, 33, 34 203 207
kiviovité 42, 58 králikovité 41 lastovičkovité 70, 78, 80
kladogram 34 krátkokrídlovce 32, 34, 68, lastúrničiarovité 68
kleptoparazitizmus 72 70, 75, 78, 181 lebka neognátna 34
kľuváčovité 58, 66, 68, 69, krátkonožce 33, 35, 70 - paleognátna 34
80 krídelko 49 lek 111
klzáčikovité 58 krivonos smrekový 60, 65, lelčíkovité 33, 58
kolibiarik čipčavý 38, 39, 66, 67, 204 lelek lesný 49, 131
49, 66, 132, 186, 188, krkavcovité 36, 44, 55, 69, - spáč 90
194, 199, 214, 215 70, 72, 79, 88, 107, 206, lelkovcovité 77
- iberský 39 233, 235 lelky 32, 34, 35, 70, 71, 204
- kanársky 39 krkavec čierny 49, 60, 77, 234 lenivkovité 58
- sivozelený 62, 186 krovky 49, 134, 192 leskláčovité 33, 58

- spevavý 38, 39, 49, 92, kršiak rybár 59, 60, 68, 70 let kĺzavý 27, 196
188, 189, 194, 199, 215 krutohlav hnedý 215 - veslovací 196
- sykavý 46, 47, 186, 189 kryptilovité 41 letce 32, 33, 34
- vrchovský 39 kúdeľníčka lužná 79, 132, letky predlakťové 47, 199
- žltkastotemenný 186 206, 210, 226 - ručné 47, 49, 194, 199,
kolibiarikovité 41, 79, 186 kukavica chochlatá 88, 219 200
270
leucismus 198, 239 močiarnica 234 Obhlídal F. 12, 19, 191
lezcovité 36, 58 momotovité 33, 58 zoogeografická oblasť 57,
ležiak úhorový 60 monogamia 74, 76, 99 58, 91
lister 15, 19, 21 monomorfizmus 101 okánikovité 233
lobošovité 35 morka divá 232, 253 ontogenéza 102, 103, 104
Lodge R. B. 17 mortalita 83, 100, 101, oológia 132
Lorenz K. 104 110, 138 orešnica perlavá 204
Lottinger A. J. 14 Mortensen H. Ch. C. 134 orieškovité 61, 79
Lowe P. 66 mravčiarikovité 35, 58 oriešok hrdzavotylový 61
lúče 53 muchár sivý 173 - obyčajný 42, 61, 189,
lýrochvostovité 36, 58, 79 muchárik bielokrký 102 206
lyska čierna 51, 64, 206 - čiernohlavý 75 - tropický 76
lyskonoh úzkozobý 75 - malý 187 orliak morský 14, 42, 43,
lyskonohy 51, 59, 74, 75 muchárovité 36, 70, 107 68, 70
lyžičiare 223 murárik červenokrídly 60, orol korunkatý 69
Mann-Whitneyho U-test 245 - kráľovský 194
150 Musílek J. 16 - skalný 65, 118, 119, 194
marabu zdochlinár 69 myšiak galapágsky 75 ostrovčan klinozobý 69
Martin T. E. 97 - hôrny 45, 48, 71, 194, - pichavka 72
Maynard-Smith J. 104 195, 199, 215, 225 pachriašteľovité 58
Mayr E. 17, 24 - hrdzavochvostý 109 papagáje 32, 33, 34, 36, 54,
medárikovité 36, 58, 67, - severský 49, 50, 195, 199 78, 95, 234, 235, 237
223 - štvorfarebný 75 parazitizmus 88, 209
medozvestka krikľavá 71 myšiarka močiarna 50, parekia 71
medozvestkovité 59, 88 199 pastier ružový 95
melaníny 52 - ušatá 44, 77, 194, 199, páv korunkatý 49
melanizmus 198 206 pelikán hnedý 71
metóda bodová 119, 128, myšovce 30 pelikány 29, 32, 34, 35, 51,
129 myšovcovité 58 53, 64, 70
- kvantitatívna 128, 130, nanduovité 33, 34, 58, 74, penica čiernohlavá 49, 67,
131 81 90, 112, 188, 190, 203,
- líniová 119, 128, 129 navigácia súradnicová 94 210, 214, 215
- mapovania hniezdnych - satelitná 212 - jarabá 44
teritórií 128, 129, 130 nažina hniezdna 55, 84 - obyčajná 190, 214, 215
- Mayfieldova 151 - juvenilná 55 - popolavá 214, 215
- pásová 128, 129, 130 nektárnikovité 67 - slávikovitá 55, 190, 202
- spätných odchytov 128, neoptile 52 penicovité 36, 41, 52, 70,
130 nestor kea 53 79, 107, 189, 206, 210
mezitovité 33, 58 netopierar súmračný 69 penis 34, 73
mimikry 88, 89 nidológia 132 pennae 53
mláďatá kŕmivé 34, 85 nika ekologická 66, 67, 97 perá kormidlové 26, 49,
- nekŕmivé 34 - potravná 66 110, 196

mlynárka dlhochvostá 49, noha anizodaktylná 50, 51 perie krycie 52, 53, 54
88, 109, 132, 195, 203, - heterodaktylná 50 -p rachové 52, 53, 54,
206, 215, 225 - pamprodaktylná 51 55, 80, 181, 212
moa 42, 235 - syndaktylná 50, 51 perličkovité 58
moaovité 81 - zygodaktylná 50, 51 pernice 55, 199
mobbing 108, 109, 110 nomádstvo 95 personalita 112, 151
271
Pesola 122, 132 pralesníček 100 - parafyletická 31, 32,
Petényi 241 pravták 26 - polyfyletická 24, 31, 32
Peters J. L. 36 prepelica poľná 60, 91, 95, slávik modrák 191
Peterson R. T. 13, 24, 191, 196 187, 189 -o byčajný 54, 60, 189,
pinka obyčajná 47, 52, 60, prepeľovcovité 33 209, 210
63, 66, 76, 96, 112, 187, preperovanie 55, 91, 101, sláviky 52, 79, 93
202, 215, 238 200, 203 sliepočka vodná 59, 88, 133
- severská 95, 188, 197 pŕhľaviar červenkastý 191 sluka hôrna 74, 194
pinkovité 36, 41, 67, 70, - čiernohlavý 209 slukovité 68
79, 206, 210, 235 prieskum 116, 228 snehule 49
pipíška chochlatá 44, 95, protokooperácia 71 sociabilita 196
194 protoporfyrín 81 sokol kobcovitý 67, 77
piprovité 58 pštros dvojprstý 33, 42, 64, - lastovičiar 71
pishing 183, 203, 232 - myšiar 60, 71, 76, 88,
pitovité 35, 59 - sivonohý 33 104, 195, 206, 215, 239
plameniaky 34, 35, 66, 68, pštrosy 27, 32, 34, 35, 42, - rároh 60
73 55, 83, 233 - sťahovavý 60, 71, 112,
plamienka driemavá 60, 76 pterylae 55 224
plazopanvé 26 pygostyl 26 sokoliar 17, 21
plazožrút krikľavý 69 radiácia 66 sokoliarstvo 13, 234, 241
plesiomorfie 31, 32 rajkovité 58 sokolovité 33, 34
pletiarka červenozobá 235 Reich K. 24 sokoly 32, 34, 195, 233
pletiarkovité 67, 75, 79 rhamphotheca 44 sonar 71
plumae 53 roztoče 55 sova dlhochvostá 60, 87
pobrežník červenokrký 93 r -stratégovia 83 sovy 32, 33, 34, 36, 50, 52,
- čiernozobý 178 rúrkonosce 32, 33, 34, 35, 54, 64, 67, 68, 71, 74, 78,
- hrdzavý 93 36, 78 84, 85, 95, 110, 131, 191,
- sivý 74 rybár dlhochvostý 225 194, 203, 204, 206, 223,
- tenkozobý 93 - riečny 128 233
polyandria 74, 75, 76 rybáre 49, 68, 72, 199, 223 spektrofotometer 108
polygamia 74 rybárik riečny 45, 49, 51, steblo 53
polygýnia 74, 75 203, 206, 210 stehlík čečetka 39, 60, 63,
polytomie 32, 34 rybárka krátkozobá 60 206
pomorníkovité 59, 72 rybárovce 27 - čížik 195
porfyríny 52 salangána jaskyniarka 63 - hnedkavý 39
postriežkarovité 36 sedmohlások obyčajný 191 - konôpka 202
potápač prostredný 194 Selous E. 16, 17 - obyčajný 63, 95, 215
- veľký 194 sfarbenie aposematické 81 - polárny 39
potápka čiernokrká 44, 45 - kryptické 52, 81, 202, stehlíky 206, 234
- chochlatá 46, 73, 77, 210 stepiare 30, 78
196, 202 - štrukturálne 52 straka obyčajná 49, 95,
- malá 60 Sharpe R. B. 36 198, 199, 206

potápky 32, 33, 34, 35, 44, skaliar pestrý 60 strakoš bieločelý 72
49, 51, 64, 68, 70, 78, 201, skaliarik plavý 194 - červenohlavý 60
206, 210, 223 - sivý 199 - obyčajný 113
potáplice 27, 29, 32, 33, 34, skaliariky 72, 194 strakoše 69, 112, 134, 203,
35, 49, 51, 68, 70, 83, 202 skupina monofyletická 31, 238
pôtik kapcavý 60, 131 32, 33, 34 strakošovité 36, 79, 204
272
striežik zelenkavý 35 tangara červenobruchá 97 tučniaky 32, 33, 34, 35, 42,
strnádka lúčna 190 - horská 98 53, 55, 70, 74, 83, 237
- obyčajná 63, 66, 190, tangarovité 41, 58, 66 tukanovité 58, 59, 67, 78
191, 199, 215 tapakulo horský 37 turako 34
- trstinová 46, 67, 76, 96 tapakulovité 35, 58 turakovité 30, 33, 58
strnádkovité 41, 67, 70, 79 telemetria 136 twitcher 15, 19
strnádlik spevavý 83, 100 teleoptile 52, 53 učenie asociatívne 112,
sulovité 69, 70, 71 tesár čierny 78, 190, 203, 114
supy 66, 69, 233 215 urbanizácia 114, 238
svrčiak slávikovitý 190 tesárik dubový 76 UV-svetlo 107, 108
- zelenkavý 190, 192 testosterón 81, 99 vangovité 58
svrčiaky 49, 130, 189, 192, testy neparametrické 150 včelár lesný 194
194 tetrakovité 41 včelárik zlatý 49, 60, 62,
sýkorka belasá 40, 41, 76, tetraoerytrín 45 63, 64, 77, 78, 187, 196,
83, 96, 100, 107, 108, 112, tetrov hoľniak 45, 49, 111, 204, 206, 210
191, 215 131 vdovkovité 88
- čečinová 40 timáliovité 41 vejárnikovité 59
- čiapočkatá 56 tinamovité 58, 81 veslonožce 35, 64, 68
- čiernohlavá 40, 41, 56 tinamy 30, 32, 33, 34, 81 vetvičky 52, 53, 54
- hôrna 40 Tinbergen N. 104 víchrovcovité 63, 107
- chochlatá 40, 41, 44, 193 transkripcia 188, 189 víchrovník tenkozobý 233
- japonská 40 transmisia kultúrna 72 vlha obyčajná 60, 91, 93,
- lazúrová 40 trasochvost čiernohlavý 188, 189, 199
- sivochochlatá 40 51 vlhovec červenokrídly 233
- šedivá 40 - žltý 92 vlhovité 36, 107
- uhliarka 40, 41, 204 trasochvostovité 36, 70, vodnár potočný 49, 60,
- veľká 31, 60, 82, 83, 95, 79 196, 204, 206, 210
96, 99, 108, 109, 112, Trivers R. 104 volavka čierna 71
141, 187, 189, 190, 203, trogónovité 8, 50, 59 - popolavá 65, 193, 194,
204, 205, 211, 215, 239 trsteniarik bahenný 105, 215
symplesiomorfie 31, 36 110, 125, 142, 187, 188, - purpurová 60, 194, 225
synantropizácia 96, 114, 189, 190, 206, 210 volavkovité 33, 34, 45, 71
238, 239 - malý 46, 47, 77, 195, volavky 13, 46, 52, 54, 68,
synapomorfie 30, 31, 36 235 69, 95, 130, 132, 194, 204,
synsacrum 26 - obyčajný 60, 105, 114, 215
Szentiványi 241 187, 188, 189, 191, 208 von Frisch K. 104
šabliarka modronohá 193 - tamariškový 219 vpečaťovanie 112, 113
šiatorníkovité 36, 58 - veľký 60, 74, 80, 85, 88, vrabec domový 10, 23, 54,
škorec jednofarebný 107 89, 110, 127, 130, 133, 59, 60, 63, 76, 88, 95, 106,
- obyčajný 60, 88, 90, 91, 142, 187, 190, 206, 235 120, 187, 238
96, 188, 191, 193, 206, 215 - vodný 56, 76, 91 - poľný 67, 96
škovránik stromový 187, 199 trsteniariky 46, 49, 55, 93, vrana čierna 196
škovránkovité 36, 70, 79 95, 110, 130, 132, 194, 195 - dôvtipná 72
škovránok poľný 23, 60, trubačovité 33, 58 - hrubozobá 72
63, 91, 199, 215 trupiálovité 79, 88 vratiprst 26, 50
tabonovité 58, 78 t-test 143, 144, 150 vrchárka červenkavá 60,
tabony 54, 84 tučniak obrovský 52, 63, 61, 76
takatrovité 34, 58 77 - modrá 61, 63, 74, 76, 100
273
vrieskavcovité 58 zamatovcovité 58, 76, 79 zubatovtáky 27
vuronovité 235 zanášač 88 zúbkozobce 27, 29, 32, 33,
vurony 42 zanášavka čiernohlavá 88 34, 52, 53, 55, 64, 67, 78,
výr skalný 44, 46 zástavica 53, 55 138, 181
výrik lesný 67, 95 zdochlinár biely 68, 72 žeriav popolavý 194
výskum aplikovaný 116 zdroje potravné 66, 85, 90, žeriavy 34, 52, 94
- kvalitatívny 124, 128 238 žľaza kostrčová 46, 54
- kvantitatívny 124, 128 - informačné 31, 116 žlna sivá 190
- základný 116 zelenáčikovité 58 - zelená 190, 215
vysvetlenie proximátne zelienka obyčajná 60, 63, žltochvost domový 60,
102, 103, 104 67, 95 , 215 67, 187, 188, 190, 195,
- ultimátne 102, 103, 104 znaky diagnostické 199, 200 210, 215, 238
White G. 13, 14, 16, 17 zobákorožcovité 33, 67, 78, - hôrny 89, 125, 187,
Williams G. C. 104 79 190, 204, 205, 206, 208,
Wilson E. O. 104, 105 zoogeografia 57 209, 210, 211, 215, 238
274
Obr. 88. Krakľa belasá − vyhynutý druh na Slovensku? (foto SH).
275
Príloha 1
Zoznam vtákov Slovenska (druhy kategórie A, B a C podľa rokovacieho poriadku Faunis

tickej komisie SOS/BirdLife Slovensko), charakter ich výskytu a stupeň ohrozenia (stav
k 31.12.2013). Slovenské a vedecké mená druhov a ich systematické radenie podľa Kovalik
a kol. (20101), stupeň ohrozenia podľa Demko a kol. (20132).
Charakter Stupeň
Druh / slovenské meno Druh / vedecké meno
výskytu ohrozenia
potápnica bielolíca Oxyura jamaicensis v
potápnica bielohlavá Oxyura leucocephala v
labuť veľká Cygnus olor h, z LC
labuť malá Cygnus columbianus v
labuť spevavá Cygnus cygnus m, z
bernikla veľká Branta canadensis v
bernikla tmavá Branta bernicla v
bernikla bielolíca Branta leucopsis v
bernikla červenokrká Branta ruficollis v
hus siatinná Anser fabalis m, z
hus krátkozobá Anser brachyrhynchus v
hus divá Anser anser h, z LC
hus bieločelá Anser albifrons m, z
hus malá Anser erythropus m, z
húska štíhla Alopochen aegyptiaca v
kazarka pestrá Tadorna tadorna h, z NA
kazarka hrdzavá Tadorna ferruginea v
kamenárka strakatá Histrionicus histrionicus v
ľadovka dlhochvostá Clangula hyemalis m, z
kajka morská Somateria mollissima m, z
turpan tmavý Melanitta fusca m, z
turpan čierny Melanitta nigra m, z
hlaholka severská Bucephala clangula m, z
Ornitologická príručka – Príloha 1
potápač malý Mergellus albellus m, z

potápač veľký Mergus merganser h, z NA
1 ovalik P. a kol. 2010: Slovenské mená vtákov sveta. Bratislava: Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife
K
Slovensko.
2 Demko M., Krištín A. & Puchala P. 2013: Červený zoznam vtákov Slovenska. Tichodroma 25: 69–78.
276
Charakter Stupeň
výskytu ohrozenia
potápač prostredný Mergus serrator m, z
kačička mandarínska Aix galericulata v
hrdzavka potápavá Netta rufina h, z LC
chochlačka sivá Aythya ferina h, z LC
chochlačka bielooká Aythya nyroca h, z EN
chochlačka obojková Aythya collaris v
chochlačka vrkočatá Aythya fuligula h, z LC
chochlačka morská Aythya marila m, z
kačica chrapačka Anas querquedula h, z NT
kačica lyžičiarka Anas clypeata h, z VU
kačica chripľavka Anas strepera h, z LC
kačica hvizdárka Anas penelope m, z
kačica ostrochvostá Anas acuta h, z CR
kačica chrapka Anas crecca h, z EN
kačica divá Anas platyrhynchos h, z LC
prepelica poľná Coturnix coturnix h LC
jariabok hôrny Tetrastes bonasia h, z LC
tetrov hoľniak Tetrao tetrix h, z EN
hlucháň hôrny Tetrao urogallus h, z EN
jarabica poľná Perdix perdix h, z EN
bažant obyčajný Phasianus colchicus h, z LC
potápka malá Tachybaptus ruficollis h, z LC
potápka červenokrká Podiceps grisegena h, z EN
potápka chochlatá Podiceps cristatus h, z LC
potápka ušatá Podiceps auritus m, z
potápka čiernokrká Podiceps nigricollis h, z EN
labkáň stepný Syrrhaptes paradoxus v
hrdlička poľná Streptopelia turtur h LC
hrdlička záhradná Streptopelia decaocto h, z LC
holub divý Columba livia h, z

holub plúžik Columba oenas h, z LC
holub hrivnák Columba palumbus h, z LC
lelek lesný Caprimulgus europaeus h NT
dážďovník skalný Tachymarptis melba v
dážďovník obyčajný Apus apus h NT
277
Charakter Stupeň
výskytu ohrozenia
drop malý Tetrax tetrax h RE
drop veľký Otis tarda h, z EN
drop hrivnatý Chlamydotis undulata v
kukavica chochlatá Clamator glandarius v
kukučka obyčajná Cuculus canorus h LC
žeriav stepný Grus virgo v
žeriav popolavý Grus grus h, m NA
chriašteľ vodný Rallus aquaticus h, z LC
sliepočka vodná Gallinula chloropus h, z LC
lyska čierna Fulica atra h, z LC
chrapkáč poľný Crex crex h LC
chriašť bodkovaný Porzana porzana h NT
chriašť malý Porzana parva h VU
chriašť najmenší Porzana pusilla v
potáplica malá Gavia stellata z
potáplica stredná Gavia arctica z
potáplica veľká Gavia immer v
potáplica bielozobá Gavia adamsii v
bocian čierny Ciconia nigra h LC
bocian biely Ciconia ciconia h, z LC
kormorán malý Microcarbo pygmeus h, z NA
kormorán chochlatý Phalacrocorax aristotelis v
kormorán veľký Phalacrocorax carbo h, z VU
pelikán ružový Pelecanus onocrotalus v
pelikán kučeravý Pelecanus crispus v
ibis posvätný Threskiornis aethiopicus v
ibisovec hnedý Plegadis falcinellus v
lyžičiar biely Platalea leucorodia h EN
bučiak veľký Botaurus stellaris h, z VU
bučiačik močiarny Ixobrychus minutus h LC

chavkoš nočný Nycticorax nycticorax h LC
čaplička vlasatá Ardeola ralloides h NA
hltavka chochlatá Bubulcus ibis v
volavka popolavá Ardea cinerea h, z LC
volavka purpurová Ardea purpurea h VU
278
Charakter Stupeň
výskytu ohrozenia
beluša veľká Ardea alba h, z VU
beluša malá Egretta garzetta h VU
ležiak úhorový Burhinus oedicnemus h RE
kulík zlatý Pluvialis apricaria m, z
kulík bledý Pluvialis squatarola m
šišila bocianovitá Himantopus himantopus h EN
šabliarka modronohá Recurvirostra avosetta h EN
lastúrničiar strakatý Haematopus ostralegus m
cíbik chochlatý Vanellus vanellus h, z VU
cíbik stepný Vanellus gregarius v
kulík piesočný Charadrius hiaticula m
kulík riečny Charadrius dubius h LC
kulík morský Charadrius alexandrinus h, m NA
kulík vrchovský Eudromias morinellus m
hvizdák malý Numenius phaeopus m
hvizdák tenkozobý Numenius tenuirostris v
hvizdák veľký Numenius arquata h, z CR
brehár čiernochvostý Limosa limosa h CR
brehár hrdzavý Limosa lapponica m
močiarnička tichá Lymnocryptes minimus m, z
sluka hôrna Scolopax rusticola h, z LC
močiarnica tichá Gallinago media m
močiarnica mekotavá Gallinago gallinago h, z EN
lyskonoh úzkozobý Phalaropus lobatus m
lyskonoh ploskozobý Phalaropus fulicarius v
brodník sivý Xenus cinereus v
kalužiačik malý Actitis hypoleucos h LC
kalužiak perlavý Tringa ochropus m, z
kalužiak tmavý Tringa erythropus m
kalužiak sivý Tringa nebularia m

kalužiak štíhly Tringa stagnatilis m
kalužiak močiarny Tringa glareola m
kalužiak červenonohý Tringa totanus h EN
kamenár strakatý Arenaria interpres m
brehárik ploskozobý Limicola falcinellus m
279
Charakter Stupeň
výskytu ohrozenia
bojovník bahenný Philomachus pugnax m
pobrežník hrdzavý Calidris canutus v
pobrežník belavý Calidris alba m
pobrežník malý Calidris minuta m
pobrežník sivý Calidris temminckii m
pobrežník škvrnitý Calidris melanotos v
pobrežník morský Calidris maritima v
pobrežník čiernozobý Calidris alpina m
pobrežník krivozobý Calidris ferruginea m
behavec plavý Cursorius cursor v
prieložník stepný Glareola pratincola v
prieložník čiernokrídly Glareola nordmanni v
pomorník stredný Stercorarius pomarinus m
pomorník príživný Stercorarius parasiticus m
pomorník malý Stercorarius longicaudus v
rybár malý Sternula albifrons h, m NA
rybárka krátkozobá Gelochelidon nilotica v
čegrava veľkozobá Hydroprogne caspia m
čorík bahenný Chlidonias hybrida h VU
čorík bielokrídly Chlidonias leucopterus h, m NA
čorík čierny Chlidonias niger h EN
rybár sivý Thalasseus sandvicensis v
rybár riečny Sterna hirundo h LC
rybár dlhochvostý Sterna paradisaea v
čajka trojprstá Rissa tridactyla m, z
čajka vidlochvostá Xema sabini v
čajka smejivá Chroicocephalus ridibundus h, z LC
čajka malá Hydrocoloeus minutus m, z
čajka čiernohlavá Ichthyaetus melanocephalus h NT
čajka sivá Larus canus h, z NA

čajka obrúčkozobá Larus delawarensis v
čajka morská Larus marinus v
čajka žltonohá Larus michahellis h LC
čajka bielohlavá Larus cachinnans h, z LC
čajka striebristá Larus argentatus m NA
280
Charakter Stupeň
výskytu ohrozenia
čajka tmavá Larus fuscus m, z
čajka bledá Larus hyperboreus v
kršiak rybár Pandion haliaetus m
luniak sivý Elanus caeruleus v
zdochlinár biely Neophron percnopterus v
včelár lesný Pernis apivorus h LC
sup tmavohnedý Aegypius monachus v
sup bielohlavý Gyps fulvus v
hadiar krátkoprstý Circaetus gallicus h CR
orol krikľavý Aquila pomarina h NT
orol hrubozobý Aquila clanga m
orol stepný Aquila nipalensis v
orol kráľovský Aquila heliaca h, z EN
orol skalný Aquila chrysaetos h, z NT
orol malý Hieraaetus pennatus h CR
kaňa močiarna Circus aeruginosus h LC
kaňa sivá Circus cyaneus m, z
kaňa stepná Circus macrourus m
kaňa popolavá Circus pygargus h EN
jastrab krátkoprstý Accipiter brevipes v
jastrab krahulec Accipiter nisus h, z LC
jastrab veľký Accipiter gentilis h, z NT
haja červená Milvus milvus h, z EN
haja tmavá Milvus migrans h EN
orliak morský Haliaeetus albicilla h, z VU
myšiak hôrny Buteo buteo h, z LC
myšiak hrdzavý Buteo rufinus m
myšiak severský Buteo lagopus z
plamienka driemavá Tyto alba h, z VU
pôtik kapcavý Aegolius funereus h, z LC

kuvik obyčajný Athene noctua h, z VU
krahuľa hôrna Surnia ulula v
kuvičok vrabčí Glaucidium passerinum h, z LC
výrik lesný Otus scops h VU
myšiarka ušatá Asio otus h, z LC
281
Charakter Stupeň
výskytu ohrozenia
myšiarka močiarna Asio flammeus h, z EN
sova dlhochvostá Strix uralensis h, z LC
sova obyčajná Strix aluco h, z LC
belaňa tundrová Bubo scandiacus v
výr skalný Bubo bubo h, z LC
dudok chochlatý Upupa epops h NT
včelárik zlatý Merops apiaster h LC
krakľa belasá Coracias garrulus h, m CR
rybárik riečny Alcedo atthis h, z LC
krutohlav hnedý Jynx torquilla h LC
ďubník trojprstý Picoides tridactylus h, z LC
ďateľ malý Dendrocopos minor h, z LC
ďateľ prostredný Dendrocopos medius h, z LC
ďateľ bielochrbtý Dendrocopos leucotos h, z NT
ďateľ hnedkavý Dendrocopos syriacus h, z LC
ďateľ veľký Dendrocopos major h, z LC
žlna sivá Picus canus h, z LC
žlna zelená Picus viridis h, z LC
tesár čierny Dryocopus martius h, z LC
sokol bielopazúravý Falco naumanni h RE
sokol myšiar (pustovka) Falco tinnunculus h, z LC
sokol kobcovitý Falco vespertinus h CR
sokol kobec Falco columbarius m, z
sokol lastovičiar Falco subbuteo h LC
sokol rároh Falco cherrug h, z EN
sokol sťahovavý Falco peregrinus h, z LC
vlha obyčajná Oriolus oriolus h LC
strakoš obyčajný Lanius collurio h LC
strakoš kolesár Lanius minor h EN
strakoš veľký Lanius excubitor h, z LC

strakoš červenohlavý Lanius senator h RE
čavka žltozobá Pyrrhocorax graculus v
škriekavec zlovestný Perisoreus infaustus v
sojka obyčajná Garrulus glandarius h, z LC
straka obyčajná Pica pica h, z LC
282
Charakter Stupeň
výskytu ohrozenia
orešnica perlavá Nucifraga caryocatactes h, z NT
kavka tmavá Coloeus monedula h, z LC
havran čierny Corvus frugilegus h, z LC
vrana čierna Corvus corone h, z LC
vrana popolavá Corvus cornix h, z LC
krkavec čierny Corvus corax h, z LC
kúdeľníčka lužná Remiz pendulinus h, z LC
sýkorka belasá Cyanistes caeruleus h, z LC
sýkorka lazúrová Cyanistes cyanus v
sýkorka veľká Parus major h, z LC
sýkorka chochlatá Lophophanes cristatus h, z LC
sýkorka uhliarka Periparus ater h, z LC
sýkorka hôrna Poecile palustris h, z LC
sýkorka čiernohlavá Poecile montanus h, z LC
fúzatka trstinová Panurus biarmicus h, z NT
škovránka krátkoprstá Calandrella brachydactyla h NA
uškárik vrchovský Eremophila alpestris z
škovránik stromový Lullula arborea h, z NT
škovránok poľný Alauda arvensis h, z LC
pipíška chochlatá Galerida cristata h, z NT
brehuľa hnedá Riparia riparia h NT
lastovička obyčajná Hirundo rustica h VU
belorítka obyčajná Delichon urbicum h NT
lastovička červenochrbtá Cecropis daurica v
sedmohlások bledý Iduna pallida v
sedmohlások obyčajný Hippolais icterina h LC
trsteniarik malý Acrocephalus schoenobaenus h LC
trsteniarik vodný Acrocephalus paludicola h, m NA
trsteniarik tamariškový Acrocephalus melanopogon h EN
trsteniarik krovinový Acrocephalus dumetorum v

trsteniarik obyčajný Acrocephalus palustris h LC
trsteniarik bahenný Acrocephalus scirpaceus h LC
trsteniarik veľký Acrocephalus arundinaceus h LC
svrčiak zelenkavý Locustella naevia h LC
svrčiak riečny Locustella fluviatilis h NT
283
Charakter Stupeň
výskytu ohrozenia
svrčiak slávikovitý Locustella luscinioides h LC
mlynárka dlhochvostá Aegithalos caudatus h, z LC
kolibiarik žltkastotemenný Phylloscopus inornatus v
kolibiarik králikovitý Phylloscopus proregulus v
kolibiarik horský Phylloscopus bonelli v
kolibiarik sykavý Phylloscopus sibilatrix h LC
kolibiarik spevavý Phylloscopus trochilus h LC
kolibiarik čipčavý Phylloscopus collybita h, z LC
kolibiarik sivozelený Phylloscopus trochiloides h EN
penica čiernohlavá Sylvia atricapilla h, z LC
penica slávikovitá Sylvia borin h LC
penica jarabá Sylvia nisoria h LC
penica popolavá Sylvia curruca h LC
penica obyčajná Sylvia communis h LC
králik ohnivohlavý Regulus ignicapilla h, z LC
králik zlatohlavý Regulus regulus h, z LC
chochláč severský Bombycilla garrulus z
murárik červenokrídly Tichodroma muraria h, z CR
brhlík obyčajný Sitta europaea h, z LC
kôrovník dlhoprstý Certhia familiaris h, z LC
kôrovník krátkoprstý Certhia brachydactyla h, z LC
oriešok obyčajný Troglodytes troglodytes h, z LC
škorec obyčajný Sturnus vulgaris h, z LC
pastier ružový Pastor roseus m NA
vodnár potočný Cinclus cinclus h, z LC
drozd trskota Turdus viscivorus h, z LC
drozd plavý Turdus philomelos h, z LC
drozd červenkavý Turdus iliacus h, z NA
drozd čierny Turdus merula h, z LC
drozd čvíkota Turdus pilaris h, z LC

drozd kolohrivec Turdus torquatus h, z NT
muchár sivý Muscicapa striata h LC
červienka obyčajná Erithacus rubecula h, z LC
slávik modrák Luscinia svecica h EN
slávik veľký Luscinia luscinia h NT
284
Charakter Stupeň
výskytu ohrozenia
slávik obyčajný Luscinia megarhynchos h LC
muchárik malý Ficedula parva h LC
muchárik čiernohlavý Ficedula hypoleuca h LC
muchárik bielokrký Ficedula albicollis h LC
žltochvost domový Phoenicurus ochruros h, z LC
žltochvost hôrny Phoenicurus phoenicurus h VU
skaliar pestrý Monticola saxatilis h CR
skaliar modrý Monticola solitarius v
pŕhľaviar červenkastý Saxicola rubetra h NT
pŕhľaviar čiernohlavý Saxicola rubicola h, z LC
skaliarik sivý Oenanthe oenanthe h NT
skaliarik púšťový Oenanthe deserti v
skaliarik okrový Oenanthe hispanica v
vrchárka červenkavá Prunella collaris h, z VU
vrchárka okrová Prunella montanella v
vrchárka čiernohrdlá Prunella atrogularis v
vrchárka modrá Prunella modularis h, z LC
snehárka vrchovská Montifringilla nivalis v
vrabec domový Passer domesticus h, z LC
vrabec poľný Passer montanus h, z LC
trasochvost žltý Motacilla flava h LC
trasochvost žltohlavý Motacilla citreola h NA
trasochvost horský Motacilla cinerea h, z LC
trasochvost biely Motacilla alba h, z LC
ľabtuška poľná Anthus campestris h VU
ľabtuška lúčna Anthus pratensis h, z LC
ľabtuška hôrna Anthus trivialis h LC
ľabtuška červenohrdlá Anthus cervinus m
ľabtuška vrchovská Anthus spinoletta h, z LC
pinka severská (ikavec) Fringilla montifringilla m, z

pinka obyčajná Fringilla coelebs h, z LC
glezg obyčajný Coccothraustes coccothraustes h, z LC
smrečiar krivonosí Pinicola enucleator v
hýľ obyčajný Pyrrhula pyrrhula h, z NT
červenák karmínový Carpodacus erythrinus h LC
285
Charakter Stupeň
výskytu ohrozenia
zelienka obyčajná Chloris chloris h, z LC
stehlík horský Linaria flavirostris m, z
stehlík konôpka Linaria cannabina h, z LC
stehlík čížik Spinus spinus h, z LC
stehlík čečetka Acanthis flammea h, z NT
stehlík polárny Acanthis hornemanni z
krivonos bielokrídly Loxia leucoptera v
krivonos smrekový Loxia curvirostra h, z LC
stehlík obyčajný Carduelis carduelis h, z LC
kanárik poľný Serinus serinus h, z LC
snehuľka severská Plectrophenax nivalis m, z
ostrohárka severská Calcarius lapponicus v
strnádka lúčna Emberiza calandra h, z LC
strnádka obyčajná Emberiza citrinella h, z LC
strnádka cia Emberiza cia h, z NT
strnádka záhradná Emberiza hortulana h, m CR
strnádka čiernohlavá Emberiza melanocephala v
strnádka trstinová Emberiza schoeniclus h, z LC
Legenda:
Charakter výskytu: h - pravidelne (každoročne) hniezdiaci druh, h - druh hniezdi alebo hniezdil ne-
pravidelne (nie každoročne) alebo vzácne, z - pravidelne zimujúci druh, z - nepravidelný alebo vzácny
výskyt druhu v zimnom období, m - pravidelne migrujúci druh, m - nepravidelný alebo vzácny výskyt
druhu počas migrácie, v - vzácny (ojedinelý) výskyt druhu.
Stupeň ohrozenia: RE - regionálne vyhynuté druhy, CR - kriticky ohrozené druhy, EN - silne ohro-
zené druhy, VU - zraniteľné druhy, NT - takmer ohrozené druhy, LC - menej dotknuté druhy,
NA - druhy, o pravidelnom hniezdení ktorých existujú údaje z menej ako 10 ostatných rokov, sú v štá-
diu rozširovania areálu alebo hniezdia (hniezdili) len sporadicky alebo ojedinele (bližšie viď Demko
a kol. 2013).
286
Obr. 89. Dudok chochlatý je nápadný nielen svojím vzhľadom a hlasom, ale ako jediný druh u nás aj
pachovou obranou samíc a mláďat na hniezde (foto SH).
287
Príloha 2
Doba hniezdenia1 a veľkosť hniezdnej populácie vtákov hniezdiacich na Slovensku (podľa

Danko a kol. 20022).3
Veľkosť hniezdnej
Druh I II III IV V VI VII VIII IX X XI XII populácie
labuť veľká 10 - 400
hus divá 15 - 80
potápač veľký 0 - 13
hrdzavka potápavá 10 - 30
chochlačka sivá 500 - 1 000
chochlačka bielooká 5 - 20
chochlačka vrkočatá 250 - 500
kačica chrapačka 100 - 200
kačica lyžičiarka 10 - 40
kačica chripľavka 50 - 80
kačica ostrochvostá 0 - 10
kačica chrapka 10 - 40
kačica divá 12 000 - 20 000
prepelica poľná 2 000 - 6 000
jariabok hôrny 3 000 - 5 000
tetrov hoľniak 200 - 300
hlucháň hôrny 500 - 700
jarabica poľná 3 000 - 8 000
bažant obyčajný 20 000 - 40 000
potápka malá 1 000 - 3 000
potápka červenokrká 5 - 20
potápka chochlatá 500 - 1 000
potápka čiernokrká 100 - 250
hrdlička poľná 15 000 - 30 000
hrdlička záhradná 40 000 - 80 000
holub divý ?
holub plúžik 3 500 - 5 500
holub hrivnák 60 000 - 120 000
lelek lesný 1 000 - 2 000
dážďovník obyčajný 30 000 - 60 000
drop veľký 0 - 3*
1 Uvádzaná doba hniezdenia zahŕňa stavbu hniezda, kladenie a inkubáciu vajec a výchovu mláďat v hniezde
i mimo hniezda až do ich úplnej vzletnosti. Spracované podľa Hudec K., Černý W. a kol. 1977: Fauna ČSSR -
Ptáci 2. Praha: Academia; Hudec K. a kol. 1983: Fauna ČSSR - Ptáci 3/I, II. Praha: Academia a Hudec K. a kol. 1994:
Fauna ČR a SR. Ptáci 1. Praha: Academia.
2 Danko Š., Darolová A. & Krištín A. (eds.) 2002: Rozšírenie vtákov na Slovensku. Bratislava: Veda.
3 Lešo P. & Kropil R. 2007: Prvé potvrdené vyhniezdenie potápača veľkého (Mergus merganser) na Slovensku.
Tichodroma 19: 109–113.
288
Veľkosť hniezdnej
kukučka obyčajná 7 000 - 14 000
žeriav popolavý 0 - 14
chriašteľ vodný 300 - 600
sliepočka vodná 1 000 - 2 500
lyska čierna 4 000 - 8 000
chrapkáč poľný 1 400 - 1 700
chriašť bodkovaný 60 - 200
chriašť malý 70 - 150
bocian čierny 400 - 600
bocian biely 1 000 - 1 350
kormorán veľký 50 - 250
lyžičiar biely 0 - 35
bučiak veľký 50 - 100
bučiačik močiarny 200 - 400
chavkoš nočný 100 - 400
čaplička vlasatá 0-5
volavka popolavá 300 - 700
volavka purpurová 20 - 60
beluša veľká 0 -80
beluša malá 0 - 30
ležiak úhorový 0-5
šišila bocianovitá 0-5
šabliarka modronohá 0 - 20
cíbik chochlatý 2 500 - 5 000
kulík riečny 2 000 - 3 000
kulík morský 0-1
hvizdák veľký 3 - 30
brehár čiernochvostý 5 - 40
sluka hôrna 1 300 - 2 500
močiarnica mekotavá 100 - 250
kalužiačik malý 700 - 1 300
kalužiak červenonohý 35 - 70
rybár malý 0-5
čorík bahenný 50 - 200
čorík bielokrídly 0 -40
čorík čierny 40 - 150
rybár riečny 810 - 815*
čajka smejivá 9 000 - 17 000

čajka čiernohlavá 50 - 125*
čajka sivá 0-3
čajka žltonohá ?
4 Repel M. a kol. 2009: Migrácia a prvé doložené hniezdenie žeriava popolavého (Grus grus) na Slovensku. Ti-
chodroma 21: 73–77.
289
Veľkosť hniezdnej
čajka bielohlavá 30 - 100*
včelár lesný 900 - 1 300
hadiar krátkoprstý 20 - 25
orol krikľavý 800 - 900
orol kráľovský 35 - 40
orol skalný 90 - 95
orol malý 0-6
kaňa močiarna 400 - 500
kaňa popolavá 30 - 80
jastrab krahulec 1 500 - 2 000
jastrab veľký 1 600 - 1 800
haja červená 15 - 20
haja tmavá 40 - 60
orliak morský 0-5
myšiak hôrny 5 000 - 7 000
plamienka driemavá 400 - 600
pôtik kapcavý 400 - 600
kuvik obyčajný 800 - 1 000
kuvičok vrabčí 1 000 - 1 500
výrik lesný 40 - 80
myšiarka ušatá 2 500 - 4 000
myšiarka močiarna 0 - 50
sova dlhochvostá 700 - 1 000
sova obyčajná 2 500 - 3 000
výr skalný 300 - 400
dudok chochlatý 600 - 1 000
včelárik zlatý 700 - 1 300
krakľa belasá 0 - 1**
rybárik riečny 700 - 1 300
krutohlav hnedý 2 500 - 4 000
ďubník trojprstý 800 - 1 200
ďateľ malý 2 000 - 4 000
ďateľ prostredný 2 500 - 4 000
ďateľ bielochrbtý 1 500 - 2 500
ďateľ hnedkavý 1 500 - 2 500
ďateľ veľký 30 000 - 60 000
žlna sivá 1 500 - 2 000
žlna zelená 1 200 - 2 000

tesár čierny 1 500 - 2 500
sokol myšiar 4 000 - 6 000
sokol kobcovitý 20 - 100
sokol lastovičiar 600 - 800
sokol rároh 10 - 40
sokol sťahovavý 1 - 24
vlha obyčajná 7 000 - 15 000
290
Veľkosť hniezdnej
strakoš obyčajný 65 000 - 130 000
strakoš kolesár 600 - 800
strakoš veľký 500 - 1 000
sojka obyčajná 15 000 - 30 000
straka obyčajná 30 000 - 60 000
orešnica perlavá 4 000 - 8 000
kavka tmavá 3 000 - 5 000
havran čierny 700 000 - 1 mil.
vrana popolavá 8 000 - 15 000
krkavec čierny 2 000 - 4 000
kúdeľníčka lužná 5 000 - 10 000
sýkorka belasá 700 000 - 1,4 mil.
sýkorka veľká 1,5 mil. - 3 mil.
sýkorka chochlatá 25 000 - 50 000
sýkorka uhliarka 250 000 - 500 000
sýkorka hôrna 80 000 - 160 000
sýkorka čiernohlavá 60 000 - 150 000
fúzatka trstinová 150 - 400
škovránka krátkoprstá 0 - 10
škovránik stromový 1 500 - 3 000
škovránok poľný 200 000 - 400 000
pipíška chochlatá 3 000 - 6 000
brehuľa hnedá 10 000 - 20 000
lastovička obyčajná 200 000 - 400 000
belorítka obyčajná 500 000 - 1 mil.
sedmohlások obyčajný 10 000 - 20 000
trsteniarik malý 10 000 - 16 000
trsteniarik tamariškový 10 - 20
trsteniarik obyčajný 40 000 - 50 000
trsteniarik bahenný 10 000 - 20 000
trsteniarik veľký 1 000 - 2 000
svrčiak zelenkavý 300 - 500
svrčiak riečny 10 000 - 15 000
svrčiak slávikovitý 1 000 - 2 000
mlynárka dlhochvostá 60 000 - 120 000
kolibiarik sykavý 100 000 - 200 000
kolibiarik spevavý 400 000 - 600 000
kolibiarik čipčavý 600 000 - 1 mil.

kolibiarik sivozelený 10 - 100
penica čiernohlavá 800 000 - 1 mil.
penica slávikovitá 200 000 - 400 000
penica jarabá 3 000 - 6 000
penica popolavá 40 000 - 80 000
penica obyčajná 60 000 - 120 000
králik ohnivohlavý 30 000 - 60 000
291
Veľkosť hniezdnej
králik zlatohlavý 200 000 - 400 000
murárik červenokrídly 30 - 50
brhlík obyčajný 700 000 - 1 mil.
kôrovník dlhoprstý 100 000 - 150 000
kôrovník krátkoprstý 1 000 - 3 000
oriešok obyčajný 100 000 - 200 000
škorec obyčajný 400 000 - 800 000
vodnár potočný 2 000 - 3 000
drozd trskota 40 000 - 80 000
drozd plavý 300 000 - 600 000
drozd červenkavý 0-5
drozd čierny 400 000 - 800 000
drozd čvíkota 10 000 - 20 000
drozd kolohrivec 3 000 - 5 000
muchár sivý 65 000 - 150 000
červienka obyčajná 500 000 - 1 mil.
slávik modrák 15 - 30
slávik veľký 1 000 - 1 500
slávik obyčajný 10 000 - 20 000
muchárik malý 5 000 - 10 000
muchárik čiernohlavý 100 - 200
muchárik bielokrký 70 000 - 150 000
žltochvost domový 100 000 - 200 000
žltochvost hôrny 10 000 - 15 000
skaliar pestrý 15 - 30
pŕhľaviar červenkastý 10 000 - 20 000
pŕhľaviar čiernohlavý 20 000 - 40 000
skaliarik sivý 6 000 - 9 000
vrchárka červenkavá 300 - 400
vrchárka modrá 300 000 - 500 000
vrabec domový 1,2 mil. - 1,8 mil.
vrabec poľný 300 000 - 600 000
trasochvost žltý 2 500 - 4 000
trasochvost žltohlavý 0-2
trasochvost horský 10 000 - 20 000
trasochvost biely 50 000 - 100 000
ľabtuška poľná 70 - 150
ľabtuška lúčna 250 - 500

ľabtuška hôrna 200 000 - 400 000
ľabtuška vrchovská 700 - 1 100
pinka obyčajná 3 mil. - 5 mil.
glezg obyčajný 110 000 - 220 000
hýľ obyčajný 70 000 - 120 000
červenák karmínový 500 - 1 000
zelienka obyčajná 100 000 - 130 000
292
Veľkosť hniezdnej
stehlík konôpka 40 000 - 60 000
stehlík čížik 20 000 - 40 000
stehlík čečetka 300 - 600
krivonos smrekový 25 000 - 50 000
stehlík obyčajný 100 000 - 150 000
kanárik poľný 50 000 - 100 000
strnádka lúčna 4 000 - 8 000
strnádka obyčajná 800 000 - 1,5 mil.
strnádka cia 150 - 250
strnádka záhradná 0-5
strnádka trstinová 20 000 - 40 000
Legenda:
* – stav v roku 2007 (viď www.vtaky.sk)
** – stav v roku 2013 (viď www.vtaky.sk)
293
Obr. 90. Skaliar pestrý (foto SH).
294
Obr. 91. Strnádka záhradná - kritický ohrozený druh na Slovensku (foto SH).
295
Príloha 3
Zoznam (výber) aktívnych medzinárodných a národných ornitologických časopisov so vzťa

hom k vtákom Palearktiku. 12345
Krajina Prvý Perio-

Názov Organizácia / vydavateľ Jazyk IF
pôvodu ročník dicita
Acrocephalus1 DOPPS2 BirdLife Slovenia Slovinsko 1980 1/rok Sl, A –
Museum and Institute of
Acta (1933)
Zoology, Polish Academy of Poľsko 2/rok A 1,478
Ornithologica 1955
Science
Société d’Etudes
Alauda Francúzko 1929 4/rok F, A –
Ornithologiques de France
Hungarian Institute for
Aquila Maďarsko 1894 2/rok M, A –
Ornithology
Netherlands Ornithologists’
Ardea Holandsko 1912 2(3)/rok A 0,833
Union
Ardeola SEO3/BirdLife Španielsko 1954 2/rok A, Š 0,824
American Ornithologists‘
Auk USA 1884 4/rok A 2,404
Union
Centro Italiano Studi
Avocetta Taliansko 1976 2/rok T, A –
Ornitologici
Bird
Veľká
Conservation BirdLife International 1990 4/rok A 1,554
Británia
International
Upper Silesian (1982) P, A,
Ptaki Śląska Poľsko 1/rok –
Ornithological Society4 1986 N, Č
Veľká
Bird Study British Trust for Ornithology 1954 4/rok A 1,033
Británia
The British Birds Charitable Veľká
British Birds 1907 12/rok A –
Trust Británia
Cooper Ornithological (1899)
Condor USA 4/rok A 1,347
Society 1900
Česká
Crex Jihomoravská pobočka ČSO5 1993 1/rok Č –
republika
Der Falke AULA-Verlag GmbH Nemecko 1953 12/rok N –
Dutch Birding Dutch Birding Association Holandsko 1979 6/rok H, A –
Egretta BirdLife Österreich Rakúsko 1958 1/rok N –
Estonian
Hirundo Estónsko 1988 1/rok E –
Ornithological Society
Veľká
Ibis British Ornithologists‘ Union 1859 4/rok A 1,861
Británia
Journal of (1970)
Oikos Editorial Office Švédsko 6/rok A 2,235
Avian Biology 1994
1 Regionálny zpravodaj pod názvom Acrocephalus vydáva aj Severomoravská pobočka ČSO.

2 Društvo za opazovanje in proucevanje ptic Slovenije.
3 Sociedad Española de Ornitología.
4 Górnośląskie Koło Ornitologiczne.
5 Česká společnost ornitologická.
296
Krajina Prvý Perio-
Názov Organizácia / vydavateľ Jazyk IF
pôvodu ročník dicita
Journal of Field Association of Field
USA 1925 4/rok A 1,202
Ornithology Ornithologists
Journal of Deutsche Ornithologen- (1853)
Nemecko 4/rok A 1,927
Ornithology Gesellschaft 2004
Journal
of Raptor Raptor Research Foundation USA 1967 4/rok A 0,591
Research
Ornis Fennica BirdLife Finland Fínsko 1924 4/rok A 0,667
Ornis
BirdLife Hungary Maďarsko 1991 2/rok A, M –
Hungarica
Česká (1980)
Panurus Východočeská pobočka ČSO 1/rok Č, A, S –
republika 1989
Ringing & British Trust for Ornithology Veľká
1975 2/rok A –
Migration Ringing Scheme Británia
Slovak Raptor Ochrana dravcov na
Slovensko 2007 1/rok A –
Journal Slovensku
Česká
Sylvia ČSO/BirdLife 1936 1/rok Č, A –
republika
Tichodroma SOS/BirdLife Slovensko Slovensko 1987 1/rok S, Č, A –
Deutsche Ornithologen-
Vogelwarte Nemecko 1962 4/rok N –
Gesellschaft
Die Vogelwelt AULA-Verlag GmbH Nemecko 1990 4/rok N –
(1978)
Waterbirds Waterbird Society USA 4/rok A 0,468
1999
The Wilson
Wilson Ornithological (1889)
Journal of USA 4/rok A 0,565
Society 2006
Ornithology
Ornitologická stanica Česká (1934)
Zprávy MOS 1/rok Č –
v Přerove republika 1964
Legenda:
IF: impakt faktor časopisu za rok 2013
Prvý ročník: (1934) – rok odkedy časopis začal vychádzať v pôvodnom názve
1934 – rok odkedy časopis vychádza v súčasnej podobe názvu
Periodicita: počet čísel za rok
Jazyk: A – angličtina, Č – čeština, E – estónčina, F – francúzština, H – holandština, M – maďarčina,
N – nemčina, P – polština, S – slovenčina, Sl – slovinština, Š –španielčina, T – taliančina
297
Obr. 92. Samica kane popolavej pri preberaní potravy od samca (foto SH).
298
Alfréd Trnka – narodený v Námestove, učí na Tomáš Grim – narodený v Trenčíne, učí na Ka-
Katedre biológie Trnavskej univerzity v Trnave. tedre zoológie Univerzity Palackého v Olomouci.
Zaoberá sa predovšetkým behaviorálnou eko- Zaoberá sa predovšetkým hniezdnym parazitiz-
lógiou vodných a pri vode žijúcich vtákov a ich mom, vtáčou diverzitou v trópoch a adaptáciou
ochranou. Pôsobí hlavne na Slovensku. Je auto- vtákov na mestské prostredie. Okrem Českej
rom alebo spoluautorom 1 vysokoškolskej učeb- republiky pôsobil pracovne napr. v Argentíne,
nice a 7 vedeckých monografií. Publikoval 80 Brazílii, Číne, Ekvádore, Fínsku, Peru a na Novom
odborných prác (z toho 36 v impaktovaných ča- Zélande. Publikoval 74 odborných prác (z toho
sopisoch) a cca 40 článkov v novinách a časopi- 58 v impaktovaných časopisoch) a cca 300 člán-
soch. Je členom redakčnej rady ornitologického kov v novinách a časopisoch. Je členom redakč-
časopisu Tichodroma. Bol predseda Slovenskej nej rady ornitologického časopisu Auk.
ornitologickej spoločnosti.
Obaja editori sú profesionálni ornitológovia, ktorí sa vtákom venujú i vo svojom voľnom čase ako vtáčkari
(birdwatcheri).
Oproti tlačenej verzii knihy je v tomto súbore opravených niekoľko preklepov
a drobných vecných chýb za ktoré sa editori čitateľom ospravedlňujú.
Alfréd Trnka a Tomáš Grim

Trnava a Olomouc, 10.4.2015
Táto publikácia je vydaná v rámci projektu č. WTSL.01.02.00-00-126/08
s názvom „Ochrana ohrozených vtáčích druhov Západných Karpát“, ktorý je realizovaný
v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľsko – Slovenská republika 2007–2013
Ornitologická
príručka

Čo je to ornitológia ?
Koľko je druhov vtákov ?
Ako pozorovať a poznávať vtáky ?
Ako robiť ornitologický výskum ?
Ako prezentovať výsledky ?
Publikácia je spolufinancovaná Európskou úniou z prostriedkov Európskeho fondu

Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko regionálneho rozvoja v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľsko – Slovenská
Bratislava 2014 republika 2007–2013.

Trnka Grim 2014 Ornitologicka Prirucka Web

Загружено:

Сведения о документе

Авторское право

Доступные форматы

Поделиться этим документом

Поделиться или встроить документ

Параметры публикации

Этот документ был вам полезен?

Это неприемлемый материал?

Авторское право:

Доступные форматы

Trnka Grim 2014 Ornitologicka Prirucka Web

Загружено:

Авторское право:

Доступные форматы

Táto publikácia je vydaná v rámci projektu č. WTSL.01.02.

Alfréd Trnka, Tomáš Grim (eds.)

Publikácia je spolufinancovaná Európskou úniou z prostriedkov Európskeho fondu

Fotografie na obálke: Stanislav Harvančík a Tomáš Grim

Odporúčaná citácia: Trnka A., Grim T. (eds.) 2014: Ornitologická príručka.

Michal Baláž, Robert Doležal, Stanislav Harvančík,

Slovenská ornitologická spoločnosť/BirdLife Slovensko, Bratislava

Publikácia je spolufinancovaná Európskou úniou z prostriedkov Európskeho fondu regionálneho

PREDSLOV (Dušan Karaska) � ����������������������������������������������������������������������������������� 7

Úvod (Alfréd Trnka & Tomáš Grim) ��������������������������������������������������������������������������� 8

1. Čo je ornitológia? (Tomáš Grim) ��� ���������������������������������������������������������� 12

2. Pôvod a vývoj vtákov (Ľudovít Kocian) � �������������������������������������������������� 26

3. Systematické členenie vtákov (Tomáš Grim) � ��������������������������������������� 29

4. Stavba vtáčieho tela (Michal Baláž & Alfréd Trnka) � ���������������������������������� 42

5. Biológia a ekológia vtákov (Alfréd Trnka & Tomáš Grim) ����������������������� 56

7. Základy vedeckého výskumu

9. Fotografovanie vtákov a ďalšie spôsoby

10. Ornitológia, legislatíva, etika (Alfréd Trnka) ������������������������������������ 228

Vedecké mená vtákov ���������������������������������������������������������������������������������� 254

PRÍLOHY (Alfréd Trnka) ��������������������������������������������������������������������������������������� 276

Vtáky svojou schopnosťou lietať, pestrým sfarbením a melodickým spevom už od nepa-

strany profesionálnych vedeckých pracovníkov, ale hlavne amatérskych ornitológov či jed-

Alfréd Trnka a Tomáš Grim

Ornitologická príručka – Úvod

U nás je zvykom nazývať aj [pozorovateľov vtákov, teda „bird-watchers“] ornitológmi. Ornito-

Sociálne a technologické revolúcie

Birder alebo birdwatcher?

storočia k výraznejším zmenám, než za predchádzajúce storočia dohromady. Určujúci vplyv

Ornitológia a iné formy záujmu o vtáctvo

nelíši od akejkoľvek inej zberateľskej alebo kompetitívnej činnosti; základná motivácia je

Ornitológia verzus vtáčkarenie

Tabuľka 1. Rozdiely a podobnosti medzi amatérskymi a profesionálnymi ornitológmi (podľa Grim

Časopriestorovo náročné projekty údaje zbierajú údaje spracovávajú

Ornitológia a jej popularizácia

fesionálnych ornitológov a propagácie ornitológie by však neexistovali ani dnešní amatérski

21 Pozri tiež Bibby (2003).

Ornitológia ako veda

Základnou vlastnosťou vedeckého poznania je jeho nedefinitívnosť. Ornitológia nie je výnimkou.

Ornitologická príručka – Čo je ornitológia

zrástli spolu s poslednými hrudníkovými, bedrovými a krížovými do kompaktného útvaru

Dobytie vzdušného priestoru

Taxonomický prehľad vtákov sveta

Prečo čeľade a rady neexistujú

Obr. 7. Hoacin chochlatý – „cestovateľ“ vtáčím systémom (foto TG).

Pre pochopenie fylogenetických rekonštrukcií je nutné poznať aspoň základné koncep-

zdieľané viacerými taxónmi). Parafyletické skupiny, teda tie charakterizované plesiomorfný-

CAP Guačaro jaskynný

29 Napr. Hackett a kol. (2008).

35 Napr. McCormack a kol. (2013).

Koľko je druhov vtákov?

37 Viď Sibley & Ahlquist (1991).

(napr. požiadavkám ochrany prírody).

lované menšie populácie. Tie sa síce odlíšili

vymedzíme. Podľa niektorých autorov má sýkorka veľká až 30 poddruhov, ktoré pokrývajú

tým oddelené čeľade cistovníkovité a králikovité.

Obr. 17. Opis vtáčieho tela (sojka obyčajná, foto RT).

Z hľadiska determinácie vtákov podľa vonkajších znakov je však najdôležitejšia topo-

koše nočné. Zaujímavým morfologickým znakom na hlave sú aj nadočnicové polmesiačiky.

41 Červené sfarbenie u nich spôsobuje špeciálne farbivo tetraoerytrín.

Okrem morfologických znakov sa na hlave vtákov často stretávame aj s rôznymi farebnými

Ornitologická príručka – Stavba vtáčieho tela

Podľa usporiadania prstov na beháku rozoznávame niekoľko typov nôh. Najčastejšia je

Zvláštnym typom je noha pamprodaktylná, typická pre dážďovníky. Literatúra tradič-

 Zoogeografické rozšírenie vtákov na Zemi

PREDSLOV (Dušan Karaska) � �� 7

Úvod (Alfréd Trnka & Tomáš Grim) �� 8

1. Čo je ornitológia? (Tomáš Grim) �� 12

2. Pôvod a vývoj vtákov (Ľudovít Kocian) � �� 26

3. Systematické členenie vtákov (Tomáš Grim) � �� 29

4. Stavba vtáčieho tela (Michal Baláž & Alfréd Trnka) � �� 42

5. Biológia a ekológia vtákov (Alfréd Trnka & Tomáš Grim) �� 56

7. Základy vedeckého výskumu

9. Fotografovanie vtákov a ďalšie spôsoby

10. Ornitológia, legislatíva, etika (Alfréd Trnka) �� 228

Vedecké mená vtákov �� 254

PRÍLOHY (Alfréd Trnka) �� 276